Rozhovor s Petrom Kubicom

KAŽDÝ PREKLADATEĽ MUSÍ BYŤ TRÚFALÝ

 

Rozhovor s mladým básnikom a prekladateľom Petrom Kubicom.

 

Peter Kubica sa narodil 8. mája 1976 v Čadci. Absolvoval štúdium modernej neslovanskej filológie v špecializácii nemecký jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. V súčasnosti žije v Čadci a pracuje ako stredoškolský pedagóg a prekladateľ. V minulosti pôsobil ako basgitarista v hudobných skupinách Basta Fidli a Veľký Dom.

Svoju tvorbu (básne, aforizmy, poviedky…) publikoval v rôznych zborníkoch a literárnych časopisoch (Revue svetovej literatúry, Literárny týždenník, Národný kalendár, Kultúra, Romboid, Pokoj a dobro, Turzovka – Slovenské Lurdy, Slovač, Kysuce, Zvesti KNM, Kocúrkovo, detský časopis Rebrík), v zborníkoch Poézia Trnavy (1997), Oáza (2000), Modrý flám (2002). Minulý rok bola jeho poviedka Cestou-necestou odmenená na literárnej súťaži Jašíkove Kysuce Cenou za text s kysuckou tematikou. Debutoval zbierkou „odľahčenej” (pozn. -M.G.) poézie bluzsnenie (Vzlet Čadca 2002).

Kubicove preklady z nemeckého jazyka boli publikované v Romboide, Revue Svetovej Literatúry a tento rok sa za preklad románu Thomasa Bernharda Pivnica stal laureátom Ceny Perly Bžochovej, ktorú udeľuje Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry.

Čitateľom DOTYKOV Petra Kubicu azda detailnejšie priblíži aj nasledujúci rozhovor a úryvok z jeho nového prekladu…

 

                                                                                                -MaG-

 

 

V roku 2002 si debutoval básnickou zbierkou bluesznenie, ktorá vyšla v čadčianskom vydavateľstve VZLET. Dovtedy si publikoval svoju tvorbu v rôznych zborníkoch. Ako vnímaš svoje písanie? Ako vidíš svoj debut dnes – s odstupom roka?

 

Napísať báseň je ťažko-ľahké. Závisí to od nálady, predmetov i toho prežitého. Na poézii však býva najťažšie získať si čitateľa. A keď si ho už získame, ako ho presvedčiť, aby si tú našu knihu kúpil? Náklad môjho debutu bol dvestopäťdesiat kusov, no predalo sa len niečo cez stovku. Je to málo? Je to veľa? Napriek tejto mizérii v slovenskej literatúre, keď najpredávanejšími knihami na Slovensku sú rôzne „recepty” a kuchárske knihy som rád, že moja zbierka vyšla. Je zhrnutím mojich pocitov, zážitkov, lások i vrások, za ktorými si stále stojím. Vznikala dosť hekticky, pretože keď ma oslovil vydavateľ Dr. Pavol Holeštiak, dostal som strach. Začal som škrtať a vyraďovať básne, až sa mi scvrkli na tri. To ma donútilo privrieť oči, aby som už viac nenasával – samozrejme, že som mal namysli život – a dal som na papier všetko, čo sa mi zdalo hodné verša. Zvyšok musia posúdiť čitatelia.

 

Zaujímavá je tvoja prekladateľská činnosť. Najskôr som zaregistroval tvoj preklad v Revue svetovej literatúry a tento rok si bol dokonca ocenený Cenou Perly Bžochovej za preklad prózy Thomasa Bernharda. Odkedy sa venuješ prekladaniu? Čo máš doposiaľ na svojom „prekladateľskom rováši” a prečo si si vybral práve tento román a tohto autora?

 

Vyštudoval som nemecký jazyk a literatúru. Mal som šťastie na skvelých pedagógov, prekladateľov L. Šimona a Ľ. Petrašku, ktorých vlastná i prekladateľská tvorba ma výrazne ovplyvnila. Flirtoval som s myšlienkou na literárny preklad už dávno, ale odhodlal som sa k nemu až v posledných rokoch štúdia, teda v roku 1999. V máji tohto roka som bol ocenený už spomínanou cenou. Úryvky z románu T. Bernharda si mohli čitatelia prečítať nielen v Revue svetovej literatúry, ale aj v Literárnom týždenníku a Romboide. Preto som ponúkol Dotykom úryvok z iného diela. Vrátim sa však k Bernhardovi. Ide o autora, ktorý aj v súčasnosti dokáže osloviť. Ponúka vo svojom románe skutočný pohľad do pivníc duše mnohých Rakúšanov. Niekedy ma mrzí, že diela takýchto literátov na Slovensku nie sú dostatočne známe.

 

Máš svojich obľúbených autorov, ktorých diela prekladáš? Koho dielo by si chcel preložiť a je niečo, na čo si ešte netrúfaš?

 

Je pravdou, že som dosť prieberčivý. Autor ma musí „chytiť” tak, že sa mi nechce ísť od neho ani spať. A ráno sa budím a nemôžem sa dočkať, kedy budem čítať ďalej. To ale znamená, že je náročné venovať sa mnohým autorom naraz. Pred samotným prekladom sa musím do vybraného spisovateľa začítať. Prečítam čo najviac jeho kníh, autobiografiu, recenzie, rozhovory. Snažím sa uchopiť to neuchopiteľné – jeho spôsob uvažovania, zamlčiavania a napokon aj písania. Chcel by som preložiť básnika Ernsta Jandla, ktorého poéziu mám najradšej. Alebo poviedky Heinrich Bölla. Aj novší autori ma lákajú (nie ľakajú), napríklad Judith Hermann, Jochen Missfeld alebo Christiane Grän… Čo sa týka „netrúfania si”, každý prekladateľ musí byť trúfalý. Veď siahnuť po každom kvalitnom autorovi je nielen trúfalosťou, ale niekedy až riskovaním. Napriek tomu to dobrodružstvo prekladu stojí zato. Až keď som dostal Cenu Perly Bžochovej za najlepší preklad, uvedomil som si aké to bolo odo mňa bezočivé, učiť sa na takom skvelom autorovi.

 

Do prekladu vkladá autor (prekladateľ) určite i nemalú časť svojho vlastného videnia a cítenia pôvodného textu. Podáva ho ďalej čitateľovi cez prizmu vlastného jazyka a myslenia, cítenia. Nevzniká tak v skutočnosti nový text, ktorý je originálom akoby „iba” – aj keď v nezanedbateľnej miere – podmienený, ovplyvnený?

 

To je otázka, ktorou sa prekladatelia, literárni vedci i široká odborná verejnosť zaoberá už oddávna. Doteraz som však nenašiel uspokojujúcu odpoveď. A myslím si, že ju ani hľadať nechcem. Každý autor potrebuje iný prístup. Niekedy je tam cítiť prekladateľa viac, a to nie je vždy iba na škodu veci, inokedy menej. Rád sa začítam do prekladov Viliama Turčányho. Dostala sa mi raz do rúk kniha poézie Christiana Morgensterna, ktorého básne v nej prekladali slovenskí i českí prekladatelia, ale Feldek ma, vďaka svojmu jazyku, z nich upútal najviac. Pri niektorých knihách ani netuším, kto ich preložil, a možno je to tak dobre. Vopred sa ospravedlňujem, ale napríklad vôbec si nespomínam, kto preložil Süskindov Parfum, hoci ma tá kniha očarila. Tam som prekladateľa necítil.

 

Čo ťa v prekladaní zaujíma, očarúva a fascinuje najväčšmi? Je niečo, čo ťa niekedy odrádza, či znechucuje?

 

Najväčšmi ma fascinuje práca s textom – keď objavujem ďalšie významy slov. Tie nuansy, dvoj- a niekedy až trojzmyselnosť autorov. Cítim sa ako hacker, ktorý sa snaží vniknúť do cudzieho počítača, ako niekto, kto špehuje cez kľúčovú dierku futbalové mužstvo, vlastne ženstvo… V pôvodnej i prekladovej literatúre ma odrádza jedine nezáujem čitateľov. Ich arogancia voči autorom, nevšímavosť a nedôvera voči domácim tvorcom. Sám najlepšie vidíš ako to vyzerá v kníhkupectvách, kde trónia matróny typu Collinsových, Tekelyových a podobne. Kto z čitateľov siahne po Hane Zelinovej, Milovi Urbanovi alebo nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru Güntherovi Grassovi? O mladších autorov sa ani neobtrú.

 

Minulý rok si bol na literárnej súťaži Jašíkove Kysuce ocenený za prózu s kysuckou tematikou. Tento rok si dostal cenu za preklad románu. Zdá sa, že v próze si začínaš byť istejší, než vo veršoch. Čo ty na to?     

 

Vôbec nie. Mojou doménou je poézia, ktorá ma ustavične rozpaľuje. Tie úspechy v próze sú aj pre mňa prekvapením. Jediný súbor poviedok, ktorý som v živote napísal, bol ocenený na Jašíkových Kysuciach. Boli to skôr také črty. Písanie prózy ma nezaujíma, ani ma to veľmi nebaví. Básne najradšej prežívam. Na napísanie som často príliš pohodlný. Keď tak kráčam po tiesňavách v Jánošíkových dierach alebo v Slovenskom raji – to sú sonety. Len ich ešte napísať. Alebo kysucká príroda. Vidieť, ako kvitnú snežienky na obrovskej lúke uprostred tmavej hory, cítiť vôňu spíleného dreva, ponoriť ruky do ľadovej bystriny… Mám pokračovať? Asi som trošku sentimentálny, ale som šťastný, že žijem na Kysuciach. Tento kraj má čo povedať človeku aj básnikovi, ktorý vo mne drieme, chrápe a občas sa zobudí zo zimného spánku. Pravidelne píšem básne len do Literárneho týždenníka a do detského časopisu Rebrík. Mojím šťastím je podľa mňa to, že sa neživím, ani nechcem živiť, literatúrou či literárnym prekladom. Takže mám čas. Na vlastnú tvorbu aj preklady. 

 

Čo pripravuješ? Aké sú tvoje literárne plány, vyhliadky do najbližšej budúcnosti?

 

Plánov mám veľa, nápadov ešte viac, len občas ma naštve, že by som na to uskutočnenie potreboval viac životov. O prežití a napísaní všetkých básní ani nehovoriac. Čo sa prekladov týka, prekladám sústavne (napr. S. Lenza, I. Schulzeho) a dúfam, že sa podarí vydať niektorý z nich aj knižne. Už na niečom pracujem, ale nechcem to prezrádzať dopredu. Určite budem pokračovať v publikačnej činnosti prekladov na stránkach literárnych časopisov. To, čo chcem prezradiť, je moja druhá kniha, ktorá vyšla v máji tohto roku. Ide o dielko odborné. S mojou bývalou spolužiačkou Monikou Hodnickou som pripravil a spracoval odborný nemecko-slovenský slovník s kresťanskou terminológiou. Je to unikát v našej terminológii. Vôbec oblasť lexikografie patrí na Slovensku k tým chudobným príbuzným. U nás vychádza veľmi málo terminologických slovníkov a dúfam, že to nie je posledný slovník z našej dielne. Už teraz máme rozpracované dva ďalšie (enviromentálna terminológia a slovník pre au-pair), ale táto práca je veľmi náročná a nedá sa urýchliť. Spolupracujeme pritom s významnými osobnosťami z konkrétnych oblastí, ktoré lektorujú našu prácu. Na vianočný trh pripravuje vydavateľstvo Knižné centrum Žilina rozprávkovú knihu, ktorú som dokončil ešte minulé leto. Príbehy sa v nej striedajú s básňami. Samozrejme, že nezabúdam ani na poéziu, ale všetko chce svoj čas.

 

                                                 otázky ponakládal:  Marián Grupač

 

 

  Siegfried Lenz

 CVENGOT KAMEŇA

             (úryvok)

 

Z originálu Siegfried Lenz: Die Klangprobe preložil: Peter Kubica

Hoffmann und Campe Verlag, Hamburg 1990. ISBN: 281/04828 0

 

Za všetkými dverami panovalo ticho. Prechádzal som dole po tmavej vydláždenej chodbe, kde sa muselo svietiť aj cez deň. Chvíľu som počúval za dverami Jettinej izby, aj za dverami môjho najmladšieho brata Ernieho. Nič sa tam však nepohlo. Aj v bývalej zborovni, ktorú môj foter nechal prestavať na obývačku, sa nedialo nič. Školy, aj tie bývalé, keď v nich zavládne ticho, pripadajú človeku mŕtve. Cítil som sa mizerne. Tvár mi horela a žalúdok mi zvierali kŕče. Ešte skôr, než som otvoril dvere svojej izby – bola to kedysi učebňa pre starších žiakov – som tušil, že na mňa čaká na písacom stole nejaká správa od mojej sestry. Bola napísaná na červenom papieri s najmenej piatimi výkričníkmi. Sotva prešiel deň, kedy by mi Jette nenechala nejakú naliehavú prosbu alebo príkaz. Kládla mi ich na zelenú dosku stola a zaťažila ich vždy skamenelým morským ježkom. Na lístku bolo, daj zvieratkám vodu, za tým množstvo výkričníkov a ešte aj prehnane vyčačkané J ako Jette.

     Výkričníky ma zlostia. Pravdu povediac, neznášam ich. Preto som hodil lístok do koša, ale najskôr som si namiešal suché víno s minerálkou a vypil som pohár na dúšok. Potom som si uložil nohavice, na ktorých mama už druhýkrát musela rozširovať pás. Mama – naša Betty, ktorej sa v diskutovaní a vo fajčení nikto nevyrovná. Prečo som ale opatroval v stole ten prekliaty uzlík s úlomkami kameňa, to neviem dodnes. Hodil som ho do zásuvky k výstrižkom z novín, školským zošitom a k ostatným krámom. Chvíľu som postával pri okne a hľadel som ponad dielne a zvažujúcu sa krajinu, ktorú ohraničoval sivý pás rieky. Dole, v krčme „Pod sťažňom”, opäť vyvesili farebné stuhové vlajky, hojdajúce sa v rytme vetra. Aj dnes mali svoj význam – pravdepodobne pre kumpánov z krčmy alebo pre pašerákov na okolo plaviacich sa lodiach. Tieto vlajky sa usilovali o niečo, sľubovali niečo alebo vyzývali k zvýšenej opatrnosti. „Pod sťažňom” mali naozaj vlastnú tajnú reč. Nikto cudzí ju nedokázal rozlúštiť, a ak sa náhodou spýtal krčmára, či tie vyvesené vlajky znamenajú niečo konkrétne, krčmár mu odpovedal len pokrčením ramien.

     Keď som zbadal tie signálne vlajky, okamžite som si spomenul na Lone i na to chlapča. Aj oni sa dorozumievali tajným jazykom. Pripadalo mi to milé. Že som ich stratil, ma nielenže mrzelo, ale bol som z toho poriadne deprimovaný. Ani neviem vysloviť, čo by som za to dal, keby sa zrazu objavili dole pri prístavisku krčmy „Pod sťažňom” a vystúpili by z kompy, ktorá tam práve pristála. Nedokázal som prestať na nich myslieť. Dokonca som si začal predstavovať ich domov. Aby som nesklamal Jette, prestal som snívať a vošiel som do jej izby, ktorá nikdy nebývala zamknutá. Zvieratká, ktoré si vypožičala a musela sa o ne starať, prinášala zo zvieracej kliniky, kde pracovala ako asistentka lekára. Bože môj, jednoducho treba vidieť, akých pacientov si moja sestra nosila domov na zotavenie. Nad trpasličími králikmi a morskými prasiatkami sa už nikto nepozastavoval, ale človeku vyrazilo dych, keď sa tu premávali prechladnuté púštne myši, keď mláďa kaimana ohrýzalo ceruzku, alebo keď novozélandský čiernohlavý papagáj trénoval nejaké asi maurské nadávky. Všetky tieto zvieratá mala Jette rada a liečila ich. Papagája s čiernym kašľom, trpaslíčieho králika s vetrami. Neklamem, ak poviem, že aj ju mali radi všetci zvierací pacienti. Každý však svojím spôsobom. Hneď som za sebou zatvoril dvere, aby mi žiaden z jej pacientov neušiel. Bolo mi hneď jasné, že naozaj potrebujú vodu. Plytká miska bola prázdna. Aj keď však bola prázdna, sedel v nej krpatý papagáj a robil tie šantivé pohyby, ktoré robievajú vtáci pri kúpaní. Zježil sa a potom sa otriasol. Nepochyboval som o tom, že tento krpáň rozfŕskal počas svojho kúpacieho záchvatu všetku vodu. Odohnal som ho, naplnil som misku a prilákal ho zase späť. Spod postele vyliezlo aj ustráchané psíča. Takmer mi prišlo zle, keď som zbadal, že to stvorenie, ktorého okále sa nachádzali ďaleko od seba, malo okolo krku bledomodrú hodvábnu stužku. Vedelo, ako treba piť. Určite malo toto psíča tú hodvábnu stužku iba preto, že si to želala jeho majiteľka. Jette by to plaché stvorenie, ktoré malo dosť veľa vrások, nikdy tak nevyparádila. 

     Lipol som na Jette a ona určite lipla na mne, ale ešte viac asi na našom najstaršom bratovi Reimundova. Na jedinej fotke, ktorú mala vo svojej izbe, bola ona a Reimund. On stál po prsia v Baltickom mori pri Travemünde, ona mu sedela na pleciach ako na koni a kúpala sa v nekonečnom trblietaní vody. Aj keď Reimund, takmer tridsiatnik, pôsobil na každého až zarážajúco dobrácky, mal toho v hlave viac ako všetci ľudia, akých som kedy poznal. Bol minimálne pätnásťkrát inteligentnejší ako ja, a to nielen vďaka jeho ocenenej jednoaktovke a obidvom novelám, ktoré venoval svojim súrodencom. Všetkých nás to poriadne vzalo, keď sa zastrelil. Jette sa nám skoro pomiatla. Nič nejedla a lomcovali ňou také čudesné záchvaty plaču, aké som dovtedy nikdy nezažil. Z Reimundovej pozostalosti si želala dvoch tučniakov, vyrezaných zo zuba veľryby. A ešte chcela jeho posteľ, ktorá zabrala asi polovičku jej izby. Taká bola priestranná.

     Ach, Jette! Ty s tou svojou večnou starostlivosťou o druhých a s tým odzbrojujúcim spôsobom, ako vysloviť všetko, čo si myslíš. Nepotrebovala si žiaden kalendár na to, aby si si zapamätala dátumy našich narodenín a Reimundovej smrti. Nikdy si nezabudla na výročie svadby našich alebo na dátum, keď som priniesol domov Psa /tak sme ho totiž volali/. Vždy ma to úplne dorazilo, keď som bol v tvojej izbe a videl som všetky tie darčeky, ktoré si nakupovala s predstihom. Ó, môj Bože, boli medzi nimi termosky a knihy o umení, krištáľ, šatky i vázy, misy na ovocie, taniere a čo ja viem, čo ešte. Každý darček bol na inú príležitosť – na Veľkú noc, Turíce, narodeniny. Boli tam aj balíčky bez nápisov, to boli darčeky pre každý prípad. Nechce sa mi o tom veľa hovoriť, ale úplne ma to dorazilo, keďže viem, ako málo zarobíš v tej hroznej klinike pre malé zvieratá. Ty si naozaj jediný človek, ktorému treba uveriť, že nedokáže zaobchádzať s peniazmi. Všetkých ostatných, a mnohí sa mi priznali, že nedokážu zaobchádzať s peniazmi, som považoval za pokrytcov. Ty si ma o tom presvedčila, keď sme sa raz ako deti hrali v Hagenbeckskej zoologickej záhrade. Dala si svoje vreckové nejakému ošetrovateľovi, aby nakúpil extra potravu pre dvojprstého, huňatého leňochoda. Nedala si to pre šibalskú opičku, ani pre tulene – artistov, ani pre zábavné hnedé medvede, ale pre dvojprstého leňochoda. Už vtedy si bola taká. Neexistoval človek, ktorý by ťa nemal rád.

     Len som sa posadil na posteľ a pohrozil som tomu psíkovi, ktorý sa chcel očividne uložiť na Jettinom pyžame, keď otvorila dvere moja matka. Keď ma zbadala sedieť samého na posteli, vytiahla pomaly z úst cigaretu. Pretrela si oči, ktoré jej podráždil dym, a spýtala sa ma svojím typickým spôsobom: Čo sa tu deje, Tučko? Modlíš sa? Ukázal som na stvorenie s veľkými očami a poprosil som ju, aby zatvorila dvere, pretože sa ten trpasličí papagáj prikrčil a chystal sa uletieť preč. Betty ukázala na tmavé fľaky na dlážke a spýtala sa: To sa tu vymočil tento bastard? Takže, po prvé, to nie je žiaden bastard, ale poriadne vznešený tvor, odvetil som, a po druhé by si mala rozoznať, že je to voda, ktorú porozlieval tento hlúpy papagáj pri kúpaní. Hej, pokračovala Betty, hej? A ako sa to dá rozoznať? Pretisla sa okolo mňa a podišla k oknu, kde odklepala popol do kvetináča s pakostom. O štvrťhodinu bude večera, povedala, povedz to všetkým. Dobre, poviem, odpovedal som, a asi som sa pritom zatváril veľmi ustarostene, lebo sa ma hneď spýtala: Stalo sa niečo, Tučko? Počúvaj, Betty. Ako dobre vieš, mám už dvadsaťštyri rokov, som dospelý, vo vrecku mám vysvedčenie z učiteľských skúšok a stále zamestnanie ako detektív. A ty ma stále voláš Tučko. No a? pozrela sa na mňa spýtavo. Nechceš mi snáď dožičiť toto privilégium? To bolo pre ňu typické. Označila to za privilégium, môcť ma volať Tučko. Ak je to tak, Betty, tak ma môžeš takto oslovovať aj ďalších deväťdesiat rokov. Ale prosím ťa, nevolaj ma tak pred cudzími. Kto sú podľa teba cudzí ľudia, spýtala sa, a ja som pokračoval: Napríklad Williho sestra. Je to sestra môjho kolegu. Keď som k nám raz Elizabet priviedol, volala si ma celý večer iba Tučko. Usmiala sa. Bol to jej úsmev, ktorý vyvolával v človeku úplnú neistotu. Vtedy nebolo jasné, čo z toho, čo povedala, myslela vážne. Rýchlo uhasila cigaretu, a kým sa pretlačila okolo mňa, pohladila ma po vlasoch, a len cez plece dodala: Nohavice máš hotové, nič viac sa s tým nedalo urobiť. Predtým, než odišla, žmurkla na mňa tak lišiacky, akoby sme o sebe vedeli úplne všetko. Nikto by to na ňu nepovedal, že vychovala štyri deti. Štyri hocijaké deti možno áno, ale určite nie také štyri, aké sme boli my.

     Nikdy som netúžil po papagájoch, a keď začal škriekať Jettin pacient – znelo to naozaj tak, akoby niekto lomozil po strúhadle kúskom skla – opustil som miestnosť. Ešte som si všimol, že sa to psíča učupilo pod posteľ. Vyšiel som von, prešiel som cez úbohú záhradku, ktorú sme si urobili sami. Obišiel som ustavične sa zväčšujúci kopec z kamenného odpadu, v ktorom sa dali nájsť desaťtisíce ťažidiel na listy. Obrovský nákladiak práve vošiel cez našu bránu a dovliekol sa s nákladom po vyjazdenej ceste až ku skladisku celých blokov kameňa. Na schodíku auta stál Nikolas a navigoval vodiča – popri vyschnutej studni, popri ploche oplotenej drôteným pletivom, na ktorej sa nachádzali náhrobné kamene i pomníky vo všetkých cenových kategóriách. Stáli v špalieroch označené tabuľkami a nachystané do zásoby. Tam, kde sa týčili neotesané bloky, manévrovali tak dlho, až sa mohol využiť  žeriav na nákladiaku a zložiť po častiach svoj náklad. Skôr, ako vodič uvoľnil žeriav na použitie, vyliezol Nikolas na ložnú plochu a začal kontrolovať bloky vápenca.

     Keď som sa priblížil, všimol som si, že sa to vodičovi veľmi nepozdávalo, čo Nikolas robil s blokmi kameňa. Vodič chcel – tak ako všetci vodiči – iba podpis na dodací list potom odísť domov. Nikolas prehliadol dodací list. Pretieral a škrabal tie kamene. Skúmal ich farbu, hľadal pukliny a škrabance, poklepával a párkrát aj pokrútil hlavou. Nepodpísal dodací list a ani neprikývol, aby sa mohlo vykladať. Asi sa mu na tom kameni čosi nepozdávalo. A potom zakričal do dielne, kde sa akurát chystali nahrievať otesaný kameň, aby sa dal zapasovať. Po chvíli sa zjavil môj foter. Mrzutý ako vždy. Ešte skôr, než sa dozvedel, o čo ide, zavrčal na mňa, aby som sa pratal z dosahu žeriavu. Mohol by som stáť kdekoľvek a robiť čokoľvek, vždy by si našiel dôvod na zavrčanie. Aj keď sme mu blahoželali k narodeninám, nezaobišlo sa to bez zavrčania. Nikolas mu do ucha niečo pošepkal a foter potom prikázal, aby sa pripevnilo lano okolo jedného bloku vápenca. Zaistilo sa drevenými podložkami a potom sa na lano pripevnil hák. Všetko bolo pripravené na zdvihnutie bloku. Poďme, prikázal majster a netrpezlivo kývol vodičovi, ktorý spustil navijak. Žeriav opatrne zdvihol záťaž a otočil sa.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.