Preklad: Milorad Pavič

Milorad Pavić, srbský prozaik, dramatik, básnik, prekladateľ a literárny historik, sa narodil 15. 10. 1929 v Belehrade, Srbsko. Prednáša srbskú literatúru 17. – 19. storočia, je odborníkom na barok a symbolizmus. Prednášal na univerzitách v Belehrade, Novom Sade, Paríži, Viedni, Regensburgu a Freiburgu. Prekladal do srbčiny Puškina a Byrona. Od roku 1991 je členom Srbskej akadémie vied a umení. Je ženatý so srbskou spisovateľkou a literárnou kritičkou Jasminou Mihajlovićovou, s ktorou spolu vydal Dve kotorske priče (1998, Dve kotorské poviedky). Žije a tvorí v Belehrade.

          Doteraz napísal 30 diel, z ktorých je najznámejší román-lexikón Hazarski rečnik. Roman leksikon u 100.000 reči (1984, v slovenčine Chazarský slovník), preložený do mnohých jazykov. V slovenčine vyšiel preklad v roku 1987 vo vydavateľstve Tatran.  Významnejšie sú ešte zbierky básní Palimpsesti (1967, Palimpsesty), Mesečev kamen (1971, Mesačný kameň), zbierky poviedok Gvozdena zavesa (1973, Železná opona), Konji svetoga Marka (1976, Kone sv. Marka), Ruski hrt (1979, Ruský chrt) a i., romány Predeo slikan čajem. Roman za ljubitelje ukrštenih reči (1988, Krajina maľovaná čajom. Román pre milovníkov krížoviek), Unutrašnja strana vetrova ili roman o Heri i Leandru (1991, Vnútorná strana vetrov alebo Román o Hére a Leandrovi), Poslednja ljubav u Carigradu. Priručnik za gatanje (1994, Posledná láska v Carihrade. Príručka na veštenie) a i., a mnohé práce z dejín literatúry. Odborníci z Európy, Brazílie a USA ho nominovali na Nobelovu cenu. Milorad Pavić je obdivovateľom internetu, v poslednom čase na svojej domovskej stránke www.khazars.com uverejnil niekoľko „virtuálnych” poviedok, niektoré vyšli aj knižne v zbierke Stakleni puž. Priče sa interneta (1998, Sklenený slimák. Poviedky z internetu).

 

 

Milorad Pavić

Raňajky

 

Pred vojnou som na raňajky rád jedával klobásy varené v čaji z kyslých jabĺk. Po tisícich dňoch vojny, akonáhle som sa vrátil do Belehradu, rozhodol som sa opustiť svoje staré zamestnanie a otvoriť si mäsiarstvo. Prenajal som si na Dorćoli priestrannú budovu vychádzajúcu do dvoch ulíc, takže voz, ktorý zabáčal okolo rohu, bolo možné vidieť dva razy cez okná a tretíkrát v zrkadle izby. V prenajatom dome a obchode som sa cítil tak trocha stratený a spoznával som tu iba jedinú vec – chlad. Bol to „môj” chlad, akoby presťahovaný z nášho predvojnového domu v Belehrade. Lebo pred vojnou som mal tu, v Belehrade na Dorćoli dom, a v tom dome ženu, ktorá učila naše mačky žehnať sa, troch synov, takých mohutných, že ich slza dokázala rozbiť pohár, a otca šibala, ktorý mal fúzy také dlhé, že nimi pálil cigarety. Lenže teraz už nikto z nich nebol na tomto svete a ja som, akonáhle som vošiel do svojho nového bydliska, hodil na stôl nový obrus tak, že sa obrazy z toho švihu trocha odtiahli od stien. Spálňa mala, presne tak ako kedysi spálňa v našom dome, jedny dvojité zasklené dvere a v tých dverách ako na polici knihy. Hneď ako som sa tam nasťahoval, všimol som si, že chlieb v tomto novom dome plesnivie cez noc, ale mňa chlieb už aj tak nezaujímal. Okamžite som si uvedomil, že sa v tom dome veci ľahko strácajú a to tak, že potrebujete aspoň desať rokov, kým ich znova nájdete. No nedbal som, mal som hojne času. Nosil som svoju obrúčku zo zeleného zlata a zúrivo hnal nový mäsiarsky obchod akoby som bodal koňa ostrohami pod Avalou (kde môj kôň na dvoch nohách skutočne prešiel cez vojnu, ktorá trvala akurát tak dlho, aby výstrel zachytil aj mňa).

            Tá vojna spravila vo mne čosi ako cestičku vo vlasoch a ja som miloval jedny veci pred vojnou a úplne iné po vojne. Kedysi, pred vojnou i počas nej, trpel som lámkou, ale odkedy som sa vrátil, už som ani necítil, že mám kosti, ani som nevedel, kde ich mám. Namiesto bieleho teraz milujem červené víno, prenasleduje ma veľký smäd, nezahnateľný a každé ráno mladší, a pohár je teraz medzi mnou a tanierom namiesto ako kedysi tanier medzi mnou a pohárom. Už nechovám psy, v sobotu rád zostávam doma a počúvam ako kľúče samy od seba cvengajú v kľúčových dierkach v byte, z čoho môjho pomocníka Nikolu Pastrmaca triafa šľak. Tento Nikola Pastrmac bol vo vojne mojim podriadeným, bol so mnou ranený a teraz mi pomáha v obchode; on vie, že neznášam, keď ma deti zo školy Janko Veselinović otravujú keď sa hrajú cestou zo školy s agátovými konárikmi, a vždy ich odháňa mrmľajúc:

– Veď človek môže stúpiť na tŕň, a bude sa tu potácať!

Prichádzal každé ráno, aby umyl pivom listy rododendrónu v jedálni, a aby mi doniesol raňajky do postele. Jeden zo zvykov, ktoré som nadobudol pred vojnou bol, aby mi zrána vyniesli na striebornom podnose tú klobásu varenú v čaji z kyslého jablka. A teraz mi každú sobotu zrána Pastrmac niesol na takom istom podnose zo striebra klobásu varenú, ako kedysi, v čaji z jabĺk. Lenže, odkedy som zmenil svoje staré zamestnanie a stal sa mäsiarom, už mi to nechutilo a najčastejšie som vstával bez toho aby som sa raňajok dotkol.

Potom som každé ráno schádzal do obchodu, kde som stálym zákazníkom k mäsu dával aj kadejaké rady, ako napríklad:

– Kto chce druhú polovicu života, musí zostať na prvej polovici všetkého ostatného, vážený pán!

Žili sme jednoducho, ako na vojenčine; povrávalo sa síce, že nám utorok a piatok nechodia do domu, ale my sme na to iba mávli rukou a ja som večer pokojne pozeral na svoj nos, ten, ktorý páral všetky moje noci nado mnou. Pozorne som po použití vkladal nože a sekery do púzdier, mával obočiami čítajúc denník „Politika” a cítil, že sa dni už nevinú ku dňom ako by mali, a že medzi piatkom a sobotou v poslednom čase praskajú švíky.

Tak sa žilo v akýchsi dvojitých časoch ako pod hrncom s dvoma dnami, keď som raz večer (podľa výpočtov Nikola Pastrmaca práve na slepačie vianoce) dostal o chlp rozumu viac než dovtedy. A to nie je málo. Počul som toho večera, kým som ležal v tme, že niečo zvoní, ako keby niekto štrngal pohármi. Zapol som svetlo a obišiel izbu, ale nebol tam nikto. Znova som si ľahol, a znova bolo počuť štrngot pohárov a aj iný čudný zvuk, akoby sa dve kosti treli o seba. Nie som poverčivý, ale vlasy sa mi dotkli uší a na chrbte sa mi stretli chlpy, ako tráva vo vetri. Zamlčal som za zubami a zrazu jasne rozoznal rozhovor. Tentoraz som nezapínal svetlo; ticho som načúval pri vchode, pri okne, pri prasknutej peci, ktorá sa smeje keď sa v nej zakúri. Márne. Konečne, spomenul som si ako som vo vojne strieľal po tme, zatvoril som oči, vystrel pravú ruku a pohol som sa za zvukom. Bola jeseň, čas, keď mesiace bez „r” vystriedajú mesiace s „r”, prichádzal čas pravdy, keď sa do vína už nedolieva voda. S vystretými prstami som šiel ku miestu odkiaľ bolo počuť štrngot pohárov a vravu. A keď moja ruka udrela do čohosi studeného a hladkého, zastal som, otvoril oči a videl všetko.

Predo mnou stáli tie dvojité sklenené dvere a v tých dverách sedela pri stole skupina piatich osôb. Jedna žena a štyria muži hrali domino. Občas si štrngli pohármi a ten zvuk sa spolu s ich slovami ozýval v izbe. Fajčili a mali na stole zapálenú sviečku, aby hltala dym. Obzrel som sa aby som si preveril, čo odzrkadľuje sklo vo dverách, ale tu, v mojej izbe nebolo nikoho. A síce oproti dverám stál taký istý stôl, stoličky a všetko ostatné, ale hráčov, vína a domina zo slonoviny tam nebolo. Stôl v mojej izbe bol uprataný ako keby hostia ešte neprišli, a na skrini stála nezapálená sviečka a zavretá krabica domina.

– Ak zazrieš niekoho, kto močí chvostom, ten je satan! – pomyslel som si a na prepad, na  vojenský spôsob, otvoril dvere. V tej istej chvíli začul som lomoz a vo skle hluk zosilnel, a ja som prvýkrát nakukol za dvojité dvere svojej izby. Tam v plytkej tme stála iba polica so zaprášenými knihami, ktorých sa nikto nedotkol ktovie odkedy. Rýchlo som zatvoril dvere a znova sa zadíval na hráčov.

– Prízraky, – pomyslel som si, – vedia o nás všetko, no my o nich nič!

Dvíhali sviečku, ktorú som prevrátil keď som náhle otvoril dvere, a znova ju pálili s hukotom, tam v skle. Vôbec si ma nevšímali. Stál som tak v dlhej nočnej košeli v strede izby a dlho, akurát aby mi vyrástol ihličnatý lesík pod posteľou, sledoval pokračujúcu hru. Doradu som si obzrel všetky prízraky okolo stola, starca, ženu a troch chlapov, ale ani jedného z nich som nespoznával. Hneď nato som si však všimol, že som v takej polohe, že vidím do domín jednému z hráčov, a že môžem predvídať priebeh hry.

            – Najprv sa pozriem, posúdim, a až potom budem konať, – pomyslel som si a prvýkrát som upriamil pozornosť na ženu, ktorá sedela na opačnej strane stola, takže jej nebolo vidno do domín. Bola prsatá a očividne často miesila cesto, lebo sa jej šaty najviac opotrebúvali na prsiach a cez každý prsník mala záplatu. Počul som ju ako hovorí:

– So smútkom teraz vychádzam na iný spôsob. Vo sne sa zo mňa cez pot, slzy a sliny vycedí do vankúša všetok smútok a nešťastie; ráno viem len toľko, že to všetko smrdí, že smútok smrdí najviac zo všetkého. A potom vyperiem vankúš…

            Žena sa mi zapáčila, okamžite som si začal pozorne všímať jej červené líca a soľ, ktorá sa leskla v jej očiach. Začal som jej dávať znamenia, prezrádzajúc jej zámery jej spoluhráčov. Avšak žena vo dverách nijako nedávala najavo, že si berie na vedomie moje oznamy. Aby som ju upozornil, počkal som, kým hodiny začnú odbíjať, a súčasne som klopol prsteňom do skla. Vnútri zrazu bolo počuť lámanie, a potom aj nadávky. Hráči sa v rýchlosti lúčili a rozchádzali, a na stole ležal rozbitý pohár…

            Znepokojený som načúval aj naďalej, ale dvojité dvere boli teraz pusté a hluché. Iba sviečka ešte stále horela vo skle tých dverí a rušila ma pri zaspávaní. Očividne ju prízraky zabudli zobrať so sebou. Chcel som do nej fúknuť, ale som si spomenul, že to takto nepôjde, tak som zapálil sviecu vo svojej izbe. V tom istom momente tá v skle strnula a už sa nič viac nezvyčajné nestalo vo dverách s knihami ani vtedy, ani nasledujúce noci, iba že šváby, ako nejaké čierne oči, po kútoch hýbali mihalnicami svojich očí.

            Keď ale znova prišiel štvrtok, vec sa zopakovala, ako keby spoločnosť mala dohodnuté hry domina v sklených dverách práve na štvrtok. Znova som sa ohromený vyskytol v strede izby v nočnej košeli, znova som pozeral hru a dával znamenia neznámej žene. Ani tento raz neukazovala, že vníma tieto znaky, ale bolo zrejmé, že vyhráva. V strede hry vyniesli na striebornom podnose víno a ja som si uvedomil, že je to ten istý podnos, na ktorom mi Pastrmac v sobotu nesie raňajky, ten istý ktorý určitý čas visí tu, na stene mojej izby. Na ich podnose bolo päť červených pohárov so zlatým lemovaním a oni začali piť. To zobudilo smäd vo mne, smäd v ktorom sa skrýval hlad. Nalial som aj sebe, ale moje víno mi nehasilo smäd. Vtedy som sa zahľadel do svojho pohára a všimol si, že aj on je červený so zlatým lemovaním – šiesty.

– Oni mi vypili smäd! – pomyslel som si a potiahol ešte raz. Vtom sa pred mojimi očami tam, v ich fľaši zdvihla hľadina tekutiny presne o toľko, koľko som ja zo svojho pohára odpil. Keď som dopil ešte jeden, tam vo dverách sa z fľaše červené víno prelialo. Tí za stolom vyskočili na nohy a začali sa navzájom obviňovať presvedčení, že to niekto z nich postrčil a rozlial víno. A vtedy som v tej vrave jasne začul, že spomínajú meno. Moje vlastné meno! Jeden z chlapov ho vyslovil úplne zreteľne. A potom sa znova rozišli.

            Ľahol som si do postele, ale nemohol som zaspať od smädu. V polosne som cítil, že pravou rukou držím nejaký čudný predmet a nijako som nedokázal určiť, čo to mám v dlani. Zdvihol som hlavu a pozrel som sa: držal som pravou rukou svoju ľavú ruku. To mi vnuklo nápad; spomenul som si na tých tritisíc dinárov, ktoré žena vyhrala ten večer v domine, obul som si papuče a zišiel do obchodu ku pokladnici. Odomkol som ju a prepočítal tržbu. V kase bolo manko presne tritisíc dinárov.

– To som si aj myslel, – šepkal som si a líhal si s presvedčením, že si počkám na nasledujúci štvrtok a celú vec si s nimi vyjasním. Aby som vyinkasoval víno a peniaze.

            – Ak chcú prehrať aj gate, to je ich vec. Ale mňa nebudú, mater im…

V ten deň som prisunul stoličku ku dverám, ako keby som aj ja mal hrať, a akonáhle som si všimol mátohy, upriamil som pozornosť na starca pri stole, ktorý prehrával v domine. Prvýkrát som si ho obzrel trocha pozornejšie. Mal šedivé vlasy a zvráštené zovreté viečka, ako prasknutá šupka od orecha. Ten starček sa chytil súkať svoj dlhý fúz a ním neočakaváne pripálil žene cigaretu, ona si potiahla dym a ukázala pritom ruku s obrúčkou zo zeleného zlata. Tentoraz nehrali domino, domino na stole ani nebolo a neboli ani všetci pohromade.

– Nie je to bohviečo, – povedala žena o tabaku.

– Ani my nie sme bohviečo, – odvetil starček. Vtedy vystrela ruku a zobrala si jednu z kníh čo stoja medzi dverami. Otvorila ju, a mne sa zazdalo, kým v nej listovala, že počujem, že listy škrípu ako dvere na pántoch.

 

*

 

Vtom začala odbíjať polnoc. To ma prekvapilo, lebo na mojich hodinách tu v izbe ešte predchvíľou bolo o päť minút jedna. Ale teraz sa ručičky preklopili na oboch hodinách a v sklených dverách nad hráčskym stolom začalo odbíjať, kým moje hodiny v izbe zostali nemé. Chytajú ma zimomriavky z toho, ale ani tak som sa nechcel vzdať svojho úmyslu.

–   Celý deň sa cítim zle, akoby ma niekto vypil, – pomyslel som si, – asi som bol celú minulú noc morený v niekoho sne…

S tými myšlienkami otváram sklené dvere. Tentoraz tam po poličke s knihami niet ani stopy. Naopak, aj tam sa rozprestiera spálňa rovnaká ako moja. Nočník tam už nie je, na stole leží jedine tá kniha, svieca osvetluje iba to miesto, ostatné časti izby sú v tme. Pohnem svietnikom aby som osvetlil izbu, no pohne sa iba svieca: svetlo zostáva tam, kde bolo a nehýbe sa ani o chlp. Vtedy sa otočím k najtmavšiemu kútu izby a akonáhle sa mi oči priviknú na tmu ako ústa na mlčanie, všimnem si tú posteľ, ktorá stojí aj v mojej spálni tam vonku, a v tej posteli tú ženu, ktorá vyhráva v hre a číta onú knihu. Teraz spí a pritom drží v rukách jeden vrkoč. Podídem k nej, chcem si vyzuť čižmy, ale ľavá noha sa mi naliala, tak si vyzúvam iba pravú a tak, v čižme si líham ku žene. Ona sa nezobudí, prijíma ma v polosne. Prekvapuje ma a páli horúčava jej zubov akoby rozpálených v bozku, ale hneď nato túžba prevládne nad strachom a ja sa viniem k jej teplým prsiam a cítim ako sa mi okamžite utíši smäd. A kým tak ležím na nej, zrazu sa mi ľavá čižma začína plniť niečim teplým a lepkavým. Čím viac a sladšie ťahám zo ženinych pŕs, tým je viac tekutiny v čižme…

Vtom ešte niekto zaklopal na dvere a vošiel. Prišelec, vidím, má chlpaté čelo, z bieleho plášťa mu vykúkajú nohy, nevidno páperovité nechty, ktoré sa zaborili do prstov, no počuť ako škriabu podľahu. Viečka bez mihalníc a veľké ako pery žmurkajú, vyzerá to ako keby si prišelec žul oči. Lenže, oči tam nie sú. Vlastne, človek má na tvári tri páry pier a z každých vykúka jeden jazyk… Jedným slovom, stojí tam Nikola Pastrmac.

– Von! – skríknem ho, ale Pastrmac iba ukazuje rukou niečo pod vlastnou pazuchou. Pod pazuchou, vidím, drží kohúta a noviny. A ten kohút si natiahne krk a začne zívať. Zívne raz, potom druhý a tretíkrát. A vždy keď zívne, kohútovi zo zobáka vytečie trocha svetla. Spomeniem si že to kohút kikiríka, iba že ho nepočujem. Ešte raz v rýchlosti na rozlúčku pobozkám ženu pod sebou na horúce zuby, a vstanem sýty a napitý. Vrátim sa nečujne do svojej izby, uvoľním Pastrmaca na spánok, zvalím sa do svojej postele a pomyslím si:

– Na toto musí jestvovať nejaké rozumné vysvetlenie. Nejaký pre každého priateľný a každému jasný výsledok tajničky. S tými myšlienkami vyzujem a položím na podnos ľavú čižmu. Čižmu plnú teplej ženskej krvi.

– Konečne jedny poriadne raňajky namiesto hentých pomyjí, – poviem a sladko zaspím.

Nasledujúci večer poponáhľam sa k dvojitým dverám v nádeji, že znova stretnem ženu. Bola tam na svojej strane skla. Zdala sa mi krásna, akoby ju hriali štyri mesačné svity a znova niečo čítala.

– Ty si kto? – pýtam sa jej. Akoby zázrakom, ona odpovedá:

  • – Ja môžem byť iba jediná osoba. Tá, ktorá teraz drží vruke tri kľúče: tvoju knihu, vtej knihe tvoju poviedku „Raňajky” apráve vtej poviedke čítam vetu: Odteraz ja budem jesť klobásu varenú včaji zkyslých jabĺk.

(Preložila Anna Kopić)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.