Pôvodná poézia: Jana Mojžitová

Jana Mojžitová

 

 

chcem byť

hodinovou ručičkou

nech môžem vo vlastnej dlani

rozdrviť nekonečný

proces všetkých dianí

 

 

so sebou priniesol

troch prachu

z neďalekej stavby

vôňu malty a lesa

veselo postrapatil

jej vlasy

aj keď stratili

všetko svetlo slnka

ako malý chlapec sa pohral

s jej sukňou

s množstvom nemoderných

vzorov

 

a ona spala

alebo sa bála otvoriť oči

nechcela vidieť

že tak ako minulú jeseň

aj dnes je to iba vietor

 

 

dym

spletený do menších uzlíkov

s výdychom slnka

strácal svoju podobu

aby sa znova našiel

nad hlavami stromov

v neznámej zemepisnej

šírke

s pokrivenou fotkou

vlastnej tváre

zhrbený zemou

k zemi

z betónu a kameňa

kladie sám

do ohňa

čerstvé drevo

aby pretrval

 

 

v noci

hviezdy melú

vesmírny prach

a slzy posolené slnkom

minulého storočia

 

hviezdy plávajú

pod zabudnutým mostom

a sú ako utopená

morská víla v studni

 

hviezdy sa lesknú

vo falošných perlách

našich starých mám

čo prosia ruženec o silu ruže

nech dokáže nebodnúť

 

hviezdy jednoducho

niekedy plačú

nad životmi

svojich pozorovateľov

 

lebo nie človek

má nebo ako na dlani

 

 

ešte stále nedokážem

v sebe potlačiť

toho človeka

čo trpí náklonnosťou

k sebe samému

hľadá svoj odraz

vo výkladnej skrini

chce byť lepším

v nesprávnych očiach

reflektuje

afektuje

efekt tu je

a pritom vlastne

ani nie je…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.