Rock ‘n Roll (1. časť)

ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

(časť prvá)

 

 

          Všetko sa to začalo pred polstoročím. Čas však uteká príliš rýchlo a väčšina mladých ľudí, ktorí prežívajú populárnu hudbu najintenzívnejšie práve teraz, nebola v dobe mohutného nástupu Elvisa Presleyho vôbec na svete. Takže bez akéhokoľvek zveličenia sa dá povedať, že v popredí ich dnešného bezprostredného záujmu stoja práve tí, ktorých s trochu patetickou licenciou môžeme kľudne nazvať Elvisovými dedičmi.

          Už len okolnosť, že táto hudba vydržala tak dlho, predstavuje v istom zmysle svetový rekord. Hudobná produkcia z obdobia éry džezu či swingového opojenia už po pätnástich až dvadsiatich rokoch od svojho vzniku začala podvedome signalizovať nástup ďalšej, omnoho mohutnejšej epochy, ktorá ich mala vystriedať. Už od začiatku sedemdesiatych rokov poprední hudobní odborníci a kritici predpovedali nejaký podobný zvrat, ten sa však v tej pravej „revolučnej” podobe akosi nekonal. A nerysujú sa zmeny, ktorých význam by bolo možné porovnať s tými, ktoré sprevádzali túto rockovú prevratnú revolúciu. Snáď mimo hi-tech technológií na spracovanie výsledného zvuku: digitalizované nosiče CD, videá a DVD, avšak práve ten vtedajší všeľudský prvok vynaliezavej kreatívnej muzikálnosti sa pod tou všetkou poznášanou hudobnou technológiou zvuku akosi sám zrútil a vytratil.

Scéna, ktorú si vytvoril a sformoval rock zatiaľ príliš nejaví tendenciu k  skostnateniu, zakonzervovaniu či snáď poplatnosť k akejkoľvek hudobnej fúzii v tom pravom slova zmysle. No priamym pôsobením rocku sa veľmi výrazne zmenila ostatná hudba: country, folk, džez, šansón i  hudobné divadlo. Onedlho po tom keď swingová epocha dosiahla svoj absolútny vrchol a skoro celá populárna hudba začala preberať niečo zo swingových prvkov, dospel jeden kritik k záveru, že „hudba celého sveta sa vlastne postupne zmení v džez”. Bolo to určite nadnesené, ale  rovnako by bolo nadnesené tvrdenie dnes, že sa prakticky za posledné polstoročie celá populárna hudba postupne zmenila v rock. Ale na druhej strane je tiež potrebné povedať, že sa rockoví a i iní muzikantskí „orieškovia” od fachu dodnes stretávajú v  hudobnej búde, ktorú si pôvodne pre seba postavil rock. A že v ich „štekote a vrčaní” sa ozýva všeličo z toho, čo sa naučili od svojho mladšieho rockového bračeka.

 

LEGENDA O DOBROM UJKOVI

 

Rockový svet má zo všetkých hudobných odnoží, na ktoré v súčasnosti narážame, asi najbližšie k povestnému babylonskému chaosu. Behom celej svojej histórie vstrebal do seba značné množstvo vplyvov a  stačil sám medzitým zaplaviť celú zemeguľu. Stal sa síce akýmsi univerzálnym hudobným jazykom, ale každé miesto, v ktorom sa zabýval, ho vždy čímsi poznamenalo. Vznikla tak celá paleta rockových dialektov a kedykoľvek sa ich páni novinári – a nielen oni – pokúsili nejako „zaškatuľkovať”, začali mať s tým vždy veľké problémy. Navyše sa pritom všetci pozabudli dohovoriť, že by mu mali hovoriť rovnako. V našich končinách kedysi vznikol svojrázny termín bigbeat, o niečo pôvabnejší názov ye-ye si zase vymysleli Francúzi: tak im totiž zneli jediné slabiky, ktoré si vtedy z anglických textov Beatles vedeli preložiť. V Amerike sa trpezlivo držali termínu rock and roll, v Anglicku zase pop-music či beatová hudba. Vždy však išlo o to isté- o rock and roll!

Zrodenie každej éry vždy býva spojené s nejakou legendou. Na „počiatku” rock and rollu stál spevák, kapelník a gitarista Bill Haley – William John Clifton Haley (6. 7. 1925 – 9. 2. 1981), Highland Park, Michigan, blízko Detroitu. Od svojich šestnástich rokov hrával v rôznych country kapelách, koncom štyridsiatych rokov dal dokopy vlastnú skupinu a začal skúšať svoje šťastie so skladbami z černošského repertoáru. Prvý výraznejší úspech prišiel až v roku 1954 so zjemnenou verziou pesničky Shake, Rattle and Roll, ktorú pôvodne nahral bluesový krikľúň Joe Big Turner (1911 – 1985). Haleyho platňa sa v Amerike i  v Anglicku dostala akýmsi zázrakom do rebríčkov a tým, samozrejme, i pred belošské publikum. Gramofónová firma ihneď využila tento záujem a vydala Haleyoho predchádzajúcu snímku, ktorá predtým pri svojom uvedení na trh dokonale prepadla. Bola to práve tá povestná „mesiášska” rock and rollová nahrávka Rock around Clock (Rock 24 hodín denne), ktorá odštartovala  celú éru. Všetku tú posadnutosť ním i davovú hystériu, ktorá potom mala nasledovať. O rok na to prenikla skladba i do kín v úvodnej sekvencii filmu Blackboard Jungle (Džungľa pred tabuľou).

Spád a rýchlosť, s ktorou sa to všetko udialo, dá sa vysvetliť iba typickou zhodou okolností, akou je správna doba, správny štýl, správna príležitosť a správna nálada publika. Najviac však úspech zaskočil samotného Haleyho: „Som iba obyčajný dedinský chlapec,” vysvetľoval bezradne, keď sa dozvedel, že premietanie filmu bolo tu a tam spojené s ničením inventára kín. Hovorí sa, že v tej dobe chodili sociológovia na film dvakrát: druhýkrát len preto, aby sledovali reakcie divákov. Zlú povesť vtedajšieho rock and rollového publika treba pripísať aj tlači, ktorá to vždy, ako už má vo zvyku, prehnala a zdémonizovala. Vo Veľkej Británii napr. prebehol film asi v tristo kinách bez akýchkoľvek problémov; no keď sa v novinách objavili prvé správy o rock and rollovom vyčíňaní v Spojených štátoch, vznikla po jednom jeho londýnskom predstavení na známom moste Tower Bridge menšia tancovačka, ktorá nachvíľu ochromila celu premávku. Ktosi pritom nešťastnou náhodou kopol jedného z privolaných policajtov a dostal pokutu vo výške jednej libry. Na druhý deň britské denníky túto udalosť vykreslili viac než dramaticky.

Nebolo to prvýkrát, keď nová hudobná móda spôsobila zdesenie medzi prísnymi strážcami malomeštiackej morálky. Od posledného striedania hudobných štýlov sa však svet opäť o niečo zmenšil a rock and roll bol vďaka svojmu pocitovému prenosu a sugestívnej zrozumiteľnosti nielen v zemi svojho vzniku, ale takisto i u protinožcov v Austrálii veľmi dobre chápaný a zamotal tak hlavu i  mnohým štátnikom.

Billovi Haleymu však sotva niekedy niekto zoberie jeho slávne prvenstvo; iba jemu sa podarilo urobiť ten povestný „prielom” vo vnímaní rock and rollu a  takmer cez noc otestovať publikum, či už je „pripravené”. Odborníci sa však zhodujú v jednom: skutočný rock and roll je predsa len o niečo trochu vitálnejší a jadrnejší, či už pochádzal od belochov – Jerry Lee Lewisa, Buddy Hollyho a Elvisa Presleyho – alebo od černochov – Little Richarda či Fats Domina. Na rozdiel od nich im Haley so svojou postavou i hudbou skôr pripomínal akéhosi dobrosrdečného ujka, ktorý k tomu všetkému prišiel iba len akosi náhodou.

 

VŽDY JE VŠETKO TROCHU INAK

 

          Černošskí muzikanti vždy veľmi radi pripomínajú, že rock and roll nie je vlastne nič nové: oni ho už predsa hrali roky predtým, lenže belochov to veľmi nezaujímalo. Tým vtedy ešte vládli idoly predchádzajúcej generácie – veľké big bandy a speváci či speváčky usmoklených hollywoodskych balád, ktoré po vojne už predsa len trochu začínali pôsobiť unavene. „Pokiaľ chcel normálny mladý človek niečo prežiť, musel sa doslova „votrieť” do tančiarní vo štvrti farebných,” napísal jeden anglický hudobník, „lenže toto vtieranie sa bielych už prebiehalo nepretržite od tridsiatych rokov minulého storočia.”

          Čo sa týka decibelov a zvukovej mohutnosti, nebolo černošské rhythm and blues o nič pozadu za neskorším rock and rollom. Hralo sa všade, kde žilo černošské obyvateľstvo. Bola to hudba periférie, klubov, drobných gramofónových spoločností a lokálnych rozhlasových staníc. Najsurovejšie černošské nahrávky vznikali v Memphise, v južanskom štáte Tennessee. K ich typickým znakom patrila silne zosilená a skreslená fúkacia harmonika, driapavá elektrická gitara a hrmotné bubnovanie; jeden z miestnych muzikantov tento štýl pyšne pomenoval ako gorila music.

          Rhythm and blues vtedy mal pre belochov vždy akúsi príchuť niečoho veľmi exotického a zakázaného a to aj kvôli tomu, že staval všetky hodnoty belošskej hudby úplne na hlavu. Čiastočne to pramenilo aj z muzikálnej prirodzenosti ich tvorcov a trochu i z protestu. Černosi si totiž až dodnes veľmi zakladajú na vlastnom svojbytnom výraze, ktorého výrazové nuansy belosi nikdy neovládnu. Hlavnú rolu v ňom odjakživa hral útočný a temný rytmus, výraz speváka, v ktorom frázovanie a intonačná krivka sleduje výrazne rytmickú linku a, samozrejme, presvedčivosť hovoreného prejavu. To všetko znamená i zjednodušenie a zvýraznenie „prebiehajúcej” melódie. Tá stojí dosť často len na charakteristickom a veľmi ľahkom slede niekoľkých tónov, ktoré sa dajú ľahko zapamätať, muzikanti im hovoria riff. „Riff sám osebe bol podstatou,” píše básnik a hlavný hovorca černošskej kultúry, LeRoi Jones. „Saxofonista ho omieľal stále dookola a omnoho viac, než by bolo potrebné a pokračoval dovtedy, dokedy sa ním on i obecenstvo úplne fyzicky a emocionálne nevyčerpalo. Najskôr to bol asi ten najintenzívnejší možný spôsob, ako zo seba vydať absolútne všetko a súčasne aj dostať z nástrojov zvuk, ktorý by bol čo najmenej hudobný a čo najmenej západný.”

          Aj keď túto hudbu doposiaľ hrali a počúvali výlučne černosi, začali sa objavovať i výnimky. Medzi prvých patril clevelandský rozhlasový diskdžokey Alan Freed. Raz mu vraj zavolal jeden jeho priateľ z miestneho obchodu s gramofónovými platňami, že o rasové nahrávky černošských umelcov sa zrazu zaujíma akosi priveľa zákazníkov. Freed ihneď tieto platne zaradil do vysielania a veľmi skoro prišiel i s novým programom – Moondog´s Rock-and-Roll Party. Moondog (Vyjúci pes) – bola Freedova prezývka a rock and roll jeho vlastný termín, ktorým sa chcel vlastne iba akosi „vycigániť” z doterajšieho označenia rhythm and blues, ktorý mal ešte stále pre belošské publikum príchuť niečoho černošského, a tým aj nedôveryhodného a nepriateľného. Išlo vlastne o spojenie dvoch slovies, ktoré nachádzame skoro v každom druhom bluesovom texte. Obyčajne označujú pohyb, ktorý si spevák veľmi pochvaľuje a ku ktorému posmeľuje i svoju partnerku: aby sa s ním húpala, kĺzala, točila a vlnila. Treba však ešte dodať, že bluesové texty vždy omnoho lepšie fungujú v rovine ľudskej predstavivosti než v polohe ich doslovného prekladu.

 

REVOLÚCIA č. 1

 

          Rock and roll bol teda na svete! Jeho plnú hudobnú legalizáciu spoľahlivo indikovali vtedajšie rebríčky najpredávanejších platní. Roku 1955 s úplným prehľadom víťazili nahrávky Ray Charlesa, Fatsa Domina, Bo Diddleyho, Chucka Berryho, vokálnej skupiny Platters a, samozrejme, Billa Haleyho. Zrod rock and rollu tiež okrem iného znamenal i legalizáciu černošských umelcov. Až doteraz sa okrem ich nahrávok do hitparád dostávali iba belošské kópie – teraz sa však publikum začalo viac zameriavať aj  na ich originály.

          Rock and rollová explózia bola i reakciou na populárnu hudbu predošlého obdobia a i akousi revoltou proti zvyklostiam predchádzajúcej generácie vôbec. Britský sociológ Carl Belz tvrdí, že „rock bol v istom zmysle od svojho počiatku umením protestu. Behom prvej dekády jeho existencie tu nebol tento protest vyjadrený až tak výslovne. A to iba preto, že rock ešte vtedy nekomentoval sociálne krivdy, vojnu, staršiu generáciu, rozpadávajúci sa establishment a tomu prislúchajúce rebríčky hodnôt. Slovné vyjadrenie týchto pocitov prišlo až neskoršie, keď umelci i poslucháči prestali vidieť veci jednoducho a začali pociťovať ešte väčšiu márnosť a pocitový prepad ako uprostred nudných päťdesiatych rokoch. Význam rocku v počiatkoch jeho histórie bol určite i v tom, že išlo o protest: protest proti hudbe a hodnotám staršej generácie, vyjadrených vyfabrikovanou umelosťou a gýčom.” Toto vysvetlenie charakterizuje rock and rollovú vlnu určite výstižnejšie než dovtedy veľmi zaužívaná a  rozšírená definícia založená na syntéze dvoch doposiaľ oddelených žánrov – rhythm and blues a county and western.

          Ako vlastne vyzerali prvé rock and rollové nahrávky? V obsadení sa objavovali tie isté nástroje ako u rhythm and bluesových skupín – elektrická gitara, saxofón, eventuálne piano a z černošského modelu čiastočne vychádzal i spôsob hrania. Avšak ani hladina tohoto druhého prameňa rocku – belošské ľudovky country and western – nebola na počiatku päťdesiatych rokov úplne pokojná. Takisto ako v blues, i tu muzikanti objavili tanečný potenciál boogie štýlu, ktorý premenil klavír na veľmi účinný rytmický nástroj. Preto pre hudobníkov country nebolo príliš ťažké si privlastniť i ďalšie prvky černošskej hudby. Dokumentuje to história Elvisa Presleyho a ďalších veľkých postáv raného rocku, ktoré vyšli z country, napr. Jerry Lee Lewisa a Carl Parkinsa.

 

ELVIS PRESLEY

 

          „Hrával som na gitaru podľa gramofónu a rádia – a tak som sa naučil akordy. Mal som vždy rád pravé južanské blues z Mississippi, hlavne Big Billa Broonzyho a Big Boya Crudupa, aj keď ma doma hrešili, že počúvam takéto veci. – Je to hriešna hudba, tvrdili ľudia z Memphisu. Mne však táto  hudba vôbec naprekážala.”

          Takto si spomína na svoje detstvo Elvis Aaron Presley. 8. 1. 1935 Tupelo, Mississippi, USA, † 16. 8. 1977, Memphis, Pochádzal z typickej južanskej rodiny, v ktorej sa takmer aristokratická morálka kombinovala s dedinskou priamosťou a prostým, prirodzeným vzťahom k životu. Ako dieťa spieval so svojimi rodičmi v kostole. V jedenástich rokoch dostal svoju prvú gitaru a o dva roky potom sa jeho rodina presťahovala do Memphisu, ktorý bol vtedy (a dodnes zostal) jedným z hudobných centier amerického juhu.

          Deň, ktorý od základov zmenil jeho život, bol veľmi horúci a sparný – bolo to 5. alebo 6. júla 1954. V malom nahrávacom štúdiu Sun v Memphise odpočívali dvaja hudobníci: vychudnutý dvadsaťjedenročný gitarista Scotty, ktorý sa dva roky predtým vrátil z vojny a teraz pomáhal svojmu bratovi v čistiarni a jeho kolega basista Bill. Majiteľ štúdia Sam Phillips ich pozval, aby skúsili niečo nacvičiť s devätnásťročným vodičom nákladniaku, ktorý k nemu pred časom prišiel natočiť platňu matke k narodeninám. Keď prvý raz prišiel skúšať so Scottym, vyzeral ako veľmi výstredný frajer. Mal na sebe ružové nohavice, ružovú košeľu a biele topánky; Scottyho manželka z toho skoro omdlela. Trápili sa spolu niekoľko mesiacov a zdalo sa, že to nikam nevedie. Teraz konečne dostali niekoľko vecí na pásku, country pesničky, na ktorých všetci vyrastali. Sedeli, popíjali kolu a oddychovali. Zrazu sa to stalo: spevák zdvihol svoju gitaru vysoko nad hlavu, rozbehol sa s ňou po štúdiu, poskakoval,  robil všelijaké opičky a do toho začal spievať pesničku, ktorú tu pred časom natočil o 30 rokov starší černošský spevák Big Boy Crudup, ďalší chránenec tohto štúdia. Bola to skladba That´s All Right, Mama (Dievča, to je v poriadku). Blues – niečo také zahrať pre country hudobníkov bolo úplne nemožné, pretože stálo úplne na opačnej strane ich hodnotovej „barikády”. Gitarista a basista sa k nemu pridali s pocitom, že trochu tej psiny neuškodí. Vtedy sa z otvorených dverí réžie vyrútil rozčúlený majiteľ štúdia Sam Phillips: „Čo to tu, preboha, stvárate?” – „My sami ani dobre nevieme!” Hodili to na pásku, a keď si to vypočuli, muzikanti vykríkli: „Panebože, za toto nás, ak to niekto začuje, istotne vyženú z mesta!”

          Ten spevák sa menoval Elvis Presley. Za poldruha roka ho od Philipsa odkúpila mamutia spoločnosť RCA za 40 000 dolárov a o ďalší rok sa už začala jeho nepretržitá séria 14 platní, z ktorých každá sa predala v náklade vyššom ako jeden milión. Ako v mnohých iných prípadoch, môže sa táto udalosť vysvetľovať akýmsi reťazcom absolútnych náhod, rovnako ako i riadením tajomného osudu, ktorý je v historickom kontexte jednoznačne predurčený. Ale jedno je isté, že najsilnejšia spevácka osobnosť novovznikajúceho hudobného štýlu sa musela zrejme zrodiť práve v tejto dobe a v týchto miestach. Americký juh bol práve tou oblasťou, kde sa ešte veľmi dlhý čas udržala prirodzená vitalita a  spontánnosť ľudového muzikantstva – či už v belošskej country, alebo v rasovej hudbe černochov. V Presleyho krvi sa to však všetko zmiešalo do úplne odlišného formátu, než u ostatných rock and rollových pionierov. Na rozdiel od svojich belošských kolegov a tovarišov bol predovšetkým spevákom cítiacim černošskou dušou, preto sa musel stať zákonite veľmajstrom nového hudobného štýlu, pomenovaného vzrušujúcim slovom rock and roll.

          Prístup Presleyho k hudbe vychádzal hlavne z belošskej country hudby, ale osobné zaujatie, výraz, elastickosť, temperament a výbušnosť prejavu v takej miere zatiaľ od belocha nikto nikdy nepočul. Štýl väčšiny černošských umelcov mal jeden spoločný rys, ktorý by sa dal pomenovať posadnutosť. Či si ju už vysvetľujeme ako posadnutosť bolesťou, vášňou, rytmom, či proste iba obyčajnou potrebou vyspievať sa zo všetkého, čo sa inak vyjadriť nedá. Tá istá posadnutosť vyčnieva z prvých nahrávok Presleyho, a nielen z nich. Badáme ju i na filmových záznamoch jeho vystúpení alebo na fotografiách – Preslyho skrivená tvár a pohyby jeho tela provokovali vtedajšiu generáciu rodičov. Pohybová a čisto hudobná stránka sú však tiež iba rovnocennými stranami tej istej mince. V jednom rozhovore Presley vysvetľoval: „Pokiaľ cítite rock and roll a pokiaľ ho máte radi, neubránite sa a začnete sa s tou hudbou pohybovať. A to je i môj prípad. Nemôžem proti tomu nič robiť – musím sa proste hýbať. Skúšal som zostať v pokoji, ale zistil som, že sa to nedá.”

          Rodičia sa vtedy predovšetkým pohoršovali kvôli tomu, že Presleyho prejavy sa stávali už masovou záležitosťou zamorujúcou celú Ameriku. Ale i pohyby či texty povojnových černošských spevákov neboli o nič menej dráždivejšie, ale väčšinu ich televízia vôbec neodvysielala, takže verejná mienka bola od toho všetkého ušetrená. Prvou Presleyovou nahrávkou bolo blues Dievča, to je v poriadku (That´s All Right, Mama). Na druhej strane platne vyšiel Modrý mesiac v Kentucky (Blue Moon of Kentucky), čo bola, naopak, klasická country ladená pesnička, ktorej však rýchle tempo a spevákov výraz dodali doposiaľ neznámu príchuť. Podobným spôsobom spolu ladili i nahrávky na ďalších singloch, ktoré Elvis natáčal v memphiskom štúdiu Sun. Popularita jeho prvých snímok z roku 1954 síce nepresiahla dosah miestnych rozhlasových staníc, no nasledujúceho roku sa už začalo jeho meno pravidelne objavovať v amerických country and westernových rebríčkoch a v tabuľkách nových talentov.

Od januára 1956 začal nahrávať pre veľkú mamutiu americkú spoločnosť RCA, čo tiež okrem iného znamenalo spoluprácu s vtedajšími najznámejšími skladateľskými veličinami hudobného šoubiznisu. V ďalších dvoch rokoch postupne nahral svoje najznámejšie nahrávky – Heartbreak Hotel, Blue Suede Shoes, Hound Dog, Jailhouse Rock a mnoho iných. Na rozdiel od Elvisových začiatkov u spoločnosti Sun nebolo pri ich natáčaní nič ponechané na náhodu a štúdiovú improvizáciu, napriek tomu nahrávky z tejto doby patria k tým najživším a najdynamickejším dokumentom Presleyovho štýlu.

          Roku 1958 Presley odchádza na vojnu, čo sa síce vôbec nedotklo jeho popularity, ale zato významne poznamenalo jeho štýl. Keď sa opäť po dvoch rokoch vrátil, bola rock and rollová horúčka v USA už na ústupe. V Elvisovom repertoári začali prevládať pomalé balady. Spevák si síce i v nich zachoval svoju typickú civilnosť a bezprostrednosť, žánrovo sa však priblížil k večne populárnym tenorom talianskej proveniencie. Jedného z nich Mario Lanzu dokonca aj úprimne obdivoval a na jeho šlágri O Sole Mio je i založená Presleyova nahrávka z roku 1960 It´s Now or Never

 

(Pokračovanie v budúcom čísle: Chuck Berry, Jerry Lee Lewis, Buddy Holly a iní)

 

Spracované podľa: Dancing in the Street (dokument BBC)

     L. Dorůžka: Nevšední pesničkári všedných dní

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.