Rozhovor s Danielom Hevierom + 4 autori

Štyri mená

(o krste edície Nomen)

 

Štyri mená. Štyri knihy. Štyri rôzne pohľady na svet. Štyri odlišné štýly písania. Štyria mladí autori a k tomu jeden známy vydavateľ, rozhodnutý nechať verejnosť spoznať dosiaľ nespoznané mená.

 

Keď som sa dopočula o pláne Daniela Heviera vydať knižky mladým autorom, priznám sa, mala som zmiešané pocity. Na jednej strane je nesmierne fajn, že sa naša malá krajina (alebo aspoň kúsok z nej) opäť začala zaujímať o tú najmladšiu tvorbu. No na strane druhej stojí otázka, či nie je priskoro vyjsť na svetlo sveta so zbierkou, keď jej autorovi ešte asi poriadne nezaschla farba na občianskom preukaze? Povedala som si, že moju dilemu hádam rozriešia debutanti samotní a išla sa pozrieť na krst prvých štyroch kníh vydavateľstva Hevi  v edícii Nomen.

Všetky cesty vedú do Stoky

Ak aj nie stále, v krstový večer určite. Milo ma prekvapili početné skupinky rôzneho veku kopiace sa pred vstupom do divadla Stoka. Plagáty pozývajúce na toto malé „predstavenie” asi vážne neklamali – vraj „znovu sa začína čítať poézia”. Vyzerá to tak. Divadlo hádam takúto plnosť nezažilo, ani keď sa tam hrali divadelné predstavenia. Dokonca ani hľadisko nestačilo, rastúcim počtom divákov sa rapídne zmenšoval priestor improvizovaného javiska. Asi polhodinové omeškanie začiatku hneď po príchode objasnil ešte stále v kabáte oblečený Daniel Hevier: „Zháňali sme bubon…”

Súčasťou tohto malého predstavenia bola aj, ako sa to už na čítačkách stáva dobrým zvykom, hudobná zložka. Každý, kto s nevierou krútil hlavou nad skutočne nízkym vekovým priemerom kapelky Tekuté reťaze, onemel vo chvíli, keď začali hrať. Mimoriadne príjemnú muziku podčiarkoval hlavne fascinujúci výkon mladučkého klávesistu, ktorý budil dojem, že v tých rukávoch musí mať schovaný minimálne ešte ďalší pár rúk.

Kaša pre starkú

Ešte v doznievajúcom príjemnom prekvapení predstavil Daniel Hevier prvú osobu z autorskej štvorice. „Toto je Klaudia, ale všetci ju voláme Kaša.” Zjavne veľmi hanblivá, ale o to sympatickejšia študentka ekonómie. Hanblivá natoľko, že si netrúfla svoje básne ani prečítať. Na „horúcu stoličku” posadila svoju kamarátku, a sama sa kamsi vyparila. Hoci po krste jej bolo ľúto, že to nečítala sama. „Myslím, že by som to vyjadrila trochu lepšie. Ale som svojej kamarátke povďačná, že to za mňa prečítala, lebo mám dosť trému a asi by sa mi triasol hlas. Možno to vyskúšam nabudúce po nejakej lepšej psychickej príprave”.

S Danielom Hevierom sa stretla v Letnom tábore výtvarníkov (Letavy). Ukázala mu štyri svoje básne a tie sa mu zapáčili. „Nakoniec mi z ničoho nič zavolal, že by mi vydal knihu a mňa to veľmi prekvapilo. Váhala som najmä preto, že som sa bála vecí okolo toho, nie som veľmi extrovertný typ. Občas som navštívila literárny klub, ale inak som sa nikdy do ničoho nezapájala, nikdy som nebola na žiadnej literárnej súťaži. Písala som vždy iba tak súkromne, sama pre seba a nikdy som netúžila sa prejaviť.”

Nakoniec sa vraj celkom príjemne prejavila na ďalších čítačkách, ktorých bolo po krste niekoľko v rámci celého Slovenska.

Kašine básne v zbierke Naozaj blízko, veľmi jemné a romantické, by pravdepodobne chceli nájsť odozvu aj u staršej generácie. „Ja som tú knihu vydala najmä kvôli starkej, aby na mňa mohla byť pyšná” povedala Kaša. Nuž, motivácia je skutočne vec záhadná.

 

Čo sa v knihe nedozviete

Ako druhá v poradí sa predstavila autorka, ktorá prítomným vyrazila dych ani nie tak svojou poéziou, ako svojim vekom – v najbližších mesiacoch sa ešte len chystala osláviť svoje šestnáste narodeniny. Knižka sama o sebe zaváňa zvláštnosťou aj vďaka svojmu, prinajmenšom nezvyčajnému, názvu: Prečo tam máš dva fúriky? A ako povedal pri predstavovaní jej vydavateľ: „Keď si prečítate túto knihu, tak sa to, prečo tam má dva fúriky, aj tak nedozviete.” Poézia oslovila, no bolo cítiť, že aj ona, podobne ako dobré víno, by potrebovala ešte trošku dozrieť. Vydaniu knihy, zdá sa, neverila ani autorka sama: „Keď som sa to dozvedela, myslela som, že sa zbláznim, že to nie je možné. Potom som to hneď prijala a som z toho naozaj šťastná. Rodičia sú tiež strašne šťastní, aj okolie. Všetci sú z toho prekvapení, ale tešia sa spolu so mnou.”  Radkin talent je evidentný, no možno práve pre jej vek sa o ňu bude kritika zaujímať o čosi viac ako o ostatných. „Bojím sa kritiky, bojím sa toho, že to niekto zvozí, povie, že nechápe, načo to vlastne vyšlo.” Hádam aj tento strach ju mal presvedčiť o tom, že bude lepšie ešte chvíľu počkať. Napriek momentálnym plánom a predstavám, ktoré sa týkajú aj ďalšej zbierky, Radka po krste výstižne poznamenala: „Myslím, že som ešte celkom mladá na to, aby som takto zomrela.” A my všetci jej budeme držať palce, aby sa tak nestalo.

 

Píšem, lebo musím

Keď Daniel Hevier hovoril o Katke Tomkovej, priznal sa, že to bola práve ona, kvôli komu sa rozhodol pre rozbehnutie edície Nomen. A nepochybne to stálo za to. Kniha Oberanie raniek nie je prvým zväzkom edície iba tak pre nič, za nič. Čistá hlboká poézia, niekedy hlboká až tak veľmi, že je ľahké sa v nej utopiť. (Tesne po krste ma  kamarátka, ktorá bola so mnou, odtiahla do najbližšej krčmy, v priebehu troch sekúnd do seba hodila dve vodky, zapálila si cigaretu a po pätnástich minútach rozpačitého mlčania mi oznámila, že „tá Tomková ma fakt dostala”.)

V rámci zásady „čierne na bielom”, teda čo je napísané, je pravdivé, Katka neoberala ranky len tak akože. Na pódium dokrivkala s nohou zasadrovanou kvôli rozštiepenej kosti. Nikomu to však nevadilo, dokonca ani keď ku svojej bielej sadre nonšalantne rozhadzovala hárky papiera s prečítanými básňami.

„Píšem, lebo musím. Píšem niekedy aj cez deň, ale najmä v noci, kedy prebieha tá konečná verzia. Píšem hlavne o ľuďoch. Ako ich vidím, cítim, ako ma naštvali, ako ma potešili a tak.” odpovedala mi na záplavu otázok typu prečonačozačokedykdeako. Napriek nespornej vyzretosti jej poézie si nebola vydaním knihy istá. „Nevedela som, či do toho ísť, pretože sa mi to zdalo byť dosť skoro. Ale aj okolnosťami aj ľuďmi naokolo sa to tak zbehlo. Povedala som si, že ak to tak má byť, nech je.” Jej básne vyvolali veľký ohlas už na krste. Napriek tomu, podľa Katkiných slov, nie je isté, čo sa nakoniec z knižky vykľuje. „Je to, ako keď sa narodí dieťa. Nikto nevie, čo z neho bude. Asi aj ja sa to dozviem iba časom. Očakávam však, že toto dieťa bude veľmi dobré.”

S menom Kataríny Tomkovej je možné stretnúť sa takmer na každom kroku. Publikovala vo viacerých časopisoch a literárnych prílohách, často sa objavovala na výsledkových listinách rôznych súťaží. Nedalo mi preto sa ostrieľanej mladej poetky neopýtať, čo si myslí o ostatných troch zbierkach. „Sú všetky úplne odlišné. Dano dal dokopy štyri rozličné veci, ktoré majú spoločné to, že sú mladé, a niektoré veci sa neboja povedať nahlas. Sú v  istom zmysle veľmi provokatívne.”

 

Ginsberg sa vracia

A to už sme sa prehupli k jedinému zástupcovi mužského pohlavia v tejto štvorici. Michal Ivan sa netajil tým, že je mimoriadne ukecaný, a všetkým prítomným to aj náležite predviedol. Mladý muž, ktorý pred informatikou dal prednosť štúdiu filozofie, sa rozhodol premiestniť prítomných v čase i priestore. Vytiahol zrolovaný, takmer nekonečne dlhý kus papiera a là Allain a za sprievodu hudby Tekutých reťazí sa pustil do čítania… No, hádam výstižnejšie by bolo do kričania… alebo žeby to bolo práve to ginsbergovské kvílenie? Myslím, že nikto z prítomných si celkom presne nespomína, o čom vlastne táto dvadsaťminútová báseň bola. Zapôsobila však… veď keď sa papier blížil ku koncu a Michal ho nečakane obrátil, z publika sa ozvalo srdcervúce: „Bože, to ešte jedna strana?” 

Napriek tomu, že na pódiu s mikrofónom v ruke a pohodlne usadený nepôsobil nijako strémovane, po skončení sa priznal, že „ja som to nesledoval, čo sa tu dnes čítalo, ani čo vravel pán Hevier. Bol som dosť sústredený na to, ako to zvládnuť. Teraz mám dojmy iba z toho, čo som ja pokazil.”  Hamletove „byť či nebyť” asi nie je spôsobom jeho uvažovania, lebo ponuku na vydanie knihy (so zvláštnym názvom Vrh) prijal hneď, ako prišla: „Dostal som ju listom a bol som z toho, priznám sa, celkom šťastný. Najprv že och, neverím tomu a potom, tak, vydal som knihu. Aj tak neviem, čo by som robil a  tak som aspoň vydal knihu. Neváhal som. Tesne pred tým, než mala vyjsť, som si chvíľku nebol istý, či bude dobrá. Ale aspoň si moja mama môže povedať, že som niečo dokázal.”

Na otázku ako sa mu páčia zbierky ostatných troch autorov, odpovedal v duchu svojho študijného zamerania. Teda čisto filozoficky: „Nečítal som ich. Ak by som tie knihy čítal, možno na ne niečo poviem. Ale aj keby som ich čítal, tak je možné, že by som na ne nič nepovedal.”

A či uvažuje o ďalšej zbierke? „Ak niekto za mnou príde a povie mi: „Pán Ivan, vydám vám ďalšiu zbierku” tak mu poviem „dobre, ja ju napíšem.””  Nuž, hádam sa nejaký Ferlinghetti nájde.

 

Dojmy, dojmy, dojmy…

…boli tým, čo sa odzrkadľovalo na tvárach odchádzajúcich ľudí. Zjavne veľmi spokojní, hádam až motivovaní ľudia. Čuduj sa svete, s úsmevom na perách. A s knižkami vo vrecku. Kiež by mal Daniel Hevier pravdu, a na Slovensku sa znovu začínala čítať poézia.

 

Katka Smiková

 

 

Daniel Hevier: „Je to skvelé!”

O tom, ako nové mená v slovenskej poézii vníma samotný vydavateľ, sme sa s ním porozprávali bezprostredne po krste…

 

Práve ste verejnosti predstavili štyroch mladých autorov. Určite nebolo ľahké vydať štyri zbierky a ani pripraviť takýto večer. Myslím však, že sa Vám podarilo prítomných osloviť. Aké sú teraz vaše pocity?

Pripraviť tento večer nebolo až také ťažké, v podstate sa ten večer pripravil sám. Nič nebolo nacvičené ani naučené, hovoril som všetko tak, ako som cítil. Zbadali sme ľudí a vtedy sa v nás ozvali tí komedianti, ktorí sú nielen v hercoch, ale aj v autoroch. A malo to odozvu. A ja som to vlastne tušil, preto som aj túto edíciu začal vydávať. Cítil som, že poézia visí vo vzduchu a že by sme znovu mohli naštartovať to, čo tu bolo v šesťdesiatych rokoch, všetky tie čítačky a všelijaké podujatia. Teraz prichádza generácia nielen autorská, pretože tá tu bola vždy, ale čo je možno ešte dôležitejšie, teraz prichádza generácia čitateľov, ktorí poéziu hľadajú. Títo ľudia, ktorí tu dnes v Stoke boli, neprišli ani kvôli môjmu menu, ani kvôli menám, ktoré im nič nehovoria. Prišli preto, že mali šancu počuť poéziu. A, chvalabohu, nesklamali sme ich. Myslím, že prichádza doba, keď na každom kroku bude nejaký literárny večer, keď aj mladí autori budú čítať a ja som nesmierne rád, že môžem byť pritom.

To, prečo ste rozbehli túto edíciu, ste vysvetlili. Mňa by však v tejto súvislosti ešte zaujímalo, prečo ste sa rozhodli práve pre týchto štyroch autorov?

To je už skôr vec náhody alebo dispozície. Oslovil som viacerých ľudí, konkrétne týchto štyroch som poznal zo svojich literárnych dielní na Letavách. Ale v druhom kole, ktoré vyšlo v máji sú autori, ktorých ani ja celkom nepoznám. Sú to ľudia, ktorí poslali básne tou klasickou, poštovou cestou. Kto mal aspoň čiastočne hotový rukopis prišiel do prvého kola. Potom prídu tí ďalší. Myslím, že to bude veľmi zaujímavé.

Teda aj napriek tomu, že ste počas tohto večera niekoľkokrát verbálne vyjadrili svoju nelásku k mladým autorom, naďalej im plánujete vydávať zbierky?

Poviem to tak, aby to nepočula moja žena, lebo ona o tom ešte nevie. Nemám na to nijaké dotácie ani sponzorstvo, tieto prvé štyri knižky sú vlastne naša letná dovolenka v Grécku. Som však rád, že sa podarilo ich vydať. A ľudia sú najlepší sponzori. Keď si budú čitatelia tieto knihy kupovať, nebudeme potrebovať nijaké ministerstvo ani nijaké dotácie.

Stále častejšie sa stretávame s názormi, že stav slovenskej poézie a literatúry vôbec, je viac ako úbohý. Čo si myslíte vy? A ako vnímate vlnu práve prichádzajúcich mladých autorov so svojskou poetikou a svojským pohľadom na svet?

Vždy to bolo tak, že boli niekoľkí skvelí, geniálni autori a potom bola šedivá masa priemeru. Boli to autori síce kultivovaní, ale takí, ktorí nikomu neublížili, ktorí nič neposunuli. Oni sú však tým nevyhnutným podhubím. Ale nechajme to na ľudí, nech si sami povedia, čo chcú čítať. Samozrejme, aj medzi autormi, ktorých som predstavil dnes, boli určité rozdiely. Niekto je s publikom komunikatívny viac, niekto menej, niektorá poézia sa nerada počúva nahlas. Ale ja si myslím, že o všetkom rozhodnú dve ľudské oči, ktoré si tú knižku prečítajú.

Medzi autormi, ktorým ste sa rozhodli vydať zbierku je aj mladučká, ešte ani nie šestnásťročná Radka Hoffmanová. Nebojíte sa, že je to priskoro na takýto závažný krok v celkovom vývoji autora? Nemyslíte si, že by ju to mohlo, takpovediac, literárne zabiť?

O vydaní knihy Radke som veľmi uvažoval, pretože tam je riziko, že ju kniha v takomto mladom veku literárne zabiť môže. Urobil som to však aj s tým rizikom, že by to mala byť jej najlepšia knižka. Myslím, že stálo za to zachytiť to, ani nie tak kvôli nej, ale kvôli tomu, aby ľudia vedeli, ako rozmýšľajú a hovoria tí mladí okolo nás. Viem si predstaviť, že to bude zaujímavé čítanie aj pre tých starších, a nielen básnikov, pretože je tam úplne iný jazyk, iná metafora, iné videnie. Keď si to my, starí veteráni prečítame, zrazu zistíme, že aj takto sa dajú písať básne, hoci ja som sa doteraz takto písať celkom bál. A navyše, o Radku sa nebojím, pretože je to silná osobnosť a myslím, že sa vo svete nestratí.

Možno aj práve vďaka týmto autorom ste tak trochu prenikli nielen medzi tvorbu najmladších autorov, ale aj medzi nich samotných. Vidíte rozdiel medzi tým, akí ste boli vy, keď ste mali okolo dvadsať a medzi tým, akí sú oni teraz?

Rozdiel medzi touto generáciou a nami je hlavne v tom, že mi sme mali obrovskú duševnú slobodu. Tým, že okolo nás bola cenzúra, vytvorili sme si veľký vnútorný azyl. Oni to už chvalabohu robiť nemusia. Sú slobodní a voľní, povedia, čo chcú, čo si myslia. Napadnú vládu, stranu, Boha, cirkev, školstvo, systém, politiku, sex, medziľudské vzťahy… je to skvelé.

 

Za rozhovor ďakuje

Katka Smiková

Katarína Tomková

 

Vzdialenosti

Ostanem dnes v posteli

celý deň

Prvý krát sa vzdávam

a nechápem

nahá zvesím obrazy

a potom sa bezzvučito a drzo

rozprší

Cigáni vždy vedeli všetko najlepšie

 

Žmolíš mušky ako peniaze

od starkej

Mojžiš sa roztriasol medzi dvoma

tabuľami

Niečo sa mení viem

 

 

 

***

Mali sme byť svet

Niektoré kvety voňajú

a niektoré sú krásne

Ja už viem

svoje

 

Van Gogh si odrezal

ucho

a všil mi ho pod zimomriavky

Bledneme Vincent

 

 

***

… a žolíky ostali porozhadzované

po izbe

Ktosi sa dnes vydáva

s trieskou

pod nechtom

Iba my dvaja o tom vieme

Vždy sme boli bieli

ako jej závoj

 

 

Platonická lienka

Ešte neviem čítať

dole hlavou

a všetko

vylievam

Spovedám sa

kňazom

ktorí svoje nenarodené deti

utierajú do kostolných múrov

Si bledý

ako lístok olivovníka z Getsemanu

Obmŕzaš betónom

Blázon

v bielom tele

 

Náhrada za lásku

(báseň pre mužov)

 

Ktovie kedy začalo byť

lízanie zmrzliny

také vzrušujúce…

Sukňa má tú správnu dĺžku

ľahko sa vyhŕňa

a aj tak mi to nevychádza

Bola som dieťaťom

čo sa rozpráva samo so sebou

a pri tom asi

ostanem

 

 

***

Počkaj

Dajme si spolu nedeľný obed

a potom

potom mi to povedz

Vždy ma zaujímalo

o čo dlhšie vydrží

záchodový papier jednému

ako dvom

Viem že si
Martinko Klingáč

a keď to neuhádnem

vezmeš si ma za ženu

 

 

Impresionistický muž

 

Stojím ti za chrbtom

a zvláštne ma baví

robiť ti hlúpe rožky

kašlem na všetky tvoje milenky

čarovnejšie ženy

Mlieko a krv

až sú z toho celé ružové

Keď si dám dole okuliare

si krajší

 

Jesenná

Poskladám ti

z listov

celú tvár

Peklo je to

čo ma čaká

pod tvojimi mihalnicami

 

Zajtra ráno už ani

nebudeš vedieť

že si si ma nechcel

pamätať

 

 

Klaudia Galambošová

 

Mame

 

Dala by som si

na večeru

celý náš uslzený, pripálený

vzťah,

aby som vedela,

či je možné stráviť

toľko zbytočných chýb

na jednom tanieri…

 

***

Popŕhlená

tisícročnými pravidlami

o povolenej intenzite pocitov

sa už len štýlovo

opieram o palicu pre slepcov,

ktorú sme zadarmo dostali

pri narodení…

Kto nejde s vami,

ide za vami…

 

***

Za troma pehami

a dvoma malými jazvami

ukryté Minotaurove podzemie,

bosá blúdim jeho

chladnými chodbami,

no nepostojím na

žiadnom rázcestí,

pretože som ešte

príliš hlúpa

na smrť…

 

***

narodil sa nový pocit,

číry a farebný,

bez otázok a výčitiek,

čistý výťažok popínavej rastliny,

stačí kvapka

a je tu znova,

ňou píšem ti, Pane, na oblohu

ĎAKUJEM,

tiché a iba jedno.

 

***

Danielovi

 

Až do posledného dychu

budem skloňovať tvoje meno,

budeš skloňovať moje meno,

si súčasťou mojej duše,

prerástol si hranice,

uspal všetky tajomstvá,

spojení neviditeľne a tak krehko,

aj po poslednom dychu

budeš skloňovať moje meno,

budem skloňovať tvoje meno…

 

***

Zviazala

som ti ruky

napevno

svojimi vlasmi

a teraz sama

kričím toľkou bolesťou…

Už nie zo samoty,

ale z túžby po nej

mám strach…

 

***

Pri každom filme

o veľkej láske

som si čoraz istejšia,

že keď sa raz objaví

ten môj pravý,

vrazím mu jednu do zubov

a poviem:

„Meškáš!”

 

***

Nebude to už dlho

trvať

a prestanem hľadať,

strašne unavená si

ľahnem uprostred

ulice

a porodím si svojho

Krista.

Bude nám celkom fajn

a ani nebudem žiadať

alimenty od Boha,

iba mu celkom nenápadne

rozbijem obe oči,

aby nikdy nezistil,

že som prespala

svoje osvietenie…

 

 

Michal Ivan

 

Pozvánka na poslednú svadbu

 

každý by chcel vedieť

deň, keď sa môže

odstreliť

 

dátum

čas

miesto

okolnosti

 

zostáva presne 1385 minút a 24 sekúnd

máš ešte čas

čas upokojiť sa

čas nájsť si lacný hotel

čas trocha si šňupnúť

čas spomenúť si, na koho si zabudol

čas na opojenie

čas poriadne si užiť

čas vytriezvieť

čas zistiť

že už nemáš čas

ani len na rozlúčku

 

Vždy pravou

 

Ak ráno vstanete

ľavou nohou

rovno do hovna

lepšie tak

ako vôbec

 

 

Ježiš ťa hľadá 22.8. 2002 od 15.00 do 18.00 v Prievidzi

 

prechádzal som cez námestie

bolo asi pol štvrtej

okrem plagátu

som nevidel nikoho

zrejme meškal

chcel som zakričať

že idem k Filipovi

ale ten nebol doma

takže ak aj prišiel

objavil len prázdny byt

 

pre istotu som sa

bol mrknúť ešte raz

myslím,

bol by som ho býval spoznal

ak si náhodou nekúpil tenisky

taký archaický typ

možno už odišiel

nemá veľa času

biznis je tvrdá vec

keď zaváhaš

nahradí ťa niekto iný

už nestačia ani zázraky

 

pátral som aspoň

po dajakých stopách

pozreli na mňa

ako na blázna

chlapče,

tu nik nikoho neuzdravil

nie sú peniaze

snáď krv na zemi

našiel som len vyliate pivo

 

keď som sa posledný krát otočil

bolo presne šesť

dnes ma už nik nehľadá

 

 

Trochu smútok, trochu úzkosť

 

ľudia sa stále strachujú

to musíš vidieť

 

vianočné gule

staré rolety

hrdzavé autá

smrť

 

je to trochu smiešne

ako tak stoja

a nechcú pustiť

 

smiešne

 

Báseň pre katku pre mišku pre mňa pre všetkých odcudzených

 

sedíme oproti sebe

vo vlaku

v izbe

vo vlasoch vlastných smútkov

 

cez víkendy sa stretávame v obchodných domoch

tvárime sa, že sme šťastní

 

čosi v nás zomiera

 

 

Čoraz menej námetov

 

už nestačí malé dievčatko

v okuliaroch

hrajúce videohry

chlapec z vášho vchodu

ktorý povie

bratichlapsky tvrdo

nebudeš mi rozprávat

trochu sa bojím

že nás dostali

 

 

Radka Hoffmanová

 

Vezmi si…

…život z fľaše labute a

mysli na tie ukradnuté

štvorce, ktoré poznala

iba ona.

Stále jej iba túlanie chodilo

po rozume.

A večná túžba ju prezradila

na pol tela oblečenú a

utopila v kráľovských slinách.

Ponorila sa do piesku a žula

jeden kameň za druhým, vstala,

prišla – odišla.

 

Stonohý motýľ

– preletel cez moju šedú izbu,

naprieč zrkadlom do môjho

sveta.

Lúče voskových farieb mi ho

sfarbili do neznáma,

nenachádza(m) sa tam, kde predtým

ležal a jeho malé nohy visia z okna

môjho domu, kde určite niečo hľadám.

Už je to dlho, čo tam tak sedím.

 

Proti prúdu

Otvor dvere v mojej hlave,

ale zhasni.

Bezočivé veveričky ujdú a zviažu

korene stromov na krvavej oblohe,

kde sa kruhy točia v protismere.

 

Počítam…

Počítam plyšových zajacov,

ktorí mi prešli cez rozum

bez povšimnutia okenných rámov

na mojej mokrej oblohe.

 

Oblaky mláky

Koniec čiernych mrakov,

pre ktoré som prestala

umierať.

Nezídem zo skaly a 

nespadnem do tmy.

Preskočím slnko v mandale,

otvorím ti oči a tým sa

to celé skončí.

 

Drevené korálky

Podobajúc sa slame

vystrkujem prsty z akvária.

Oblečiem sa do slnka a

vyzujem si slzy do prachu.

Skrotím si divé maky a

otestujem vodu na potopu.

Potom si zastanem na chrbát a

budem kričať, kým neumriem.

Vrátim sa a skončím ako

pouličná lampa.

 

Koniec nikdy nebude koniec…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.