Pôvodná poézia: Barbora Cyprichová

Barbora CYPRICHOVÁ

JA NIE SOM ODTIAĽTO

 

xxx

vychutnám si

zvuky mámivej jari

odvšadiaľ doliehajú

opelené myšlienky

súkajú lepkavé pradená

celkom mi zakuklili hlavu

aj pohľad

chlpaté včely

si dopriali smrť

v mojej dlani

nemôžem si odpustiť

smejem sa im

ústami plnými (dokonalých)

včelích plástov

sladko

 

xxx

podrobný krížový výsluch

pojašených cikád

ma zaskočil

uprostred noci

mám strach

že ma odhalia

a stíchnu

ticho sa niekedy

nedá počúvať

ticho

 

JA NIE SOM ODTIAĽTO

malé mesto

rozsvietilo svoje lampy

váhavo

nastavilo mačacie hlavy:

poď!

strechy sa zvažujú

v nemom úžase

obloha sa vtesnala

do kaluží

aby mu bola bližšie

on nie je odtiaľto

z kostola vychádza

tichá ľudská vrava:

„nech príde…”

horúce svetlo

za horizontom

odhalilo cudzie stopy

ja nie som odtiaľto

zašepkal

a útroby zeme

si vychutnali

jeho nekonečnú smrť

 

xxx

retiazky v marmeláde

lepkavé bubliny

sústo zhorklo

uprostred jazyka

je ti ľúto

že nevieš pod nohami

drviť črepy

naboso

bez hrošej kože

si len handrová bábika

zdrap papiera

uchytený orkánom

KÚTIKOM OKA

presne na doraz zorného poľa

videla som trepotať sa motýľa

keď som zistila

že je to obyčajný

suchý list

pretože už je neskorá jeseň

 

a tak je to možno

aj s nami

s tebou sa nebojím

neviditeľných dravcov

medzi naše telá sa nedostane

ani rozštiepený vlások

 

no musím sa pozerať

len kútikom oka

 

xxx

deň je dlhý

ako biely šál

vinúci sa okolo krku

trochu škrtí

bez dychu hľadám

jeho koniec

naproti noci

ktorá všetkým preletí

nad hlavami

so všetkými

hviezdokopami zatmeniami

a hmlovinami

je ako nádych

šál sa uvoľnil

na chvíľku

 

XXX

desaťkorunové

zhovievavé blues

sa vinie

ulicami

vyžaruje

tieseň jablkovej

noci

kolobeh všetkých

odtieňov smútku

ťa zase opantal

vždy

vedia prekvapiť

zaskočiť a raniť

správny zásah pod kožu

 

XXX

potápam sa

na kockách ľadu

pokúšam sa zabudnúť

obrátil si na mňa

viac slnka

hladina

sa nad nami uzatvorila

sama

konečne sme slobodní

ďakujem

 

XXX

už nie sú náplasti

rán je príliš mnoho

a príliš mnoho

zbytočných rán

znie to ako

klišé

symfónia hraná

stále dookola

kapitulujem

rekapitulujem

drása mi sluch

trhá uši

buble

aj pod vodou

osudová kakofónia

čeľuste

sú otvorené

bez pohybu

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.