Pôvodná próza: Peter Krištúfek

Peter Krištúfek

 

Labyrint

 

 

 

   V ten večer Oliver naozaj nemal čo robiť. Stretnutie zmeškal, síce len o pol hodinu, ale predsa, a v kine nehrali nič. Vlastne nikdy nič nehrali. Vymyslené príbehy, ktoré sa nikdy nemohli stať, ho smrteľne nudili a nijako sa nemohol prinútiť vydržať do konca. Filmom nikdy neveril. A tak tu teraz zamyslene chrúmal zvyšok rožka na priestranstve pred veľkým obchodným domom a pozoroval tváre náhodných okoloidúcich. Lavička chladila a zdvihol sa vietor, ktorý priniesol sivú hmlu.

   „…seriem na to!” počul zúrivý hlas a ešte zopár nezrozumiteľných výkrikov.

   Lenivá číslica veľkých modrých svietiacich hodín sa spokojne prevalila na druhý bok a jednoduchou tenkou melódiou oznámila, že je práve deväť hodín. Obzrel sa za hlasom. Ešte zbadal zarasteného mladého muža v ošúchaných šatách ako odstrčil tučné dievča s neupravenými plavými vlasmi a zúrivo sa rozbehol preč. Vrhol sa do prúdu áut ako zmätený plavec. Autá trúbili a brzdili. Bežal na druhú stranu širokej cesty.

   „Počkaj, mami, mňa sa nemusíš báť!” kričalo tučné dievča s veľkým špinavým bielym ruksakom na neforemnom chrbte na starú ženu, ktorá sa chystala vyplašene stratiť vo veľkých naleštených dverách obchodného domu, tie sa pred ňou úctivo rozostúpili.

   Dievča sa mihlo vedľa Olivera a zamierilo k vedľajšej lavičke, ktorá bola celá pokreslená zelenou fixkou. Sedel na nej starec s bielou bradou a držal si hlavu v dlaniach.

   „Kam išiel Peťo?!” zastala nad ním.

   Starec len pokrútil hlavou a dievča zase odbehlo. Oliver ani nevedel kam zmizlo, len tu zrazu nebolo.

   Neďaleko postávali traja pasáci so ženou oblečenou v čiernej koži, smiali sa a pľuli na obrubník. Potom zrazu nastúpili do auta a odišli. Oliver rozmýšľal, o čom sa asi tak mohli rozprávať, pretože na chvíľu sa všetci zapozerali naňho a niečo si hovorili, jeden dokonca ukázal prstom, na ktorom mal zlatý prsteň, a žena v koži pokrčila plecami.

   Teraz vykročila popri lavičkách k obchodnému domu, Olivera si ani nevšimla, a znova sa vracala naspäť. Musel obrátiť hlavu, lebo začul náhlivé klopkanie barly. Bol to starec s bielou bradou.

   „Ako sa dostanem na Zlatnícku ulicu?”

   Oliver sa zamyslel. „Autobusom číslo 90.”

   „Ide odtiaľto?” spýtal sa zmätene starec. Silne páchol zlým tabakom.

   „Nie, ide spod mosta svätého Alberta, touto ulicou sa tam dostanete.”

   Chvíľu premýšľal. „A na stanicu. To je ešte lepšie…”

   „Tade… Na trolejbus číslo 4, stojí na Bielom námestí.”

   „Viete, ja nie som odtiaľto, vôbec sa tu nevyznám…”

   Oliver sa naňho pozrel. „A tí ľudia, čo tu pred chvíľou boli… s tými ruksakmi…? Radšej ich počkajte…”

   „Ale bohvie, či dnes ešte prídu…” povedal chrapľavým hlasom starec a rozkašľal sa. Odkríval k svojej lavičke a zviezol sa na ňu.

   Žena v koži práve s plešatým mužom v kockovanom kabáte zmizla v čiernej dodávke zaparkovanej pod nočnými stromami.

   Oliver chvíľu pozeral na starca. Vstal, začal sa totiž triasť od zimy. Podišiel k nemu, vzdychol si, zaťahal ho za rukáv a vykročil do bočnej ulice. Starec sa za ním šuchtal. Ulica bola poloprázdna a vzduch bol vlhký. Vial slabý vietor a zametal pokrčené papierové odpadky raz na jednu a potom zas na druhú stranu.

   Cestu im zastala mačka. Stála tam a nechcela sa pohnúť preč. Starec sa na ňu zahnal palicou, ale výsledkom bolo len jeho vlastné zapotácanie. Oliver dupol nohou, ale mačka si iba pokojne ľahla a s drzým výrazom pozerala na nich. Bola ryšavá. Sklonil sa k nej, aby si ju prezrel. A vtedy vyrazila.

   Oliver sa bezmyšlienkovite rozbehol. Nemal na to zvláštny dôvod. Ušla mu, tak bežal za ňou. Tieto veci sú vždy veľmi jednoduché. Starec v pomykove zostal stáť v strede cesty. Nechápavo žmúril do tmy. Mačka zmizla za najbližším rohom a už sa neukázala. Oliver sa zastavil a pozeral na prázdnu ulicu. Starec sa náhlivo potkýnal k nemu. Z neba sa začal sypať sneh. Blížili sa nejaké hlasy.

   Oliver len stál a pozeral. Nevedel sa rozpamätať na takúto ulicu. Denne týmito miestami prešiel niekoľkokrát, ale nič na nej sa mu nezdalo povedomé. Žiadna chýbajúca kocka v obrubníku, žiadny výraz figuríny vo výklade, nijaké okno, ktoré má iný tvar ako ostatné, žiadny nápis, nijaký kus opadnutej omietky „tam pod tou strechou” alebo „tesne vedľa tej sochy na rohu”, ktorý robí zo súhrnu detailov známe miesto.

   Hlasy sa priblížili: „Hej! Hej!” zakričal jeden z nich. „Čo tu robíte?!”

   Oliver zvyčajne nevedel, ako na takúto otázku odpovedať a zostal ticho aj teraz.

   „Ako ste sa sem dostali?!”

   Hlas dostal konkrétnu podobu nahladko oholeného muža v dlhom semišovom kabáte. Za ním sa vynorili ďalší traja. Schmatli Olivera za rukávy. Vliekli ho naspäť ulicou, ktorou predtým bežal. Ďalší vliekol starca, ktorý len prekvapene žmúril svojimi vodnatými očami a nepokúšal sa brániť. Vyvliekli ich až za roh.

   „Neobzeraj sa!” strčil jeden z nich do Olivera. Stratil rovnováhu, pretože ho pustili. Dopadol prudko na zem. Udrel si hlavu a chvíľu trvalo, kým sa odhodlal vstať. Starec sa nad ním pokyvoval a niečo si mrmlal.

   Oliver sa oprášil. Prešiel na druhú stranu ulice. Do tmy prerušovanej snehom tu žiaril orientačný plán mesta. Niektoré žiarovky pod zožltnutým papierom už nesvietili, ale tých svietiacich bolo dosť na to, aby mohol prstom červeným od chladu blúdiť po pokrčených uliciach načrtnutých modrou farbou. Pustil sa tou, na ktorej stál, a dorazil až k mostu svätého Alberta. Vybral sa paralelnou a vrátil sa k obchodnému domu. Skúsil to krížom – pretínal známe ulice – potom zas naspäť inou, v ktorej bývala tá stará klavíristka, a ďalšou popri rieke. A skončil až na Bielom námestí. Horúčkovito bodal do ohybného skla a brázdil drobné uličky. Potom to nechal tak a zmätene sa pobral k starcovi.

   „Nie je tam, čo?” smial sa zachrípnutým hlasom starec a pozoroval ho svojimi vodnatými očami. Vyzerali ako dve dúhové guličky, ktoré môžu každú chvíľu vypadnúť. „Je to šikovné, áno, je to šikovné…”

   Oliver mu nechápavo pozeral do tváre, ktorá teraz pripomínala pomäteného klauna.

   „Už som tu dnes bol,” dôverne ho chytil za rukáv starec. „Tá tučná žena… Áno – tá tučná žena… Hej, ona.”

   Starec sa odmlčal a pozeral niekam hore.

   „Čože?!”

   „No… Hovorila, že tí ľudia, tí ľudia, čo tam bývajú, si špeciálne platia, aby… aby… Vravela, že to nesmiem nikomu povedať. Ale ja… ja vždy dodržím slovo, odo mňa sa to nikto nikdy nedozvie…”

   Oliver ničomu nerozumel. Zatriasol starcom.

   „Čo si platia?!”

   „Aby mali pokoj. Aby neboli na mape. V tej spleti uličiek sa to aj tak stratí. Nikto tam potom nechodí…” smial sa starec.

   „Lenže tade musíme ísť k mostu svätého Alberta!”

   „No, no. Áno, áno.”

   Oliver sa rozzúril. Zdrapil starca za rukáv a vykročil smerom k neznámej ulici. Nikto na nej nebol, po mužoch ani stopa. Zbadali ich, až keď urobili niekoľko krokov a kráčali popri zelenej stene.

   Oliver prudko vletel do brány, nad ktorou blikal nečitateľný modrý nápis. Ocitli sa v preplnenom bare. Hlasy a výkriky. Smiech. Pretlačili sa cez udivené pohľady nejakých ľudí a zmizli vzadu, v kuchyni, ktorá žiarila za barovým pultom. Dvere tresli. Oliver zostal stáť, pretože mal pocit, že sa stal obeťou nejakej nezvyčajnej halucinácie. Kuchyňa bola prázdna, až na jeden detail. Medzi vyvrhnutými vnútornosťami a rezmi bordových plátov mäsa spokojne sedela mačka. Hneď ju spoznal. Drzo, vyzývavo pozerala na dvoch hostí, a keď sa priblížili, vykĺzla von oknom.

   Za matným sklom ťažkých dverí sa ozývali vzrušené hlasy. Hádali sa. Oliver nerozmýšľal a najprv vyteperil starca cez masívne vitrážové okno na strechu pokrytú térovým papierom, ktorý pripomínal v tejto nezvyčajnej chvíli a bizarnom zhone vysušené, vylisované a sčerneté anjelské krídla. Potom aj sám vybehol von. Čierny papier siahal až dolu k otvoru, ktorým sa valilo teplo. Bol to zrejme vetrák z kuchyne. Smola, ktorou bol napustený, sa roztápala, a keď sa ho Oliver pridržal pred skokom dolu, zanechával mu na rukách veľké čierne škvrny. Zistil to až vtedy, keď sa oprel o bielu stenu, ktorou sa začínala tmavá záhrada. Zostali na nej odtlačky jeho prstov. Vyzerali ako miniatúrne bludiská. Ako malý si namáčal ruky do atramentu, a potom ostrou ceruzou hľadal cesty von z týchto labyrintov odtlačených na papieri. Nikdy sa mu to nepodarilo. Aj tentoraz tu svietili svojou temnotou do noci, ako výsmech jeho snahe nájsť správnu cestu. Vykročil za starcom do tmy.

   „Vždy sa mi podarilo nejako… Nejako prekĺznuť. Utiecť…” ozval sa starec.

   „Utiecť…?”

   „Veď o tom… o tom tu hovoríme. Niekedy na poslednú chvíľu… Dovliekol som sa do nemocnice… Chýbali sekundy – hovoril ten lekár. Kamaráti… tí sú už dávno mŕtvi. Pred tromi rokmi som bol na tom… Našli mi to u doktora… Tu! Žralo mi to žalúdok a črevá… Vraveli mi to… Stále som tam chodil, do tej nemocnice a stále to bolo horšie… Hovorili. Tak som… Tak som… Jedného dňa som zostal pekne doma. No… doma som zostal. A mal som pokoj. Pred nedávnom som stretol toho doktora… Vy ešte žijete? Že, či ešte žijem… Žijem, povedal som. Mali ste ho vidieť… ako sa pozeral. Vždy sa dá nejako… Nejako prekĺznuť… Vždy…”

   V nepriechodnom kroví sa husto párili mačky. Nevadila im zima, ale ani prítomnosť starca a Olivera. Vyzeralo to, že záhrada nemá obrysy, hranice, nič. Bolo to, ako keby ju veľkú a nespútanú vyliali do mesta a ona si našla svoje miesto v uliciach a domoch, ktoré pohltila. Tma im kreslila fantastické prekážky, ktoré sa pri každom ďalšom pohybe rozplývali, aby sa presunuli na iné miesto. Zvuk sa ozýval čoraz častejšie. Mohlo to byť aj nejaké zvláštne umierajúce zviera. Oliverovi sa párkrát aj zdalo, že to vidí, ale vždy sa to rozplynulo. Blížilo sa to a vzďaľovalo.

   Znovu sa ozval ten zvuk. Tentoraz zreteľnejšie a jasnejšie. Oliver sa mimovoľne rozbehol. Nevedel, či od zúrivosti, alebo od strachu. Len tak slepo bežal v tme. Utekal. Bolo jedno, či do hĺbky záhrady, alebo k jej okraju. V tejto chvíli na tom už aj tak nezáležalo. Prudko dýchal. Bežal.

   Zrazu sa o niečo potkol a spadol na vlhkú zem. Obzrel sa. Starec sa kamsi vytratil. Asi mu nestačil v behu. Na zemi ležal nejaký predmet, zdalo sa, že je zabalený do šiat. Keď sa k nemu s boľavou nohou priplazil bližšie, zistil, že je to ľudské telo.

 

   Policajné reflektory odhalili celú záhradu. Teraz vôbec nevyzerala desivo. Auto zaparkované pri neďalekej bráne ho oslepovalo svojím bielym svetlom. Blížila sa k nemu postava v kabáte, vôbec jej nevidel do tváre.

   „To, čo ste nám porozprávali, znie dosť čudne, nemyslíte?”

   „Asi hej.”

   „Zatiaľ môžete ísť. Ale radšej nikam necestujte. Ani neopúšťajte mesto. Dobrú noc!”

   Mŕtvola ležala prikrytá bielou plachtou. Oliver si v tej rýchlosti ani neuvedomil, či to bol muž, alebo žena.

  

   Na druhý deň mal veľa práce v meste. A pretože myslel naraz na veľa vecí, ani si nevšimol, že sa večer znovu ocitol pred obchodným domom. Zamieril rovno k svojej lavičke.

   Našiel vo vrecku dokonca zvyšok rožka, ktorý chrúmal včera. S radosťou sa doňho zahryzol. Mal rád staré jedlo a zbytky – tie miloval zo všetkého najviac. Tma hustla, prerážali ju len farebné svetlá obchodného domu, pouličné lampy žiarili a cesta bola plná mihajúcich sa áut.

   Prestal hrýzť, lebo počul známy hlas.

   „…seriem na to!”

   Zarastený mladý muž odstrčil tučné dievča s ruksakom a zúrivo odbehol preč. Bežal medzi zmätenými autami na druhú stranu cesty.

   Oliver zdvihol hlavu, lebo veľké svietiace hodiny modro zablikali na číslici 21:00 a spustili svoju otrepanú piskľavú melódiu.

   „Počkaj, mami, mňa sa nemusíš báť!” zakričalo dievča. Stará žena so strhanou tvárou vydesene žmurkala v ostrom svetle obchodného domu, ktoré ohraničovalo deň a noc. Pozerala na starca s bielou bradou, sedel na vedľajšej lavičke a držal si hlavu v dlaniach.

   „Kam išiel Peťo?!” spýtalo sa tučné dievča zadýchane a vzrušene.

   Strarec zúfalo pokrútil hlavou a veľký špinavý biely ruksak definitívne zmizol.

   Pasáci práve pozerali na prekvapeného Olivera. Jeden z nich, ten s veľkým zlatým prsteňom, naňho ukázal a žena oblečená v čiernej koži pokrčila plecami. Oliver ich videl nasadať do auta.

   Ani nepočul zmätené, nepravidelné klopkanie barly. Len keď otočil hlavu, do nosa mu vrazil ostrý pach nekvalitných cigariet a potu.

   „Ako sa dostanem na Zlatnícku ulicu?”

   “Autobusom číslo 90. Počujte, musím s vami hovoriť.”

   „Ide odtiaľto?” spýtal sa starec.

   „Nie, ide spod mosta svätého Alberta. Touto ulicou… Už som vám to predsa

vravel včera. Odvtedy sa to určite nezmenilo.”

   „Včera som tu nebol.” povedal starec s vyvalenými očami. Zamyslel sa. „A na stanicu. To je ešte lepšie…”

   „Počujte, spali ste tu, na lavičke?”

   „To ste si ma pomýlili. Určite som to nebol ja. Ako sa tam dostanem?!” pýtal sa vydesene starec a nervózne poklopkával barlou.

   „Trolejbusom číslo 4 z Bieleho námestia…” Oliver netrpezlivo žmurkal.

   „Viete, ja nie som odtiaľto, vôbec sa tu nevyznám…”

   „Radšej počkajte na toho… Petra a na ostatných. Prečo ste včera ušli?”

   Starec s bielou bradou nahnevane hodil rukou a potkýňal sa preč.

   „Asi ste si ma s niekým pomýlili…”

   Prudko dosadol na svoju lavičku a kymácavo sa ponoril do vlastných myšlienok.

   Oliverovi začali drkotať zuby. Obzrel sa za žuchnutím dvier čiernej dodávky zaparkovanej pod stromami a zazrel ešte kus kockovaného kabáta, ktorý sa najprv do nich zasekol a potom ho niekto vtiahol dnu.

   Ničomu nerozumel. Váhavo sa zdvihol a pozeral na starca. Ďalej sa kýval z boka na bok a len tak pre seba si mrmlal. Vyzeralo to, ako keby sa ešte niečo malo stať.

   Oliver stál na hladkých dlažobných kockách pred obchodným domom a triasol sa od zimy. Vedľa starca zrazu pristál čiernobiely holubí výkal. Ani si to nevšimol. Oliverovi sa na chvíľu zazdalo, že sa pohla kamenná socha na fontáne. Obzrel sa. Nič.

 

   Ďalší deň strávil v dokonalom zmätku. Nevedel sa sústrediť na nič z toho, čo robil. Väčšinu času strávil na polícii. Inšpektor ho nechal dlho čakať, a potom ho donekonečna otravoval rôznymi otázkami. Hovoril na každú odpoveď: – Dobre… – Ale bolo viac ako jasné, že mu vôbec neverí. Keď odišiel na obed, vystriedal ho jeho kolega, ale kládol mu donekonečna tie isté otázky.

   A tak, keď večer tupo dosadol na lavičku pred obchodným domom, na tú istú, na ktorej sedel predošlé večery, mal zmysly napäté a rozdráždené. Chvíľu sa obával, že prišiel neskoro, ale ešte stihol obrátiť hlavu a všimnúť si zarasteného mladého muža, ktorý práve strčil prudko do tučného dievčaťa s neupravenými plavými vlasmi.

   „…seriem na to!”

   A ponoril sa do chladnej kovovej rieky áut a prebíjal sa ňou na druhú stranu.

   „Počkaj, mami, mňa sa nemusíš…!”

   Matka vystrašene postávala v otvorených dverách prízračného svetelného sveta a, ako popletené zviera, ticho žmurkala do chladného vzduchu. Dievča s bielym špinavým ruksakom vykročilo okolo Oliverovej lavičky, ale nevšimlo si ho. Starec si držal hlavu v dlaniach a záporne pokrútil hlavou na otázku, či nevie, kam išiel Peťo.

   Traja pasáci sa rozprávali so ženou v čiernej koži, akoby sa nič nestalo. Oliver mal pocit, že si ho už dávno prezreli a teraz sa o ňom pohybom ruky rozhodlo.

   „Ako sa dostanem na Zlatnícku ulicu?”

   Oliver podráždene vyskočil. Pred ním stál starec a čakal odpoveď na svoju otázku.

  

   Oliver skočil dolu na vlhkú zem. Vedľa neho sa zošuchol starec. Prsty mali čierne od térového papiera. Na bielej stene nechávali špinavé odtlačky. Obaja prudko, vzrušene dýchali. Oliver si všimol, že takýchto odtlačkov je na stene veľa, akoby tadiaľto pred ním prešlo už mnoho ľudí. Oliver mal na chvíľu, vymedzenú dopadom na vlhkú studenú zem a neidentifikovateľným, takmer nepočuteľným zvukom z hĺbky záhrady, pocit, že tu už niekedy bol. Krátky, letmý záblesk.

   „Ideme dobre?” zachrčal starec.

   „Ako to mám vedieť?!” zamrmlal cez plece Oliver a pokračoval opatrne v chôdzi.

   „Či nechodíme stále do kruhu… V tme sa to môže stať…”

   Oliver zastal a zdrapil ho za starý prefajčený kabát. „Počúvajte…!”

   Starec sa rozkašľal. „Nechajte ma…! Už som vám vravel… Vravel som vám, že nie som odtiaľto. A neviem sa dostať na Zlatnícku ulicu… To je všetko!”

   Oliver naňho chvíľu pozeral a potom ho pustil.

   „A prečo tam vlastne chcete ísť?”

   „Ja…?”

   „A kto?”

   „Ani neviem…”
   „Čože?!”

   „Neviem,” mrmlal starec. “Už som zabudol…”

   Nerozmýšľal, to jeho ruky mysleli za neho. Zdvihol zo zeme ťažký členitý kameň. Pamätal si, že ho tu niekde videl keď záhradu zalialo svetlo. Zasiahol starca do hlavy a mlátil ďalej, ani sa nepozeral, až keď mu vysilenému vypadol kameň z ruky. Prudko dýchal. Pozrel sa dolu. Okolo nôh sa mu obtierala mačka. Zamilovane mňaukala. Potom sa rozbehol do tmy.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.