Strapatá krajina: reportáž

 STRAPATÁ KRAJINA

 

Katarína Sedláková

 

             Asi to tak má byť, že keď človek veľmi niečo chce, tak sa to práve vtedy nijako nedá a keď sa s tým už ako-tak zmieri, potom ho to zaskočí. A taká zaskočená som aj ja odchádzala tesne pred Vianocami na trojmesačnú stáž do Sofie. Bol čerstvo napadnutý sneh, vyhrávali koledy a mňa tlačil vo vrecku cestovný príkaz a letenka. Musela som ísť oprášiť fosílie niekdajších popredných bulharských dejateľov do archívu v Sofii. Bála som sa čo i len pomyslieť na to zimovanie na juhu uprostred toho panoptika.

            Povrávalo sa kadečo. Jedni ma pripravovali na zimu, druhí na šváby a tretí ma varovali pred Bulharmi. Zimu som sa rozhodla odplašiť svojim vysokovýkonným ohrievačom, na šváby som si pribalila ekologický nezapáchajúci prípravok s dlhodobým účinkom a u Bulharov som sa spoliehala na ich poverčivosť. Keď v 9. storočí mali prijať kresťanstvo, cár Mikuláš im zakázal čarovať, ale sama som bola svedkom toho ako čarujú dodnes a veria, že človek s modrými očami je záhadná bytosť, ktorej sa treba zďaleka vyhnúť. V každej dedine žijú a čarujú ešte aj dnes aspoň dve ženy.

            Pri mojom poslednom pobyte v Bulharsku, keď som so známymi trávila letnú dovolenku pri mori, zažila som ako domáca vyháňa strach zo zľaknutého chlapca. Raňajkovali sme vtedy ako obyčajne okolo dvanástej v besiedke na záhrade, keď tam prišla suseda s vnukom. Domáca pani, okrem iného manželka bývalého starostu obce, ktorý v čase svojej aktívnej kariéry sa neúspešne snažil v obci vybudovať kostol, už mala pripravené roztavené olovo. Aj chutné jedlo prestalo byť zaujímavé, keď chlapca prikryla bielou plachtou a žeravé olovo liala do studenej vody. Z pootvorených úst jej vychádzali tiché nezrozumiteľné slová, ktorým zámerne nemal nikto rozumieť, aby nestratili svoju magickú silu. Tieto zaklínadlá sa obyčajne dedia z matky na dcéru, alebo ich žena pred smrťou prezradí mladému dievčaťu, ktoré však musí byť ešte čisté, teda pred tým ako dostane svoju prvú menštruáciu.   

            Vôňou roztaveného olova, kadidla a sviečok v pravoslávnych kostoloch, tak mi voňalo Bulharsko. Ale cesta k nemu nebola až taká jednoduchá ako by sa bolo zdalo, keď má niekto kúpenú letenku. Zo začiatku to vyzeralo, že do Sofie pôjdem cez Prahu, ale pretože náhle a  na toto ročné obdobie asi aj dosť neočakávane napadol v deň môjho odchodu sneh a české lietadlá v Bratislave nepristávali, odviezli nás do Viedne.

            O tom, že rakúske psy majú radi Slovenky, som sa už pred časom mala možnosť presvedčiť v čase návštevy u tety vo Viedni, ktorá chovala dve veľké neodbytné fenky,  a teraz počas colnej, pasovej a inej kontroly na letisku sa mi tento predpoklad opäť potvrdil. Havka vôbec nezaujímala moja batožina, išiel priamo po krku, pooblizoval ma, potom sa ešte raz vrátil, a keď som už bola celkom oslintaná tým nebezpečným pohraničným strážcom, len som dúfala, že si ma na rozlúčku neociká.

            Keď som sa mi nakoniec predsa podarilo dostať do Sofie urobila som všetko pre to, aby ma prijala a ukázala mi svoju krásnu strapatú a prirodzenú tvár. A tak som si z batožiny odlepila letiskové označenia, predrala som sa pomedzi davy neodbytných taxikárov a zastavila som sa až pri novinovom stánku, aby som si kúpila lístok na autobus do centra. „Tu máš dievčatko, aj za batožinu a bež, aby ti neušiel.” Kričala na mňa pani zo stánku. „To nič, počkám na ďalší…”  Ale ešte som to ani nedopovedala, rozbehnutý autobus zastal a nepohol sa, kým som bezpečne nenastúpila. „Tak predsa ma prijala!”

            Akési podobné privítanie som zažila, keď som pred časom prišla do Varšavy. Nebolo to nové cudzie mesto, ktoré len tak prejdete. Do Varšavy som prišla ako ku starej známej, s ktorou sa síce dlho nevidíte a nepočujete, ale keď prídete, je to, akoby ste odišli len včera. Z varšavskej hlavnej stanice som kráčala pešo, lebo sa mi to zdal najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k Starému mestu. Poznáte to – známe uličky, budovy a náhodný okoloidúci, ktorý vám povie na zdravie, keď si kýchnete. 

 

 

 

Viera a bieda

            A hoci osud nechcel, aby ma rodičia dali pokrstiť, kresťanstvo som vnímala ako formu kultúry. Nikdy som nerozumela obradom počas omše, či bohoslužby, registrovala a rešpektovala som niektoré cirkevné sviatky, ale do kostola som chodievala len vtedy, keď tam nikto nebol. Posedieť si, započúvať sa do ticha, nadýchať sa vône, zastať, keď som už nevedela kam bežím. Kostoly a bulharské pravoslávie bolo to, čo človek ako ja hľadá. Nielen tým mi boli blízke, že namiesto pravoslávneho gregoriánskeho kalendára, veriaci  v Bulharsku používajú juliánsky kalendár, ale najmä tým, že v ich kostoloch ako aj v celej krajine som našla hľadanú slobodu. Ľudia sa tam prišli porozprávať, možno stretnúť známych. Odchádzali a iní zas prichádzali, prinášali chlieb, ktorý im pop posvätil. Stáli v dlhých radoch, aby si domov odniesli nádobu so svätenou vodou, pre prípad, že by bol niekto z rodiny urieknutý, alebo vážne chorý. Pálili sviečky za svojich živých aj mŕtvych a nad hlavami im obyčajne znel nádherný mužský chór alebo hlboký hlas zvona. 

            Len čo som však zatvorila ťažké kostolné dvere mystického sveta, otvorila sa predo mnou realita v podobe žobrajúcich starcov, žien a detí, ktorých som sa aj bála, a zároveň ma priťahovali. Zúfalo žobrali paradoxne sľubujúc šťastnú budúcnosť. Mali oči zbitých túlavých psov, ktorí ešte ráno nevedia, kde sa na noc utiahnú v deravých topánkach a s prázdnymi rukami. 

            Niečo podobné som kedysi zažila vo Varšave. Ale na rozdiel od tunajších bedárov, tam ľudia žobrali akosi dôstojnejšie, ak sa to vôbec dá. Takmer magicky sa na tom istom rohu už roky opiera tá istá žobráčka, zaujímavá a krásna. Dotvára atmosféru Starého mesta rovnako ako kone a koče hrkotajúce popri Kráľovskom zámku, akoby tam bola ešte od čias jeho slávy. Býva oblečená v tmavo-sivých šatách, hlavu tesne zakrútenú do tmavej šatky, ktorá lemuje peknú, láskavú tvár stareny. Nikdy som nevidela ženine ruky, zaiste štíhle a kostnaté, ale vždy zakryté priliehavými rukavicami. Prvý krát som túto žobráčku poľskej „aristokracie” videla na starom mieste v Starom meste pred ôsmymi rokmi a odvtedy vždy, keď prídem do Varšavy ju akosi intuitívne hľadám. Nikdy ma nesklamala. Vždy ma moja varšavská siréna čakala.

             O niečo menej príjemnej udalosti som bola svedkom aj v Bratislave, keď sme s priateľom pomaly kráčali po starom meste. Lepšie povedané ja som kráčala a on za mnou pomerne rýchlo skackal na barlách s čerstvo zlomenou nohou, ktorú si v takomto stave priniesol z dovolenky v Bulharsku po neúspešných pokusoch miestnych liečiteľov o jej rozmasírovanie a rozchodenie. Jediné čo si vtedy dokázal cez sadru obliecť boli vyťahané tepláky. Na tvári sa mu medzi tým uvelebilo niekoľkodňové strnisko a dlhé vlasy, ktoré nosil zopnuté do gumičky, pripomínali chvost starého opŕchnutého páva. Prosto, ako hovorievala moja triedna, bolo možné zoči-voči stretnúť obraz biedy a utrpenia, ktorý sa ešte svojou prítomnosťou umocnila okoloidúca žobráčka, keď  si od neho pýtala peniaze. Celkom ako vo filme, s trpkou chuťou na jazyku sme dohrali tento zlý výstup.

            Na svojej ceste povojnovou Bosnou a postkomunistickým Albánskom som nestretla veľa žobrákov, ale o to viac bolesti a žiaľu. Sarajevo ostalo v mojich spomienkach bielym mestom cintorínov, krížov a tisícov holubov, ktoré priniesli krajine nádej. Zaplnili námestie okolo prameňa v starom meste, o ktorom sa hovorí, že kto sa z neho napije, ten sa do Sarajeva čoskoro vráti. Šum krídel a detský krik odháňal z mesta nepokoj, ktorý bol katastrofou pre Európu na začiatku i na konci predchádzajúceho storočia.

            Na ceste som sa pristavila pri predavačoch koží. V malom kotlíku na ohni varili kukuricu, zavolali ma k svojmu stolu, ponúkli ma baklavou, sladkým orechovým koláčom, kukuricou a pravou bosnianskou kávou, malou a veľmi silnou. O tovare, ktorý bol na predaj sme sa nerozprávali. Hovorili o živote, o práci, o deťoch, len jednou, ale zato prvou vetou pripomenuli nedávne krvavé udalosti. Muž, ktorý ma priviedol k stolu mi predstavil staršiu ženu, o ktorej mi povedal, že je katolíčkou a Chorvátkou a o svojej manželke a sebe povedal len toľko, že sú bosniackymi moslimmi. Žena nerozprávala veľa, skôr ma pozorovala, a keď som sa začala vrtieť, aby som si niekde utrela zamastené ruky od baklavy, jemným gestom na hostiteľovu manželku mi zariadila servítku. Muž zabával celú spoločnosť a jeho manželka ma postupne pohostila všetkým, čo si so sebou v ten deň priniesli.

             Albánsko ma milo prekvapilo. Aj keď hlavná cesta nás miestami nečakane zaviedla do dediny, kde sa cestu dalo skôr intuitívne tušiť ako vidieť, každý Albánec sa po nej odvážne preháňal na mercedese. A hoci som Albánsko prešla takmer celé, stretla som tam asi len dvoch žobrákov. A čo ma prekvapilo ešte viac, neboli to žiadni asociáli pošliapaní a vypľutí spoločnosťou. Starkému sediacemu na chodníku v Berate, okolo ktorého som niekoľkokrát prešla, sa ľudia milo prihovárali, pozdravovali ho, zastavovali sa pri ňom, aby prehodili pár slov. Na jeho tvári medzi vráskami bol usadený večný úsmev. Ktovie, prečo ho osud posadili do prachu a ruchu jednej z hlavných ulíc Beratu…

              

  

 

            Divadlo sa hrá na ulici

            Christo bol mojím sprievodcom po bulharskej duši. Je človekom, ktorý pochodil svet, aby mu porozprával o Bulharsku. Jeho divadelné hry sa prekladajú a s úspechom hrávajú po celom svete. A veľký umelec je v skutočnosti veľmi maličkým, útlym a skromným človekom, smutným v zime, veselým v lete.

S akousi nepísanou pravidelnosťou sa v posledných rokoch stávalo, že som do Bulharska prichádzala proti všetkým logickým vysvetleniam práve v zime, v tom pre Bulharov najťažšom období roka. Sneh vŕzga pod nohami, mráz štípe do kosti a cudzinca v knižnici poznať podľa toho, že číta v rukavičkách, aby sa trošku zohrial, pretože Bulhari nemajú vo zvyku nosiť rukavice, dáždniky, okuliare, nič, čo by mohli stratiť. A práve Christo Bojčev mi vtedy povedal, že ak človek chce poznať skutočné Bulharsko, musí prísť práve v zime, keď je všade plno snehu a zavýjajú vlci. Nie nadarmo o januári sa hovorí, že je najbulharskejším mesiacom Bulharov. Asi práve preto dal aj Jordan Radičkov svojej hre, ktorá sa hrávala tiež s podtitulom Sneh sa smial až plakal, názov Január. Dej sa odohráva v akejsi vidieckej krčme zaviatej snehom a obchádzanej neurčitým nebezpečenstvom. Schádzajú sa tam dedinčania, ktorí veria v duchov a ktorých duchovia aj navštevujú, ale tiež strieľajú vlkov, bijú ženy, lúštia krížovky a chodia na školenia. Tak akosi vyzerá zima v Bulharsku. A čo sa týka celkového obrazu Bulharska, myslím si, že najlepšie ho vystihuje trilógia Bojka Bogdanova Pozeralo s podtitulom Večná balkánska krčma, Čakalo Večná balkánska stanica a Snívalo… A skutočne, na to, aby človek v Bulharsku prežil, musí vedieť nielen stále, všade a na všetko trpezlivo čakať, len tak sa niekam pozerať a snívať, že to raz bude iné, ale najmä zabávať sa na tom všetkom, na sebe a živote okolo tak dobre, ako to dokážu len Bulhari. A to im ponúka tie nádherné dramatické momenty, ktoré ich už preslávili po celom svete.

            Keď som s Christom vošla do kaviarne Budapešť v Sofii, sám vybral miesto a so slovami „sadni si sem do kúta, aby si videla Bulharsko” ma usadil. Dlho sme sa potom rozprávali o švédskej tme, kráse žien a samozrejme o vlkoch. Keď kaviareň zavreli, pomaly som sa pobrala na autobus. Na zástavke už čakal hlúčik ľudí na posledný spoj do študentského mestečka. Bolo sychravo, sem-tam mi na nos cinkla snehová vločka a Christo mi práve rozprával príbeh o tom, ako napísal svoju prvú divadelnú hru. Celé dni trávil vtedy v knižnici a veľa čítal. V prestávkach chodieval von pofajčiť si, popočúvať pletky z ulice. Raz to tam vonku na schodoch z ničoho nič prišlo. Rýchlo zahasil cigaretu, takmer vyvalil ťažké vchodové dvere a ponáhľal sa dať to na papier, kým to neodíde. Ešte v ten deň hru rozmnožil a za posledné peniaze poslal do všetkých divadiel v Bulharsku. Potom nastalo to nekonečné čakanie, kým nedostal prvé pozvanie na svoju premiéru. Bol však taký chudobný, že tam nemohol odcestovať… Zrazu prerušil rozprávanie, strhol sa, otočil a s ohromným prekvapením sa ma opýtal, kde zmizli všetci tí ľudia zo zástavky. A naozaj, na chodníku sme stáli len my dvaja bez toho, že by si niekto z nás bol všimol autobus, veľkú žltú harmoniku, ktorá zrejme ako prišla tak aj odišla, ale nikto nevie kedy. Len dav ľudí z chodníka magicky zmizol a ja som sa odviezla na internát taxíkom, nie však hocijakým, ale len „pekným”, ktorý mi Christo osobne vybral.

           

            Ak nestrieľajú vlkov, môžu ešte štrajkovať

            Obyčajne sa hovorí, čo Bulhar, to zeleninár. Ale čo bude Bulhar – zeleninár a záhradkár robiť v zime? Ak nesedí v krčme, nehryzká slnečnicové semienka, nestrieľa vlkov, nelúšti krížovku alebo nie je na školení, môže ešte štrajkovať.

             Kráčala som práve od chrámu Alexandra Nevského v centre Sofie ku knižnici. Hneď za rohom kostola stála skupinka ľudí okolo somára a z reproduktorov sa ozývala hudba. Obišla som skupinku, aj policajný dozor nad ňou, preliezla som snehový mantinel, a keď som si už myslela, že z najhoršieho som vonku, dobehol ma zapálený poľnohospodár svojím pokrikom: „Hajde na meeting , za tvoju budúcnosť tu bojujeme, za tvoju matku, otca, za tvoj dom!” Musela som v jeho očiach vyzerať ako arogantná tínedžerka ľahostajná k svojej budúcnosti, keď som  bez slova kráčala ďalej, ale s akým nasadením som vtedy bojovala ja so svojimi šklbúcimi kútikmi, to si vedel len ťažko predstaviť, pretože mi našťastie už nevidel do tváre a jeho hlas postupne zanikol v ďalšom hudobnom bloku z reproduktorov.

 

Ako ma chceli prijať za člena Asociácie bulharských poľnohospodárov

            Keď som prvýkrát prišla  na vlastnú žiadosť do Sofie, ubytovanie mi vybavila Kaťja Michajlová v hoteli Asociácie bulharských poľnohospodárov v Sofii prostredníctvom Jána Rýchlika z Prahy, ktorý sa poznal s predsedom asociácie, a aby som dostala nielen ubytovanie, ale aj zľavu, mala som sa odvolať na neho. A keď som ho s prosbou o ubytovanie oslovila aj o rok, prejavil záujem stretnúť sa so mnou, aby na vlastné oči videl, kto pod jeho strechou býva, a prijať ma za člena asociácie, aby som mohla bez problémov využívať ich členskú zľavu.

 

            Vstupenka do Európy

            Vianoce aj Nový rok som strávila v Bulharsku.

            Bulharskí pravoslávni oslavujú Vianoce podľa juliánskeho kalendára, na rozdiel od pravoslávnych Bulharov žijúcich napríklad v Moldavsku, ktorý používajú gregoriánsky kalendár. Moje bulharské Vianoce som „oslavovala” na internáte. Kúpila som si bomboniéru, zaliala si instantnú polievku a začítala som sa do päťstostranových dejín bulharského jazyka. Jedinou spoločnosťou mi v ten deň a aj počas celého pobytu boli kamaráti šváby, ktorí v pravidelných intervaloch prichádzali skontrolovať druh práve zaliatej polievky. Dovtedy sme žili v symbióze. V tej chvíli sa však chemický prípravok na hmyz bez zápachu menil na mechanický s presným úderom a bez rozdielu likvidoval každého záujemcu o môj jediný pokrm. Scestovanejší však tvrdia, že moskovské šváby sú ešte o niečo väčšie od týchto, takže to mohlo byť aj horšie. Rozhodne som sa ich však nechystala prepchávať, aby dorástli.  

            Silvester som už trávila spoločne so  Snežankou Dimitrovou a jej priateľmi v reštaurácii. V ten večer som prvýkrát videla ako sa Bulhari zabávajú. Presnejšie oni radi žartujú, vtipkujú, ale takmer vôbec sa nesmejú. Majú krásne tmavé hlboké oči, ale akési vážne, nie však smutné. Krásne to kedysi povedal Jordan Radičkov „smiech si sadá k nášmu stolu, ale tiesni sa na samom konci… osobne som pozoroval, ako niektorí ľudia predo mnou vyzivujú na plné ústa, bez najmenších rozpakov, ale keď sa im pritrafí zasmiať sa, hľadia rýchlo prikryť smiech dlaňou.”

            V Bulharskej akadémii vied, kde som chodila na konzultácie, vládla v čase medzi sviatkami, a dovolím si tvrdiť, že určite aj inokedy, veľmi milá a priateľská atmosféra. Chodievali do práce v takzvaných návštevných dňoch, ktoré sa obmedzovali maximálne na dva v týždni, a na dverách mali vypísaný takzvaný príjemný alebo inak povedané vhodný čas na tie návštevy. A keď sa medzi rečou opýtal kolega kolegu, prečo sa nestal profesorom, odpovedal mu jednoducho, aby sa ma nepýtali, prečo som sa ním stal. 

Kaviarničky, reštaurácie v Sofii bývali od rána plné, ale výsledok toho niekoľko hodinového sedenia v lokáli som nikde na ulici nestrela. V ten večer som dostala odpoveď aj na túto otázku. Bulhari buď jedia alebo pijú, a ak pijú, tak obyčajne doma. A ak si idú posedieť niekam so známymi, zaručene si k poháriku dobrého vína, v zime je to obyčajne pelin, alebo rakie, objednajú aj jedlo, ktoré potom pomaly konzumujú celý večer. Ale kým som tento jednoduchý princíp pochopila, mala som pred sebou už tretie jedlo, podobne ako v Gruzínsku, len s tým rozdielom, že tam vám nenaplnia tanier, ale pohárik hneď potom, ako ho prázdny položíte na stôl. A ak sa aj napriek týmto opatreniam stane, že sa niekto v ten večer pripije, nutne si to každý všimne, lebo v tej chvíli je na stole a tancuje a spieva nakoľko mu to jeho balkánsky temperament a rovnováha dovolí.

S neobyčajnou pohostinnosťou som sa stretla aj u Turkov. Prvýkrát, keď mi o tejto krajine rozprával Christo Bojčev, zneli niektoré skutočnosti dosť neuveriteľne. Hovoril vtedy o Turecku ako  o krajine, napriek svojej orientálnej polohe, oveľa viac európskejšej ako je dnes Bulharsko, napríklad aj tým, že sa tam už dávno komunikuje v latinke, čo ako som sa neskôr presvedčila, nie je jediná jeho prednosť. Pri akomkoľvek aj náhodnom vbehnutí do obchodu, ma spravidla predavač usadil, opýtal sa ma, či chcem kávu alebo čaj, ponúkol ma cigaretou, samozrejme na účet podniku, a len potom sme sa začali rozprávať o tovare, ktorý predával bez toho, aby som si od neho niečo kúpila. A tovar aj na takom obyčajnom trhu, aký som videla v Izmite, bol nielen kvalitný a čistý, ale aj veľmi pekne uložený do akýchsi pravidelných pyramíd. Keď som si chcela niekoho odfotiť, vždy som sa ho vopred opýtala a nielenže mi to vždy dovolili, ale sa mi za to aj poďakovali. A dokonca, keď som fotografovala predavača látok na trhu, kričal na mňa predavač z druhého stánku, aby som si odfotila aj jeho.

Zatiaľ nikdy sa mi nepodarilo vojsť do mešity. Obyčajne som nebola na to dostatočne podľa miestnych zvyklostí oblečená. A tak aj teraz som len sedela pred vchodom na lavičke a pozorovala ľudí, ktorí skôr ako vošli dnu, umyli si nohy a potom si obuli dreváky. To sa opakovalo asi pol hodinu. Vždy niekto vošiel a iný zas vyšiel…, keď ku mne odrazu prišiel neznámy človek a ponúkol ma práve umytými slivkami. Neodmietla som, ale na druhú ponuku som už nečakala a zmizla som v dave tak náhle ako som sa z neho vynorila.  

Cesta autobusom z Izmitu do Istanbulu, miestami po súši, miestami kompou cez Marmarské more, sa tiež neobišla bez patričného občerstvenia. Človek sa cíti chvíľami takmer ako v lietadla, len s tým rozdielom, že tu mu naviac všade vylievajú na ruku silne aromatický, ale údajne dezinfekčný a osviežujúci prípravok. Autobusová stanica v Istanbule celkom pripomína letisko, ale rozlohou oveľa väčšie ako je stanica M. R. Štefánika v Bratislave. Keď som sa s otázkou, odkiaľ mi odchádza autobus do Sofie, obrátila na miestneho taxikára, ochotne ma zaviedol do akejsi čakárne, kde som dostala svoj tradičný čierny čaj, medzi tým mi zistil čas odchodu autobusu do Sofie a potom ma zaviedol do kancelárie, aby som si kúpila lístok. Tam mi zobrali pas a kým vraj vystavia lístok, mám si ísť sadnúť do čakárne na ďalší čaj alebo kávu, čo sa mi vôbec nepáčilo. Oželela som teda kávu aj čaj, aj pohodlie pri televízore v čakárni  a čakala som v bezpečnej vzdialenosti od svojich dokumentov na vstupenku do Európy? Čím viac sme sa vzďaľovali od Ázie, tým bolo občerstvenie chudobnejšie, cesty a toalety slabšie. Na poslednú čiernu kávu ma v Sofii pozval Turek.

    

            „Národospasiteľná” hra s lístkami 

            Nestávalo sa často, žeby sa v mestských autobusoch alebo električkách uvoľňovalo miesto. Aj keď sú Bulhari veľmi frankofónni, tento bontón je im dosť cudzí a skôr s prekvapením ako s vďačnosťou sa pozerajú na človeka, ktorý pre nich niečo také urobí.

            Cestovala som s obrovským batohom, ovešaná ešte niekoľkými taškami, keď mi z ruky vypadol lístok, ktorý som sa práve chystala štiknúť. Nemala som inú možnosť, len sa poň zohnúť, pretože ďalší som už pri sebe nemala. Úspešne sa mi darilo koordinovať a vyvažovať svoj pomalý, rovnomerný pohyb k lístku až do chvíle, kým šofér autobusu odrazu, ktovie prečo, prudko pribrzdil. Prestala som ovládať svoje ťažisko, ktoré bolo dovtedy zdanlivo pod kontrolou, a voľným pádom som sa zrútila na mladíka stojaceho najbližšie, ktorý dovtedy so záujmom, podobne ako všetci okolo stojaci a  sediaci, sledoval moje manévrovanie s batohom.  Náhle a bez opýtania som mu vbehla do jeho osobného priestoru a namiesto výčitiek som od neho dostala označený lístok. Rovnako aj dievča, ktoré poprosilo staršiu pani, podávajúc jej lístok, aby jej ho štikla, dostala naspäť svoj čistý spolu s označeným lístkom, na ktorom pani dovtedy sedela. Neskôr som si všimla ako si ľudia odovzdávajú pri vystupovaní lístky, nechávajúc ich na sedadlách alebo ich darujú niekomu v hlúčiku nastupujúcich. Po čase som aj ja pristúpila na túto „národospasiteľnú” hru.

           

Poriadok obmedzuje

            Kým napríklad vo Viedni chodia električky v osemminútových intervaloch, v Düsseldorfe v deväťminútových, na Slovensku v intervale neznámom, v Bulharsku neexistuje cestovný poriadok vôbec. Cestujúci sa jednoducho postaví na zástavku a čaká… Príde? Nepríde? Vykúpením v niektorých momentoch sú takzvané maršrutky, malé mikrobusy, ktoré si len tak chodia po meste a zastavujú sa kdekoľvek, stačí len zakývať.

 

V knižnici sa prievan robiť nedá

So zaujímavým, nepopieram, že veľmi dômyselne vytvoreným, lístkovým systémom som sa stretla aj v Národnej knižnici v Sofii. Človek tu musí stále dávať pozor na nejaké kartičky, potvrdenia, podpisy a pečiatky. Pretože sa knihy z knižnice nepožičiavajú, číta sa v niekoľkých veľkých študovniach. V každej sedí nekompromisná dáma, ktorá kontroluje vrátené kusy a rozdáva pečiatky. Keď som za jeden deň absolvovala viac študovní, mala som lístok dokonale farebne vyzdobený. Najdôležitejšie bolo mať ho pri záverečnej výstupnej kontrole, kedy ho už vyžadoval po zuby ozbrojený muž. Samozrejme, že zo začiatku som nechtiac porušovala absolútne všetky predpisy a pravidlá tohto systému a dokonca sa mi raz podarilo odísť aj bez toho, aby som lístok odovzdala.

Svoje meno som v cyrilike písala na všetky žiadanky denne približne päťdesiatkrát ďakujúc pritom slovenským úradom, že nezaviedli písanie otcovských prímení. Každopádne museli byť moje žiadanky veľmi zaujímavé s čitateľne napísaným menom v cyrilike a s podpisom v latinke.

Chodievala som aj do Univerzitnej knižnice, ktorej študovňa sa nachádza takmer na povale historickej budovy univerzity. Človek ma pocit, že vyššie sa už ísť ani nedá alebo, že sa tam nutne bude škriabať po nejakom rebríku. Ale opak bol pravdou. Do starej čitárne viedli schody, nelietali tam ani netopiere, ktoré k takýmto priestorom akosi patria a zima, ktorá tam bola nedovolila študujúcim ani len na chvíľočku si zdriemnuť.

Naopak štyridsať stupňové horúčavy v lete vo Varne nedovolili nikomu priblížiť sa k rozpáleným múrom knižnice, a pretože sa tam ani prievan, okrem personálneho, robiť nedá, budova bola pre verejnosť uzatvorená. Len po známosti ma pustili dnu. Sedela som medzi kopami kníh, ktoré úbohé knihovníčky len v akýchsi ľahkých blúzkach ukladali do políc.

 

Cudzinec postupne zistí, že najväčšou atrakciou je on sám

Na to, aby človek spoznal inú krajinu nestačí pár dní, týždeň, či niekoľko mesiacov. Dokonca, dovolím si tvrdiť, že ani celý život. Nevšedné časom zovšednie a cudzinec postupne zistí, že najväčšou atrakciou je on sám a ponáhľa sa domov, ale akási bezočivosť, či samoľúbosť, ako to pomenoval Peter Karvaš, ho ešte núti, aby o tom napísal.

Spiatočná cesta lietadlom trvala približne rovnako dlho ako cesta autom, či autobusom, okorenená ohlásenou bombou na pražskom letisku.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.