Miriam Petráňová: She, elle, ona a stromy

Miriam Petráňová

 

she, elle, ona a stromy

 

1

sťahovanie začala pozorovať ako prirodzený jav. z rodičovského hniezda, kam sa vracala vždy, keď už mala dosť iných. potom sa sťahovala z únavy slobodného bývania, z internátu do slnečného bytu v krasňanoch. za ten čas tam zoťali strom. vo vetre sa trel o stenu, v lete rozvoniaval a liezol do okien. cez zimu meditovali na konároch havrany a hojdali sa. na podlahu v izbe vrhali rukatý tieň. vraj dvíhal celú stranu domu. koreňmi, ktoré za nič nemohli. strom vyšší ako dom. najskôr odpílili konáre, potom kmeň. netušila, kto si to zobral na svedomie. slnečný byt stratil priateľa.

presťahovali sa ďalej smerom do rače. v domčeku s plesnivými stenami a dvorom plným psích hovien. aspoň že tam boli tie vďačné psiská. hlúpa peggy a naivne mladšia cindy. vlčiačky, ku ktorým pribudol miešanec pablo. na jar, keď pabla a cindy mlátila susedka hrncom po hlave, čakalo sa už iba, ako budú vyzerať štence. prírode sa zakázať nedá. bolo ich jedenásť a nemohli utopiť ani jedno z nich. prvá ich našla susedkina vnučka a mala ich dobre zrátané. najveselším obdobím bolo, keď sa hore dvorom valil had o desiatich farebných guľkách uvítať prišelca. jedenásteho nikdy nerátala, ten bol cudzí a pes. dvakrát väčší, čierny, husto chlpatý. prosto od druhého a ako zistila u psieho lekára, bolo to fyzicky možné. vyrástli prirýchlo, pablo ich odháňal ako cudzie. nevedel, chudák, že sú jeho. škoda. päť ich bolo čiernych po cindy a ďalšie boli celý otec, ryšavé. po ňom dostali aj biele fľaky a ponožky na nôžky. na konci leta z mláďat ostala iba jesika, ostatným sa podarilo nájsť nový domov. keď splesnela aj druhá izba, odišli. jesika smutno sedela na schodíkoch do domčeka a čakala. nemohla ju zobrať, sama nevedela, čo bude.

v petržalke bol zamrežovaný tmavý bytík. narážali do stola, nikam sa nezmestili. ani si nepamätala, ako dlho tam bývali. každému hovorila, že chvíľu. otĺkali sa tam asi rok.

na dolných honoch bývajú dodnes. byt s podlahou imitujúcou drevo, plastové okná. ilúzia novomanželstva. výhľad pomenovali televízor. dlhé polia kam až oko dovidelo. menili farbu každý mesiac, ako zrelo, čo zasiali, žali a orali. rada sa prechádzala po rozvlnených lánoch. ďatelinové políčko bolo nežné, ležala v tieni trávy a šume topoľov. a v nej rástlo dieťa. sídlisko sa vzďaľovalo a za ním zapadalo slnko.

mesiace plynuli v očakávaní nového. písala a čítala, aby bola pripravená. aby mala rada seba, aby mala rada to, čo bude. čakala na smiech. na nové vône. akosi stále zabúdala, príchod a odchod. bola podstatná, no nebola podstatou. hlava, brucho, premeny na letný, na zimný čas. tehuľka.

jozef ju videl prvýkrát čiernobielo. kývala rukami popred nos.

a tak dostala meno, prstík. rástla ako dúha z letných dní.

deň D. zotmelo sa o sedem minút skôr. výsluch.

meno. za slobodna, za mlada. muž, otec.

pôrody. rok hada nastúpil za draka. priateľ, potraty, choroby.

moje. cudzie. domov. adresa. výška, váha, tlak.

nočný motýľ zotieral krídlami prach.

dnes už bolo zajtra.

mala k pôrodníkovi ženský vzťah. prežila s cudzím mužom najtemnejší nádych. mužíček pošepkal tlač. vidím hlavičku. potom nič. výdych.

a prvý krik.

bola tu, čerstvý človek. na zjedenie. ružové miesto. pre bozk.

snívalo sa jej.

ale o čom snívala.

 

2

uplynul bez jedného mesiaca rok.

opäť sa sťahovali. tlačili pred sebou haraburdie a drobnosti omnoho ďalej, ako si kedy predstavila. tušila, že doma je všade, iba nevedela, ako bude hovoriť odteraz: idem domov. povedala si, že tam, kde pije čaj v nočnej košeli, smeje sa keď sa jej zachce alebo suší spodnú bielizeň na šnúrach, tam bude domov.

prach si slobodne líhal. lúč rezal izbu na dve. obzrela sa po stenách. uvedomila si, že sa nikam neponáhľa. nik ju nečakal. nikam nemusela. a ani nemala. byt na salašskej ulici, brusel. tretie poschodie, rozvŕzganá drevená podlaha, po akej vždy túžila. staré okná, nikde v okolí poriadny strom, ale zvykala si.

zrkadlo predlžovalo. aspoň kúsok milosrdenstva, inak bolo pravdivé.

ak je odraz odrazom, ostarli jej oči. inak na prvý pohľad bola stále taká istá ako pred rokmi. ak sa roky zabalia do šiat, čo správne padnú, sukní, čo by mohli chodiť po ulici samy osebe, svetrov, pod ktorými iba tušiť nedostatky, tak bola stále mláďa.

nechty si strihala úplne nakrátko. bolo to praktické a iné, ako sa očakávalo. tak ako nenosila skoro nikdy podprsenku. podprsná vráska mala svoje opodstatnenie. prsia jej nikdy nestáli ani neležali. mala ich väčšie ako matka. asi ich zdedila po babke. aj tak bola celý otec, tvar nôh, rúk. aj tvár bola jeho. spomínala na zrkadlo v matkinej skrini. schované vo vnútri vôní jej sukní a  storakých blúzkach; opaskoch, ktoré už roky  nevideli svetlo. prezerala sa nahá zblízka ako to len šlo. vo svetle, ktoré na ňu dopadalo, videla každú jazvičku na tvári, zvláštne bodky na tele, svetlé chĺpky pod nosom, medzi nimi hrozili dva cudzie čierne. jamky nad zadkom sa objavili až v puberte, všimla si ich náhodou a bola milo prekvapená. netušila, že to bude aj na ňu pôsobiť tak nežne. vždy bola spokojná s telom, iba hlava bola nástrahou. odkedy si pamätala, chcela mať ryšavé kučery a zopár pieh padnutých ako prvý sneh. to bola len jej predstava. zrkadlo ju zradilo. bola tam ona, mdlá, rovnovlasá blondína s chlapčenskou tvárou. keď si spomenula, ako sa do nej zamilovalo dievča  zo sídliska, prebehla jej nepoznaná zima po chrbte.

nebola škaredá, dlho ani dieťa, ani dievča. hrávala sa s chlapcami, dievčatá jej pripadali nehybné. viac sa hašterili o hlúpostiach, nevedeli sa poriadne skryť, ani liezť, a vôbec nie skákať. najradšej sa hrávala žandár-zlodej. bolo jej jedno, kým bola, ale zlodej mal viac tajomstva. jej telo skákalo, zmestila sa do každej škáry, preliezla i ten najvyšší plot v meste, vedela minúty bezhlasne čupieť v kríkoch, nebála sa tmy v pivniciach.

až raz uprostred leta sa detstvo rozplynulo vo vôni uhlia, bielizne a prachu na dvore, v letnom tieni detí. bol krátky, ostrý a strácal sa v sebe. nosila tmavomodré tepláky po bratovi, tričko so zajacom, strieborné tenisky. opálené ruky a dlhý krk. čo trčalo, bolo tmavé, zvyšok tvorili nespálené ružové lupene. myslela si, že umierala. neskôr  to bola iba zábavná povedačka pre blízkych. bola noc, do izby  svietil mesiac a blízko prešiel vlak. ako každú noc, opakovalo sa to po celé leto, iba keď pršalo boli hlasy tlmené a mesiac spal. zobudila sa na bolesť v bruchu, vypila pohár vody, bolesť bola tlmená, občas bodavá. prvú hodinu sa snažila zaspať. v driemotách sa prebudila. krv. a krv. umierala. toľkokrát to videla v televízii, ale tam to bolo pompézne a určite nie potme. plakala. ticho. stará mama spala. nevedela, či má niekoho zobudiť, ale keď už umierala, tak chcela, aby bol niekto pri tom. stará mama bola múdra žena, krásna žena. matka je celá ona. ale aj tak nevedela, ako ona povie raz dcére, že neumiera. ani jej matka netušila, kedy povedať, lebo keby bola vedela ako, tak by povedala.

to leto bolo dlhšie ako leto bývavalo. zadumane sa zaplietala do pokračovania života. odvtedy sa nehrala žandár-zlodej. otáčala sa chrbtom k stenám, zdvorilo sa usmievala, i keď nemala prečo, postávala na okraji bandy a už len podopierala preliezačky. nikdy sa neopýtala kamarátok, čo ony o tom vedia. žena, muž, dieťa. mala iba matnú predstavu o živote. čo mal prísť. vedela iba to, čo odchádzalo. dovtedy sa nepozerala do zrkadla, iba keď išla medzi ľudí. teraz sa začala. pripadala si cudzia. nevedela si zvyknúť na rytmus. mala ďakovať, že je zdravá. neverila. bola sklamaná, ohrdnutá dušou, zašpinená telom. rokmi si zvykla, zabudla. tričko so zajacom odložila navždy. iba zajac, ušatý hnedý zajačisko jej ostal dodnes. keď mala tri roky, vybrala si ho, pretože jediný sa usmieval. kreslo rovnakej farby bolo ich korábom, ktorý ju nezradil ani v najhlbších búrkach, kým nevyrástla z jeho veľkosti. ona a zajac. nerozlučná dvojica na chodníku do dospelosti. svet za snom, loď na koberci mora. ako to bolo dávno, meno mesto zviera vec. milovala tú hru. vedela ju hrať celé hodiny, zatiaľ čo kanáriky zobali proso, ktoré im ráno popučili plochou stranou noža. urobiť to bola pocta pre najlepšie vnúča v dome. sladké fliačky s kapustou, ktoré vedel ušúľať iba starý otec zo zvolena. koľko rokov ich nejedla.     

po smrti starého otca začala tušiť, čo je to smrť. kým umierali iba škrečkovia a  v klietke lomozili nové a nové chlpaté stvorenia, bola smrť nahraditeľná. až s jeho smrťou zaplakala naozaj. nebol to hnev, iba ju zaskočila pravda. pravda, ktorá sa začala kde-tu vynárať a ponárať späť do tmy. pulzovanie kolobehu večnosti jej dávalo znamenia. nechcela vedieť viac, nebála sa, ale akoby nevedome chcela oddialiť chvíľu bez návratu. nik nenahradil prechádzky na zimný štadión uprostred roztopeného asfaltu, ktorý bublal a voňavo sa leskol. často chodili hore kopcom na cintorín, kde hrdo ukazoval miesto, ktoré si vybral po smrti. ešte sa nenarodila a on už vedel, že sa určite dá spáliť. vraj načo zaberať miesto aj po smrti. jeho smrťou skončilo dospievanie v  nekonečne. začala tušiť, že veci sú iné, ako sa zdalo. stála nad náhrobkom a už sa nečudovala, že tak málo po človeku zostane.

zoženštela duša, zaoblilo sa telo. prečítala všetky knihy v knižnici, aby vedela, aby sa pripravila na to, čo malo prísť. ale knihy jej nepomohli. situácie sa opakovali, ibaže obsadenie bolo iné a zväčša správnu odpoveď poznala o chvíľu neskôr, ako mala odpovedať.

ani si  nepamätá, či sa niekedy jej matka pozerala na seba nahá. prebehla nahá bytom iba vtedy, keď si na bruchu pridŕžala nočnú košeľu. vybehla z kúpeľne, kde každé ráno omyla svoje telo, dôkladne, s rokmi pestovaným odstupom, zastavila sa pri koši so špinavou bielizňou, otec ju plesol po holom zadku a povedal niečo ako: už od rána tu pobehuješ s holým zadkom, takto nikdy nestihneme prísť načas do roboty. nevedela si presne vybaviť, ako to povedal, no bol v tom súcit i láska.

 

3

telo je schránka, nosí v sebe všetko, aj listy. včera, dnes, zajtra, iba pre jedného. chvíľu pre dvoch. ak má žena šťastie, môže spoznať dualitu svojho tela. zmnoženie duše. keď rastie nový človek. chvíľu o tom nevie, potom už vie. prebehnú miliardy zázrakov vývinu. človiečik vystrkuje nohy, zadok. čká, smeje sa, vidí svet okolo, ako keď sa schovávala pod chlpatú deku. utajený svet, nepamätaný, ale dnes už vedcami preskúmaný. a potom je tu dieťa. zošúverené ako starček, rozmočené, nevinné. bolesť je o pár dní preč, keď si už mohla sadnúť na stoličku, veselo vykrikovala, že už môže ísť znovu rodiť.

a nové sa začne, nadlho. poznala to. vedľa spala jej dcéra. mama má emu, ema má mamu. čo si môže telo pamätať aj po rokoch, duša oklame, zabudne, schová, obalí. ale navždy zostane.

myslela si, že spomienky sa dajú zmeniť či dokonca vymazať. naivné omyly mladosti. v detstve vždy hrala fér. a ak nie, tak to boli pravidlá hry. klamať a podvádzať bolo príjemné. všetci o tom vedeli. ale na to prišla vtedy, keď sama začala určovať pravidlá hry. aspoň si myslela, že má tú moc.

matka neznášala jej soplenie do rukávov. neskôr otec hovoril, že ak s tým neprestane, tak jej zostane vráska na nose. utierala si nos odspodu dohora. skutočne tam zostávala malá červená čiarka. a tak jedného dňa prestala. ani nevedela, či mu to uverila, ale mal pravdu. dnes vie, že mal. tak isto hovoril, aby sa neuškŕňala. vymyslela si ako obranu voči svetu, že nebude dávať svoje city najavo. a keď mala odpovedať, tak sa zväčša iba tak popod fúz uškrnula. vyhla sa priamym citom. úškrn jej ostal a dodnes sa nedokázala usmievať na obidve strany rovnako. občas jej to prišlo smiešne, keď sa pozrela do zrkadla – a tam dve polovice jednej ženy. ľavá sa stále uškŕňala a druhá sa pokúšala usmiať. aj cvičila úsmev, trápila ochabnutú polovicu tváre, aby sa naučili svaly ten istý pohyb ako tá, rokmi vytrénovaná do úhľadnej jamky.

už pred desiatimi rokmi začala cvičiť piatich tibeťanov, vždy začala, aby o pár dní skončila. začiatky a konce. tie boli rýchle. pauzy medzi týmto pulzovaním boli dosť dlhé, aby telo dalo vedieť, starneš. keby cvičila každý deň, celých desať rokov, možno by. netušila, čo by bolo iné. raz verila a potom lenivosť, tá spoločníčka, kamarátka prázdnych, neuspokojených a osamelých od nej nikdy neodišla. možno to tak bolo správne.

 

4

čo považovala za skutočný nedostatok svojej osoby bolo, že za pol roka, ktorý strávila v cudzej krajine, sa nenaučila po francúzsky. pravdou bolo, že iba deti na pieskovisku hovorili správnou francúzštinou. eh bien… prisťahovalecký brusel hovoril po francúzsky hlavne medzi cudzími. ale aj tak nerozumela. angličtina, o ktorej sa naivne domnievala, že si s ňou vystačí, jej bola dobrá iba na to, aby nehovorila iba rukami a nohami. hľadala podobnosť slov, ktorými by si mohli porozumieť.

radšej sedela doma. a keď slnko svietilo príliš drzo, vyšla medzi ľudí. na nič neodpovedala, nikomu sa neprihovorila. prestala sa trápiť a bolo to oslobodzujúce. ako vo sne, kde všetci hovoria rečou odnikadiaľ, neskutočný svet, ktorého sa stala pozorovateľom.

jediným spojením s poznaným svetom bol internet. vždy keď sa cítila osamelo, išla písať. už nepísala listy rukou, to bolo príliš pomalé. rada by sa k tomu vrátila. atrament chutil trpko a zanechával línie mysle, ktoré splynuli do obrazu. na papieri sa dali vyčítať láska, smútok, vône, strach. počítačové písmo bolo zahalené diaľkou. pripomínalo jej arabské ženy, myšlienky schované za tmavé šatky, telo do neforemných šiat. ktosi kdesi raz múdro povedal, že oči sú vstupom do duše. oči mnohodetných arabiek na ulici však zostávali tvrdé. nikdy nebola ďaleko od európy, iba tak na skok. a tak sa s arabským a černošským svetom zoznamovala poulične, v náhodných rozhovoroch, gestách, kaviarňach,  ako to ony volali. kde nikdy nesedela ich žena. posedávanie v spoločnosti bolo výsadou mužov. ženy zase posedávali doma. tmavooké, dlhonosé dievčatká chodili po ulici ako iné s veselo rozpustenými vlasmi. možno toto je nová elle.

černošky vo farebných šatách, v neodmysliteľných sandáloch v mraze či v daždi, v turbanoch alebo parochniach, ktoré im zdobili hlavy, boli zväčša omnoho väčšie a vyššie ako ona. akoby z akejsi priveľkej odrody. obchody s ich jedlom jej pripomínali detské hry, keď varili z vymyslených predmetov. zelené banány iného tvaru ako tie, čo jedia európania.

to jej vždy pripomenulo, ako jej matka povedala, že banánovníky vymierajú. čítala, že ich napadla nepoznaná choroba. niečo ako chrípka, na ktorú umierajú ľudia. teda ema nebude jesť banány  na desiatu, a to vyrastala na banánovej kašičke. rozmýšľala, či sa ešte dožije tabletkovej stravy. bohatí budú jesť a chudobní si budú myslieť, že to, čo jedia, je jedlo. teraz je všetkého priveľa, keby bolo jedlo na prídel, tak by sa vyriešil jednopercentý problém populácie. odkedy vedela, že niekto má záujem recyklovať odpad, zdalo sa jej, že svet má šancu. ale potom sa dozvedela, že ani to nepomôže. ale neprestala. robila to s pocitom, že aspoň to jedno percento na obnovu života je tiež jej zásluhou.

 aj keď bola generáciou komunistického konca, nikdy nepila kolu a nezjedla hamburger. po rokoch prirodzeného stravovania sa náhodou dozvedela, že kola light spôsobuje dočasnú impotenciu a rakovinu. čo ju až tak netrápilo, ľudia majú predsa slobodnú voľbu. ale fakt, že pľúca zeme, tropické pralesy, sa rúbu pre lacný odchov kráv; na najúrodnejšej pôde sa pre 99-centový hamburger pestuje krmivo, ktoré by nachovalo celý hladujúci svet, jej nešlo do hlavy. ľutovala ameriku. nielen za ich spôsob života, ale aj za ich minulosť, prítomnosť a za klamstvá, ktorým sa nechávajú ukolísať.

smrť nikoho neminie, ani najslávnejších, ani prezidenta. to ju trocha hrialo pri srdci, že aspoň jedna rovnosť na svete platila. čo všetko sa deje pod rúchom pokroku, nerozoberala, inak by ju určite porazilo ako jej českého dedka. ten však umrel, pretože sa nikdy nezmieril s pravdou, s realitou, s minulosťou, s československom a so slovenskou nevestou.

každý máme svoj osud. nevedela však, čo dnešok s ďalším dneškom a novým dneškom prinesie do osudu jej emy.

 

5

kedysi sa viedli vojny pre  stromy ako najdrahší poznaný zdroj pre power, výrobu zbraní, zahrievanie kúpeľov, svetlo. kedysi. dnes sa vedú vojny pre olej. stromy už došli.

každý prezident by mal pri vstupe do funkcie splniť malú domácu úlohu, napísať verejne miliónkrát…

zarazila sa pri tej absurdnej predstave priameho prenosu, ktorý by trval hodiny a nič iné by sa nedialo, len by písali a písali. chvíľu by televízia neohlupovala, eh bien…

pomyslela si, že hádam stokrát peace, la paix, mier…  by mohli zvládnuť.

 

6

            prechádzala sa uličkami. trochu popŕchalo, ale to bolo na jari voňavé. zistila, že v centre nie je ani jeden strom, ak nerátala parky, ktoré boli príliš ďaleko, alebo v nich bolo viac ľudí ako stromov. a tak náhodou našla slepú ulicu ako mnoho iných prekvapení v živote. na jej konci bola socha. cikajúce dievčatko, ktoré sa nikdy neobjavilo na pohľadniciach, ako sa to podarilo manneken pis, maskotu bruselu. dlhé mesiace chodila okolo, kým neprišiel čas turistov a vtedy si všimla, že japonci sa fotia na rohu. a tak spoznala cikajúceho chlapčeka. to bol okrem atómia jediný bod, kde sa dala odfotiť, aby iní uverili, že ste niekde boli. dal sa kúpiť ako otvárač fliaš, strúhadlo na ceruzky, ozdobu na kľúč,  praktické haraburdie. nevedela si predstaviť, že by otvárala návšteve víno s chlapčekom, ktorý má vývrtku namiesto penisu. ale pripustila, že ľudia kúpia všeličo, čo sa v domácnostiach povaľuje po výletoch v cudzích krajinách. o jeanneken pis, cikajúcej janke, vedel málokto. čupí za zamknutou mrežou. je nefunkčná, teda neciká. netušila, čím sa previnila, že nie je taká slávna ako jej brat. a tak zaradila tento jav medzi riešiteľné na úrovni adam eva.

            tiež nevedela, prečo všade hľadá stromy. načo by jej mali byť, keď iba tak stoja. tušila, že raz a navždy stratila rajskú záhradu.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.