Masová kultúra III.

Od masy až k masovému umeniu (3/3):

Masové umenie – princípy konzumu

DUŠAN SADLOŇ

 

Masové umenie býva zväčša označované ako fabrikovaný produkt, distribuovaný pomocou masovej technológie a určený predovšetkým na zábavu a oddych. Pochopiteľne, môže tu vyvstať otázka, či je označenie umenie v tomto prípade na mieste. Sú autori, ktorí sa podobnému označeniu vyhýbajú a masové umenie považujú za púhy výrobok, nehodný estetickej, či filozofickej analýzy. Na strane druhej stoja oponenti, ktorí v masovom umení vidia dominantný a najprogresívnejší prejav súčasného kultúrneho a umeleckého diania. Tak, alebo onak, pojem masové umenie je dohodnutý konvenčný znak a ako taký ho treba prijať.

 

Konzumácia a spotrebovávanie diela

Kultúra sa podľa Hannah Arendtovej stáva masovou vo chvíli, keď sa na kultúrne predmety vrhne masová spoločnosť. Nebezpečenstvo podľa nej spočíva v tom, že kultúrne predmety nadobro spotrebuje, pohltí a zničí. Arendtová si všíma princípy masového trhu a správne podotýka, že problém nespočíva v samotnej masovej distribúcii. Ak sa vrhnú knihy, či reprodukcie obrazov na trh za účelom predaja vo veľkom meradle, potom to ešte nemusí ovplyvniť povahu týchto predmetov. Ku zmene ich povahy, k spotrebovaniu, dochádza až v okamihu “…kedy sa oni samé menia, ak sú pri reprodukcii, filmovom spracovaní, prepísané, zhustené, digestované a redukované na gýč. To potom neznamená, že sa kultúra masovo šíri, ale že sa – aby poskytla zábavu – postupne ničí.” (1, str. 132) U Arendtovej teda splýva pojem spotreba s pojmami znehodnotenie, či deštrukcia hodnoty umeleckého diela.

Iný uhol pohľadu poskytujú autori, ktorí si všímajú povahu konzumácie a upozorňujú na fakt, že je to v skutočnosti neukončiteľný proces. Prvým dôvodom je povaha konzumenta, ktorého Bauman charakterizuje takto: “Hľadanie a nenachádzanie, či presnejšie neschopnosť nájsť to, čo hľadajú, nie je pre konzumentov v konzumnej spoločnosti nepokojom, lež prísľubom blaha či možno blahom samotným. (…) Teda nie chamtivosť získať a vlastniť, nie zhŕňanie bohatstva v materiálnom zmysle, ale vzrušenie z nového a nepoznaného pocitu je cieľom úsilia konzumenta. Konzumenti sú predovšetkým zberatelia pocitov – zberateľmi vecí sú len v sekundárnom, odvodenom zmysle.” (2, str. 80) Druhým dôvodom, na ktorý upozorňuje Umberto Eco, je povaha (štruktúra) samotných výrobkov – objektov masového umenia. Charakterizuje ich ako zámerne neskonzumovateľné. Percipient tak pri rozličných objektoch masového umenia konzumuje stále tú istú zápletku (napr. dobro a zlo, láska a moc, šťastný koniec), len kulisy sa menia.

 

Charakterizácia masového umenia

Americký filozof Dwight McDonald vo svojej eseji Teória masovej kultúry rozlišuje vysoké umenie od masového a ľudového umenia. Vysoké umenie delí na práce majstrov (napr. Rembrandt) a avantgardistov (napr. Steve Reich), pričom z kategórie vysokého umenia striktne vylučuje takzvané akademické umenie (napr. filmy Merchant – Ivoryho), či umenie s priemerným vkusom (middlebrow art). Tie spolu s masovým umením (napr. seriál Simpsonovci) spadajú u McDonalda pod kategóriu gýč. Iné je to s ľudovým umením (napr. pouličný break – dance). Rozdiel medzi ním a masovým umením charakterizuje McDonald takto: “Ľudové umenie vyrastalo zdola. Bol to spontánny a pôvodný výraz ľudí bez vplyvu vysokej kultúry, ktorý vyhovoval ich vlastným potrebám. Masová kultúra je zneužitá zhora. Je fabrikovaná technikmi, ktorých najali obchodníci, jej publikum sú pasívni konzumenti, ktorých participácia je ohraničená voľbou medzi kúpením a nekúpením.” (3, str. 17) Ľudové umenie artikuluje individuálny étos, či vízie ľudí zdola. Je výrazom ich individuálneho chápania bytia. Masové umenie naproti tomu podľa McDonalda nevyjadruje nič osobité.

 

Problémy s McDonaldovou definíciou masového umenia

McDonald vo svojej práci predložil tiež desať postulátov (3, str. 21 – 24), v ktorých sa snažil charakterizovať povahu masového umenia a na tomto základe vykresliť vzťah masového a vysokého umenia. Tieto postuláty si zaslúžia trocha hlbšiu analýzu. Prvá charakteristika definuje masové umenie nasledovne:

1) Objekt masového umenia je masovo fabrikovaný výrobok.

Fabrikácia je najtypickejší znak masového umenia, jeho základná povahová črta, ktorá ho odlišuje od ostatných druhov umení. Masové umenie je vždy výrobok, tovar vyrábaný vo veľkom meradle a určený na predaj.

2) Všetky masovo fabrikované výrobky sú vytvárané pre masovú spotrebu podľa možnosti čo najväčšieho počtu ľudí.

Druhý postulát vychádza z princípu predajnosti. Výrobca sa snaží svoj tovar predať a preto je celkom pochopiteľne v jeho záujme osloviť čo možno najväčší počet potenciálnych zákazníkov.

3) V snahe byť vhodný na masovú spotrebu, produkt masového umenia musí byť orientovaný smerom k tomu, čo je spoločné veľkému počtu ľudí.

4) Preto je produkt masového umenia orientovaný smerom k tomu, čo je spoločné čo najväčšiemu počtu publika.

Ani tieto dve premisy nie sú nejasné a vyplývajú opäť z prirodzeného zákona trhu. McDonald však pokračuje:

5) Navyše, čo je spoločné publiku, nie je zlúčiteľné so zvláštnymi prejavmi (ani individuálneho umelca, ani etnickej, či komunálnej subkultúry).

6) Preto masové umenie nie je zlúčiteľné so zvláštnymi prejavmi.

Tieto dva postuláty sú prvou veľkou trhlinou McDonaldovho myšlienkového postupu. Keby masové umenie nevyžadovalo zvláštne / individualistické prejavy svojho tvorcu, musel by pravdepodobne existovať nejaký ustálený neosobný jazyk masového umenia, ktorým by každý objekt masového umenia komunikoval so svojím percipientom. Ak by sa takýto jazyk nemenil, navodzuje mi to predstavu neuveriteľne stagnujúceho, nezaujímavého a z toho dôvodu aj nepredajného artiklu. Ako inak sa však môže tento jazyk meniť, než invenciou a vlastným rukopisom autora? Preto oponujem, že napriek existencii istých ustálených princípov tvorby masového umenia, nemožno tu hovoriť o vylúčení individualistických, či iných zvláštnych prejavov autora. Naopak, pri mnohých dielach masového umenia ľahko rozoznáme charakteristický rukopis autora (filmy Alfreda Hitchcocka, knihy Julesa Vernea, hudba Franka Sinatru a pod.), ktorý posúva hranice jazyka masového umenia do nových podôb.    

7) V snahe nájsť si čo najväčšie publikum, objekt masového umenia musí smerovať k najnižšej úrovni vkusu, citlivosti a inteligencie publika.

8) Preto objekt masového umenia smeruje k najnižšej úrovni vkusu, citlivosti a inteligencie publika.

Opäť dva postuláty, ktoré nie celkom presne charakterizujú skutočný stav masového umenia. Podľa tejto charakteristiky by sa mohlo zdať, že ideálnym objektom masovej kultúry je hard core pornografický film s prvkami násilia. Myslím, že bezpochyby spĺňa všetky kritériá, uvedené v oboch premisách. Aká je však skutočnosť? Na jednej strane pornografia spĺňa status prevládajúceho žánra. Ako píše Naomi Wolfová: “…film, televízia a časopisy musia súperiť s pornografiou, ktorá je dnes najväčšou mediálnou kategóriou. Pornografia produkuje na celom svete približne sedem miliárd dolárov ročne. Je to neuveriteľné, ale je to viac, než ostatné filmy a hudobný priemysel spolu.” (4, str. 89 – 90) Na strane druhej však tento prevládajúci ráz dostáva svoje kontúry v špeciálnych obchodných sieťach a je určený špeciálnemu zákazníkovi – bežne sa v kine, či v televízii s pornografiou nestretávame. Pornografia nie je v tomto zmysle strednoprúdový konzum. Nehovoriac už o tom, že jej chýbajú umelecké ambície a štruktúra konštrukcie objektu masového umenia, o ktorej budem ešte hovoriť.

 

Masové umenie nemusí byť povrchné

Nazývať hranicu úrovne vkusu, citlivosti a inteligencie publika, na ktorej sa záujmy publika stretávajú, najnižšou je podľa mňa naivné. Masové umenie sa nemusí vyhýbať závažným spoločenským, či filozofickým otázkam, ich interpretáciu však zámerne (či nezámerne) skresľuje, podriaďuje dobovým módnym vplyvom, preexponovaním formy a potlačením obsahu, či použitím zaužívaných a overených stereotypov, zjednodušujúc tak východiskové odpovede. Ani úroveň jednotlivých objektov masovej kultúry nie je rovnaká. Na jednej strane stoja dielka, ktoré sú neosobnou výpoveďou autora, plnou stereotypných obrazov a zaužívaných klišé. Tie môžeme smelo označiť za gýč. Na opačnom konci tohoto pomyselného rebríčka sú však objekty, ktoré z takejto charakteristiky vypadávajú.

 

Náročnosť vysokého umenia

Posledné dva Mc Donaldove postuláty sú takisto dosť problematické. Znejú takto:

9) V snahe súťažiť s masovým umením, vysoké umenie musí takisto smerovať k najnižšej úrovni vkusu, citlivosti a inteligencie.

10) Preto vysoké umenie smeruje k najnižšej úrovni vkusu, citlivosti a inteligencie.

McDonald tu dochádza k prekvapivému záveru – podľa môjho názoru však veľmi nesprávnemu. Po prvé si myslím, že ak vysoké umenie začne súťažiť s masovým umením a manipuluje s vlastnými postupmi narácie v prospech zrozumiteľnosti širšiemu publiku, automaticky sa vzdáva svojho statusu vysokého umenia, nech by bol jeho tvorcom akokoľvek renomovaný umelec. Po druhé – zdá sa mi, že vývin moderného, avantgardného umenia takýto lapsus nepotvrdzuje. Naopak, moderné umenie si vyžaduje čoraz náročnejšieho diváka, ktorého optika je formovaná intelektuálnym poznaním estetických súvislostí v modernom umení, na základe ktorých môže percipient umelecký objekt dekódovať a participovať tak na umeleckom zážitku. Najjednoduchším príkladom takéhoto vzťahu percipienta a umeleckého objektu je popart, využívajúci techniky a naratívne postupy masového umenia, transformujúc ich do novej podoby v zmysle plurality, o ktorej hovorí napríklad Welsch: “Situáciu postmoderny charakterizuje, že sme konfrontovaní s rastúcim množstvom rôznych životných foriem, koncepciou vedenia a spôsobom orientácie; že si uvedomujeme legálny charakter a nepopierateľnosť tejto plurality; a že túto mnohosť bezpodmienečne a stále viac uznávame a oceňujeme. (5, str. 21)

Som si vedomý toho, že taký opis moderného avantgardného umenia, aký som ponúkol, môže byť napadnutý z elitárstva (umenie ako objekt rozpoznateľný len fundovaným intelektuálom). Nechcel som však naznačiť, že by moderné umenie nemohlo osloviť aj celkom jednoduchého, či nevzdelaného percipienta. Chcel som iba podotknúť, že na pochopenie tvorivých zámerov, techník, či filozofie autora umeleckého diela (teda komponentov, ktoré sa jednoznačne podieľajú na validite diela) nevystačíme len s jednoduchým estetickým zážitkom prvého dojmu.

 

McDonaldova druhá typologizácia

Pravdepodobne zrozumiteľnejšou sa myšlienka z posledných dvoch premís stane vtedy, keď použijeme typologizáciu umenia z inej McDonaldovej práce – Against the American Grain z roku 1962. Tu McDonald rozlišuje tri druhy kultúry – vysokú (high culture), strednú, maloburžoáznu (midcult) a masovú (masscult). Terčom kritiky sa tu napodiv nestáva masscult, pretože ten podľa autora kultúrou v pravom zmysle slova nie je, ale midcult. Masscult (podľa McDonalda komiksy, pornografia, televízne kvízy a pod.) je vo svojej povahe anestetický a nepredstiera svoju vysokú hodnotu. Naopak midcult je falzifikátom – využíva objavy avantgardy a tie potom banalizuje a premieňa na konzumné objekty. Známa je v tejto súvislosti McDonaldova analýza Hemingwayovej novely Starec a more, ktorú striktne vylúčil z vysokého umenia a zahrnul do midcultu pre jej umelo poetizujúci štýl a využitie univerzálnych alegorických postáv.

Z tohto pohľadu sa mi potom kritika úpadku vysokého umenia javí ako kritika midcultu. Nasvedčuje tomu aj jeho bližšia charakterizácia: 1) vypožičiavanie si postáv od avandgardy a ich adaptácia s cieľom o všezrozumiteľnú a všepoužiteľnú výpoveď, 2) používanie postupov už overených, rozšírených a opotrebovaných, 3) konštrukcia výpovede s cieľom vyvolať efekt, 4) skrývanie sa pod nálepku Umenie a 5) presviedčanie konzumenta, že sa stretol s kultúrou a nemá klásť žiadne ďalšie otázky.

Táto druhá McDonaldova typologizácia má z pohľadu masovej kultúry a masového umenia jeden nedostatok – stavia masové umenie do pozície objektu, ktorý netreba esteticky, či filozoficky skúmať, pretože jeho povaha je a priori akultúrna a antiumelecká. Masové umenie predstavuje ako neosobný zábavný priemysel, na ktorého vzniku sa podieľa tím technikov, sponzorovaný obchodníkmi. Ukázal som už, že to nie je veľmi presná definícia. Pozrime sa preto na spôsoby konštrukcie postáv a situácií v umeleckých dielach.

 

Typ a topos

Podľa Umberta Eca sa v umení môžeme stretnúť s dvoma odlišnými spôsobmi narácie – s využívaním typu a s konštrukciou toposu. Typom je podľa neho každá postava, či situácia, ktorá je natoľko individuálna a presvedčivá, že nám utkvie v pamäti. “Za typickú môžeme považovať postavu, ktorá vďaka organickosti rozprávania, ktoré ju vytvorilo, získava kompletnú fyziognómiu, a to nielen vonkajšiu, ale aj intelektuálnu a morálnu” (6, str. 214 – 215) Postava nadobúda presvedčivosť vďaka vyváženému vzťahu medzi prostriedkami a cieľom, a tento vzťah zas nadobudol presvedčivosti vďaka tomu, že umožnil vyvážené vyhrotenie postojov, ktoré nachádzame v bežnom živote. Postava v kontexte diela získava intelektuálnu fyziognómiu do tej miery, že sme ochotní považovať ju za žijúcu formulu.

Topos na rozdiel od typu je považovaný za nedostatočné vykreslenie charakteru postavy, či situácie, nie je s dielom dostatočne spätý. Eco to vyjadruje na príklade dvoch postáv – Stendhalovho Juliena Sorela a Dumasovho D´Artagnana. Kým prvý je podľa Eca jedinečný a jeho existencia súvisí iba a práve s okolnosťami príbehu, D´Artagnanove príbehy sa mohli odohrávať na ktoromkoľvek inom kráľovskom dvore, v ktorejkoľvek inej dobe a ich hlavným hrdinom nemusel byť ani sám D´Artagnan. Séria dobrodružstiev, ktoré prežíva, ho v skutočnosti nedefinujú, vzťah diela medzi postavou D´Artagnana a udalosťami, v ktorých sa ocitá, nie je organický, ani nevyhnutný. Z toho vyplýva nepresvedčivosť toposu a jeho neschopnosť premeniť sa na model života. Tento nedostatok môže vykryť špeciálne vytvorený spôsob narácie, ktorý postavu zásobí nespočetnými dobrodružstvami v špeciálne utvorenom čase. Použitie toposu však v určitých prípadoch nemusí brániť v dosiahnutí umeleckého výsledku, ako je to v prípade alegorických básní (postavených na emblémoch) a v rozprávkovej tvorbe.

V každom prípade teda možno zhrnúť, že kým typ a v určitých prípadoch aj topos sú príznačné pre vysoké umenie, v masovom umení typ nenájdeme. Masové umenie udržiava svoje postavy a situácie vždy na rovine toposu, dáva prednosť zaužívaným a overeným stereotypom, pretože sú zaručene predajné a percipientom poskytujú rýchlejšiu možnosť identifikácie a teda aj uchopenia.

 

Masové umenie – áno či nie?

Na záver by som rád zhrnul charakteristiku masového umenia, ako ju po predchádzajúcich analýzach chápem ja. Masové umenie je populárnym umením, produkovaným a šíreným vďaka masovej technológii. Štruktúra objektu masového umenia je konštruovaná tak, aby objekt oslovil čo najväčší počet percipientov. Túto požiadavku dosahuje použitím toposu – overeného a zaužívaného charakterového, situačného, či ideologického stereotypu, na základe ktorého sa percipient ľahko identifikuje s posolstvom objektu masovej kultúry. Použitie toposu pritom nevylučuje zaujímavé a originálne autorské prístupy pri konštrukcii štruktúry diela, ktoré čiastočne kompenzujú obmedzenia a únavu zo stereotypu. Ich existencia však nikdy neeliminuje stereotyp natoľko, aby mohol objekt masového umenia ašpirovať na post vysokého umenia. Zaužívané postupy a forma narácie masového umenia sa však môže premietnuť do reflexií vysokého umenia. Hlavný cieľ masového umenia spočíva predovšetkým v zábave a relaxácii. Toto zistenie by nemalo znamenať striktné odsúdenie masového umenia, ale malo by naopak nastoliť otázku po pravidlách kvalitného oddychu – t. j. prinútiť percipientov a kritikov analyzovať štruktúru narácie jednotlivých objektov masového umenia a hodnotiť v nich mieru originality posolstva (inými slovami mieru eliminácie stereotypného).

 

Hlavným cieľom je sebavýchova

Nech to znie akokoľvek zjednodušujúco, masové umenie je niečo, čomu sa nielenže nevyhneme, ale čomu by sme sa ani nemali vyhýbať. “Nadbytok odsúdenia masového vkusu a nepresvedčivé výzvy k pospolitosti užívateľov ochotných odkrývať tajné a zasunuté krásy len im vyhradeného posolstva veľkého, alebo ineditného umenia neponecháva priestor pre konzumenta stredného (inými slovami pre každého z nás v okamihu, keď ním sme), ktorý po návrate zo zamestnania od knihy alebo od filmu chce, aby v ňom stimulovali niekoľko základných efektov (mrazenie v chrbte, smiech, dojatie), pretože si chce dať do poriadku narušenú rovnováhu svojho fyzického, či intelektuálneho života. Problém vyváženej kultúrnej komunikácie nie je v tom, aby takéto posolstvá boli jednoducho zrušené, ale v tom, aby boli správne dávkované a aby neboli predávané a konzumované ako umenie.” (6, str. 96) Okrem samotnej štruktúry objektov masového umenia je teda hlavným problémom miera ich konzumácie. Medializované posolstvo má vždy aj výchovný charakter. Stálym opakovaním niektorých stereotypov sa percipient prispôsobuje optike vnímania, ktorá sa mu podsúva a stáva sa lenivým a pasívnym konzumentom. V okamihu, keď sme navyknutí jednoducho dekódovať zaužívané klišé prestávame rozumieť náročnejším kódom, ktoré ponúka vysoké umenie (paradoxne sa tu hovorí o vzďalovaní sa umenia od človeka, no rovnako to platí aj naopak). Horšie však je, že prestávame rozumieť autentickým kódom, ktoré ponúka svet okolo nás. Umenie má predsa aj poznávací charakter – v zmysle plurality, akú hlása postmoderna, nám ponúka pluralitu možných pohľadov na svet. Ak sa tejto plurality zriekame, ochudobňujeme náš život o jeho autenticitu. V tom spočíva zradnosť prevahy masového umenia a celej masovej kultúry. Nezostáva iné, než dbať o výchovu a sebavýchovu. Jej cieľom by malo byť naučiť sa prijímať, chápať a rozvíjať autentickú pluralitu.

 

Použitá literatúra:

1) Arendtová, H.: Krize kultury, Mladá fronta, Praha 1994

2) Bauman, Z.: Globalizácia, KALIGRAM, Bratislava 2000

3) Citácie z McDonaldovho diela som prevzal z: Carroll, N.: A Philosophy of Mass Art, CLARENDON PRESS, Oxford 1998

4) Wolf, N.: Mýtus krásy, ASPEKT, Bratislava 2000

5) Welsch, W.: Postmoderna – pluralita jako etická a politická hodnota, KLP, Praha 1993

6) Eco, U.: Skeptikové a těšitelé, SVOBODA, 1995

 

Koniec

One thought on “Masová kultúra III.”

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.