Pôvodná próza: Gordon Shanway

Gordon Shanway

Svoloč

 

STRAŠNE sa s ním chcem milovať, ale nechcem vyzerať ako kurva. Luther sedí pod slnečníkom na pláži, ja som  vedľa neho a natieram sa krémom. Ma postavu ako Adonis, aj keď mu už trochu guľatie bruško. Nie je odo mňa oveľa starší, ale na prvý pohľad by to nik nepovedal, vyzerám veľmi mlado. To však nič nemení na tom, že som odmalička snívala o starších mužoch, rovesníci ma vôbec nevzrušovali. Luther má 33 a nie je žiadny zázrak, lenže ani ja si už nemôžem vo svojom veku vyberať,  vyzerám výborne, nahlas by som to však o sebe nepovedala. Dlho som nikoho nemala, teda žiadnu trvalú známosť, je to také frustrujúce, keď všetky spolužiačky zo školy sú už vydaté, chodia s kočiarikmi a sťažujú sa na manželov.

 Ako som sa zoznámila s Lutherom? Teda najprv to nebol Luther, ale Dr. Popowicz, stomatológ ku ktorému som zašla až v poslednej minútke, lebo zubárov sa inak veľmi bojím. V bielom plášti mu to celkom seklo, ale ja som to nevnímala, lebo mi išla hlava puknúť od bolesti. Sedela som v kresle a on sa mi zhrbený špáral v ústach nástrojmi, ktoré mi vtedy pripadali ako zo stredoveku . Vystrašenými očami som sledovala jeho tvár, z ktorej bolo ostatne vidieť len kus čela obočia a oči s koreňom nosa, zvyšok mal zahalený maskou. Pracoval na mne veľmi jemne, ruky mal nežné, že som sa hneď zamilovala, možno sa vám to zdá hlúpe, ale tak nejako to bolo. Veľmi by som sa na vašom mieste nečudovala, oveľa zarážajúcejšie je, že asi aj ja som mu s tými rozďavenými ústami na sklopenom kresle bola sympatická, pretože keď mi nakoniec kázal vypláchnuť si ústa vodou, tak mi v plastikovom tégliku podal namiesto vody vodku. Sekundu mi trvalo, kým som zistila, že si vyplachujem ústa alkoholom, ale to už si dal dole masku a žiarivo sa na mňa usmieval, pochopiteľne mi bolo teraz hlúpe vypľuť ponúknutý alkohol do pľuvadla, a tak som dúšok prehltla. Zrazu som bola rozpálená, nevedno či z pijatiky, alebo z neho. Potykali sme si a on sa predstavil ako Luther. Dnu sa tlačili ďalší pacienti. Hneď ten večer sme si dali rande.

          Jedna moja kamarátka vraví, že vzťahy, ktoré začínajú neskôr, myslím, že mala na mysli vek po tridsiatke alebo tak nejako, že takéto „neskoré” vzťahy, sú už v prvý deň ako manželstvá. Rovnako to bolo aj so mnou a s Lutherom. Keď má človek  -násť rokov, tak je to najprv veľká zamilovanosť, ružové okuliare a potom väčšinou rozchod. Neskôr vzťahy už nie sú až také ružové a trvajú dlhšie, niekedy až pridlho, ale vlastne o tom je život nie? S Lutherom sme si rozumeli a dôverovali hneď od prvej minúty. Dohodli sme sa, že sa stretneme na začiatku parku. Myslela som, že rande bude trápne ako hocikedy v začiatkoch, že to bude „nechcená sociálna interakcia”, ako podobné situácie neskôr Luther pomenoval, ako keď vyjdete z dverí na dome, plný nadšenia vyraziť do ulíc, do nového dňa a zhodou náhod sa na chodníku zaradíte na milimeter presne vedľa človeka, ktorý už po sivom asfalte ide. Zrazu neviete, či máte spomaliť, alebo zrýchliť, beriete ohľad na  spoluchodca, nechcete vyzerať ako dravá sviňa, ale zároveň vás človek vedľa vás spomaľuje oberá o životnú energiu, ktorej ste ešte pred chvíľou boli plní po okraj. Zamotané, čo? Ak sa vám zdá, že veci príliš komplikujem, to ešte nepoznáte Luthera, ten skomplikuje aj jednoduché: „Zbohom…” Aj teraz pod slnečníkom leží a číta knihu od nejakého Jungovho žiaka o snových symboloch.  Proste také veci, že keď sa vám sníva o vode, tak je to vaša najhlbšia duša, že Slnko nepatrí len nám, ale predovšetkým archetypom a  podobne. Ja snom veľmi nerozumiem, ale Luther áno, stále číta. Pamätám si, že aj cestou na naše rande čítal. Vlastne by som mala ďakovať jeho čítaniu, že sa z našej prvej schôdzky nestala „nežiadúca sociálna interakcia”. K parku som cestovala autobusom, do ktorého stále pribúdalo ľudí, až sa nakoniec na seba tisli ako v kostole počas apokalypsy. Musela som stále meniť polohu, vzdávať sa čoraz viac svojho drahocenného miesta, nehovoriac už o vzduchu na dýchanie. Ľudia (ako sa na mňa tlačili) ma donútili otočiť sa okolo vlastnej osi. Tak som ho uvidela. Predstavte si cestoval v rovnakom autobuse ako ja. Avšak o poznanie pohodlnejšie, lebo akýmsi zázrakom spokojne sedel, musel nastúpiť ešte predo mnou. Potešila som sa, že cestujeme spolu, brala som Lutherovu prítomnosť ako znamenie. Ako nad tým dnes rozmýšľam, nebolo veľmi nepravdepodobné, že sa v linke číslo tridsaťtri stretneme. Autobusový spoj bol najideálnejším spôsobom, ako  stihnúť dôjsť k parku presne na ôsmu.

 Nemohla som sa k nemu predrať a zavolať na neho mi bolo trápne. Sedel so sklonenou hlavou a čítal, zdalo sa, že vôbec nevníma okolie. Myslela som si, že to bude nejaká odborná publikácia. Neskôr však vysvitlo, že viac ako Luther-doktor sa vidí ako Luther-spisovateľ.  Bol plný prekvapení, ale zas natoľko ma to nevzalo, bol milý zaujímavý a ja som sa už vtedy s ním strašne chcela milovať, ale nechcela som vyzerať ako kurva. Rozmýšľala som, ako na to, zatiaľ čo Luther-umelec sedel v preplnenom autobuse a čítal si. Tesne vedľa neho, stačilo len natiahnuť ruku, stála stará žena, starenka, ktorej by bez rečí predali hneď hrob na cintoríne, ledva  sa držala na nohách, bola naozaj statočná. Luther si čítal ani ho nenapadlo postaviť sa, zatiaľ čo ostatní ľudia pozerali do prázdna, potili sa, alebo pozerali po bilboardoch, on čítal (ako vysvitlo neskôr) Grochove básničky. Tak veľmi sa líšil od ostatných prešedivelých cestujúcich, na prvý pohľad bol zanietený, niekedy až zrýchlil nápadne dych tak intenzívne prežíval každé slovo. Dodnes ma prekvapuje ako niekto tak esteticky hlboký, môže byť tak morálne plytký. Starenka nad ním stála až dokiaľ sme obaja nevystúpili.

Čítala som niektoré veci, ktoré Luther napísal, ale veľmi im nerozumiem. Oveľa viac ku mne prehovárajú situácie  zo života, ako napríklad teraz, zatiaľ čo si Luther na pláži číta, ja sledujem malých chlapcov na móle.  Už asi hodinu skáču rybičky do vody a neprestáva ich to baviť, krátky skok, čľup, a potom dlhé škriabanie na breh, chvíľu poskakujú smejú sa spoločne, voda z nich kvapká na mólo, skáču podľa poradia. Potom zrazu jeden z chlapcov, rovnako starý, ale o hlavu vyšší, dá sa povedať tučko, jedného po druhom, chlapcov proti ich vôli (zrazu sa bránia aj napriek tomu, že doteraz skákali sami) sáče úspešne do vody, až zostáva na suchu sám a všetci ostatní sa pachtia dole vo vlnách. Má obrovskú radosť. Deti vylezú hore a zábava pokračuje, skáče sa ďalej. V jednej chvíli sa však zrazu malí chlapci spoja a horko-ťažko, ale predsa hádžu tučka do vody, tešia sa ako indiáni, skáču a výskajú. Všetci na pláži sa ta už pozerajú, jedine Luther chlapcov ignoruje, číta si. Luther ignoruje každého, niekedy aj mňa, ale mne to až tak nevadí, stačí mi, že som tu s ním.

          Ako som už spomínala, môj vzťah s Lutherom bol od prvej chvíle ako manželstvo. Predovšetkým preto, že hneď, ako sme vystúpili z autobusu som si všimla, ako si dáva niečo dole z ľavej ruky.

„Čo je to?” chytila som ho za zápästie.

„Nič…”

Nestihol však už dokončiť čo zamýšľal.

„Chcel si to predo mnou zatajiť?”

„Nie…”

Na prstenníku mal snubný prsteň. Luther bol ženatý. Vykročili sme ticho parkom. O nič nejde, vravela som si. Chcela som sa  s ním strašne  milovať, ale nechcela som vyzerať ako kurva.

 Povedala som mu, že som ho videla v autobuse, ako si číta, priznal sa, že je umelec a začal tým všetko ospravedlňovať, svoj život, manželstvo, aj to že je tu so mnou, akoby umenie mohlo ospravedlniť všetko!

Potom ma pozval na dovolenku k moru a ja som prijala.

„Vieš,” vravel, „pri mori všetko vidíš inak, všetko čo je doma, čo nechávame tu v meste. Vždy ma tam napadajú skvelé myšlienky. Raz som kráčal po pobreží („Sám?” napadlo mi.) a zrazu som pochopil, že umelecké dielo je ako skala a všetci jeho kritici more, ktoré hučí pod ňou, triešti sa na márne kúsky ležiac bezmocne skale pri nohách, čím viac more naráža, tým je skala pevnejšia, pretože more všetko slabé rozpustí a okrem toho more nič nevie o guáne-sračkách, ktorými vtáci osierajú busty aj skaly rovnakým dielom.”

Veľmi som tomu nerozumela, ale na sľubované veľkolepé myšlienky zatiaľ čakám márne, sme pri mori už tretí deň a ešte nič múdre nevymyslel, ani ma nepomiloval. Pravda, niežeby nechcel. Obletuje okolo mňa ako motýľ okolo kvetu, ak, samozrejme, práve nečíta, spisovateľ! Nosí mi chladené nápoje, nanuky, stačí mi len pípnuť, manželka ho má dobre vycvičeného. Odporúčam, dámy! Držím si ho od tela. Nech sa snaží. 

Začína mi byť na slnku horúco.

„Poď si zaplávať,” pohladím Luthera po nohe.

„Dobre, hneď. Len počúvaj, čo ti prečítam, definujú tu jeden medicínsky výraz, je to zaujímavé. Poriomania (chorobná túlavosť): trpia ňou často veriaci na pútnických svätých miestach. Pútnici po dlhej ceste sklamaní, že nenašli to, čo hľadali, množstvom iných ľudí a  svojou slabosťou,  sa oddávajú prostitútkam, ktoré sa na týchto miestach vyskytujú v hojnom počte a putujú nakoniec už len preto, aby nakoniec skončili v bordeli.”

„Hm…”

S nádejou v očiach na mňa pozerá, asi čaká, že poviem niečo viac, ale ja neviem, čo by som mu povedala, akurát to, ako ma ten pohľad plný očakávania tak trochu ponižuje, akoby mi zároveň hovoril, aká som hlúpa, že neviem odpovedať, mlčím a sledujem, ako pohľad pomaly chladne, Luther pomaly zaviera knihu. Postavíme sa a vbehneme jeden za druhým po piesočnej pláži do mora, ktoré tak charakteristicky na hranici príjemnosti cítiť soľou a riasami. Rozpálené telo sa ponorí do vĺn ako nôž, na malú chvíľu ma obleje príjemný pocit, akoby som bola kvapkou ortute, klzkou, s povrchom hladším ako sklo, voda okolo mňa sa roztápa ako maslo. Plávame chvíľu vedľa seba prsia, Luther sa ma neustále a neobratne snaží nenápadne chytiť medzi nohami, prskám na neho vodu, chmúrim sa, unikám mu. Plávame k bóji a naspäť. Na piesočnej plytčine začneme šantiť ako malé deti, hádžem do Dr. Umelca mokrý blatistý piesok, on ma potápa pod vodu, vyhadzuje pevnými ramenami nad hladinu a znova topí ako mača, ledva lapám po vzduchu, v jednej sekunde na maličkú chvíľku  ma premkne strach, že ma utopí, ale on prestáva a smeje sa, oslnivým bielim úsmevom oproti opálenej pokožke, po ramená vo vode. Oblápam ho nohami okolo drieku, nadľahčovaná vodou  sa k nemu tisnem.

„Ako z Jungovej knižky.” Vravím mu. Šťastne sa smeje. Zrazu dodávam:

„Pobozkaj ma na prsia…” Sama neverím tomu, čo počujem. Skloní hlavu a pobozká ma hanblivo ako starec.

Vyjdeme na breh a sušiac sa na slnku kráčame k nášmu malému apartmánu. Objíma ma okolo pása. Pred chvíľou  som sa mu nedovolila ani zľahka dotknúť, stačilo, že bol na mňa minútku tvrdý a hravo krutý a zmäkla som ako dievčatko, trochu sa na seba hnevám. Žena sa v sebe nikdy nevyzná, nikdy v skutočnosti nevie, čo chce. Páčilo sa mi, keď bol nežný, ale ženou som sa cítila vtedy vo vode. Nikdy sa nedozviem o sebe pravdu práve preto, ako po nej prahnem. Prenasleduje ma to od detstva. Pochádzam  z prísnej katolíckej rodiny, veľa si pamätám, mam veľa príhod, ale to nie je podstatné. Do pamäti sa mi vryla predovšetkým jedna. Už som spomínala, že vyzerám veľmi mlado a ako dieťa som vyzerala vyslovene sladko, mohla som mať štyri alebo päť rokov, keď som začala chodiť na detský katechizmus. Pamätám si, ako sme na Vianoce pripravovali malé divadielko, hrala som drobného, milého barančeka, uznávam, asi som bola najsladším barančekom medzi deťmi, ale vtedy som chcela hrať somárika v jasličkách, vôbec si nepamätám prečo, ale to nie je dôležité. Dodnes si však pamätám, ako som sa bála čerta, keď na javisku zrúkol plakala som, nemusela som ani hrať. Vlastne som ochotnícku hru vôbec nebrala ako predstavenie, v určitom zmysle všetko na javisku bolo pre mňa vtedy ako naozaj. Určite si viete predstaviť, že o to väčším prekvapením bolo, keď som chlapcovi, ktorý hral jedného z anjelov, viete takého v dlhej nočnej bielej košeli s prišitými krídlami na chrbte, náhodou uvidela medzi nohy. Bola to naozaj náhoda? Snáď to spôsobila moja malá výška, (navyše som ešte kľačala so zopnutými rukami v modlitbičke na kolenách) možno za to mohli žiarovečky zo svätožiary jezuliatka. Proste som anjelovi  uvidela medzi nohami bimbasa aj s mieškom, mladého bledoružovučkého s prvými jemnými chĺpkami. Ako malé dievčatko som si to však nevedela vysvetliť. Pýtala som sa potom  nášho mladého učiteľa farára, ako to vlastne je.

„Čo majú anjeli medzi nohami?” Spýtala som sa ho nevinne, ale dnes si myslím, že som ho dostala do riadneho pomykova.

„Prosím?!” Odvetil prekvapene.

„No či majú anjeli pišulu alebo pišáčika.” Tvárila som sa vážne ako dospelá.

„Nad tým sa netráp, to nie je podstatné.”

„Ale pre mňa je to dôležité, nemali by ste to podceňovať.” Snažila som sa tváriť ako dospelá a používala som slová, ktoré som začula od rodičov, aj keď som im všetkým  celkom nerozumela.

„Ako to myslíš, baránok ?” Spýtal sa zo začiatku hravým hlasom, lebo som bola ešte v kučeravom kostýmčeku.

„Pán učiteľ, no tak! (Dupla som kopýtkom.) Vidím, že TO znova podceňujete. Ja som ovečka.”

„Tak pardon, ovečka.” Zažmurkal a neisto sa obzrel na bok, či tam nikto nestojí.

„Viete, vždy nás učili, že anjeli nemajú…, však viete, sám ste to nazvali pohlavie.”

„Pohlavie ovečka, anjeli nemajú pohlavie, to preto lebo Pán ich tak stvoril.”

„Hm,” prikývla som múdro. „Lenže ja som videla anjela a mal pišáčika!” Vytiahla som svoj tromf a sama si prikyvovala svojim slovám.

„Ty si videla anjela?” Tváril sa, že o mojich slovách ani v najmenšom nepochybuje, ale už vtedy som vedela, že mi neverí.

„Áno, videla!” Trvala som na svojom. „Pred chvíľou, aj vy ste ho videli, nosili jezuliatko spolu s Pannou Máriou a Jozefom.”

Tvár sa farárovi rozjasnila.

„Aha!” Dvihol uľahčene obočie.

„Teda ako je to, keď som videla anjela s pišáčikom, ako je to, existujú aj takí anjeli?”

„Nie, ovečka, takí anjeli neexistujú, to všetko je len akože, robili sme predstavenie, divadlo pre ľudí, chrobáčik, ty si to nevedela?”

„Nie…,” neveriacky som krútila hlavou. „Takže to všetko je len divadlo?” Spýtala som sa. Myslím, že som mala slzy tesne na krajíčku.

„Áno, ovečka. To všetko je len divadlo.” Prisvedčil farár a v tej chvíli som už nedokázala plač zdržiavať a rozplakala som sa. Neuvedomil si, že som všetkému verila, akoby to bolo naozaj, Ježiškovi, darčekom, odpusteniu. Zdá sa mi, že vtedy v tej chvíli som vieru stratila. Možno taká je pravda.

          Celou cestou k apartmánu som rozprávala Lutherovi tento príbeh. Keď som skončila, zacitoval:

Všetko je len divadlo… Pekné. Možno o tom raz napíšem.” Vyslovil  hrdo, akoby to malo pre mňa byť najväčšie vyznamenanie, čo teda nebolo. Mala som pocit, že ma nepočúval a ak ma počúval, tak ma vôbec nepochopil. Ako môže byť niekto tak múdry aj hlúpy zároveň? Múdrosť je ako jed, ktorý ošpatí každé pekné telo. A o Lutherove telo mi išlo predovšetkým.

Vošli sme do apartmánu a hneď do sprchy zmyť zo seba soľ. Sprchovali sme sa spoločne a naše rozhorúčené telá, sa nenápadne obtierali. Luther mi umyl chrbát, potom ja jemu, na opálenej pokožke vystupovali  biele miesta po plavkách, ešte viac priťahovali oči k rozkroku. Luther sa ma snažil znova pobozkať na prsia, ale so smiechom som ho jemne, ale rozhodne odstrčila. Vybehla som nahá z kúpeľne a uterákom si sušila vlasy, Luther ten stomatologický blázon, si ešte čistil zuby dentálnou niťou, chcela som vyjsť trochu na balkón, ale sedeli tam naši susedia-dovolenkári, s ktorými sme zdieľali veľký balkón a sociálne zariadenie. Bola to matka so synom. Medzitým, ako som ich sledovala spoza záclony, prišiel nahý Luther a ľahol si so zapálenou cigaretou na posteľ.  Mĺkvo vychutnával moje nahé krivky, ako som sa sušila.

„Psst,” povedala som. „Zdá sa mi, že chlapec teraz povedal, že číta Karpinského, ale nie som si istá, možno povedal len krížovky.” Ticho som napínala uši, ale nezačula som už nič, čo by mi pomohlo rozlúštiť túto záhadu.

„Možno je budúci spisovateľ.” Povedal s úsmevom na pol tváre Luther a vyfúkol dym.

„No rozhodne je zvláštny. Obaja sú zvláštni, nezdá sa ti?”

Luther len pokrčil ramenami.

„Všimol si si, ako sa k sebe majú? Keby susedka nevyzerala odporne tlsto matersky, aj by som si myslela, že v noci…”

„Neblázni,” povedal Luther a pomaly sa pustil do masírovania môjho chrbta, pričom ma sladko natieral krémom. “Je to fajn, že majú taký pekný vzťah, len preto, že si to ty so svojimi rodičmi nezažila, nemusí to byť hneď incest.”

„Ty si vari niečo také zažil?!”

„Áno,” povedal, čím ma celkom odzbrojil. „Ako ich tak sledujem, veľmi mi pripomína mňa  a moju mamu.”

Zatiaľ čo Luther rozprával, prešiel z chrbta na moje stehná a prepracúval sa nežne k chodidlám. Vonku za oknom sa zotmelo a dusný vzduch naznačoval, že sa blíži ľahká prímorská búrka. Netrvalo dlho a začali kropiť prvé kvapky. Synček od susedov, ktorý sedel na balkóne a čítal (alebo lúštil krížovku, čo doteraz neviem) sa postavil a cez otvorené dvere do ich apartmánu zakričal:

„Mám zvesiť bielizeň, miláčik?”

Pozreli sme s Lutherom na seba a tlmene sa zasmiali. Potom sa Luther ku mne priblížil perami skoro na dotyk, počula som, ako dážď klopkajúci na okno naberá na sile, v diaľke hrmelo, vzduch sa pomaly stával dýchateľnejším.

„Čo by si chcel, anjelik?” Spýtala som sa ho slastne privierajúc oči.

„Milovať sa s tebou,” povedal. Prudko som ho odstrčila.

„Nie, nič nebude! Si predsa ženatý…,” ledva som však stihla dokončiť vetu a už sme sa bozkávali, dlho potlačovaná vášeň vybuchla v erupcii, tak ako zrazu povolilo dusno pred dažďom.

Luther bozkával celé moje telo, chĺpky sa mi ježili na predlaktiach, skĺzol jazykom až k mojej oholenej dievčenskej pičke a ja som sa mu celkom poddala. Bolo zvláštne, že ma miloval fešák ako on, trochu som sa aj hanbila, ale potom som si povedala, že keď už pozná všetky moje plomby, čo môže byť horšie.

Luther si dal na mne naozaj záležať, ledva do mňa vnikol, už prišli orgazmy jeden za druhým, cítila som jeho spermie a moja vagína ich vzrušená podtlakom nasávala. Musela som vzdychať, hlasno, kvílivo, ako kurva, bolo mi jedno, že ma susedia počujú, dokonca mi kričanie spôsobovalo ešte väčšiu rozkoš.  Hodinka uplynula ako chvíľka. Ležali sme potom odfukujúc na plachte a chladný morský vánok ovieval naše spotené telá. Strašne som sa s ním chcela milovať, ale nechcela som vyzerať ako kurva. Lenže to sa nedá. Nemožno milovať naplno a nevyzerať pri tom ako kurva. Netrápila som sa nad tým, dnu som sa cítila potešená, to bolo to jediné správne slovo: potešená…

Neviem, ako dlho sme tak spolu ležali, ale po chvíľke mi bolo treba čúrať tak ako vždy po sexe. Hocako som sa to snažila ovládnuť, pocit narastal a narastal a ja som už nevedela vydržať tlaky.

„Musím ísť…”

„Znova? Nechoď…,” zaprosil Luther sladko.

„Musím!!!” Sykla som.

Opatrne som odchýlila dvere a vykukla von a potom, keď bol vzduch čistý, na špičkách som precupitala k vecku. Bolo zamknuté zvnútra, ticho som odcupitala naspäť do izby.

„Obsadené!” Sykla som po druhý raz, dvere som nechala na škáročku otvorené, aby som mohla kukučkovať a poskakovala som za nimi ako malá. Myslela som, že už-už každú chvíľu moč neudržím. Cítila som sa medzi nohami vlhká, bála som sa, že mi semeno začne stekať po stehnách. Obliekla som si Lutherove tričko. Prekrížila som nohy a dala si medzi ne zaťatú päsť.

„Kto dnes varí večeru?” Spýtal sa nenápadne Luther a veľavýznamne na mňa pozeral so zdvihnutým obočím.

„Dnes by si mohol ty…,” podpichla som ho ticho naďalej poskakujúc pri dverách, aj keď som vedela, že nemám nádej.

„Nie, uvar ju ty.” Povedal celkom samozrejme.

“Prečo aby si raz nemohol variť ty?”

„Lebo som umelec.” Povedal to tak, akoby to naozaj myslel vážne. „Nemám k domácim prácam srdečným vzťah.” A kto má, hlupáčik! Pomyslela som si. To som však už počula ako sa WC uvoľňuje. Vybehla som na chodbu a minula sa so susedovie chlapcom.

To bola úľava, poviem vám!

„Kto tam bol?” Spýtal sa Luther, keď som sa vrátila.

„Synáčik,” povedala som ironicky a ľahla si k nemu. „Čítal si a sral dlho, presne tak, ako zvykneš ty, ešte aj smrdelo po ňom ako po tebe,” dodala som.

„Tak to z neho bude určite spisovateľ,” povedal Luther a takto v objatí sme zaspali.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.