Pôvodná próza: Ján Litvák

Ján Litvák  

Pijem vodu z Dunaja

 

Konečne som sa šiel pustiť do písania. V tento horúci letný deň. Potom sa však zbehlo toľko vecí, že až dnes tu znova s perom šibrinkujem nad zošitkom ako vtedy, keď som si na to našiel čas.

Som mŕtvy indický fakír. Balansovanie na špičke pera tu v Bratislave, to je forma utrpenia, ktorú som si zvolil. Dejisko zostáva približne rovnaké. Bratislava je to miesto alebo ásana – ako vravia naši vo Varanasi – kde som sa takéhoto jedného pekného letného dňa po povodniach na Dunaji v šesťdesiatom piatom ocitol v tomto tele vinovatom. Voda je hlavnou témou tohto môjho snového života.

Bratislava, to sú aj noviny, v ktorých som sa takto pred rokom zamestnal ako korektor. Redakcia sa nachádza v Dunaji na štvrtom poschodí. Kedysi tu sídlil dom odievania, moja matka je krajčírka. Občas sa pozerám z okna na Námestie SNP. Čas od času tu postavia improvizované pódium a davy rozjasaných fanúšikov tu vítajú svetových hokejistov alebo hudobné hviezdy lokálneho významu. Občas sa tiež pozerám na nádherné úkazy pri západe slnka a takisto rád hľadievam z okna pri daždi. Alebo prejdem cez redakciu na terasu a hľadím na Hrad a Dóm a strechy Starého Mesta. Väčšinou však civilne civím na obrazovku a chyby, ktoré prehliadnem v počítači, vychytávam ešte na obťahoch. Takto trávim štyri popoludnia z týždňa. Inak mám voľno a dnes mi dokonca začala dovolenka.

 

Škvrny bez poškvrny

Jedna z posledných správ, ktoré som ošetroval, bola z tlačovej agentúry čiže od bohvie koho. Spomínala sa v nej stometrová škvrna, ktorá vytiekla na esenpéčku. „Našťastie,” vravelo sa v správe, „ku škodám na životnom prostredí nedošlo, lebo látka vytiekla na pevný podklad a nedošlo k jej úniku do voľnej prírody.” Aké šťastie – vydýchne si vari obyvateľ, lebo v správe sa, pravdaže, nehovorí priamo o tom, že ku škodám na životnom prostredí tu dochádza prinajmenšom odvtedy, čo sa predpokladá, že okrem nezničiteľného pevného podkladu tu už niet čo zničiť. Neprichodí mi však posudzovať správy, čo mi prechádzajú cez ruky, iba ich odburiňujem od gramatických a štylistických chýb. Tento maličký článok dlhokánskeho červa informácií mi však pripadá dôležitý. Možno aj svojou anonymnosťou, aj strohosťou, aj chladnokrvnosťou presne vystihuje stav poblúdenia dnešného mestského človeka.

Na námestí sa nás zmestí počas trvania eufórie habadej, no proti stometrovým škvrnám tu doposiaľ nik nenamietal. Domnievam sa, že zo strany prírody sa pritom jednalo o silnú metaforu. Niekoľko dní predtým v prístave do vody vytiekol mazut. Pre suchá voda v Dunaji natoľko opadla, že stará loď kotviaca v prístavnom bazéne klesla na skaly, na ktorých sa prederavil jej bok. Okolo tejto škvrny síce nastalo trochu väčšie haló, ale vec sa uzavrela s podobným optimizmom, dosť bezdôvodným vzhľadom na vodu: „K únikom do hlavného toku našťastie nedošlo.” V ten istý týždeň ktosi z firmy s prinajmenšom diskutabilným názvom Biotika vykynožil v Hrone jedom ryby od Slovenskej Ľupče až po Banskú Bystricu. Rybári vraveli, že ryby samy vyskakovali z vody na breh. Pre mňa bola tá škvrna uprostred hlavného mesta o náreku tých rýb. Bola to monštrózna demonštrácia rybieho národa, fanúšikov čistej vody, ktorí sú na suchu, na dne. Ich nemý spev a naša nezvládnutá eufória, ktorá sa prechýlila do nemoty. Tu všetok optimizmus správ, samozrejme, končí. A nabudúce budú ich neznámi autori možno zase o piaď bližšie k pevnému povrchu ešte pevnejšej povrchnosti.

V poslednom čase sme sa mnohokrát presvedčili, že budúcnosť nie je až tak ďaleko ako kedysi. Poviete si, že sú to vaše rieky a vaše brehy, na ktorých stoja vaše mestá a že mŕtvy indický fakír vám do toho nemá vonkoncom čo rozprávať. Nemá. Nemá je ryba, rieka, námestie. Akoby ľudia nič nemohli, akoby všetko bolo v rukách nejakého chorého choreografa, ktorý tu len uskutočňuje experiment s expiračnou dobou duší.

 

Staré sady

Naši vo Varanasi mali odjakživa blízko k rieke, vždy sa chodili ráno ako prví umývať do rieky, a pritom sú to všetko takpovediac mešťania. Vidíte však storočné stromy vyrastať priamo z našich domov – a múry sa idú potrhať, aby to vydržali. Ak chcete prejsť cez rušnú križovatku, musíte obísť kravu alebo prekročiť práve vyliahnuté kozľa. Kamarát, ktorý sa fyzicky vybral do Varanasi na konferenciu fyzikov, pýtal sa ma, ako si má počínať. Poradil som mu, aby sa správal ku kravám ako k ženám, ale aby sa nesprával k ženám ako ku kravám. Tu, kde kráv niet, snažím sa mať rád aspoň tú dojnú kravu Bratislavu – moju dojku. Vyhľadávam staré záhrady, sady a stromy, niektoré vydržia azda úplne všetko. S ich vyhladzovaním sa začalo už dávno. V blízkosti paneláka, v ktorom žijem, sú tiež rozľahlé opustené záhrady. Donedávna sem cez víkend zachádzali Bratislavčania, starší ľudia, no nedávno ich o to niekto obral. Obral ich ako ovocie. Možno ich vyplatil alebo len vyplašil buldozérmi, vylomil dvere na chatkách a vypálil ich, zvlastnil ich zem, na ktorej sa ihneď započalo s kmásaním. Potom niekam odišiel. Možno tu pôvodne chcel postaviť nejaké budovy s tupými tvarmi, aj si na to nakradol, ale potom peniaze použil inak. Dnes do tých zabudnutých záhrad nechodí okrem mňa prakticky nik. Zašiel som raz zjari do týchto okrasných hlbín, keď som si tu chcel nastrihať zo spílených topoľov kolíky k rajčinám. Prekračoval som na zemi koruny, v ktorých donedávna sedával len mráz a vtáctvo nebeské. Nastupujúca burina ešte nezachvátila šafrany, kosatce, nezábudky, margaréty, maliny, jahody, mätu a ovocné stromy. Chodil som po rýchlo miznúcich cestičkách a do škatule ako do záchranného člna som premiestňoval veličenstvá prvosienky a anjelské deti hyacintov, veľvyslancov z národa chryzantém, nevediac ešte farbu tamtých nevädzí a tušiac korunky ľalií. V lete počas plodových dní som zase oberal ovocie. Na jeseň ešte vykopem topinambury a menšie stromy a potom… nie, najprv vyzbieram orechy. Ríbezle som už presadil. I pritrafil sa pritom takýto veršík nevdojak:

 

Ak je ti zle z ryby,

ideš si zlosť na ríbezliach vybiť.

Ale ak je z teba rybe zle,

nepomôžu jej už ani ríbezle.

 

Možnože zatiaľ ten dobrodruh, čo tu skupuje posledné záhrady v Bratislave a experimentuje s dušami, v zime v návale akejsi náhlej myšlienky odrazu odcestuje. Do večných lovísk alebo do Orientu. Možno navštívi Indiu, vstúpi do ašramu alebo sa rozhodne splaviť Gangu na plti. Stroskotá pri Varanasi, meste spásy, ale nebude mu súdené spočinúť v pokoji na večných ghátoch. Zblúdilú roztekanú zmysel k meditácii neprimusí, tak tam bude deň čo deň sedávať a žobrať o ovocie. Bude spávať na holej zemi, zdraviť umierajúcich, vlastnými slzami polievať organový krík tulsí, až sa jeho vlasy budú na nerozoznanie podobať na spletené korene stáročných stromov vyrastajúcich z múrov. A takto smutne si bude zarána po očistnom kúpeli prespevovať v bezchybnej hindi:

 

Voda Gangy moje hriechy odplavila,

pálim svoj sen na posvätnom kríčku, na raždí,

no čo ako ma pritom niekto z tyla

ohoreným santalovým drúkom zavraždí?

 

Záhrada

Dávno som spozoroval, že medzi zdanlivo nesúvisiacimi vecami je veľmi úzka spojitosť, ktorej sa každý šetrne, opatrne či menej citlivo približuje. Čistím na balkóne koriander a nevdojak medzi prsty chytím chrobáka: a vtom kdesi za panelákom skríkne malé dievčatko. Iste by som z toho nerobil pravidlo, ale z prehryznutého zrnka koriandra sa vyrinula povedomá vôňa, zrnko chutí celkom čisto a pravidlo nepustí. Sadnem si za stôl, prenasledovaný rojom písmen a osviežim si pamäť pohľadom do rubínového ibištekového čaju v džbáne. Napijem sa z neho, až keď celkom vychladne a z pamäti tiež. Písmená sa ustaľujú do slov. Odkiaľsi som si spomenul, že koriander sa má popresýpať vo vánku, aby sa očistil a urobím tak. Vietor si prišiel vziať svoj diel a zase niekam odišiel.

Dovolenku som sčasti prepumpoval. Neďaleko Bratislavy máme od jari prepožičanú záhradu. Od švagra, švagrinej a švagríčaťa, ktorí však žijú v Karlsruhe a tu si kúpili dovolenkový dom. Voda z narazenej trúbky začala tiecť na pravé poludnie. Odrazu sa valila, zamútená množstvom piesku a my sme tam stáli a tlieskali vodárom. Po dvoch týždňoch bolo v jame plno piesku, jej dno sa vyvýšilo, a voda nie a nie vyčíriť sa. Po mesiaci bola ako krištáľ. Vodár do jamy osadil vodáreň, ale keď nechal bežať čerpadlo, dolu vo vrstvách štrku sa musel vytvoriť zával a piesok šiel znova ako na začiatku a vyhadzoval čerpadlo. Vybavila sa mi naša cesta do Varanasi ku Gange, keď sme sa vo vysvietenom nočnom autobuse dali do reči so spolucestujúcimi. Jeden z nich povedal o vode v rieke, že je špinavá. Ja som z nej pil a každé ráno som zaplával až do jej stredu, ale všade bola číra a mäkká, dokonca aj pri mŕtvolách kvetov a ostatných bytostí, čo plávali na hladine.

Vypumpovaným pieskom plným zlatiniek, čo sa nahromadil okolo jamy na dvore, drhol som cez dovolenku riady. Previevanie koriandra, pumpovanie a čakanie na čistú vodu, ako aj drhnutie hrnca pieskom považujem za najdôležitejšie udalosti z posledného času. Napokon museli modrí chlapi v montérkach s vôňou silnej kolínskej a očami plnými mútneho vodárskeho smútku naraziť pumpu ešte o niekoľko metrov hlbšie. A ľaľa! Piesok ustal a tok vody už nehatilo nič okrem dômyselne zoštelovaných ventilov, ale nepýtajte sa, aké sofistikované bludy o vode po rozbore narozprávali v laboratóriu. Stále vedia niečím človeku skaliť radosť. Čo by povedali o Gange.

Po dovolenke som sa v robote presťahoval. Oproti cez námestie je Nemocnica u milosrdných bratov. Tam ležia a posedávajú a chodia po chodbách tí, ktorí by veľmi potrebovali živú vodu a ja im rozumiem. Dunaj je oproti, oproti som aj ja. Občas prejdem cez redakciu, pustím vodovod a napijem sa. Pijem vodu z Dunaja. Do Varanasi chodia mnohí ľudia zosnúť. No zisťujú, že zomrieranie je len iný spôsob života. Každý deň chodia ku Gange, v nádobkách od nej nosia vodu pre bezvládnych a príbuzných a po kúpeli v jej zázračnej vode mnohí vyzdravejú a prestanú dokonávať, priať si smrť – miss minulého života. Lebo je tu priamo kdesi vo vode živá voda. Vieme to všetci my z minulého života, ktorí sme sem zoči-voči všetkému, čo nie je životom, prišli žiť a umierať.

 

 

 

Spím, to je môj život, moja smrť.

Spáči sa ma pokúšajú prichytiť pri sne.

Tak prísne, ako aj ja pristihujem ich.

Čo sa mi azda nepáčilo, to sa mi už páči.

 

Tento svet je len sen.

Nádoba na sny prenosná.

Nádobka zakutraná v sene sna.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.