Divadlo

Jaroslav Klus

 

Dejiny melanchólie

Smutná hra o smutnom sne alebo naopak

(Úryvok)

 

Motto:

 

„Rok A

 

Ožili živly

v žilách bol príliv

v sprievode lodí

spenená hrôza

a na jej čele

z kryštálov soli

zvliekla sa voda

 

Voda je nahá

a nebo na dne

pomaly vlhne Atlantída

živly si zvykli

že už nič nie je

v žilách je týždeň

po pohrebe”

 

J. Klus

NIEKOĽKO VIET…

 

       (Stručný obsah – pre vás, ktorí si nie ste celkom istí, či  vôbec chcete čítať túto hru. Niekedy je totiž lepšie niečo nezačať, ako to potom nedokončiť a byť mrzutý kvôli premárnenému času, ktorý vám už nik nevráti, pretože aj o tom je trošku táto hra.)

 

       Hra je o poslednom predsmrtnom sne jedného bezvýznamného krajčíra Kristiána Trewinského, ktorý práve v tom sne prežíva kariéru umeleckého výrobcu postelí. A práve v tom sne stretáva všetko, po čom celý život márne túžil: skutočného priateľa, múzu, obdivovateľa, slávu, prácu, pri ktorej síce trpí, ale aspoň žije, cíti ako mu pulzuje krv v žilách. Trošku mu to istou mierou irónie a sarkazmu kazia jeho dcéry, ktoré do tohto čarovného sveta presakujú zo skutočnosti a pripomínajú mu jeho malosť, a to až dovtedy, kým sa aspoň nachvíľku nepreberie a na vlastnej koži nepocíti, aké môže byť takéto snívanie pre jeho blízkych nepríjemné, zničujúce… A keď to pocíti, radšej opäť ponúkne svoju dušu spánku, a to až dovtedy, kým sa spánok nestane večným.

 

 

 

 

OSOBY

 

KRISTIÁN TREWINSKY

bezvýznamný krajčír, keď sa však zasníva – výrobca postelí

NINA 1

dcéra Kristiána Trewinského

NINA 2 (EMA)

dcéra Kristiána Trewinskeho, v skutočnosti sa volá Ema, ale to nikoho nezaujíma

ANABELA

figurína na šaty v Kristiánovom sne – jeho múza a trošku aj zosnulá manželka

OTO

figurína na šaty v Kristiánovom sne – jeho skutočný priateľ

OLIVER

Figurína na šaty v Kristiánovom sne – jeho obdivovateľ

 

 

 

Technická poznámka: Na začiatku každého výstupu sa nachádza text písaný kurzívou a je  uväznený v zátvorkách. Uvedený text k ničomu nezaväzuje, je to len neopodstatnená reflexia autora čiže mňa.  Ak nepomôže, hádam neublíži.

 


3. výstup

 

Panebože, prečo  mi posielaš také sny?

 

(Ťažká otázka, kládol si ju Salieri, kladú ľudia polená do ohňa, len aby nezaspali a nemuseli v sebe hľadať na ňu odpoveď. Lenže to čo je hore, vraj nebo,  je asi naozaj len na to, aby nás to ťažilo a tlačilo k zemi, aby sa nelietalo.)

 

Hrajú: Kristián, Oliver, Oto, Anabela

 

Kristián: Panebože, prečo si mi dal tú túžbu tvoriť a nedal si mi talent naplniť ju?! Prečo mi posielaš také sny?!

 

Anabela: A čo, ak to nebol sen?

 

Kristián: (Kristián domnievajúc sa, že to hovoria Niny, popri tom ako zaspávajú, len nahnevane odvrkne.) A čo to bolo?

 

Anabela: Možno je to skutočnosť, možno práve tá tvoja ničotná krajčírska duša je len sen. Čo ak si môžeš vybrať a ty si stále vyberáš to horšie, skromnučký Kristián.

 

Kristián: (Diví sa, že sa Niny s ním o tom ešte rozprávajú.) Ste povedali, že ešte slovo o sne a odídete, tak čo vyrývate?!

 

Anabela: Reči sa vravia a chlieb sa je!

 

Kristián: Veď to, chlieb sa je. Asi máte pravdu, potrebujeme z niečoho žiť, potrebujeme niečo mať. (Otočí sa a zbadá, že Niny spia.) Možno som naozaj chorý…

 

Anabela: A možno nie…

 

Kristián: Anabela?

 

Anabela: La bella, dolce vita! (Rozbehne sa k nemu a skočí mu do náručia.)

 

Kristián: Do riti, do riti, ja som šťastný, ja som šťastný, ja som to vedel, ja som vedel, že to nebol len sen!!! Počkaj, to mám aj kamaráta a aj toho…

 

Anabela: Obdivovateľa.

 

Kristián: Olivera.

 

Anabela: A nielen jeho, máš ich stovky, tisíce, všetci poznajú tvoju posteľ a verím, že spoznajú aj mňa tvoju múzu.

 

Oto: A ty si si myslel, že tá posteľ nie je bohvieaká.

 

Oliver: Vďaka mne! Ja som tú vašu posteľ, majstre, čo ste mi nechali na pamiatku, ukázal.  Ešteže ste sa mi pod ňu podpísali. Mám mu to povedať?

 

Oto: Myslím, že to právo mám ja, som jeho najlepší priateľ.

 

Anabela: Bez múzy by ste mu takú správu nikdy nemohli povedať.

 

Kristián: Čo?

 

Anabela: Podľa tvojej postele…

 

Oto: … sa vyrábajú postele…

 

Oliver: … na celom svete.

 

Anabela: Postele milenecké.

 

Oto: Postele manželské.

 

Oliver: Postele smrteľné.

 

Kristián: A čo postele melancholické?

 

Anabela, Oto, Oliver:  Aj postele melancholické .

 

Kristián: Ty, to nie je možné, to nie je možné!!!

 

 

4. výstup

„On sa bojí, že je to len sen…”

 

(Kto by sa nebál?)

 

 

Hrajú: Kristián, Anabela, pár viet aj Oto a Oliver

 

Kristián: Takže som slávny.

 

Anabela: Jeden z najslávnejších.

 

Oto: Ak nie najslávnejší.

 

Oliver: Úplne najslávnejší.

 

Kristián: (Mrmle si popod nos.) Lenže čo ak majú Niny pravdu a toto je len sen, obyčajný bezvýznamný sen?

 

Anabela, Oliver, Oto: Prosím?!

 

Kristián: Nič, nič, len som si niečo pomyslel.

 

Anabela: Mne sa môžeš zveriť aj s tvojim najtajnejšími myšlienkami.

 

Kristián: Tebe by som sa aj zveril.

 

Anabela:  Ale?

 

Kristián: Oni, vieš, sú to len chlapi a niektoré veci chlapi pred chlapmi proste nepovedia.

 

Anabela: (Obráti sa na Olivera  a Ota.) No tak chlapci, na čo ešte čakáte?  Čo takto podvozok Kristiánovej trýzne, no, šup-šup, aspoň si trochu pretiahnete chrbátiky. (Oto a Oliver zalezú pod postele.) A nepočúvať!!!

 

Oliver: Majstre, nechajte ma u vás…

 

Anabela: Mám ti pomôcť?! Ešte sa napracuješ!

 

Anabela: No tak čo Kiki, čože ti obžiera dušičku?

 

Kristián: Kiki?

 

Anabela: Veď sa poznáme už dlho, môžeme si aj takto, je to také milé. Tak čo sme si to mrmlali popod nos, Kiki?

 

Kristián: Dobre, poviem ti to rovno. Bojím sa, že sa mi to všetko iba sníva.

 

Anabela: Kristián, ty mi neveríš? Prečo sa tomu všetkému bojíš uveriť? Čo tým môžeš stratiť?

 

Kristián: Že čo tým môžem stratiť?! Už som stratil!

 

Anabela: No čo také?

 

Kristián: Ženu a aj dcéry mi povedali, že ak s tým snívaním neprestanem, vykašlú sa mňa.

 

Anabela: Hovoríš, ako keby sme sa nepoznali, ako keby sme sa v živote nevideli.

Kristián: Ja viem, že sme sa videli, nedávno, lenže v sne. Veď to tu vyzeralo úplne ináč. Postele boli ako schody, na šijacom stroji bolo akvárium a ty, pokiaľ si pamätám, si ma opustila. Potom som sa prebudil a viete, čo ste boli? Figuríny, obyčajné stojany na šaty.

 

Anabela: Občas sa stane, že prostredie okolo nás akosi zovšednie. A s tou voskovou figurínou? Ty tvrdíš, že som len obyčajný vešiak na šaty, tak to si ma naozaj dojal!

 

Kristián: Ja  to netvrdím, ja sa len bojím, že je to všetko sen?

 

Anabela: Nemá ženu a ja som čo? Motor do chladničky? Veď to je so ženami bežné, jedna sa niekam vytratí, objaví sa druhá. A deti, deti nás vždy opustia a je jedno, čo dokážeme. Roky si o tomto všetkom len tajne sníval  a teraz, keď to máš  pri nohách, „on sa bojí, že je to len sen!”

 

Kristián: Dobre, ale moja žena, bola moja žena. Vieš koľko si kvôli tomu všetkému pri mne vytrpela? A teraz, keď mi to všetko, ako hovoríš, leží pri nohách, z ničoho nič sa zjavíš ty a  raz si a raz nie si, chvíľu ma miluješ a chvíľami sa tváriš, ako keby som neexistoval.

 

Anabela: Ja ťa opúšťam, aby som ťa motivovala, aby si trpel, lebo len v utrpení je človek schopný veľkých vecí. Ale to už bezhlavo plytvám veľkými slovami. Ja proste nie som bežný model dennej potreby. A ty nedokážeš nič iné len pochybovať. Ty si tú fantáziu dostal asi za trest. Nechápem, ako môžeš byť taký slávny.

 

Kristián: (Ironicky)Vďaka tebe.

 

Anabela: Prosím ťa, aspoň nebuď ironický.

 

Kristián: Dobre, pripusťme, že nie je jasné, čo sen je a čo nie, dokonca som ochotný pripustiť skutočnosť, že som slávny, ale ako mi chceš vysvetliť tie ryby?

 

Anabela: Aké ryby?

 

Kristián: Všetky! Poľské, slovanské, ja – ryba, vy – ryby, všade samé ryby, veľké, malé, a tých  porekadiel.

 

Anabela: S rybami si začal ty, šupinka pod obrus, nepamätáš?

 

Kristián: Ale vy ste v tom pokračovali a s akou chuťou!!!

 

Anabela: No to máš pravdu… takže ryby. No to nebude jednoduché, hovoríš ryby?

Kristián: Presne tak, ryby.

 

Anabela: Ty si to nepochopil, ty si to naozaj nepochopil? Veď už v Biblii sa o tom píše.

 

Kristián: O čom?

 

Anabela: Vieš čo, pokojne si ľahni, oddýchni, ja ti to o chvíľočku s Otom vysvetlím. Musíme sa trošku poradiť, jeden mozog na vysvetlenie niečoho takého veľkého nestačí. Tu už ide o čosi viac. Je to také odklínanie všedných vecí. Máloktorý smrteľník má šťastie spoznať to, čo ti za pár okamihov ukážeme.

 

Kristián: Asi naozaj nebudeš model dennej potreby. (Ľahne si a zaspí.)

 

 

 

5. výstup

 

Prečo sa stále objavujú medzi nami ryby?

 

(Otázka na telo, na rybie telo, lenže odpovedať na ňu nebude také jednoduché, pretože ryby sa vyšmyknú nielen z hocijakých nešikovných rúk, ale aj zo všetkých odpovedí.)

 

Hrajú: Anabela, Oto

 

Anabela: Oto, vylez! Počuješ, vylez! Máme problém!

 

Oto: Myslím, že naše problémy pominuli s príchodom jeho slávy. O čo sa ešte chceš snažiť?

 

Anabela: Nebuď taký prízemný. Keď ma bude vnímať ako svoju múzu, stále máme veľkú šancu… Tak neblbni a rozmýšľaj!

 

Oto: A nad čím?

 

Anabela: Prečo sme všade napchali tie ryby?

 

Oto: Tak nad tým si rozmýšľaj sama! S tými rybami to bol tvoj nápad!

 

Anabela: Hlavne, že ty si to obkreslíš, trochu vylepšíš  a zlizneš všetku smotanu.

 

Oto: Chceš sa mi vyhrážať?!

 

Anabela: Ale Otík, ak sa mi dvaja nedohodneme, tak kto?

 

Oto: Veď si hovorila, že si vie všetko tak živo predstaviť. Nechápem, čo sa stavia na zadné.

 

Anabela: Je mu smutno. Za ženou a aj o dcéry sa bojí. Ten jeho prekliaty smútok. Vari ja nie som žena?

 

Oto: Ale si a aká. (Načahuje sa po nej.)

 

Anabela: To nemyslíš vážne?! Všetko sa nám rúca a ty myslíš len na to jedno. Za každú cenu musíme vymyslieť, prečo sa medzi nami stále objavujú nejaké ryby.

 

 

6. výstup

 

Ale veď je to jednoduché

 

(Všetko sa chvíľami zdá byť jednoduché, aj tento Kristiánov život medzi dňom a nosom, medzi nebom a ženou.)

 

Hrajú: Anabela, Oliver, Oto

 

Oliver: Ale veď je to jednouché.

 

Anabela: Ježiši Kriste, zase on!

 

Oto: Veď ho nechaj, nech  ukáže, čo vie.

 

Oliver: (K spiacim Ninám) Ako to len robí? Cítite tú miazgu, tú večnú mladosť. Je hriechom, nepozerať sa, ó majstre, vaše ruky sú vzkriesením.

 

Oto: No za tie deti asi nie je nevyhnutné ďakovať len rukám, ale nechaj ich na pokoji a hovor!

 

Anabela: Počkaj, ty si počúval, ty vieš o čom sme sa rozprávali?

 

Oliver: Vždy počúvam, čo nám malým a bezvýznamným ostáva. Počúvať za dverami a dúfať, že raz aj z nás ako z mnohých veľkých niečo úžasné sa vyplaví  a oslní to svet.

 

Anabela: Tak už netrep a hovor!

 

Oliver: Niekedy sa divím, že sa Kristián s toľkou nehou k tebe skláňa. Hoci viem svoje, počul som, počul som…

 

Oto: Človeče, ty si ako Nostradamus. Mohol by si začať rozprávať normálne?

 

Oto: Prstom….

 

Oliver: Čo prstom? Pohnúť?

 

Oto: Naopak. Nechať ho vystretý, zamieriť a …. (Všetci si to skúšajú)

 

Anabela: Všetko máme na muške?

 

Oto: Jasné, veď je to také prosté. Z čoho sme vzišli?

 

Anabela: Z postele, keď Kristián zaspal.

 

Oto: Myslím ľudia. No predsa z vody. Kadiaľ sa bude uberať na konci tohto ani sna ani nesna tá jeho vetchá dušička. Riekou Styx, čiže opäť len voda. A toto, čo tu žije, a vlastne všetci, je také rozkolísané, ako plavba na lodi, na lodi, ktorá sa každým rokom o krok potápa. Hladina stúpa, avšak loď nie. A darmo si všetci búchajú učebnicou fyziky o hlavu, nič s tým neurobia.

 

Anabela: Počkaj, to vyzerá dobre a ďalej…

 

Oto: (Na Olivera) Prstom?

 

Oliver: Prstom, prstom…

 

Oliver: Pochopiteľne, stačí sa obzrieť. Všade sú fragmenty tej lode a jej blízkeho okolia. Božemôj, Anabela, veď si to sama povedala, odklínanie bežných vecí.

 

Anabela: Oto, to ťa napadlo len tak? Veď ty si fenomenálny, pokračuj!

 

Oto: Veď som to povedal,  stačí sa rozhliadnuť. Akvárium, veď je to len kúsok tej nekonečnej rieky. Dobre som to povedal, Oliver?

 

Oliver: Presne tak, myslím, že  Oto vie o čom hovorí…

 

Anabela: Lenže ešte stále mu nemáme ako vysvetliť tie ryby…

 

Oto: No a všetci máme doma vane, aby sme si na tú večnú vodu po troche privykali. Tak ako ryby, ktorých osud je veky ponorený do ticha. Hoci sa celý život snažia vysloviť aspoň hlásku, ich reč je nemá a nemenná. A my na tom nebudeme o nič lepšie. Napokon aj tento šijací stroj. Veď je to len kormidlo, ktorým si náš Kristián celý život vyšíval  svoj koniec.

 

Anabela: Takže ryby kvôli tej nemote?

 

Oto: Alebo také plachty v posteli. Prečo ich stále napíname, no aby nás neprekvapil náš možno nečakaný odchod a aby sme sa bez zbytočných rečí, takpovediac nemo ako kapitán Nemo, mohli odplaviť.

 

Anabela: Dobre, dobre, zas mi tu nemusíš toľko básniť o smrti. Lenže ja som mu spomenula aj Bibliu, ako mu to vysvetlím ?

 

Oliver: Noemova archa, tam je to úplne jasné.

 

Anabela: Vám je akosi všetko podozrivo jasné. Lenže čo konkrétne mu mám povedať?

 

Oliver: Povedať nič…

 

Anabela: A?

 

Oto: Predsa úplne postačí, keď mu tu postavíme z týchto úlomkov jeho ničotného života loď a vyplávame.

 

Anabela: Na večnosť? A musí to byť?

 

Oto: Tak to chodí, keď sa človek dozvie viac, ako človek vedieť môže, keď sa naplní ako čaša, musí ísť.

 

Anabela: A čo žena, čo tá jeho žena? 

 

Oliver, Oto: (Hnevlivo ju okríknu.) Anabela!!!

 

Anabela: No čo, len som spýtala.

 

Oto: Nemáš ho ty tak trochu rada?

 

Anabela: Aj tak je to už jedno. Radšej ho zobuďme, nech to už máme všetci za sebou.

(Zobudia Kristiána.)

 

 

7. výstup

 

Tá mladšia je Ema

 

(Opäť tie deti, ostanú po nás ako stroskotanci, ale to som už sentimentálny a sentiment sa nehodí ani na kar, nieto ešte do hry.)

 

Hrajú: Kristián, Anabela, Oliver, Oto, na záver trošku aj Niny

 

Pesnička, pri pesničke Oto a Oliver postavia loď, pochopiteľne zo scény, ktorá by mala byť tak prezieravo postavená, aby to bolo čo i len trochu možné.

 

Anabela: (Spieva pieseň.)

 

Z tých všetkých strát len jedna sa stratí

máš už k nej kľúč a máš i kód

Zo všetkých právd (tu) ostanú vraky

vietor ich objíme prídu (mu) vhod

 

Refrén:

Ak nájdeš v svedomí ten stožiar najvyšší

po troche zo sveta môžeš už zísť

s nikým sa nehádaj niet sa čím popýšiť

pokojne odplávaj tak to má  byť

 

Tá tvoja loďka by mala byť priehľadná

ako sklo na oknách čo vidia noc

hviezdy ťa po ceste zaiste nezradia  

ak dušou požiadaš tmu o pomoc

 

Tou  loďkou môžeš ísť bez obáv do ticha

v prístave nenájdeš nikoho viac

a keď si v odlive so smrťou potykáš

nájdu ťa na zemi len mĺkvo spať

 

Refrén:

Ak nájdeš v svedomí ten stožiar najvyšší

po troche zo sveta môžeš už zísť

s nikým sa nehádaj niet sa čím popýšiť

pokojne odplávaj tak to má  byť

 

Oto: Muž cez palubu! (Vyhodia Ninu z lode.)

 

Oliver: Ešte jeden. (Vyhodia aj druhú Ninu.)

 

Kristián ich ukladá do postele a ľútostivo sa na ne pozerá a melancholicky pokyvkáva hlavou.

 

Anabela: Už sa tam Kristián toľko nevrť a nastupuj, kým ešte máš tú správnu teplotu, za chvíľu už s tebou nič nepohne.

 

Kristián: Naozaj musím ísť s vami?

 

Oliver, Oto: Omyl, my ideme s tebou!!!

 

Kristián: Anabela, mohla by si na chvíľku. Neuveríš, ale je mi s tebou akosi  príjemne smutno, pripomínaš mi moju ženu..

 

Anabela: Som tvoja žena a toto je tá naša melancholická posteľ, tá sa nevymieňa, ostáva …. skľúčená, ťažkomyseľná, hojdavá….

 

Kristián: Predsa to bol len sen.

 

Anabela: Sen je len názov pre  život, ktorý žijeme v noci. 

 

Kristián: Odkiaľ to všetko vieš?

 

Anabela: Na ten nočný život nepotrebuješ nikoho, len sám seba, takže tú otázku si položil vlastnej osobe, nuž si na ňu odpovedz!

 

Kristián: A čo ten môj pomrvený denný život.

 

Oto: Keď uveríš jednému, nemôže vyjsť druhý.

 

Anabela: Nepleť sa do toho. Finále vždy patrí žene, jednej žene. Ale má pravdu.

 

Kristián: A nemohol by som tu ešte chvíľu ostať a trochu to poopravovať.

 

Oliver: Nemohli majstre!

 

Kristián: A prečo?!

 

Anabela: Už vieš priveľa. S tým by si nedokázal žiť, s tým sa ani nedá žiť. Taký je zákon. Keď to tu pochopíme, je koniec.

 

Kristián: A čo bude s Ninami?

 

Anabela: O Niny sa neboj aj ony si to prežijú, lenže už  s niekým úplne iným. A ináč, tej mladšej som dala meno Ema, len ty si to nikdy nebral do úvahy.

 

Kristián: Nedala by si mi za to všetko  facku, tú pálivú a  odvrátenú stranu bozku, za to všetko, čo som tu navystrájal?

 

Anabela: Nedám, moja ruka už nedoletí k tvojmu lícu a a neprekrví tvoju tvár. Nemôžem predsa preťať tvoje posledné privoňanie k čiernym chryzantémam, ktoré ti práve rozkvitajú v pľúcach.   

 (Všetci sa opäť premenia na figuríny.)

 

Kristián: Nuž keď nedáš, tak nedáš. (Kývne plecom a tiež sa premení na figurínu.)

 

 

* * *

 

 

DOHRA

 

 

 

Dohrávajú Nina a Ema

 

(Zazvoní budík, dievčatá sa preberú a dokončujú šaty v krajčírskej dielni, ktorú zdedili po svojom otcovi.)

 

Nina: Aj tak sa mi nikdy nepodarí ušiť také šaty ako otcovi.

 

Ema: Mal zlaté ruky. Škoda, že tu už nie je.

 

Nina: Toľko som mu ešte chcela povedať, aspoň že smrť mal takú peknú, v spánku. Bohvie, či sa človeku niečo pri tom sníva.

 

Ema: Asi nie. Len sa prudko nadýchne, akoby si k privoňal niečomu peknému a…

 

Nina a Ema: A nesmieme zabudnúť dať rybičkám!

 

 

 

KONIEC

 

P. S. Tak  to by sme mali.

  

Keď cukornatie koža…

(Spomienka jedného z mnohých na 36. ročník Palárikovej Rakovej)

 

         V prvom momente sa človek  preľakne, či  nemá osýpky, alebo niečo podobné. Až po chvíli zistí, že to nie je nič zlé, že to sa len na svet prediera niečo sladké z neho a koža tomu kladie odpor, hus jedna. Aj možno preto sa tomu hovorí husia koža. Niekde som čítal:

„… husia koža úžasu.” A ten úžas vo mne ešte aj dnes vyvolávajú spomienky na Palárikovu Rakovú. 

         Čo to vlastne je tá Paláriková Raková?  Bez zbytočných okolkov vám prezradím, že ide o jednu z najstarších a svojím spôsobom aj najvýznamnejších celonárodných divadelných prehliadok, na ktorej môže každé slovenské neprofesionálne divadlo predstaviť inscenáciu ľubovoľného slovenského dramatika. Hádam nemusím vysvetľovať, čo alebo kto je to slovenský dramatik. Hoci v dnešnej dobe muzikálov a mediálneho predaja mladých dievčat  pod rúškom Miss si človek nemôže byť ničím istý.  

         Pre istotu jeden príklad za všetky. Ján Palárik – slovenský dramatik, autor štyroch veselohier a jednej tragédie. Je síce pravda, že v niektorých veselohrách sa sčasti opieral o dejové a povahopisné prvky autorov P. H. A. Decourcella, A. Jaimea a E. Szigligetiho, prípadne vychádzal z inonárodnednej predlohy, najmä poľského dramatika Józefa Korzeniowskeho, jeho  veselohry sa veselo hrajú na doskách, ktoré okrem triesok v nohách znamenajú svet až podnes. Tragédia Dimitrij Samozvanec nám ostala zachovaná len v knižnej podobe. Nevylučuje sa však, že si ju nejakí odvážlivci trúfli naštudovať, nevedno.  Ján Palárik sa narodil v Rakovej, v obci neďaleko Čadce, mesta neďaleko Žiliny, malej metropoly severne od Viedne. Samozrejme, že tých slovenských dramatikov je podstatne viac a určite aj zaujímavejších, myslím však, že tento príklad je vhodný najmä z dôvodu presnejšej identifikácie spomínanej prehliadky.

Pre upokojenie, milí čitatelia, ubezpečujem vás, že už nebudem taký rozvláčny.

         V dňoch 23. – 25. apríla 2003 sa v Čadci a v už spomínanej Rakovej uskutočnila taktiež už spomínaná prehliadka. Odborná porota, naozaj odborná, aspoň podľa titulov pred i za menom a všetky súvisia s divadelnou tvorbou, rozhodla, že z prvého výberového kola, na ktorej mali svoje zastúpenie všetky významnejšie neprofesionálne divadelné súbory zo Slovenska, postúpia na prehliadku práve tri súbory. 

         A teraz k tomu úžasu, nech aspoň tu naplním potreby dramatického oblúka, klasického kánonu platného už od čias antickej drámy. Medzi tými vyvolenými súbormi sme boli aj my, divadlo z Oravského Veselého, ktoré existuje päť rokov a jeho meno je Tramthalia. Okrem toho, že sme divadlo z absolútnej periférie, takpovediac z konca sveta, sme aj divadlo autorské, čo je podľa mnohých v činohre prinajmenšom trúfalé a ja som ten, čo má to autorstvo na svedomí. A potom to už išlo akosi samo. Neviem, či je to tým, že v našom názve je spomenutá Thalia a ona sa nám za to štedro odmenila, alebo tým, že mám meniny v deň narodenia Jána Palárika, ale nech je už ako je, za moju hru Dejiny melanchólie sme okrem 1. miesta a zlatej plakety získali (na návrh študentskej poroty) aj Cenu primátora mesta a  Margita Maslaňáková  cenu  a pamätnú plaketu za najlepší ženský herecký výkon. A to sme tam išli s tým, aby sme neboli tretí čiže poslední. Unikla nám len cena za najlepší mužský výkon, ale my sa polepšíme. 2. miesto získal výborný divadelný súbor Kairos z Banskej Štiavnice a 3. miesto divadlo zo Žabokriek, to len pre úplnosť. Okrem súťažných predstavení bola prehliadka obohatená hosťujúcim predstavením profesionálnych divadelníkov z Martina, otvorením výstavy akademického maliara Milana Mravca a mnohými inými kultúrnymi podujatiami.

         Verím, že táto prehliadka prežije a  sever Slovenska ostane  i naďalej  pre divadelníkov hrejivý…

Insitný režisér DS Tramthalia z Oravského Veselého

Jaroslav Klus

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.