Rozhovor s Gabrielom Garcíom Márquezom

Kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez s v marci tohto roku dožil 75. narodenín. Svojou prozaickou tvorbou, najmä však románom Sto rokov samoty (1967) sa zaradil k čelným predstaviteľom novátorských tendencií v latinskoamerickej i svetovej próze 20. storočia, pre ktoré sa zaužíval termín magický a fantazijný realizmus. Roku 1982 sa mu dostalo vysokého uznania udelením Nobelovej ceny. Jeho romány a poviedky sa stretli so životným ohlasom u slovenských čitateľov, ako aj v kruhoch spisovateľskej a umeleckej obce.
Márquezov mladší súčasník, kolumbijský prozaik Plinio Apuleyo Mendoza vydal r. 1982 v Barcelone knihu rozhovorov s čerstvým nositeľom Nobelovej ceny pod názvom Vôňa guajavy. Rozhovory poskytujú prenikavý pohľad na rázovité prostredie, ktoré Márqueza formovalo od detstva, na jeho rodný karibský región. Etnický a kultúrny synkretizmus tejto oblasti sa vyznačuje nevšedným bohatstvom ľudovej slovesnosti, ktorá sa stala jedným z hlavných zdrojov spisovateľovej kreatívnej imaginatívnosti. Márquez sa však priznáva aj k inšpirujúcim podnetom, ktoré mu poskytla svetová klasika i avantgardné úsilia svetovej prózy 20. storočia. V rozhovoroch sú rovnako cenné aj pohľady so spisovateľovej tvorivej dielne, najmä pokiaľ ide o rozprávačské a kompozičné postupy, ktorými pretvára kolumbijskú realitu na virtuálny svet literárnych fikcií, nesúcich nezameniteľnú pečať autochtónnosti a národnej identity. Vďaka symbolizujúcemu a metaforickému zovšeobecneniu nadobúdajú však Márquezove diela aj širšie, univerzálne vyznenie. Platí to aj o spisovateľových vzťahoch k ženám a jeho názoroch na lásku, ktoré premietol do svojich próz. Násilie ako jedna z ich kľúčových tém je totiž úzko spojené s absenciou lásky generujúcou v medziľudských vzťahoch i celom spoločenskom živote. V tomto zmysle vyznieva aj ukážka z rozhovorov s Márquezom, osvetľujúca niektoré aspekty spisovateľovho diela.

 

V. O.

Plinio Apuleyo Mendoza

S Gabrielom Garcíom Márquezom o ženách a láske

 

          Rozprával si mi, že raz si mal náhodou šťastie  a na koktaili si náhodou stretol najkrajšiu ženu na svete. Zdalo sa, že medzi ňou a tebou preskočil iskra. Súhlasila, aby ste si na druhý deň dali rande pred bankou. A ty si na to rande skutočne aj išiel. Ale keď boli všetky okolnosti naklonené, aby medzi tebou a najkrajšou ženou na svete k niečomu došlo, zutekal si ako vyplašený zajac. Pretože však išlo o najkrajšiu ženu na svete, ako si sa nazdával, nebola to len banálna historka, lebo pre teba, ako všetci  tvoji priatelia dobre vieme, tvoja Mercedes a manželstvo s ňou sú prvoradé veci. Máme to chápať tak, že za manželstvo sa platí takýmito hrdinskými obeťami? 

          Pri spomienke na starú príhodu sa dopúšťaš omylu v tom, že jej vyriešenie nemalo nič spoločné so šťastným manželstvom. Najkrajšia žena na svete nemusela byť aj najpríťažlivejšou v tom zmysle, ako ja chápem takýto druh vzťahov. Po krátkom rozhovore s tou ženou som totiž nadobudol dojem, že jej povaha by mohla vo mne vyvolať isté citové konflikty, ktoré by nevyvážili jej krásu. Vždy som presvedčený, že sa nič nevyrovná ženskej vernosti, ak sa, pravda, určia pravidlá  hry od samého začiatku a ak sa dodržiavajú bez najmenších klamstiev. Jediné, čo sa prieči takejto vernosti, je aj to najneopatrnejšie porušenie týchto pravidiel. Možnože sa mi vtedy zdalo, že najkrajšia žena na svete nepoznala pravidlá tejto všeobecne uznávanej šachovej partie a chcela hrať s figúrkami inej farby. A možnože v konečnom dôsledku jej jedinou prednosťou bola krása, a tá nestačila na nadviazanie vzťahu, ktorý by bol dobrý pre oboch. Za takejto situácie išlo síce o obeť, ale nie až takú hrdinskú. Celý príbeh netrval dlhšie ako polhodinu, ale ostalo po ňom čosi dôležité: poviedka Carlosa Fuentesa

 

          Aké dôležité boli v tvojom živote ženy?

          Nevedel by som si predstaviť svoj terajší život bez dôležitej úlohy, čo v ňom zohrali. Vychovávala ma stará matka, veľa vie, ktoré sa predbiehali v pozornostiach ku mne, ba starali sa o mňa aj slúžky, čo mi v detstve pripravili veľa šťastných chvíľ, lebo nemali o nič menej predsudkov ako ženy môjho príbuzenstva, lenže ich predsudky boli iného druhu. Písať ma naučila veľmi pekná, milá a inteligentná učiteľka, ktorá vo mne živila záľubu chodiť do školy len kvôli nej. V mojom živote sa podchvíľou vyskytne žena, čo ma vedie za ruku v nejasnej skutočnosti, lebo ženy sa v nej vyznajú lepšie ako chlapi a orientujú sa v nej lepšie a s menšou námahou. Tento fakt vyústil napokon u mňa do pocitu, ktorý sa takmer rovná poverčivosti: mám totiž istotu, že sa mi v spoločnosti žien nič zlé nemôže stať.  Vyvolávajú vo mne bezpečie, bez ktorého by som v živote nebol schopný nič dobré vykonať. Predovšetkým si však myslím, že si s nimi rozumiem lepšie ako s mužmi.

 

          V románe Sto rokov samoty ženy udržujú poriadok v prípadoch, keď muži vyvolávajú chaos. Zodpovedá to tvojej predstave o historickom poslaní oboch pohlaví?

          Pred románom Sto rokov samoty  boli rozdielne poslania mužov a žien v mojich knihách spontánne a neuvedomelé. Bola to zásluha kritikov, najmä Ernesta Volkninga, že ma na to upozornili, ale nepáčilo sami to, lebo odvtedy nezobrazujem ženské postavy spontánne ako predtým. Ak však posudzujem svoje knihy touto optikov, prichádzam na to, že takýto prístup naozaj zodpovedá mojej historickej vízii o dvoch pohlaviach: ženy udržujú poriadok rodu železnou rukou, kým muži sa túlajú po svete a dopúšťajú sa nekonečných bláznovstiev, čo poháňajú historické udalosti dopredu. Na základe toho som dospel k názoru, že ženy nemajú  historické povedomie: keby to tak nebolo, nemohli by napĺňať svoje prvoradé poslanie, ktorým je udržiavať kontinuitu rodu.

 

Kedy sa kde sa u teba zrodila predstava o rozdielnom historickom poslní žien a mužov?

          Možnože to bolo v dome starých rodičov, keď som počúval príbehy o občianskych vojnách v Kolumbii. Vždy som si myslel, že by neboli bývali možné, keby ženy nemali takmer vulkanickú silu, čo im umožňuje uniesť na svojich bedrách hoci aj ťarchu celého sveta a ničoho sa nebáť. Starý otec mi kedysi rozprával, že muži odchádzali do vojny s puškou, pričom nevedeli, kam vlastne idú, nemali ani potuchy, kedy sa  vrátia, a prirodzene, nerobili si ťažkú hlavu, čo sa medzitým stalo doma. Ale na tom nezáležalo: ženy sa postarali o potomstvo a mohli sa pritom oprieť len o vlastné sily a predstavivosť, kým chlapi išli nahradiť tých, čo padli vo vojne. Pripomínali ženy v starom Grécku, ktoré odprevádzali mužov do vojny slovami „vráť sa so štítom alebo na štíte”.   Čiže živý alebo mŕtvy, ale nikdy nie porazený. Neraz som si pomyslel, či toto správanie žien, také typické pre karibský región, nie je príčinou nášho mačovstva, inak povedané či mačovstvo nie je dôsledok matriarchátu.

 

          Vidí sa mi, že máš na mysli vždy ten istý ženský typ, ktorý výstižne  stelesňuje Úrsula Iguaránová v románe Sto rokov samoty. Ženu-matku, údelom ktorej je zachovanie rodu. Lenže jestvujú – a ty si ich musel v živote stretnúť – aj ženy rozmarné, pohlcujúce alebo prosto očarujúce. Aký máš na nich názor.

          Takéto ženy hľadajú zvyčajne otcovské typy mužov. Čím je človek starší, tým častejšie môže na ne natrafiť. Stačí im trochu príjemnej spoločnosti, trochu porozumenia, ba aj trochu lásky. Nič iné nepotrebujú a bývajú za to vďačné. Stačí naozaj zo všetkého aspoň trochu, lebo ich osamelosť je priam nenásytná.   

 

          Pamätáš sa, keď ti prvý raz dajaká žena poplietla hlavu?

          Prvá, čo ma očarila, ako som ti už povedal, bola učiteľka, ktorá ma ako päťročného naučila čítať. Ale to bolo niečo iné. Prvý raz ma naozaj vzrušila dievčina, čo u nás slúžila. Raz večer u susedov vyhrávala hudba a ona ma celkom nevinne na vnútornom dvore vyzvala na tanec. Dotyk jej tela s mojím,  keď som mal ešte len sedem rokov, vyvolal vo mne citový rozruch, z ktorého som sa doteraz nespamätal, lebo odvtedy  som nič tak intenzívne nepocítil a najmä nič vo mne nevyvolalo taký zmätok.

 

          A aká žena vyvolala v tebe nepokoj neskôr?

          Prezradím ti, že jednu takú som raz večer stretol v parížskej reštaurácii, a ver mi, že neklamem. Stáva sa mi to dosť často, takže to už ani neregistrujem. Mám totiž celkom nezvyčajný inštinkt: keď vstúpim niekam, kde je plno ľudí, zacítim akési tajomné zatmenie, čo ma prinúti pozrieť sa v tú stranu, kde stojí žena, ktorá ma spomedzi prítomných najviac znepokojuje. Nebýva to tá najkrajšia, ale taká, s ktorou ma akiste spája hlbšia spriaznenosť. Nikdy však nič nepodniknem: stačí mi vedieť, že je tam, a to ma vždy poteší. Je to čosi také číre a krásne, že mi takú ženu niekedy pomáha nájsť aj moja Mercedes  a vyhliadne mi miesto odkiaľ ju najlepšie uvidím.

 

          Tvrdíš, že v tebe nie je ani štipka mača. Mohol by si uviesť dajaký príklad, aby si nedôverčivú feministku presvedčil, že je to naozaj pravda?

          Takzvané feministky nemajú všetky ten istý názor, ani sa ich názor nezhoduje vždy s mojím. Sú napríklad feministky, ktoré by chceli byť mužmi, takže ich možno označiť za frustrované mačistky. Iné sa zase utvrdzujú vo svojej ženskosti správaním, ktoré je väčšmi mačovské ako u hociktorého chlapa. V podstate je veľmi ťažké v tejto otázke niečo dokázať teoretickými úvahami. V praxi môže poslúžiť môj román Kronika vopred ohlásenej smrti, aby som zacitoval aspoň jednu zo svojich kníh, ktorý je röntgenovým obrazom a súčasne odsúdením mačistickej podstaty našej spoločnosti. A pritom je naša spoločnosť matriarchálna.

 

          Ako by si teda definoval mačovstvo?  

          Povedal by som, že mačovstvo, či už u mužov, alebo u žien, je násilné potláčanie práv toho druhého. Je to prosto tak.

 

          Hlavný protagonista tvojho románu Patriarchova jeseň je sexuálny primitív, keď zomiera na otravu, pripomenie mu to jeho dvojník. Myslíš, že táto okolnosť ovplyvnila jeho charakter alebo osud?

Myslím, že to bol Kissinger, ktorý povedal o moci, že je to afrodiziakum. V každom prípade nás dejiny presviedčajú, že mocní tohto sveta žijú akoby posadnutí sexuálnym ošiaľom. Povedal by som však, že moja predstava o moci Patriarchovej jeseni je zložitejšia: moc je náhradku lásky. 

 

           Áno, je to naozaj tak: tí, čo v tvojich knihách túžia po moci a dosiahnu ju, zdajú sa byť neschopní lásky. Mám na mysli nielen patriarchu, ale aj plukovníka Aureliana Buendíu z románu Sto rokov samoty. Je však táto neschopnosť lásky príčinou alebo dôsledkom ich opojenia mocou?

          Podľa môjho názoru neschopnosť lásky poháňa týchto ľudí nachádzať útechu v moci. Nikdy však nie som bezvýhradne presvedčený o správnosti týchto teoretických špekulácií, lebo v mojom prípade ide vždy o úvahy a posterori. Prenechávam ich preto iným, povolanejším, ktorí si na nich lepšie zgustnú.

 

          Zdá sa, že poručík v románe Zlá hodina má sexuálne problémy. Je to impotent alebo homosexuál?

          Nikdy mi nezišlo na um, žeby poručík do Zlej hodiny mohol byť homosexuál, ale pripúšťam, že jeho správanie môže vyslať také podozrenie. V niektorom z mojich konceptov bola zmienka, že v mestečku sa o čomsi takom povrávalo, ale potom som to vypustil, lebo sa mi to videlo priveľmi priehľadné. Radšej som to ponechal na  posúdenie čitateľom. Nepochybná je však jeho neschopnosť lásky, hoci som si to pri kreácii tejto postavy plne neuvedomoval, a prišiel som na to až neskôr, keď som vytváral postavu plukovníka Aurélia Buendíu z románu Sto rokov samoty. V každom prípade príbuznosti medzi týmito dvoma postavami nespočívajú v ich sexuálnom správaní, ale týkajú sa moci. Poručík v Zlej hodine bol môj prvý konkrétny pokus skúmať tajomstvo moci (pravda, na nižšej úrovni obecného starostu), ale najzložitejší prípad bol protagonista románu Patriarchova jeseň. Súvis je tu evidentný: plukovník Aureliano Buendía zo Sto rokov samoty mohol byť celkom dobre v istom pláne poručíkom zo Zlej hodiny  a v inom pláne zase patriarchom. Chcem povedať, že v oboch prípadoch by jeho správanie bolo také isté.

 

          Naozaj pokladáš neschopnosť lásky sa taký vážny problém? 

          Myslím, že je to najväčšie ľudské nešťastie. A to nielen pre toho, kto nepozná lásku, ale aj pre tých, ktorých potiahne nešťastie, že sa dostanú do jej osídel.  

 

Má pre teba sexuálna sloboda isté medze? A aké?

          Všetci sme zajatcami vlastných predsudkov. Ako liberálne zmýšľajúci človek si teoreticky myslím, že sexuálna sloboda by nemala mať nijaké obmedzenia. V praxi sa však neviem oslobodiť od predsudkov príslušníka stredných vrstiev vychovávaného v katolíckom duchu a podlieham ako my ostatní dvojakej morálke.

 

          Máš len synov. Položil si si niekedy  otázku, aký by si bol otec, keby si mal dcéry? Prísny?  Tolerantný? Možno aj žiarlivý?

          Mám len synov a ty máš len dcéry. Môžem ťa však ubezpečiť, že som práve taký žiarlivý na synov, ako ste vy ostatní na dcéry.

 

          Raz si mi povedal, že všetci muži sú impotentní, ale vždy sa nájde dajaká žena, ktorý vyrieši ich problém. Do akej miery pokladáš naše mužské zábrany sa podstatné? 

          Myslím, že to bol Francúz, čo povedal: „Nejestvujú impotentní muži, sú len neschopné ženy”. A skutočne, hoci to málokto priznáva, každý normálny chlap pristupuje k novej sexuálnej skúsenosti so smrteľným strachom.   Vysvetlenie tohto strachu súvisí podľa mňa s kultúrou vzťahov: muž sa bojí, že pri žene zlyhá, a on v skutočnosti naozaj môže zlyhať, lebo strach mu prekáža prejaviť sa, ako mu to prikazuje správanie mača. V tomto zmysle sme všetci chlapi impotentní a len pochopenie a pomoc ženy nám umožňuje vyjsť z toho s istou dôstojnosťou. A je to tak dobre: dáva to láske isté čaro v tom zmysle, že zakaždým je to ako prvý raz,  každá dvojica sa musí vždy učiť všetko od začiatku, akoby u každého z nich išlo o prvý pokus. A práve pre nedostatok tejto emócie je pornografia taká odpudzujúca a nudná.

 

          Keď si bol veľmi mladý, veľmi chudobný a celkom neznámy, trpel si občas nedostatkom žien. Dnes si slávny a nemáš o ne nijakú núdzu. Ale potreba chrániť si usporiadaný súkromný život má za následok zvláštnu situáciu, že si ťažko dostupným mužom. Nepociťuješ to v podstate ako nespravodlivý osud?

          Ak mi niečo brániť byť, ako sa vraví, záletníkom, tak to nie je potreba chrániť si usporiadaný súkromný život, ale fakt, že nechápem lásku ako chvíľkové a nezodpovedné dobývanie ženy. Pre mňa je to dlhotrvajúci a neuhasínajúci vzťah a za daných okolností ho nemôžem rozšifrovať. Nemám, pravda, na mysli letmé pokušenia ako dôsledok samoľúbosti, zvedavosti a niekedy aj nudy, čo nezanechávajú po sebe stopy ani len od pása nadol. V každom prípade som už dávno presvedčený, že nejestvuje nijaká živelná sila schopná narušiť to, čo nazývaš  mojím usporiadaným súkromným životom a čoho zmysel bez dlhých vysvetľovaní všetci chápeme.

 

 

 

Zo španielčiny preložil Vladimír Oleríny

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.