Pôvodná próza: Alexandra Balážová

Alexandra Balážová

KEĎ SA DARÍ, TAK SA DARÍ

 

Zobudil som sa na obed. Okno bolo otvorené, slnko mi prepaľovalo viečka. Znechutene som sa prevrátil na druhý bok, v hlave mi zatrešťalo. V izbe bola zima a smrad, v ústach som mal sucho. Bol to deň ako každý iný. Zavrel som sa v kúpeľni.

Pozerám sa do zrkadla, sledujem sa. Monitorujem každý mikropohyb, každý záchvev svojej biologickej hmoty. Nehýbem sa, nič na mne sa nehýbe. Sedím na koši na prádlo a čumím si do očí. Sú kalné a tupé. Dostávam tik do pravého oka. Snažím sa ho zvládnuť vôľou, vyzerám pri tom ako polodebil. Neprestávam si zízať do očí, ústa sa mi nevysvetliteľným kŕčom skrúcajú do grimasy. Začína mi byť ešte horšie. Sklopím zrak a ukľudňujem sa. Zhlboka dýcham. Nie som až taký chudák, nevyzerám až tak zle, dokonca mám aj nejaký talent, nedarí sa mi úplne najhoršie, mám vlastne celkom šťastie, v podstate som celkom šťastný, úspešný, dobre vyzerajúci muž. A smejem sa, až sa za brucho chytám.

Zobral som ho do dlane, úbohého a zošúvereného, chvíľu som ním len tak cvične potriasal, a keď sa začínal dostavovať očakávaný pocit hnusu, stlačil som silnejšie. A potiahol. A vrátil. Zápästie sa mi rozpohybovalo. Pozeral som si do tváre, bolo mi nevoľno z môjho výrazu, z kútiku pootvorených úst mi visela slina a v očiach sa usadila blaženosť. Zápästie kmitalo čoraz rýchlejšie, ústa sa čoraz väčšmi otvárali, bolo to fantastické, bolo to uvoľňujúce, bolo to zvrhlé, bolo to hnusné, bolo to odporné, bolo to… Hodil som si tyčku priamo do toho svojho hnusného rozďaveného ksichtu v zrkadle.

Cŕŕŕn!!!

Za ten zvuk by som zabíjal. Opieram sa o kôš na bielizeň, kolená z rôsolu, sliny zmiešané so zvratkami mi kvapkajú na hruď. Horko-ťažko dvíham ruku a utieram si ústa.

Cŕŕŕn!!! Cŕŕŕn!!!

Nenávidím ten zvuk, keď stojím nahý pred zrkadlom a viem, kto som. Viem, aký som. Viem, že nabobtnávam a rozkladám sa, že pĺznem a šediviem, že mäknem a siviem. Viem, že nevládzem rozmýšľať, že som neschopný, úbohý a zbytočný. Viem, že mi je zo seba nanič.

Cŕŕŕn!!! Cŕŕŕn!!! Cŕŕŕn!!!

            “Čo je?” chcel som zavrčať, ale utierajúc si spakruky ústa mi zabehlo, hlas sa mi zadrhol. Zakrákal som. Nenávidím svoj hlas.

 

            Fajn. Fajn. Tieto vlasy sú nečesateľné. S týmito vlasmi sa nedá nič urobiť. Je mi to jedno, tak či tak vyzerám hrozne, s vlasmi či bez nich. Už sa nebudem pozerať do zrkadla. Viem, ako na tom som. Zle spravený ksicht, zovretý vo zveráku a pretočený. Rozkladajúci sa. Dokonalá dekompozícia.

            Sledujem svoje telo. Veľmi podrobne a neúprosne. Strnulo stojí pred zrkadlom, ani sa nepohne. Ale len náhodný záchvev svalov rozpohybuje všetok tuk, to sa začne vlniť, vzdúva sa a klesá, pohlcuje celé telo, už trčí len hlava, chudera, a nechápavo sleduje, ako sa ponára a stráca v tej beztvarej mase. Zúrivo som do dlaní schmatla kus tuku na bruchu a pomädlila ho v dlaniach. Šťastne som sa usmiala, bolo to divné, bolo to zvrhlé, bolo to odporné. Hodila som na seba sveter a odvážne si pozrela do očí. Nie som až taká chudera, ako si myslím.

            Ale nedokážem sa pohnúť. Stále sedím za skriňou a civím na seba do zrkadla. Každý atóm svojho odpudzujúceho tela poznám naspamäť. Čím dlhšie tam sedím a sledujem sa, tým viac mi je jasné, že dnes nikam nejdem. Že to nezvládnem. Že sa hanbím.

 

            Musel som sa osprchovať, bolo nepríjemné, znova sa celý vidieť, dotýkať sa vlastného tela. Na druhej strane som sa sebou musel skutočne natoľko zaoberať, až som na seba prestal myslieť.

 

            Vedela som, že pocit povinnosti, zodpovednosti a zbabelosti vo mne nakoniec zvíťazí. Obliekla som si staré zaplátané rifle po fotrovi a vyťahané tričko. Tak či tak vyzerám hrozne, tak či tak sa neznášam. Posledný kontrolný pohľad do zrkadla, či náhodou nenastali nejaké radikálne zmeny k lepšiemu. Čau, krásavica. Hlboko do očí som si vrazila čiapku a vykročila na cestu. Predo mnou tma, za mnou tma.

           

            Sedel som obklopený ľuďmi, ktorí sa z neznámych dôvodov pokladali za mojich priateľov, ktorí ma z neznámych dôvodov pokladali za svojho priateľa. Boli veselí a hluční a ja som do seba mlčky lial ďalšie pivo.

                       

            “Vysvetlite mi, čo má toto znamenať?!” vrieskal celý červený, slová sa mu len horko-ťažko tlačili von cez pohoršene zovreté pery. Zasipel a s problémami sa nadýchol: “Takéto… handry! Otrasné!” prskal.

            “Hmmm.”

            “Čo mi na to poviete? Vy mi na to nič nepoviete? Myslíte si, že mrdnete plecom a padnem pred vami na riť?!”

            “Mmmm.” A fakt som si to nemyslela.

            “To vám nestojím ani za tú námahu, aby ste otvorili tú vašu krivú papuľu? To si ako predstavujete? Ja som tu šéf!” kričal rozhorčene môj malý, tučný, plešatý šéf. Prikývla som, že súhlasím. Vypenilo ho to ešte viac:

            “Vy vo svojich handrách, s vaším pokrčeným ksichtom robíte zlé meno tomuto podniku. Toto je slušný podnik, tu sa musíte vedieť správať, tu sa musíte vedieť obliekať, tu musíte nejako vyzerať, tu musíte mať nejaký štýl…!!! Sem chodia cudzinci!” Opäť som prikývla. Na chvíľu zmrzol, ale nakoniec sa mu podarilo nadýchnuť.

            “… a nie ako homlesáčka spod mosta! Toto… toto… toto, čo máte na sebe…! Tu chcú ľudia aj žrať, ale to sa nedá, veď z vás človeka napína na grcanie! Zmiznite sa do niečoho prezliecť a nenechávajte už viac čakať hostí!” Súhlasila som s ním. Naozaj nevyzerám príťažlivo.

            “Prestaňte sa navážať do môjho ksichtu a do mojich vecí! Tiež nemusím vaše rybie oči, tiež nemusím vašu nagelovanú prehadzovačku, tiež mi je zle z vašej kravaty “teplá jeseň”, je mi vlastne zle z vás celého, mončičák nechutný!” Trochu ním potočilo, ale podarilo sa mu to vyrovnať. Oči mu horeli spravodlivým hnevom.

            “Máte padáka.”

            “Okej.” A zberala som sa na odchod.

            “Až od zajtra, zlatíčko, až od zajtra. Dnes to ešte odmakáte.”

 

            Cítim sa veľmi nepríjemne medzi ľuďmi, ktorí sa usmievajú a smejú a v jednom kuse sa navzájom ubezpečujú, že sa majú úžasne alebo skvele, alebo proste bardzo fantasticznie. Trpím medzi nimi pocitom menejcennosti až bezcennosti, takí sú so sebou spokojní a vyrovnaní. Očami blúdim prepchatým podnikom a pokúšam sa nájsť niekoho, kto by vyzeral aspoň sčasti tak zúfalo ako ja. Začínajú sa mi robiť kúty a v kockovanej flanelovej košeli sa tu cítim nepatrične. Ale nie som až taký starý a vôbec nie looser na odpis. Napriek tomu sa začínam nervózne mechriť. Po chrbte mi steká pramienok potu, pot mi vyráža aj na sluchách, cítim sa ako v klepci, bez šance na únik. Úsmevy mojich hlučných priateľov sa rozširujú a rozmazávajú, točí sa mi hlava, hlasy sa zlievajú a prelievajú, musím sa napiť, lebo skapem, oproti mne sa ktosi bozkáva, pred očami mám dva obrovské ružové jazyky spletené do uzla, nič viac už nevidím, musím sa napiť, ináč zdochnem, načahujem sa za pohárom, ruku mám ťažkú a nešikovnú, podnik vrie spoločenským životom, pomaly ju posúvam dopredu, namáhavo ale vytrvalo, už sa ho takmer dotýkam rozovretou dlaňou a… do niečoho narazím. Treskot, rachot, rinčiace sklo, lepkavé tekutiny a nasratý škrípavý hlas.

            “Dávaj pozor, do piči, kam pcháš tie svoje grambľavé ruky, kokot sprostý!”

            “Prepáčte, prepáčte, slečna, to nebolo naschvál, kamarát je asi trochu opitý…” 

Hlava mi ťažko dopadla do alkoholovej mláky na stole. Radšej nech si myslia, že o sebe neviem, ako by som sa mal tej čašníčke pozrieť do očí. Sem-tam som zachytil niečo z jej mrmlania.

“Toto sa mohlo stať jedine mne, kurva, pri mojom šťastí, teraz sa na mňa všetci pozerajú, všetci ma sledujú, stačí najmenšia chybička a prestanú sa ovládať, začnú sa smiať a už neprestanú. Keby sa aspoň nejaké črepy zabodli tomu kreténovi ožratému do očí, nech to pekne bolí, nech mám aj ja dôvod na radosť. Takto… radšej som sa mala ráno obesiť.”

Prudko som zdvihol hlavu.

 

Bol to jeden z tých príjemných momentov dňa. Všetky oči sa upreli na mňa, fakt superstar. Ožran to zobral v pohode, vymáčal si vlasy vo vyliatom alkohole, zosypal zo seba črepy a ešte sa usmial. Doteraz tu sedí. Všetci odišli, len on tu sedí sám.

“Záverečná!”

“Nešla by si so mnou ešte na… na kávu?”

Už dlho som nikde nebola. A s chlapom. A mal príjemný úsmev. Taký vykrivený. Bol dosť škaredý, aby som sa pri ňom necítila ako posledná chudera a dosť opitý, aby si aj tak nič nepamätal.

“Okej.”

Pery sa mu skrivili do úsmevu.

 

Sledoval som ju celý večer. Šuchtala sa od stola k stolu a stále sa mračila a frflala. Bola nepríjemná a neznesiteľná, taká, akú by som mohol mať chvíľu rád.

Dopíjal som posledné pivo, kým utierala stoly. Zmizla za barom a ja som sa začal dvíhať. Prepadlo ma silné nutkanie vybehnúť na vzduch:

“Čakám ťa von,” vypľul som zo seba a ponáhľal som sa k dverám.

“Hneď som tam,” ozvalo sa spod baru.

 

Ulice sú prázdne. Len pod jednou z brán niekto kľačí na kolenách a vracia. O chvíľu  sa z tmy vynorí ženská silueta, kráčajúce nohy na vysokých opätkoch sa zastavia pred ožranom. Oprie sa o stenu a vraví:

“No čo, miláčik, prebral si?”

Chlapíkovi zabehne, roztrasie sa a zúfalo sa snaží dostať zo seba všetko svinstvo. Žena stojí nad ním a pokojne sleduje, ako sa po stene nešikovne štverá na nohy. Nakoniec sa k nemu pritočí a sladko mu zašepká:

“Pobozkaj ma, prosím. Som taká osamelá.”

Vedľa z baru niekto vychádza, zamyká dvere. Žena chytí chlapíka pod pazuchu a ťahá ho do dvora. Tam si ho oprie o múr, nalepí sa naňho a šmátra mu po vreckách.

“Čakám na perfektnú ženskú…” zabľaboce chlapík a prekvapivo sa snaží vymaniť ženskej zo zovretia.

“Pšššt… Ja som perfektná ženská, macko,” učičíka ho a olíže mu ušný lalôčik. Osoba pred barom sa chvíľu bezradne obzerá okolo seba, potom pokrčí ramenami, potiahne nosom a s rukami zaborenými vo vreckách odchádza.

 

Pred barom nebol. Jednoducho mi zmizol. Zdrhol. Aj škaredý a najebaný. Predsa len sa cítim ako posledná chudera. Vtáky začali čvirikať, ten rámus je neznesiteľný, trhá mi uši. Panák to spraví.

 

Zobudil som sa veľmi skoro. Celé telo ma bolelo, bolo stuhnuté a premrznuté. Obrátil som sa na druhý bok, v hlave mi zatrešťalo. Otvoril som oči. Ležal som na rohožke pred vlastným bytom ako prašivý pes. Siahol som do vrecka po kľúče, kľúče nikde. Začal som sa prehmatávať, rástol vo mne nepríjemný pocit, že som ich niekde stratil alebo zabudol, aj s peňaženkou, s dokladmi, so všetkým, ale nebol som schopný spomenúť si, kde. V hlave sa mi rozjasnilo: bol som predsa s tou perfektnou čašníčkou! Na dvorčeku pri bare… Iste som ich tam v návale vášne vytratil. A bohvie, kde všade sme ešte boli. Pozviechal som sa a na vratkých nohách, ale so spokojným úsmevom na vykrivených perách, som sa vybral hľadať svoj majetok.

 

Zobudila som sa na dotieravé búchanie. Snažila som sa ho ignorovať a prevalila som sa na druhý bok. V hlave mi zatrešťalo a búchanie ešte zosilnelo. S premáhaním som otvorila oči. Ležala som na zemi vedľa postele, dvere na chodbu boli otvorené. Stál v nich neznámy chlapík a trieskal päsťou do zárubne.

“Čo chcete, preboha?”

Chlapík sa okamžite narovnal a upravil si kravatu. Odkašľal si a vybafol:

“Vy ste Reinisch?”

“Hhh? Nie.”

Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, že v tomto byte by reálne mal bývať nejaký Reinisch. Chlapík si znovu odkašľal a znovu upravil kravatu.

“Tak mu povedzte, že má padáka z domu a vás tu už tiež nechcem vidieť!” Víťazoslávne nadvihol obočie a otočil sa na podpätku vyleštenej lakovky.

“Svoloč!” zamrmlal dosť nahlas, aby som ho počula, a tresol dvermi. Pozbierala som sa z podlahy, treštiaca hlava na rozpadnutie, jej obsah na prach. Keď sa darí, tak sa darí.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.