Pôvodná poézia: Pavol Garan

PAVOL GARAN

BÁSNE
 
TAKÝ MALÝ HOROR

 

Tma pod lampou, tma pod lampou.
Dobrú noc, drahé Pravdy, dobrú, Fakty.
Spím,
          sníva sa mi Edgar Allan Poe
s havranom na predlaktí.

 

Čaká sa verdikt poroty.
Bububu…
           bude koniec sveta.
Chcem bývať inde –
           v dome oproti,
kde ešte svietia.

 

Tma pod lampou, tma pod lampou.
Dobrú noc, drahé Pravdy, dobrú, Fakty.
Dobrú noc,
            mama.

Spím,
            sníva sa mi Edgara Allan Poe
s havranom na predlaktí.
Zjajknem –
               a má ma.

 

+ + +
Každé ráno ma čaká za zrkadlom
bleskový maliar portrétov.

 

Ale ja som jeho tvár
nikdy nevidel.

 

A teda ani neviem,
kedy a čo
mu budem dlžný.

 

 

POČASIE


Dnes ráno prišla jeseň na zborové bravó!
poetky s bledou tvárou prisahajú zlatu.
Slečna sa milo usmieva – a slečna nemá právo,
slečnu som poznal hlúpu, zlú a šťastne predpojatú.

 

Dnes ráno prišla jeseň na váhavé Aha!
jablone s vlastnou pravdou balamutia deti.
Slečna sa sladko usmieva, slečne je ešte vlahá
jar príliš v koži, príliš na pamäti.

 

Nedeľný smutný vlčiak, zotrvačné chvenie
v očakávaní prvej rannej esemesky…
Odpíšte!… Hocičo!… Bude vám odpustené!…

 

Dnes ráno prišla jeseň na vtieravé Haló
a bolo nemiestne sa tváriť inak ako mestsky
a prvým mŕtvym nové, biele nebo nadbiehalo.

 

 

NO


Stále nám ide o krk – ale o čí?
Závet som poslal s veľkou vodou v malej krabici.
Z čakania na zázrak ma rozboleli oči.
Pod kožou sa mi mrvia fialoví krabíci.

 

Náhodných žien sa pýtam, kam sa chodí po lož.
Logika zlyhá podľa všetkých pravidiel.
Vypi si na to dvanásť pív a s trinástym sa polož.
Vstaň z mŕtvych, aby i mi vrúcne závidel.

 

Som panák, uľaví si, kto mi jednu vrazí…
Milenci nad fontánou ešte ignorujú svet…
a v lotosovom smäde odriekajú prázdne frázy.

 

Milenci nad fontánou. Čľupli do vody.
Desím sa toho, čo som vyrozumel z viet.
A voda im dôvodí a dôvodí…

 

 

JA NEVIEM


Voda. Pohľad do zrkadla. Neklam mi!
Celý čas som dôveroval oblakom.
Zlaté rybky plávu, plávu dole riekami –
hore opakom.

 

Celý svet sa skladá Kolombusovi na vajcia
a mňa z každej strany láka dáka India.
Možno práve v tejto chvíli som to najviac JA.
Možno iný JA.

 

Každým slovíčkom sa podhadzujem iným nadľudkom…
V jednej rozprávke ma strane, strašne dojal vlk
s prázdnym žalúdkom.

 

Babie letá. Babie letá. Ďalej – iba cezo mňa.
Chrum – chrum…lásky, pustíte sa do jabĺk,
kým je sezóna.

 

TAK


Celý svet je teda krásne hore nohami,
a nikto z nás preto nemá ťažkú hlavu.
Oviala ma poézia. Pomo- nepomohla mi?
Obláčiky biele plávu, plávu, plávu, plávu…

 

Ostali sme na to sami dvaja – Boh a ja.
Poslední dvaja takto pri vedomí.
Čítam. Nahlas. Válka (a čo?). Dohája!
Dole mestom pochodujú krivé domy.

 

“Mlč minútu ticha za pominuteľné sny!
Vrav! Minúta chytá minútu, si v kaši…”
Srdce, koža, hlava – nič už dokonale netesní.

 

Každým novým dňom som menej – menej telesný,
ale predsa: o poznanie, o Poznanie ťažší.
“No tak, básnik, usmievaj sa, sledujú nás naši.”

 

LEBO


O jednej ráno ešte stojím v okne.
Bosorky zo všetkých strán tiahli na sabat.
Šestnástka od vedľa sa zo mňa vo sne scvokne.
Dnes v noci, keď sa musím zasa báť.

 

Aj ja mám zhodiť všetky svoje cudzie kože
a ticho ako para stúpať z podkrovia.
Nie som až taký dobrý, ale hrám sa na akože,
neznámi moji možní svokrovia.

 

Skúšam si v duchu definovať Nebo.
Na nebi defilujú hviezdy po smrti.
Tak do seba i básnik posmúti.

 

Skúšam sa ukryť za nejaké LEBO.
Naivní, čo mi na to naletia.
Klamem aj v druhej polovici súvetia.

 

 

VOĽNE VYŇATÉ Z KONTEXTU SOBOTNÉHO RÁNA


Hodinu skúmam okno, kam sa pominuli vtáky,
zo dvora od naproti smrdia psačie výkaly.
Otvorím veľké ústa, exnem svet a taký
navrhnem našim, aby sme si radšej vykali.

 

Budem sa chvíľu tváriť sakramentsky odhodlane.
Zavolám novej láske. Je to intímne.
Povie mi: Daj si zimnú sprchu, utri čelo, ohoľ dlane.
Myslí si: Skoč mi na hrb. Myslím: I ty mne.

 

Močím a slnko míňa farské orgovány.
(Mesiac šiel z nočnej, ale na mol zgrogovaný.)
Zúfale lastovičky v mláke zobú íl.

 

Prach, v ulici sa preskupujú ľudia-neľudia.
Miroslav, vaše žabie mandolíny nelúdia.
Dnes ráno som sa opäť nechtiac zobudil.

 

 

MEDZI OBRAZMI
(Katke)

 

Hrajme sa, kým tu knihu za mnou navždy zavrieš.
Hrajme sa, kým si vonku uľavuje október.
Hrajme sa tú hru oko za oko – verš za verš
Mám ešte jedno zdravé oko. Ber!

 

Si trieda, láska, ukázalo sa to:
soľ – sláva -sólovo sa súdiš o slovo.
No slovom: NIE VŠETKO SA BLÝSKA ČO JE ZLATO
nad slovom hotovo.

 

Tak zlom väz, Kaťa, a aj zlá buď zlatá ako zatiaľ.
Polnoc som preflámoval a dlh svet(l)u celý zaťal
na futro celkom nesvätému Jánovi.

 

Ináč mám úctu k pomazaným hlavám,
ktorým sa klaniam zo strechy, kde z juhu očakávam
v tme popolavé plachty, plavú hlavu luny v lanoví.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.