Literárny klub z Čadce

K L U B F Ó R U M

Klub mladých autorov pri Kysuckej Knižnici v Čadci

 

Nie jedenkrát som sa už vyjadril k tematike literárnych klubov a rôznych spolkov či združení mladých autorov. Mám vlastný (a priznávam, že značne vyhranený) názor na existenciu a opodstatnenosť literárnych klubov a tiež rôznych regionálnych literárnych súťaží, čo môže v konečnom dôsledku vyznievať paradoxne, keďže by som dnes chcel predstaviť práve jeden takýto klub z Čadce. Na druhej strane ale pripúšťam, že niekoho azda stretnutia s ľuďmi, ktorí si majú (a chcú) niečo povedať – a nemusia to byť len „stretávky” mladých literátov či výtvarníkov  a pod. – môžu uspokojiť.

Na Slovensku v súčasnosti pôsobí niekoľko literárnych klubov. Ešte nedávno – pred pár rokmi – mali dokonca tieto „združenia” vo vtedajšom  Národnom Osvetovom Centre svoju „sekciu”, kde koordinátorom pre celé Slovensko bol stanovený básnik Vojtech Kondrót. Dnes, našťastie, táto bohumilá (…) činnosť už nijako „inštitucionalizovaná” pravdepodobne nie je. Nemám o tom vedomosť…

Napokon, založenie a samotná činnosť klubu je progresívna myšlienka. No hádam iba pod podmienkou, keď zainteresovaní vedia „ako na to”… Môže sa totiž stať, že „silením” a neustálym zdôrazňovaním potreby stretávať sa a konfrontovať svoju tvorbu s klubovými kolegami, dôjde k ochabnutiu záujmu samotného autora, ktorý nepociťuje potrebu porovnávať svoju prácu s niekým iným, či na spoločných sedeniach predčítať svoje texty a následne počúvať, kto mu v nich čo vytkne, alebo pochváli. V takejto atmosfére sa môže jednoducho prihodiť (i keď pripúšťam, že to nie je zákonitý jav), že mnohí členovia klubu postupne „stratia” svoju  originalitu, vytratí sa ich jedinečný prístup k tvorbe, podľahnú akejsi (v rámci svojho klubu) „globalizácii”, atrofii vlastnej poetiky a začnú – pod vplyvom vzájomných násilných interakcii – (s prepáčením…) písať to isté alebo takmer to isté…

Domnievam sa, že ak už má literárny klub existovať, mal by hádam svoju činnosť, či tému stretnutí, zamerať i na „neliterárne” témy, stretnutia oživiť prirodzene, pritom však zájsť hlbšie pod kožu všednosti a všeobecnosti, a nielen v samotnej tvorbe. Klub by asi nemal nikto riadiť, šéfovať mu. Možno len ochotne vypočuť, povedať svoj názor, aj keď stále nie som presvedčený o tom, že vždy to musí vyjsť tak, ako sa teoreticky predpokladá. Je nakoniec prirodzené aj to, ak sa niektorí autori radšej potichučky z klubového košiaru vytratia a budú písať ďalej aj bez zbytočných rád, dobrotivých usmernení či „veľkodušných” potľapkaní po pleci… 

Častým „javom” v literárnych kluboch je aj vydávanie zborníkov. Z vlastnej skúsenosti poznám šteklivý pocit, ktorý človeka obleje vtedy, keď vo vlastných rukách drží „niečo” zviazané, vytlačené a to „niečo” ešte obsahuje aj jeho meno, voľačo z neho samého. Kto ale – vrátane členov klubu a ich priateľov – si tento zborník prečíta? Nezaváňa to trochu falošným a jalovým šteklením sebavedomia? Samozrejme, každý spisovateľ – teda i ten začínajúci – potrebuje čitateľa. Ruský spisovateľ a publicista Veniamin Smechov spomína na svoje stretnutie s Viktorom Nekrasovom v Paríži, ktorý mu o. i. vtedy povedal: „Spisovateľ bez čitateľov je… nasleduje spŕška vulgarizmov.” (LT 15/2000; str.9).

Literárny klub z Čadce má na svojom rováši už zborníky dva. Prvý – Oáza, vydali v Kysuckej knižnici v Čadci, keď v spomínanom klube sedávala s mladými ešte Eva Kubalová – kamarátska učiteľka slovenčiny z miestneho gymnázia, odhodlaná pre svoje „ovečky” z klubu podstúpiť každý mesiac – niekedy aj útrpne – stretnutia… Druhý zborník – Modrý flám, sa vydral na svetlo sveta v čase, kedy sa Eva rozhodla z klubu odísť. Riaditeľka čadčianskej knižnice Mgr. Janka Mudríková – poznajúc moju averziu k takýmto „stádovým grupovaniam” – ma nahovárala, aby som – keď už budem v knižnici -, zašiel aj do spomínaného osirelého klubíku. Bránil som sa, statočne som odolával, po čase som však podľahol. Možno som spravil dobre, možno nie. Podstatné je, že klub viac menej úspešne existuje dodnes.

Stretnutia dnes neprebiehajú podľa žiadnej šablóny či vopred vytýčeného programu. Prísť (aj odísť) môže ktokoľvek. A často aj príde. Posedí, chlipne z vínka, prečíta, porozpráva sa… Spomínam však aj na obidnú skúsenosť z jedného letného stretnutia, kedy som vyslovil – dosť zreteľne a nahlas – svoj názor na isté ambiciózne sa tváriace texty, a ich autor už na stretnutie odvtedy neprišiel… Takže aj tak to chodí.

Klub mladých autorov pri Kysuckej knižnici v Čadci nesie do istej miery možno i dedičstvo po svojich predchodcoch, ktorí sa tiež stretávali v čadčianskej knižnici (aj) kvôli literatúre a nakúkali slečne literatúre pod sukne. Dnes ich mená čitateľovi – rozhľadenému v pôvodnej slovenskej literatúre, môžu nemálo napovedať: Peter Holka, Jana Kuzmová, Ján Papp, Ján Frátrik a iní…

Čo však stretnutia čadčianskeho literárneho klubu prinášajú, a odnášajú niektorým jej dnešným členom?

 

Mária Krupíková: Literárna tvorba je pre nás všetkých možno ako ohňom v krbe, pri ktorom sa dá príjemne posedieť, keď vonku zúri kysucká zima – v pravom zmysle slova. Často to ale v ohníku aj zapraská… humorom. Niekedy sa aj zadymí – keď je ten „humor” na môj vkus až príliš pikantný…).

 

Róbert Priehoda: To, čo mi stretnutia prinášajú, je veľké tajomstvo a to, čo mi odnášajú, je ešte väčšie. Ale nikomu to, prosím, nehovorte!

Silvia Macurová: Veľmi dobrú náladu, vždy bolesti brucha od smiechu, nových ľudí, nové zaujímavosti, pikošky…

Martina Homolová: Dalo? Priateľov… Vzalo? Nič, alebo sa to len ukáže?

Zuzana Grochalová: Prinášajú: nové kontakty, uhly pohľadov, rozhovory, niekedy rehot, smiech… Odnášajú: niekoľko ilúzií – ale tak to asi má byť.

Svetlana Jankovičová: Aspoň raz za mesiac vypadnem medzi „normálnych” ľudí…

Katarína Chrastinová: Obávam sa, že ma tie stretnutia iba odnášajú, a potom sa musím sama „priniesť”. Ale priznávam isté fakty, ktoré… Je mi fajn. Stretnutia ma kriesia k „literárnemu životu”.

Ondrej Hrtús: Prinášajú mi to, čo sa priniesť dá, a odnášajú mi to, čo sa odniesť nedá…

 –MaG-

 

Ukážky z tvorby členov Klubu mladých autorov pri Kysuckej knižnici v Čadci

 

Mária Krupíková

          

S DOVOLENÍM PRÁVE VÁM

Vlaha kvapky

O mori hovorí

Tieň svedčí tme

Precíznosť stvoreného

Boha dáva tušiť

 

KOPČEKY

Črepiny

Rozbitého zrkadla

ako my.

Zdanlivo všedné

až nepatrné

do zabudnutia.

Ostré pre prsty

ešte slepých.

Tiež jedinečné.

Pravda v básni

báseň v črepine

 črepina v nás.

 

 

Mária Zakopčanová

 

XXX

Písať

na dlaniach

múzy

a zabudnúť

na hrôzy

potvrdené

tmou

nevedieť

že si bol

len hrou

Odpusť mi!

A tajné sny

už nebudú

predstavou

 

 

XXX

je taký krásny

zhora o niečo širší

postupne chudnúci

a zrezaný nakoniec

 

je taký vzácny

uchová tajomstvá

   vzduchu a

čírosť tmy

 

je taký . . .

pramálo zvláštny

a nekonečne málo dôležitý

bez vína

 

 

Martina Homolová

 

VZDIALENÝ

                                                              

Tisíce míľ, tisíce svetov

vzdialený odo mňa vzdialený,

tisíce slov, tisíce krokov

tisíce listov spálených.

Milión a možno iba jeden

milión , ale iba ty sám

akoby ponorená v mede

stále spím a snívam.

 

 

Róbert Priehoda

  

•2  x málo

stane sa

že stratím reč

keď pozhasínam

kúsok z teba 

a dám ti meno

čo by zato stálo

 

aj to je triumfom

na ramenách

so srdcovým kráľom

vynásobiť city dvoma

a vždy dostať

dva krát málo

 

Zuzana Grochalová

 

PRIHORELO NA PANVICI

pália ma brušká

 prštekov

oškrela som si

keď som mu ískala strnisko

utiekol

nohy na plecia

strmý skok

zo zajatia von

 

dlane mám plné jaziev

osmutnievam

 

 

NEVERIACI TOMÁŠ

lampášikom kydáš žiaru

áno tu som

 

vyhŕňaš si rukávy

vraj nehopotne ma

vylákaš zo zármutkov

 

tak to chcem vidieť

 

 

Svetlana Jankovičová

 

PADÁ(K)

(venované M. Válkovi)

 

Z teba sú ženy iste na mraky,

z básnika, ktorý má život kdejaký.

A ja, známa,

kedy som bola sama,

nechcela by som dva padáky…

Chcela by som iba jeden –

ten, čo žiť ma (ne)núti,

ten, čo ma vyvedie na kraj lesa

z tmavých zákutí.

 

Ondrej Hrtús

  

XXX

keď zavoláš ma

a čakáš

že sa k tebe

nevráti ozvena

vtedy si poviem:

ešte chvíľu zostanem ukrytý

v bielej hmle

tvojich slov

a keď zmĺkneš

pohladím ti tvár

 

 

XXX

keď Adam zaspával

v Evinom lone

deň po zatvorení

nebeskej brány

takto so povzdychol:

ešte dlho budem

zrieť

nevinne opretý

o hrušku s jablkami…

 

Katarína Chrastinová

 

:-) ONE SMILE ON MY FACE

(alebo Každý myslí na seba, len ja myslím na Mňa)

 

„Dofrasa!” hystericky som skríkla do dychom naplnenej izby.

Už pekelne dlhú chvíľu som civela do stropu a snažila sa zistiť, aký je deň a čo mám urobiť. Samotné určenie času a činnosti mi dávalo pocítiť bezvýznamnosť jedinca v zakrivenom časopriestore.

Slnko sa zabodlo do oblohy a podrezalo si žily. Odmietla som vyjsť von, do tej krvavej agónie hnusu, gýču a poetiky zároveň, no len čo som sa ako-tak pozviechala podopierajúc sa na lakťoch, pár kvapiek mazľavej tekutiny mi stieklo do vlasov. Zobrala som ich a prameň po prameni olizovala. Nenásytne. Ako zviera.

Čo na tom, že sa to nepatrí. Aj tak nebol na okolí nik, čo by skontroloval všetky abnormálnosti, ktorých som sa v to ráno dopustila. Priznávam. Vedome a dobrovoľne. Dobrovoľne nasilu. Ešte chvíľu som nechala svoje telo v nehybnosti, očami preskakoval zo steny na stenu. Každý deň si vytváram takéto malé väzenie, súkromnú celu, ktorá ma oddeľuje od okolitého sveta, no zavše pomedzi mreže prenikne závan akejsi ničomnosti a ja sa môžem z nej zblázniť, zošalieť. Veď ako odolať márnivej túžbe podľahnúť, vlastniť čosi, drviť to v dlaniach, prosíkať ako dieťa, ktoré potrebuje uchlácholiť. Koniec koncov, človek je divoch a žiadna technika to z neho nevytlčie. Som si tým absolútne istá, vedia to aj moje ruky, oči, tuk,  ktorý sa hromadí pri srdci a jedného dňa ma bezpochyby zabije. Kašlem na to! Aj tak raz pôjdeme všetci do Neba. Všetko je možné v tejto zakliatej dobe a prekliatej krajine, kde každý len kľaje a zalamuje rukami, akoby mu za to  platili bohvieaké peniaze. Vraj Slovensko je dolinou smrti, konečnou stanicou, do ktorej nikto nedokáže nastúpiť a predsa sedí kdesi pri okne, divo si predstavujúc život. Vraj Slovensko je diera, kde prekvitajú drogy a načahujú slizké dlane a zvodné telá a jazyky ako plamene. Všetko raz zhorí, aj oheň. Len iskry si to môžu ešte stále hodiť na slamené strechy nežností. Ktovie či možno niečo z toho odkliať. Vzkriesiť.

Trochu ma oziabalo, na rukách a prstoch som pocítila náhly chlad, nepríjemný ako keď v hrdle náhle vzklíči Sahara a jej bohapusté oázy mi ukradli hlas. Hľadela som na jednotvárny výzor steny, na jej hladký povrch popretkávaný rokmi a mojimi výčitkami. Svoj život si každý kazí sám. A kto to dovolí inému je poriadny čudák, ak nie blázon či pomätenec, ktorého si nevážim viac ako presolený chlieb. Ale niekedy vraj nie je na výber. Denne chodím po uliciach, blúdim v tom prepadlisku  betónových labyrintov, blúdim, potkýnajúc sa o pozostatky cigariet, o prašivú ľahostajnosť, ktorú vzývam každú noc, keď do očí nasávam tmu. Aby sa aj cez deň dalo snívať. A ulice sú nemé. Tiché. Mosty vysoké, nedobytné, stavby, čo spoje mestá, a rozdelia ľudí. Chodievam sa pozerať na tento svet. S nocou  v zraku a obrázkami vlčích makov. Nič sa nemení. A aj napriek tomu je všetko iné.

Človek je divoch a žiadne technika to z neho nevytlčie. Určite.

Šesť hodín stredoeurópskeho času. Schmatla som myšlienky a ešte v pyžame vybehla von.  Strapaté vlasy sa zarývali do nocou poznačenej tváre. Uvedomiť si vlastnú bezvýznamnosť a pominuteľnosť niečo trvá. A niekedy na to ani človek nepríde bez toho, aby čosi stratil, aby sa musel vzdať vlastným snom a pretrpieť ukrutnú bolesť. Sekunda, dve, tri…koniec. Voda a koniec.

Potom som ešte dlho-predlho hľadela do prúdu rieky, ktorá sa hadila pomedzi kopce, šepkajúc tichý nápev hľadania. I ja som sa vnárala do jej vĺn, strácala sa v nich a potajme dúfala, že sa tam nájdem. No zrazu som si spomenula na nášho psa. Tiež sa raz stratil, a nikto ho už nikdy nenašiel …

 

Marián Zbončák

 

HORKÁ ŠĽAHAČKA ŽIVOTA

(úryvok)

 

Ôsme NIE

Prekliate NIE! Chce nás ovládnuť. Burcuje nás k agresivite. Štrajkuje voči nehe. Je na nás, či ho necháme prerásť cez hlavu, alebo ho rozšliapneme skôr, ako začne v nás koreniť.

Ruža sa neukrýva pred nocou.

 

Deviate NIE

Prečo ju tri písmená v znení NIE nepoznajú? NIE, úhlavný nepriateľ najkrajšieho z najkrajších. Chceme obetovať všetko, neustále hľadáme vieru. Stačí jedno NIE a je po našej námahe.

Ruža je najkrajšia v srdci.

 

Desiate NIE

Hľadanie zmyslu života. Hľadanie odpovedí. Čakanie na odpoveď : Prečo? Zmysel nášho života si modelujeme sami. Na každú otázku dostaneme odpoveď, hoci veľakrát neskoro, no času to nevadí. Odpoveď na Prečo? , je tvrdohlavo zatrpknutá.

Ruža, zdroj radosti.

 

Jedenáste NIE

Pochovám otrávené city, škoda, že sa nedajú spopolniť. Neostáva iné, len čakať v šípovom zámku na princeznú.

Ruža, neprečítaná záhada.

 

Po každom NIE príde vytúžené ÁNO.

 

Silvia Pavlíčková

 

ĽAD

Čakám s otvorenou náručou

na blížiacu sa lávu radosti

vedľa mňa zvädol kvet

a vyschol potok

ďakujem ti „samaritán”

za tú faloš v pozadí

verila som zbytočne

to však tebe

neprekáža

 

FAKT

myšlienka ma stvorila

slovo uväznilo

nerozprávam

mlčky existujem v dave

myšlienok a emócií

myslím teda som

slobodná a mŕtva

 

Stanislava Lipková

 

XXX

Z hniezda vypadla

bez krídel –

chvíľu letela

pokrčená pohľadom dažďa

krúti sa okolo fragmentov dna

roztopená v kaluži

ešte sa nenarodila

spiaca

ním nedotvorená

 

 

Peter Kubica

 

XXX

najkrajšie básne nikdy nenapíšem

radšej ich s tebou prežijem

nenájdem pre ne rýmy verše

ty to však vieš i ja to viem

 

najkrajšie básne píše život

na smädné ústa všetkých žien

rýmuje lásky šepká clivo:

pravdu ti nikdy nepoviem

 

najkrajšie básne budú také

že po nich vyjde v noci deň

popíjam s tebou čínske saké

opitý láskou odídem

 

a stratím v tebe svoje básne

zaspím nad stolom s papiermi

 

(iba s ňou)

 

keď cudzia ruka lampu zhasne

vtedy ti budem neverný

 

(i básňou)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.