Preklad: Francois Villon

FRANCOIS VILLON: Keď všetku hanbu už som pil…

 

 

V živote, v roku tridsiatom,
keď všetku hanbu už som pil,
ni blázon priam, ni múdre som,
už všeličo som preskočil…

 

 

Že cítim sa už nevládny –
viac peniazmi než stratou síl –
než rozum bude bezradný
/tu pánboh ku mne skupánil
a inde som nežobronil/,
vám voľbu poslednú chcem dať,
nech každý má, čo zaslúžil
a čo nemožno odvolať.

 

Šesťdesiatjeden rok sa píše,
ten rok, keď dobrý náš pán kráľ
ma v Meungu vybral z krutej skrýše
a milosťou mi život dal…

 

Raz Alexanderovi kráľovi
bol v putách daný Diomed,
zlý morský lupič presurový,
chlap drzý, hrôza pomyslieť,
vystrájal v mori mnoho liet.
Vraj prečo ľudí morí, škrtí,
kráľ s lotrom výsluch začal hneď,
že odsúdi ho na trest smrti.

 

I pýta sa kráľ spútaného:
“Prečo si krutý pirátom?”
Ten odpovie bez všetkého:
“Ty nadávaš, že pirát som?
Že v plavidle len chatrnom
som útokov sa odvážil?
Ja v korábe byť nádhernom
jak ty, jak cisár by som žil.

 

Čo chceš? To len môj biedny osud –
a pred ním malý som jak myš –
mi na krk vložil smrti kosu
a dal mi vláčiť tento kríž.
Ja viem, že sotva odpustíš,
no vedz, kde sídli hlad a núdza –
sem, k prísloviu sa tomu zníž –
tam šťastia hrad sa ľahko rúca.”

 

Keď Diomedes dovravel,
tak rečie Alexander kráľ:
“Ja zmením ten tvoj osud, ver,
bys čestne život užíval.”
I stalo sa jak cisár prial:
muž čnostný stal sa z lúpežníka.
Ten príbeh sa dochoval
z kníh latinského historika.

 

+ + +

Mne Alexandra dobrodincu
Boh keby zoslal do cesty,
čo šťastie by dal – zlatú mincu –
a ja bych žil v neresti,
dám odsúdim sa na tresty
pálenia, krku zlámania…
Nič dobré bieda neveští,
hlad vlkov z lesov vyháňa.

 

+ + +

Je mladosť preč, som osamel,
viac čierny ako ostružina,
a nemám rozum, nemám cieľ,
a bohato sa nerozpínam,
jak moja by to bola vina,
mne priateľstvo sa vyhne chladne:
nik na mňa vôbec nespomína,
nik nevie, že som tak na dne.

 

 

Ja nie som, to ja dobre viem,
syn kráľov, čo mu veniec sluší
s tým čarokruhom zlatých pieh.
Môj otec dal už Pánu dušu
a telo zase červy kúšu.
Aj matke bude skoro amen,
má, chuderka, už silu mušiu.
Ja tiež už dlho nezostanem…

 

Kto videl by v tom chybný krok,
že hlásam také smelé slová,
keď nie som majster teológ
a riekol by: reč kacírova!,

nech podobenstvo, sväté slová
si spomenie, jak ležali
tam v pekle páni, čert ich choval,
no Lazár na tým nežialil…

 

 

Tak aj som riekol, menom Pána
a jeho matky, svätej Panny,
nech márne sa tu nadrgáňam
hoc som jak strašiak ošklbaný,
že ešte zvony nezvonia mi,
to akoby sa zázrak stal.
Tie horké straty, bôľ a rany,
to zamlčím – a svet sa bál!

 

 

Tak najprv úbohú svoju dušu
odovzdám svätej Trojici
a Matke božej, ktorej tu sú
tie moje slzy na líci,
nej, Panne Orodovníci,
by duša v cherubínskom chóre
niesla sa k božej stolici,
až k trónu Pána pekne hore.

 

Item nech telo zem, tá matka
späť prijme, ako káže rád,
tu červy aj tak vyjdú skrátka,
veď stále vo mne hlodal hlad.
Kiež môže večným mierom spať:
v zem, z ktorej vzišlo, zas sa stratí,
tak to, čo strhol žitia spád,
sa späť na svoje miesto vráti…

 

+ + +

 

Od hlavy k päte roztrhaný
bol, nastal koniec jeho slávy,
to láska dávala mu rany
a vťala doňho pazúr žhavý,
a nastal zápas napínavý
a s obdivom ho každý zrel,
jak čakal na smrť, nedočkavý.

 

Tak z tohto sveta odišiel.
Keď začal dych mať zhasínaný,
čo urobil, než k pánu šiel?
Džbán vína vypil, život slávil,
tak z toho sveta odišiel.

 

V živote, v roku tridsiatom,
keď všetku hanbu už som pil,
ni blázon priam, ni mudrc som,
už všeličo som preskočil,
čo bohato mi uštedril
pán biskup Tybalt d´Aussigny…
Vraj biskup ten je ľudomil –
hovoria ľudia naivní.

 

Môj nie je biskup ani pán,
môj chrbát pred ním sa neskloní,
úctu ja žiadnu pred ním mám,
veď nie som zver, čo v lese honí.
Ja pod zemou, on na výslní,
a vodu s kôrkou leto celé…
Mne v modlitbách tá prosba zvoní:
kiež boh mu tak jak on mne stelie!

 

 

+ + +

 

Kde priatelia sú výborní,
čo neraz so mnou vypili si,
tak dvorní a tak hovorní,
tak v činoch, v slovách veľkorysí?
Ich kosti obliezajú myši,
veď väčšina je neživých.
Ich šarmom nech sa nebo pýši,
boh toho spas, kto prežil ich!

 

Tí druhí hrajú, vďaka bohu,
tam po úradoch veľkú rolu,
zas žobrú: chleba trochu!
sú na samom dne celkom dolu.

A ďalší sa dal na reholu,
ten františkán, ten Celestín je.
Mráz a hlad ich tam málo kolú.
Jak všetkým iný osud kynie!

 

Nech odpočinkom večným spí,
kto nemal jedál plné stoly
a znal len hlad, keď v bruchu bolí.
Nech svetlo večné sa mu sní.
Bol bezbradý a plešivý,
jak olúpaná repa holý.
Nech odpočinkom večným spí.

 

Strasť schystala mu vyhnanstvo
a po zadku mu trieskal kolík,
no vrieskal len, že nepovolí,
čo bolo čisté bláznovstvo.
Nech odpočinkom večným spí,
amen!

 

 

(Prebásnil Štefan Moravčík)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.