Profil: Jaroslav Broz

P  R  O  F  I  L

 

Jaroslav Broz

 

Dátum a miesto narodenia: 21. 2. 1965 v Žiline

Bydlisko: Tvrdošín (Medvedzie 158/40-22)

Profesia: stredoškolský učiteľ (Gymnázium Tvrdošín)

 

 

Tvorba:

poézia

 

„úspechy” (ani toto slovo bez úvodzoviek nemá žiadny význam)

1. miesto – Strážnice Marušky Kudeříkové 1984

1. miesto – Chalúpkovo Brezno 1998 (poézia)

1. miesto – Chalúpkovo Brezno 1998 (poézia pre deti a mládež)

niekoľko čestných uznaní na Wolkrovej Polianke a Akademickom Prešove (už si ani nepamätám roky)

 

 

próza

 

Poviedka 2000 – Prémia rádia Twist (pri neudelenej hlavnej cene)

 

divadlo

 

Divadlo Ofélia pri PF Banská Bystrica (spoluscenárista, herec)

Laureát – Akademický Prešov 1990 (s jednoaktovkou M. Šustera a J. Broza Ofélia)

 

Divadlo Ka Tvrdošín (vedúci divadla, herec, občas scenárista a režisér)

 

Hlavná cena Národného osvetového centra na FEDIM Senica 1992 (s hrou D. Vicena Homojoga)

2. miesto FEDIM Senica 1993 (s hrou D. Vicena Patláma, patláma)

 

ďalšie celoslovenské ocenenia

Hviezdoslavov Kubín 1992 (s hrou D. Vicena Dodo)

Hviezdoslavov Kubín 1993 (s hrou dvojice D. Vicen –  J. Broz: PPP)

FEDIM Senica 1998 (s hrou J. Broza Pozvanie na popravu) 

 

Možno príde aj Godot pri Gymnáziu Tvrdošín (detský, neskôr študentský divadelný súbor, vedúci, scenárista, režisér)

 

3. miesto – Zlatá priadka Šaľa 1997 (s hrou J. Broza Sizyfova veľká prestávka)

3. miesto – Zlatá priadka Šaľa 1998 (s hrou J. Broza Posledný obed alebo Evanjelium podľa Johna)

 

ďalšie celoslovenské ocenenia:

FEDIM Senica 1999 (s hrou J. Broza Pulp) Cena Hornozáhorského osvetového strediska)

FEDIM Senica 2001 (s hrou J. Broza Odhalenie čiernej mágie) Cena za paradivadelné prostriedky (hihihi)

 

 

Dobrozvíťazí pri ZŠ Nižná a Gymnáziu Tvrdošín 

 

Hlavná cena Zlatá priadka Šaľa 2003 (s hrou J. Broza Robinsoniáda)

 

 

 

jarko košeľa broz

labutia jeseň

už nedočiahne ani na zvon

a nezmôže sa na labutí song

báseň do ktorej dávno zaspal med

ukrytá za lupeňmi so zmrznutým názvom

nečíta vie ma naspamäť

videla balvan ktorý potme gúľam

ako svoj opustený hrob

počula uletené z úľa

a nahmatala moju smrť

 

občas mi nahovára úryvok

polieva opustené záhrady

rosičkou  z pivového pohára

kropí aj moju zúrivosť

 

namiesto sviece slnko dohára

niet o čo oprieť rozprávkový rebrík

len vetry naskakujú na zmeškané stromy

falošné husle kvília v temnom sade

napnuté vetvy prebodli noc hrotmi

a krv jej krv je všade všade

lenivá  luna laná striebri

a obesenci svetielkujú do tmy

 

II

to boli rána s rosou na lupeňoch ruží

na višni dozrievali likéry

a vtáčie hniezda na jabloni

 

len v každej druhej záhrade

sa pásol perníkový koník

nad všetkým ťažký bocian krúžil

a ešte vyššie biele mračná

zázračné plné letných dažďov

po ktorých rástla útla hudba

omamne voňal temný les

a koňom hrdzaveli podkovy

 

III

v nejakom poschodovom mraze

a vo výťahu smerom sever – sever

ti vyťahujem všetky svoje smútky

báseň je zamrznutý bazén

(zrkadlá s obrázkami mojich nevier

na ktorých v noci kvitnú hnedé hmly

a  vo dne vädnú nezábudky)

do ktorého vytrvalo zanovito prší

 

dážď za nás obetuje neznámemu bohu

(prskavky z vody zapaľuje o dná)

čosi čo vzďaľuje sa od nás

a čo sa do nás tvrdohlavo skrýva

niečo čo nemá hmatateľný pulz

rozviata hriva

divých koní

sekundu pred osudným skokom

 

čie je to zaslzené oko

čie uši začuli ten záchvev

praskanie slákov hrdzu v podkovách

a rumázganie rozmrznutých tráv

 

niekedy na rozhraní jesene

a tvojho strachu

nad rozkrojeným jablkom

keď nad smútkami vejú kŕdle husí

keď nám tak neodbytne príde na chuť

že sa nám takmer začne hnusiť

medzi nami

báseň

o láske

hlboko hore na visutej hrazde

zhasína hviezda padá padá

tma

 

IV

vchádzame do nej oknom z ľadu

a vychádzame dvermi z pár

vietor tú tmu dnu škáročkami nadul

a závojom ti zavial tvár

no závoj vzbĺkol ako fakľa

 

noc si v tom chráme pred nás  kľakla

a báseň preložila z ruky na oltár

 

a do rána sa za nás

modlí

s polotučne

vysádzanou

krásnou

smrťou

snár

 

V

drsnými tieňmi dutých vŕb

kolíšu uši kráľa midasa

 

kto nemá aspoň malý hrb

nejaký hrášok pod siedmimi perinami

tajomstvo ktoré pošepká len hrobu

 

z hmiel vypadáva nezreteľné ráno

jediným dotykom ma zobuď

a ak nedá sa

tak pokojne ma v spánku zabi

smrť je len láska nepokojný spánok

 

hlboko hore na visutej hrazde

na ktorú sme dnes nemotorne slabí

 

VI

zrazu ma pichá snehobiela kosť

štíhlejšia ako prižmúrené oko

v mraze

a na jazyku narastá mi inovať

 

zamknem na sedem nápadov

tú tvoju mliečnu ospalosť

tie ruky ktorým chýba peľ

tušený obraz záhrady

s jablkom ktoré nedopadlo

na zem

lebo to bola zamrznutá sýkorka

 

je trochu tma na všetky druhy ciest

a vločky v presýpacích hodinách

potichu šuštia pod dotykmi svetla

 

aj medzi nami ticho leží smrť

a ešte tichšie vyzváňajú zvony

dunivá náplasť na bolesť

že blízko zaspal smutný anjel

 

to pod dotykom zamatovie pleť

keď je tma plná hľadajúcich prstov

ktoré sa snažia odletieť

zo starodávnych mýtov

no majú ešte malé krídla

a strácajú sa v odlive

 

ráno sa prebúdzame s jazvami

a zasa zdá sa

mi to

nespravodlivé

 

 

 

 

Jarko Košeľa Broz

Ako sa Tomáš Meľo pomýlil

 

Pochmúrne oblaky ukryli jesenné slniečko práve vo chvíli, keď na zahnívajúcom pozostatku sladkej hrušky pristálo jedenásť ôs v pruhovaných dresoch. Záhrada plná tichej, tlejúcou zemiakovou vňaťou presýtenej jesene voňala aj čerstvo pooranou zemou. Uprostred záhrady trónil stožiar vysokého napätia do výšky piatich metrov omotaný ostnatým drôtom.

Tomáš Meľo sedel na brezovej lavičke vo svojej záhrade, počúval tlmený bzukot a polohlasne uvažoval. Už dlho ho prenasledoval neodbytný pocit, že by im mohol rozumieť. Možno by stačilo inak počúvať. Alebo lepšie počúvať.

Práve v takýto deň pred jedenástimi rokmi havaroval na zákrute pred dedinou kamión plný poľskej vodky. Tomáš sa vracal domov s fúrou dreva na vlastnými rukami zostrojenom traktore. Bola úplná tma a na šoféra musel nasmerovať reflektory, aby mu, ako prikazovali zvyky otcov, zatlačil oči. Drobná tvár s vystúpenými lícnymi kosťami a fialovejúcimi perami vystrúhala grimasu, ktorá mu niečo pripomenula.

Práve pred dvadsiatimi dvoma rokmi chcel zatlačiť oči svojmu otcovi, lenže: nedalo sa. Otec zamrzol. Našiel ho ráno v záhrade. Sedel pod stožiarom elektrického vedenia uprostred snehom pokrytej záhrady a tak čudne sa uškŕňal. Akoby práve v tej chvíli niečo výnimočné a dôležité pochopil. Tomášovi sa na okamih zazdalo, že to mal pripravené, že zamrzol, ako sa hovorí, v sebaobrane.

Osy nerušene ďalej bzučali na sladkej hruške. Tomáš Meľo vošiel do svojej garáže a ktovie prečo sa usmieval. Popolavá jazva na pravom líci sa mu úsmevom nedobrovoľne pretiahla. Z dvora sa ozval presvedčivo sebavedomý hlas.

Tomáš Meľo vyšiel z garáže, ale dvere nechal pootvorené. Na dvore stál neznámy muž v tmavom kabáte. Brada popretkávaná šedinami, zablatené topánky, v ruke povraz, ktorým boli previazané knihy v bordovej koženej väzbe s čiernym lemovaním.

Muž na chvíľu zmĺkol a uprene pozeral na zošúverené lístie, v ktorom pokojne stál a po chvíli tichým, ale presvedčivým hlasom prehovoril.

– Predávam knihy.

– U nás nikto nečíta knihy.

– Jednu vám nechám.

– Ja vlastne ani neviem, čo by som s takou knihou mohol robiť.

Ale muž rozviazal balík, vybral jednu s navlas rovnakých kníh a podal ju zmätenému Tomášovi Meľovi do rúk. Ako neskôr vysvitlo, šlo o najnovšie vydanie apokryfných biblických textov.

– To nemôžem. Vy z toho žijete…

– Porozprávajte mi o tej jazve.

Tomáš Meľo pozrel na neznámeho a premklo ho záhadné tušenie, že mužovi nezostáva veľa času. Napokon vzal knihu do rúk a posadil muža na brezovú lavičku, neďaleko ktorej, poletujúc okolo polozhnitej hrušky, bzučalo jedenásť ôs. Po chvíli priniesol fľašu poľskej vodky, posadil sa vedľa neho, podal mu otvorenú fľašu a začal rozprávať.

Vlastne ho tá príhoda už tridsaťtri rokov ťažila. Jeho otca, tiež Tomáša Meľa, mali v dedine v primeranej úcte, ak v takomto prípade o úcte možno vôbec hovoriť. Predovšetkým sa mu všetci vyhýbali. Ak sa už nedalo stretnutiu vyhnúť, v duchu sa aspoň modlili, aby bolo krátke. Ich modlitby boli zväčša vyslyšané, pretože ani jemu nebolo do reči. Odkedy sa mu narodil najstarší syn: mal už jedenásť rokov a ešte nerozprával.

– To som bol ja. Pamätám sa, ako ma raz otec vzal do lesa. Bolo to na jeseň. Asi o takomto čase. Všade samá osa. Veľmi som sa bál, že ma poštípu. Dokonca som upodozrieval otca, že chce, aby ma tie osy doštípali, nech konečne prehovorím. Vtedy som si spomenul na slová starého otca, tiež Tomáša Meľa, ktorý k osám prechovával posvätnú úctu, a len tak mimochodom som poznamenal, že bude tuhá zima. Otec zastavil, pozrel na mňa, potom vytiahol vreckový nožík, odrezal tenký prútik zo smutnej vŕby, ktorá, ktovie prečo, rástla medzi borovicami a ktorú sme každú jar obrezávali. A tým prútikom ma švihol po ústach. Bol to presný a dobre mierený úder. Ostala mi po ňom táto jazva.

Tomáš Meľo si vzal od muža fľašu a dvoma dlhými dúškami sa napil. Neznámy predavač kníh pozoroval osy na hruške. Aj Tomáš pozrel tým smerom.

– Všimli ste si? Je ich jedenásť. Ako na futbale. Ale samé krídlo.

Tomáš Meľo sa usmial nad svojím prirovnaním, ale neznámy mlčal. Ruky mal opreté o kolená, medzi ktorými sa mu hompáľala prázdna fľaška, hlavu zvesenú, akoby práve spokojne zaspal.

Keď sa Tomáš Meľo vrátil s ďalšou fľašou, na lavičke bola iba kniha, z ktorej trčal lístok. Vytiahol ho, zatvorenú knihu položil späť na lavičku a nahlas prečítal: Ešte si prídem po príbeh. Ak nebudete čítať knihu celú, prečítajte si aspoň stranu, na ktorej bol založený lístok. Mohlo by vás to zaujímať.

 

xxxxx

 

Tomáš Meľo sedel na brezovej lavičke, listoval v knihe a trošku sa na seba hneval. Určite mu to urobil naschvál. Ale jemu, Tomášovi Meľovi, cez rozum neprejde. Dodnes neprečítal ani jednu knihu. A neprečíta ani túto.

Vrátil sa do garáže, knihu položil na policu s náradím a pyšne sa poobzeral. Garáž bola plná všakovakých radiátorov, sporákov a ohrievačov. Končekmi prstov pohladil naftové kachle. Priviezol ich iba predvčerom, no po prstoch už ostali v prachu kľukaté cestičky. Tomáš Meľo zvesil z kľučky garážových dverí zaolejovanú utierku a dôkladne poutieral všetky kachle, radiátory, sporáky aj ohrievače.

Zo záhrady sa opäť ozval hlas, ale tentoraz dôverne známy uštipačný soprán:

– Tomáško, máš návštevu.

Na brezovej lavičke sedel Tomášov brat. Decentne zanedbaná tvár obrátená k zapadajúcemu slnku, krikľavý žltý šál prehodený cez plece, sivé sako a vyblednuté rifle s dierou na kolene. Matúš Meľo bol režisérom miestneho ochotníckeho divadelného súboru.

Medzitým, ako pollitrovka poľskej vodky obom rozviazala jazyk, sa zotmelo. Tomáš narúbal raždia a o chvíľočku už obe tváre osvetľoval ryšavý ohník.

Jeseň čo jeseň chodil Matúš Meľo ako bez duše. Cez zimu bolo treba nacvičiť divadlo. Porcelánová soška poľovníka trúbiaceho na lesnom rohu za tretie miesto na okresnej súťaži zaujala čestné miesto v krčme nad výčapom už pred piatimi rokmi. Odvtedy nič.

Drobný hustý dážď ich zahnal do garáže, kam preniesli aj brezovú lavičku. Matúš Meľo listoval v bordovej knihe so zlatistým lemovaním. Tomáš Meľo nakládol raždia do kachlí a vytiahol tretiu pollitrovku vodky. Dvoma dlhými dúškami sa napil a takto prehovoril:

– Nijaké divadlo, bratku, nebude. Nič, vôbec nič nebude. Bude tuhá zima. Vidíš túto pec? Na tej budem ležať, vodku popíjať, na týchto kachliach si budem kávičku variť. A zatiaľ vonku treskúca zima. Elektrické stĺpy sa budú ako zápalky lámať. A všetko pomrzne. Plyn zamrzne, elektrika zamrzne, telefón zamrzne. Celý celučičký svet. Iba Tomáš Meľo nezamrzne. Tomáš Meľo je pripravený. A tieto kachle? Tie dám do kurína. Všetky kury na svete pomrznú, iba kury Tomáša Meľa budú mať teplučko, iba Tomáš Meľo bude praženicu vyjedať a mastné ústa si utierať chrbtom týchto pracovitých rúk. Tieto ruky zachránia Tomáša Meľa. Ešte dve fúry dreva dovezú, dva sudy nafty a dve tony uhlia pripravia. Nie, bratku, Tomáš Meľo sa nezbláznil. Videl si tých ôs koľko sa… Hovorím, elektrické stĺpy ako zápalky, telegrafné stĺpy ako zápalky… Všetky kury na svete, len Tomáša kury nie, lebo Tomáš je pripravený… Ale ty si môj brat, bratku, tebe dám nejaké vajcia, aj pri peci ti miesto nájdem, aj ťa vodkou napojím.

Tomáš objal svojho brata, pobozkal ho na ústa, vzápätí sa zosunul na vyleštené naftové kachle a s jazvou pokrivenou úsmevom zaspal.

– Má tej vodky plnú pivnicu.

Tomášova žena sa usmiala a podala mu niekoľko fliaš.

– Nemal by si proti noci, usteliem ti v kuchyni. Tomáš už v garáži aj spáva.

– Povedz mu, že to beriem… Ten jeho príbeh o treskúcej zime. Presne také niečo som hľadal, to sú obrazy! Všetci padnú na riť. Tomáš Meľo – námet, scenár a réžia: Matúš Meľo. To bude plagát!

Matúš Meľo vychytil svoju švagrinú a pustil sa do tanca. Lenže švagriná sa mu vytrhla. Matúš však pokračoval v tanci.

– Meľo ako Meľo, každý myslí len na to svoje.

Vybehla hore schodmi, zamkla za sebou dvere na kuchyni a ľahla si do postele pripravenej pre švagra. Chvíľu len tak ležala, potom nepokojne prechádzala krížom cez kuchyňu a napokon si znovu ľahla.

 

xxxxx

 

Mrazivý vietor zatemňoval okno na garáži zaprášeným snehom. Tomáš Meľo sa už hodnú chvíľu prehrabával v polici s náradím, ale po knihe ani stopy. Celkom jasne si pamätal, kam ju položil. Niekto ju musel odniesť. Alebo mu ju niekto ukryl. Žena. Ale kam ju mohla dať? Veď hej, aj ona ho ma za blázna. Všetci ho majú. Ale on príde. Aj zima príde. Elektrické stĺpy ako zápalky… Tomáš Meľo sa uškrnul. Popolavá jazva sa neprirodzene pretiahla. Jeho úvahy prerušilo naliehavé búchanie na dvere. Ó, ako som to uhádol, pomyslel si Tomáš Meľo a otvoril. Na prahu stál neznámy bradatý muž. V ruke držal jedinú knihu a Tomášovi sa zazdalo, že muž onedlho zomrie.

– Knihu vám zobral brat. Ale to sa dalo predpokladať. Priniesol som vám ešte jednu. Sľúbili ste mi príbeh.

Tomáš posadil neznámeho na brezovú lavičku, priložil do kachlí dve polienka dreva a odkiaľsi vyčaroval fľašu poľskej vodky.

Vlastne ho tá príhoda ťažila už dvadsaťdva rokov. Jeho otca, Tomáša Meľa, pokladali za blázna. A zdalo sa, že nie neprávom. Ak sa niekto v dedine potreboval zbaviť hliny, stačilo povedať Tomášovi Meľovi. Jeho dvor sa vďaka navozenej hline pomaličky vzďaľoval svojmu okoliu. Meľovci, čo ešte pred pár rokmi bývali na rovinke, sa teraz vznášali siahu nad okolím. Dokonca sa povrávalo, že Tomáš Meľo kope aj vo svojej pivnici, aby mal hliny čo najviac. Ba čo viac, jeden zo susedov spomínal, že pod svojím vlastným domom počul Meľovho psa štekať. Možno už podkopal celú dedinu, hovorili tí s najväčšou obrazotvornosťou. A jedného dňa opili Tomášovho syna, tiež Tomáša Meľa, aby z neho dostali to tajomstvo.

– A to som bol ja. Tie historky o otcovi boli naozaj pravdivé, ale ja som sa za otca tak hanbil, že som to neprezradil ani vtedy, keď do mňa vliali dva litre vína. Keby ma neboli opili, možno by som aj prezradil. Otec sa niekde dočítal, že smerom do stredu zeme každých sto metrov je teplejšie o tri-štyri stupne. Čakal, že bude tuhá zima. Lenže ho zastihla nepripraveného. On jediný sa na tú zimu pripravoval, on vedel, že príde. A zamrzol. Jediný, kto tej zimy zamrzol, bol Tomáš Meľo.

Tomáš si všimol, že muž zaspal. V garáži bol neznesiteľné teplo. Posadil sa vedľa neho a pozorne si ho začal prezerať. Pomedzi prešedivelé fúzy mu presvitala popolavá jazva. Tomáš vzal do ruky knihu, ale nijaký lístok v nej nebol. Náhodne ju otvoril a čítal: „Ja som svetlo, to, čo je nad všetkými. Ja som Všetko a Všetko vyšlo zo mňa a Všetko sa ku mne vrátilo. Rúb drevo: som tam, nadvihni kameň a nájdeš ma tam.” Tomáš narúbal dreva a napriek neznesiteľnému teplu priložil. Muž naozaj skamenel. Tomáš Meľo listoval ďalej. „A z neba bolo počuť hlas: «Oznámil si zvesť tým, čo spia?» A od kríža bolo počuť odpoveď: «Áno.»” Ó, ako som to uhádol! pomyslel si Tomáš Meľo spokojne odložil knihu do police s náradím. Potom si ľahol vedľa mŕtveho muža.

Keď sa zobudil, bol sám. Priložil do kachlí, vzal utierku a dal sa do čistenia.

 

xxxxx

 

Pochmúrne osvetlenie v kultúrnom dome prerušil plameň zápalky. Matúš Meľo si zapálil cigaretu, obradne si potiahol a s príslovečnou vráskou medzi obočím vypustil dym do lúča jediného reflektora v kinosále. Zápalku obratne zlomil a hodil ju za seba. Herci mu viseli na ústach a on s pôžitkom predlžoval napätie. Napokon zobral do ruky bordovú knihu, nalistoval a prorockým hlasom prečítal: „A v treskúcej zime nájde sa jeden, ktorému dá pán znamenie a jeho príbytok zažiari svetlom a všetci budú ľutovať, že nepočúvali.”

Najskôr boli všetci ticho. Potom sa niekto začal pochechtávať. Neskôr sa pridali ďalší. Napokon sa aj Matúš Meľo pridal. Všetkým sa uľavilo. O chvíľočku sa celý ochotnícky divadelný súbor z celej duše a mimoriadne úprimne smial.

 

xxxxx

 

Zima prišla podľa očakávania náhle a nečakane. Ochotníkom Matúša Meľa zamrzol úsmev na perách. Chvíľočku predtým pomrzli takmer všetky kury v dedine. Iba Tomáša Meľa kury nepomrzli. Tomáša Meľa kury zhoreli. Celý príbytok Tomáša Meľa zažiaril svetlom. Tomáš Meľo neľutoval nič. Zohriaty poľskou vodkou odchádzal od svojho horiaceho domu a nekonečne dlho postával pod elektrickým stožiarom. Všetko drevo veselo praskalo, občas vybuchol sud s naftou a Tomáš cítil, že osud prikladá do ryšavého ohníka aj čerstvo dovezené uhlie. Potom akoby ohluchol, nepočul ani pád strechy, ani rinčanie skleníka pod náporom padajúcej škridly, počul iba porcelánové izolátory na stožiari elektrického vedenia. Tomáš sa bezradne uškrnul. Jazva  sa predĺžila. Nad hlavou mu pokojne bzučali osy.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.