Voda nad papier nad zlato

Miriam Petráňová

Voda nad Papier nad Zlato

(správa z 9. medzinárodného sympózia papiera)

 

Stretnúť sme sa mali na Námestí Hirošiho v Ružomberku v augustový  pondelok ráno o 8.30. Pri fontánke som spozorovala podozrivú osobu, mierne dlhé vlasy, fotobrašňa a šuchtavý krok oznamoval, že muž sa nikam neponáhľal. A tak som drzo oslovila cudzieho človeka na ulici, že ty určite musíš byť umelec (to nerobím často) a tak zistila, že sa volá Martin Kratochvíl. Na lavičke pred múzeom sedel Brett, oznámil mi to Kraťo, ktorý ho zbadal bystrým banskobystrickým okom. Tak sa začalo v ten deň moja  zoznamovacia púť. Potom sme čakali v roji zdvorilostných viet, ktoré padali často bez odpovedí na chodník, vyzametaný ženou z Liptovského múzea. Miša Trizuljaková, výtvarníčka, ktorá bola tento rok pasovaná aj za organizátora prišla skoro na hárok presne. Brett jej papierovým špagátom zaplnil celé auto, k tomu prihodil hrable, kosu a čosi v igelitkách. Mal koncept a zdalo sa, že je pripravený. Z rozhovoru sa dozvedám, že sa v piatok vracia späť do Austrálie, takže sa už nečudujem, že sa neprišiel nechať prekvapiť. Brett Alexander tento rok zastupuje ako jediný pojem medzinárodný. A ako sa postupne odhaľuje hodina za hodinou je mi jasné, že prvý deň je zabitý deň. Kým sme sa prepracovali k vrátnici SCP (ďalej už iba Papierne) a potom s oranžovými helmami do úradnej budovy, kde nás čakala bezpečnostná prednáška, prešlo pol dňa. Zapamätala som si: výška pokuty 5 000 za stratu vstupného preukazu, 10 000 za nenosenie pracovnej obuvi a helmy v priestore fabriky, 30 000 za alkohol a fajčenie. Inak tam bolo ešte niečo o rebríkoch, čo neboli rebríkmi a iné zmrzačené príhody o rukách a vozíkoch, ale tie odleteli ihneď, len čo sa dalo. Podľa výrazu v tvárach sme na tom všetci boli rovnako.

Dychtili sme po tom, ako už pôjdeme do fabriky v topánkach s kovovou špičkou a budeme na love. Lovci papiera. Dozvedeli sme sa, že práve upratali fabriku aj okolie, čo znamenalo: žiadny papierový odpad, ten sa už nevedie. Stroj, ktorý recykloval zberný papier a vyrábal kartónový papier bol vypnutý a rozpredával sa na súčiastky a možno aj celý až do Indie, prosím pekne. Teda pestrofarebný svinčík, kopy neidentifikovateľných inšpiračných zdrojov boli fuč. Zostala som na pomedzí štátneho smútku a vládnej bezmocnosti, ale bola som na tom stále lepšie ako zopár iných.

Miesto na prácu sme dostali v bývalom chemickom laboratóriu, zo stropu opadávala omietka a tešili sme sa, že neprší, inak by sme potrebovali k tým bezpečnostným topánkam aj gumáky. 

Očakávala som fabriku z papiera, ale bola to úplne normálna fabrika z betónu i z tehál, takže žiadne detské sny sa nekonali a dokonca, fabrika Papierní bola čistá. Toľko som si uvedomovala pri povinnej exkurzii a ako som neskôr zistila bola čistá preto, že tam chodil veľký vysávač, ktorý riadil obyčajne chlapík s podozrivým výrazom v tvári. Však kto by ho na takom vysávači, čo bol väčší ako malý kôň, nemal. Môj lov na papier sa skončil nepapierovo. Našla som plastové fólie, a stále mi vypadávalo meno, ako sa tie plastové hmoty volali, no a na tých oranžových a zelených plastoch boli plastické vzory toho, čo práve tlačili na papier, aby z toho boli dokonalé sáčky od cukru, kávy, múky, či obaly na toaletný papier. Tak som sa z toho tešila, že mi vôbec nevadilo, že nie sú z papiera a smrdia, však bol iba prvý deň na hrane večera. Na papier bude ešte času dosť. Nebola som sama, ktorá tam poškuľovala po kadejakých skrutkách, sitách, valcoch. Milan Adamčiak mal dosť priamu otázku, ktorú však nasmeroval do šíreho okolia a na ktorú som sa chcela opýtať už aj ja: „Bude niekomu vadiť, ak budeme pracovať aj s iným materiálom ako je papier? Musí tam papier vôbec byť?”  Miša Trizuljaková sa zamyslela a povedala, že je to jedno. Môže to byť aj z dreva, či zo železa, ale, významne podotkla, že najlepšie by bolo, keby to bolo viac menej z papiera. (V ten večer som videla Milana Adamčiaka a potom asi tak po dvoch týždňoch. Dovtedy som si myslela, že to dávno vzdal. Ale on robil doma. A z papiera.)

S úlovkami sme vrátili do pridelených laboratórií, kde som začala pomaly otvárať šuplíky a nachádzala som sklenené nádobky, prázdne fľaštičky, skúmavky, odmerky tlaku, lásky, vzduchu, zhrdzavené závažia, na slzy krabicu prvej pomoci. Vrchovato som si nachystala svoj pracovný stôl a išla som si hľadať nocľah. Veru, k noci sa chýlilo a nebolo kam hlavu položiť.

Ale zlé časy sa ma stránili. Juraj Straka, jediný Slovák medzi nami, ktorého meno sa nezačínalo na M (tak som si ho v duchu a teda aj na papieri premenovala na Muraj) inak Džáro ho volali spoludomčekoví nájomníci a priatelia Cia a Lukáš, ktorí ma prichýlili k sebe, však miesta mali dosť. Nebyť ich, tak spím v aute, lebo nájsť ubytovanie robotníkmi preplnenom Ružomberku (stavby a prestavby v SCP) by bolo dobrodružstvo. Takže som si pri večernom čaji vypočula ich príbeh o nájdení domčeka na prenájom a z toho večera si viac nepamätám, iba toľko, že som sa zašuchotala do perín naozaj priskoro a netušila som čo sa deje s okolitým svetom.

 

Voda patrí k najrozšírenejším a najdôležitejším chemickým zlúčeninám. Jej zásoby v moriach sa odhadujú na 1 1/3 miliardy km³. Inou veľkou zásobárňou vody sú jazerá a rieky. Voda má veľmi veľký význam. Vo vode vznikol život. Preto je pochopiteľné, že voda je jednou z nevyhnutých podmienok života..

Toľko citát zo strany 5 o Význame vody z učebných textov pre priemyselné školy Chemická technológia, SPN Bratislava 1964. Našla som knižku v jednom zo šuplíkov, ktorú som presne hľadala, ale nevedela som, kde ju dovtedy hľadať. Milujem, keď nájdem veci, čo zostali po reálnych ľuďoch na nefunkčných miestach. Okrem iného tam boli aj strany zo starého erotického kalendára, však aj telo treba nejako potešiť. V utorok som stále iba hľadala, čo s tým papierom. Papier. Papier. Mohla som lepiť sáčky dokopy, alebo ich naopak rozliepať, či krčiť baliaci papier, alebo kresliť na čisté hárky od A4 až po celé role široké asi 3m a dlhé aspoň ako červený koberec. A tak som čítala ďalej. Pitná voda má byť číra, bez farby, bez zápachu, asi 10° teplá, príjemnej chuti a zdravotne nezávadná. Pitná voda má mať tvrdosť 10°- 20°nem., mäkká voda je bez chuti. Tvrdosť vody znemožňuje jej používanie v priemysle.

Zatiaľ čo som sa dozvedala veci, ktoré človek akosi podvedome registruje, ale odsúva na zadné strany kníh odložených v knižnici, Martin Popovič strihal trojuholníky, Brett naťahoval niekde v areáli Papierní papierové špagáty. Odišla som na obed, do rokmi sympózií najnavštevovanejšej pizérie.

Základnou požiadavkou vody je, aby bola zdravotne nezávadná. Spodná voda z tejto stránky spravidla vyhovuje. Keď voda prejde cez najmenej 5 m hrubú vrstvu pôdy, býva sterilná. Sterilizuje sa tak, že pri filtrácii cez pôdne vrstvy sa zadržia látky suspendované (vznášajúce sa tuhé látky) vo vode a s nimi mikroorganizmy, ktoré na nich lipnú. Obyčajne pijem vodu z vodu, minerálku sem tam, odkedy viem, že nie je dobré piť minerálky, aby som sa nestala minerálom. A dozvedala som sa viac a viac. Náhodou som spomenula  mojich rodičom, že by bolo dobré, keby sa ľudia dozvedali aj tak trošku odbornejšie veci, že by neboli tak úplní ignoranti. Odpovedali mi „…a koho prosím ťa pekne dnes zaujímajú takéto veci, NIKOHO.”  Tak ja patrím do kategórie ľudí NIKOHO.

Pri filtrácii vody pre vodovody napodobňujeme prírodnú sterilizáciu tak, že vodu necháme pozvoľna presakovať cez primerane hrubú vrstvu piesku.

Pri rýchlej filtrácii vodu najskôr čírime prísadou vhodnej chemikálie, ktorá je schopná vytvoriť dobre sa usadzujúcu zrazeninu. Pôvodne sa voda čírila síranom hlinitým. Dnes sa voda číri lacnejším síranom železnatým v kombinácii s chlórom.

Filtráciou nedosiahneme úplné zničenie baktérií, preto nasleduje dezinfekcia/sterilizácia:

1. chlórovaním Cl2 + H2O= HCl + HOCl             HOCl= HCl + O 

2. ozonizáciou  O3 = O2 + O

3. pôsobením ultrafialových lúčov 

4. oligodynamickým pôsobením kovov 

5. inak (preváranie a pod.)

Najviac sa používa chlórovanie vody; ľahko sa uskutočňuje, je lacné a spoľahlivé. Jediným nedostatkom je, že pri nedostatočnom odstránení zvyškov chlóru má voda nepríjemnú chuť, škodí zdraviu a nemožno ju použiť v niektorých odboroch potravinárskeho priemyslu; kvasný priemysel..

Fascinovali ma slová, opíjala som sa vzorcami, ktoré som celý študentský život klamala a tvárila sa, že neexistovali. Svojou odpisovacou taktikou som dokázala oblafnúť aj chemikárku na gymnáziu, až som dokonale vysublimovala tieto vedy do vesmíru mojej neznalosti. Vtedy som si hovorila, však ak niečo budem náhodou (veľkou náhodou) potrebovať, tak si to nájdem. Prd, nájdem. Aj keď by sa mi zišlo mať v hlave o fyzike alebo kľukatých vzorcoch zlúčenín viac, dá sa povedať, že vo víre rokov som si na to nikdy nenašla čas; hľadať. Zväčša hľadám telefón, kľúče, či drobné do nákupného vozíka. A to som už dávno zistila aké sú to ženské filozofie. (Nuž, ak ste sa dočítali až sem, patríte do kategórie NIKOHO. Ak som vás potešila, tešenie je aj na mojej strane.) Druhý deň ubehol v prípravách. Brett už mal namotanú asi polovicu špagátov, Martin Popovič meral trojuholníky a neustále telefonoval. Kraťo namotával prúžky papiera na vrchnák od laboratórnej fľaše a vyzeralo to tak, že aj on mal koncept. Miša Trizuljaková ako organizátor bola niekde mimo, Juraj vedel čo potrebuje na svoje dielo aspoň o tisícich kusoch a tak niečo na záhradke v domčeku pripravoval, ja som čítala múdru knihu a natierala šuplíky z laboratórnych stolov načerveno. Večer som sa pokrčila do postele s bolesťou pravej ruky (v polosne som si pomyslela, že zajtra asi nevstanem) vraj až o hodinu neskôr, ako mi bolo oznámené spolubývajúcimi, lebo som sa nepripojila k nočnej pochôdzke prázdnym Ružomberkom.

 

 

Drevo na výrobu celulózy sa musí dobre presušiť, aby rovnomerne nasávalo varnú kvapalinu. Musí byť zdravé a dokonale zbavené kôry. Olúpané vyschnuté drevo sa rozsekáva v sekačkách na triesky veľkosti 20×30 mm. Rovnomerne veľké triesky sú zárukou rovnorodej, dobre spracovanej buničiny. Triedi sa na sitových triedičoch. Triesky sa plnia do varákov tak, aby ich vyplnili. Vrhajú sa do nich pod tlakom 5 at, po napustení varnej kyseliny spodkom sa začne s varením.. Po ukončení varu sa uvoľní tlak, oddelí sa odpadový výluh a masa sa vyplaví do látkovej jamy, kde sa vypiera vodou. Vypraná látka má ešte stále tvar triesok, a preto sa rozvlákňuje v separátoroch. Potom masa čiastočne zriedená vodou ide cez vyrovnávacie kade do odhrčovača a do piesočníka. Napokon sa buničina triedi spravidla vo dvoch stupňoch. Buničina sa podľa potreby bieli, najčastejšie vodnými roztokmi chlórnanov alebo samotným chlórom. Bielenie sa zakladá na oxidačnom účinku uvoľňovaného kyslíka.

Papier sa pripravuje splsťovaním jemných vlákien rastlinného pôvodu, ktorých základnou látkou je celulóza. Najväčšie množstvo papiera sa vyrába z drevenej celulózy, menšia časť zo slamy, handár a pod.

Streda, leto poskakovalo po chodníku a občas aj do tieňa, ale aspoň mi rýchlo schli objekty z celulózy. Teraz sa z celulózy nerobil rovný, krásny, biely papier na počarbanie, ale modelovala som papierové kvety, slzy. Miša Trizuljaková vareškou navarila celulózovú štrúdľu, po krajoch čiernu a v strede bielu, ktorú potom vymačkávala od farby a vody do ďalších papierov a tak stále dookola sme sa zúčastnení výtvarníci zabávali. Keďže som robila k Brettovi otočená chrbtom, od toho času som stratila kontakt s ním aj s jeho dielom. Keď som sa podvečer otočila, zistila som, že už odišiel (dochádzal do Martina k slovenským známym) a papierové špagáty mal namotané na hrablách a už ich zafarbil načerveno. Do piatku stihol navliecť špagáty aj na obrovské syrové strúhadlo, nafarbil načerveno, všetko dôkladne zabalil do igelitov, priložil návod na inštaláciu a bol preč. Tak to bol Austrálčan, ktorý použil na výtvarné dielo Bolesť a Sloboda  skutočné slovenské hrable, strúhadlo, kosu, papierový špagát a dúhu (pre tých, čo nezažili dúhu, je to farba na oblečenie). Jeho inštaláciu som nedokumentovala z technicko -priestorového dôvodu. Jeho miesto, pracovný stôl v laboratóriu na striedačku zabral Miro Brooš. Prišiel o týždeň neskôr, v pondelok. Miro spolu s Mišou boli dávnymi a dobrými znalcami papiera a tiež sympózia.  A tak nečudo, že obidvaja pracovali s papierom. Miro natieral lepidlom papier a vlepoval do neho drôty. Takže zase až tak čistý papier to nebol. Pracoval na niečom priestorovo veľkom, takže si  našiel vo fabrike prázdny priestor a do laboratória si chodil variť obed. Ak sa hmota v igelitovej krabici  dala pomenovať jedlom. Varil to z obidvoch strán 10 minút a vraj to bolo celkom chutné. Tak, tak sa stravuje výtvarník, aby nestrácal čas a ako mi prezradil, to úžasne rýchle občerstvenie si doniesol z Nemecka, kde bol prednedávnom s dcérou na zápase. Jeho dcéra je tenistka, dorast. V čase sympózia hrala v Maďarsku a keďže Miro bol stará škola a mal rozpaky používať mobilný telefón, tak som sa na nejaký čas stala komunikátorom medzi jeho manželkou o stave setov, o výhrách a prehrách. Neviem čo prežíval viac, že tvorí alebo ako hrala jeho dcéra.

Cestovala som sem a tam. A už som si ani nepamätala  kopce severného Slovenska, ponorené v dýchajúcej pare rána, keď som odchádzala nadránom zo Žiliny alebo obrysy Martiniek, žensky ladné na obzore temnejúcej oblohy, Strečno ponorené v stredovekej minulosti a za ním prvé hviezdy. To boli chvíle, ktoré mi boli útechou na útrpnej ceste autom tam a späť. A tí, čo podstúpili ako vodiči, či spolujazdci tento cestný úsek Slovenskom mi dajú iste za pravdu. Hovorila som si, Slovensko je krásne až na tých neskrotených východniarskych drakov v rýchlych autách. Stopárov som brala zriedka, chatových dobrodruhov bez peňazí, ktorí mi pripomenuli študentské časy zo žilinských gymnázií, alebo mamička so sedemročným chlapcom, ktorí zmeškali autobus, to boli moje kontaktné improvizácie s obyvateľmi. Vždy, keď som prichádzala do Ružomberku, vynorila sa mi čuchová pamäť na toto z detstva poznané miesto. Tu sme sa vždy s otcom alebo s kamarátmi dusili a tvárili sa, že umierame otravou zo vzduchu. Typický smrad, to bol Ružomberok. Zadržiavali sme dych až kým sme neprešli tých 5 kilometrov, a potom smrad vial za  nami a my sme pokračovali do Vysokých Tatier. Smrad zostal, koncentrácia zoslabla, ale bol to stále on. Už ako dieťa som nechápala ako v tom niekto mohol žiť. Predstavovala som si, že tu ľudia mali chybné nosy. Dnes som už vedela, že na všetko sa dalo zvyknúť. Smrad bol len taký nácvik na problém charakteru vidím, počujem, ochutnávam, cítim, viem, žijem.

Ako som prichádzala a odchádzala ja, tak na striedačku prichádzal a odchádzal Kraťo do Banskej Bystrice, Martin Popovič ktovie kam. Miša Trizuljaková  robila asi v noci, inak som netušila kedy stihla vyrobiť najväčší objekt tohtoročného sympózia, ktorý sa v Liptovskom múzeu ťahal skoro od konca k dverám, od stropu po zem. Pravda bola, že keď ja som odchádzala do prenajatých perín, tak ona ešte len po celom dni vybavovania, tlačenia pozvánok a iných organizačných radostí, prišla robiť. Ako sa však ukázalo, jediná zostala robiť cez víkend a to bol ten inkriminovaný čas. Jej inštalácia sa volala Smútok za tými, čo odišli príliš skoro.

A tak sme sa úspešne navzájom obchádzali, míňali sa ako mestské električky. Juraj robil na záhradke v domčeku, teda aspoň chcel robiť, ale počasie ho lákalo na objavné cesty v blízkoďalekom okolí spolu s Ciou a Lukášom. Nakoniec z jeho plánu vyrobiť priestorovú loď aspoň o 1000 kusoch ručného papiera zostalo dielo bez názvu. Akási predtucha toho, čo sa malo narodiť. Juraj sa nakoniec rozhodol odísť zo sympózia skôr. Dokončil dielo, ktoré pripomínalo jeho šperky a sadol na vlak do Bratislavy. Ako študent absolvoval  predchádzajúce roky sympózií a tento rok ho sympózium  neinšpirovalo, nemalo atmosféru. A mal pravdu. V laboratórnych kuticiach sme sa ponárali do vlastných objavov z papiera a iných hmôt, ale ľudsky sme sa nezlúčili a zostali sme iba ako samostatné prvky. Aj ja som očakávala fabriku z papiera, alebo aspoň priestor kde by sa konfrontovala energia zúčastnených výtvarníkov. Juraj očakával atmosféru tvorivosti (ešte je mladý, čerstvo prijatý na VŠVU odbor voľná textilná tvorba) a tá zostala v túžbe.

Akosi neviem ani čo napísať o Martinovi Popovičovi, lebo toho pri rozmiestňovaní trojuholníkov na kartón príliš nenahovoril a jeho dielo bez názvu sa nedalo zdokumentovať v čiernobielej, bolo klamlivo plošné (optický klam) a v kovovo modrej.

 

 

 

Zlato má charakteristickú žltú farbu, vysoký lesk, veľkú hustotu (h = 19,29) a taví sa pri 1063°C. Kryštalizuje sa v kockovej sústave, je kujné a ťažné. Zlato možno získať mechanickým alebo chemickým spôsobom. Ryžovanie, amalgamácia, kyanizácia, chlórovanie je bežný postup. Po chlórovaní možno zlato, ktoré prejde do roztoku ako chlorid zlatitý AuCl3 rozložiť zelenou skalicou alebo izolovať  prefiltrovaním výluhu cez tenkú vrstvu drevného uhlia. Uhlie sa spáli, získaný popol sa rozloží kyselinou chlorovodíkovou a zo zvyšku sa vytaví zlato.

Inštalácia výstavy zostala na Mišu Trizuljakovú, Kraťa a mňa. Prišiel pomôcť aj Milan Adamčiak, no radšej sme ho poslali, aby dokončil svoje hudobné nástroje z papiera, ktoré ešte deň pred vernisážou neboli v múzeu.

Ráno v deň vernisáže som sa bola pozrieť v laboratóriu a zobrať ešte zopár drobností a našla som tam Milana. Pílil kartónové trubice a na otázku, či to stihne doniesť odpovedal s obhorenou cigaretou v ústach, ktorej už už išiel odpadnúť popol, že určite. Tak som sa spoľahla a opustila som zaprášené bojisko, vŕtajúceho výtvarníka a naposledy som sa obzrela po laboratóriu, ktoré sa strácalo v papierových odpadoch, rolkách, štiepkoch a fľakoch červenej farby.

Martin Kratochvíl fotografoval inštalácie, aby mal dôkaz o ich existencii a ja s jeho frajerkou Lenkou sme išli hľadať do obchodov hnusacinu z umelej hmoty, ktorou sa dá plieskať o zem i steny a najlepšie sú tie, v ktorých sú ešte aj nejaké príšery, povedal Lenka. Tak sme prešli centrum Ružomberka od konca ku koncu a späť, vymietli sme všetky papiernictvá preplnené rodičmi v ošiali začiatku školského roka. Zúčastnili sme sa inkognito sprievodu papierových odevov študentov ŠUV Ružomberok. S plnou taškou detských razítok som pyšne a uspokojene vykračovala až kým som nezistila, že ak si nepohneme, tak nestihneme vernisáž. Stihli sme. Až na Milana Adamčiaka, ktorý ani do vernisáže nepriniesol svoje hudobné nástroje (malo sa na ne aktívne hrať), všetko prebehlo bez roztrhnutia. Asi o hodinu neskôr, keď sme sa pomaly rozmáčali do konca papierového sympózia, dorazil Milan v dobrej forme s papierovými bubnami pod pazuchou, že zaspal. Tak o rok ti Milan musíme povedať, že vernisáž je o deň skôr; povedala kurátorka  Ľubka Slušná a  to bol posledný moment, ktorý som uspokojene uložila do hlavy. Voda nad Papier nad Zlato.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.