Cena Wonga

 Celosvetová literárna súťaž Davida T. K. Wonga 2002

 

Táto súťaž bola vyhlásená 31. mája 2002 v Lučenci Slovenským PEN Centrom a primátorom mesta MUDr. Jozefom Murgášom, preto i víťaz Národného kola tejto celosvetovej literárnej súťaže bol vyhlásený primátorom v Lučenci. Výsledok malo ako prvé právo oficiálne zverejniť regionálne periodikum Novohradské noviny. Túto správu o výsledku súťaže súčasne celoštátne pokryla vo svojom servise pre tlač a médiá Tlačová agentúra Slovenskej republiky.

          Súťaže sa celkovo zúčastnilo 31 autorov a autoriek, medzi ktorými nechýbali ani spisovatelia zvučných mien. Podmienky vyhlasovateľa však splnilo iba 29 autorov. Porota SC PEN, ktorá pracovala v zložení: Marianna Grznárová, Anton Baláž a Ireney Baláž vyhodnotila zo všetkých prác ako najlepšiu poviedku JOLANA od autorky Renáty Chovanovej z Košíc.

          Víťazná poviedka potom bola preložená do anglického jazyka (Peter Kerlík) a odoslaná do centrály PEN International v Londýne, kde prijaté práce z celého sveta bude hodnotiť nimi ustanovená porota. O výsledku súťaže budeme oficiálnou cestou informovaní.

 

•1.     miesto: poviedka JOLANA

Renáta Chovanová

 

2. miesto: poviedka V MENE DOBRA

Rút Lichnerová

 

3. miesto: poviedka KEĎ BARÁNOK OTVORIL SIEDMU PEČAŤ, NASTALO V NEBI POLHODINU TICHO

Stanislav Laurik

 

 

 

Stanislav LAURIK

 

 

a keď Baránok otvoril siedmu pečať, nastalo v nebi asi polhodiny ticho.

 

Zjavenie sv. Jána 8,1.

 

 

 

Pred potravinami na Kozej sedí mladá žena. Hneď vedľa schodov.

– Je opitá

– Sfetovaná.

– Špinavá cigaňa…

Toľko si zatiaľ o nej stihli povedať dvaja starci. Práve vyšli z obchodu. Opretí jeden o druhého. Tri schodíky z predajne zvládli. Teraz stoja na chodníku. Oddychujú.

          Vyšší zo starcov má oblečený dlhý svetlý plášť. Solídna krajčírska práca. Druhý starec je pomenší. Má oblečenú vetrovku. Moderná záležitosť, dnes už na nepoznanie opršaná a vyblednutá. Starci, hlava pri hlave, skúmajú zúboženú ženu. Zastretými hlasmi jej dohovárajú. Žene je to jedno. Dobre jej je, opretej o najspodnejší schod. Ale starci sa nedajú. Najmä menší sa zaťal:

          – Dievčatko, choďte domov, – hovorí kratší dedko. – Počujete?

          – Bude vám tu zima, – pridáva sa vyšší. Svetlý plášť má zapnutý až po krk.

          Dievčatko pomaly dvihne hlavu. Nie je to celkom dievčatko. Je to mladá žena. Tmavé vlasy. Tmavé oči. Aj v hlave tma. Podľa výrazu tváre. Mladá žena je naozaj sfetovaná. Teraz sa zmohla na nepatrný úsmev. Starci si ho vysvetlili ako záujem.

          – Dievčatko choďte domov…

          – Bude vám tu zima…

– … Žváro, – dostala žena konečne zo seba. Cez stuhnutý jazyk, cez neochotné pery.

          – Čo hovorí?

          – Niečo potrebuje. Nerozumiem. Opýtam sa… Čo ste hovorili?

          – Žváro, chalani, – dala žena na chodníku starčekom ešte jednu šancu. Zrazu sa zháčila. Pozrela na jedného na druhého… Zodvihla prst, zatajila dych a kýchla. – Nevadí, – zasmiala sa sama sebe. Namierila ukazovák na starca vo vetrovke: – Teba poznám! Ty si Kremienok. – Namierila aj na starca v dlhom kabáte: – Aj teba! Ty si Chocholúšik.

          Starci ako keby nepočuli. Na kožených tvárach nič nevidno. Okrem vrások.

          – Dievčatko, choďte domov…

          – Bude vám tu zima…

          Mladá žena sa máličko zamračila.

          – Žváro potrebujem, – snažila sa, ako vedela. Skoro si vykĺbila jazyk

          – Slečna, ja vám rozumiem, – pokrútil hlavou Chocholúšik.

          – Choďte domov, – pridal sa Kremienok.

          – Bude vám zima, – doklepol Ch.

          Žena chodníku netrpezlivo zafučala, potriasla hlavou. Potom prehovorila. Pomaly, zreteľne, najdôraznejšie ako vedela: – Paľte do píče, chrobáčiky. – A zasmiala sa. Nepekne, chrochtavo, sopeľ jej vybehol. Starci sa napriamili. Pevnejšie chytili jeden druhého za rukáv a vykročili. A tým by sme mohli túto epizódu uzavrieť.

          Nie tak starci. Po desiatich krokoch zastali. Kremienok zastal. Triasol sa, Od zlosti. Chocholúšik musel zastať tiež. Sám by strmou ulicou nevládal. Aj on sa triasol. Od čoho, nevedno.

          Kremienok pokrútil hlavou: – Toto za nás nebolo.

          – … Kto chce dlho žiť, potrebuje krátku pamäť, – odpovedal Chocholúšik. Po pauze, preto tie tri bodky.

          – TOTO ZA NÁS NEBOLO, – zopakoval cez zuby ten vo vetrovke.

          – Pravdaže nebolo. – pritakal starec v kabáte. Tentoraz bez pauzy. Zato tri razy po sebe: – Pravdaže nebolo. Pravdaže nebolo. Pravdaže nebolo.

          Nepovedal nič viac. Len sa triasol. Obaja starci sa triasli. Chvíľu sa nič nedialo. Len starci sa triasli. Potom si utreli čelá. Potom vykročili. Pomaly, šuchtavo, plece pri pleci. Na mladú ženu pod schodmi obchodu s potravinami už zabudli.

 

 

 

          Brčkavá, čiernooká krásavica. Cigánočka. Cigánka. Cigaňa. Cigánky vraj majú o stupeň teplejšiu, hovorili chalani. Hovorili si to poza jej chrbát. Palcom a ukazovákom delikátne vytreli z kútikov lačnú slinu. Opačovanie nechali napotom. Keď bude uvoľnenejšia. Bolo to vari pred tromi – štyrmi rokmi.

          Pred štyrmi rokmi bola žena, čo dnes sedí pri schodoch obchodu s potravinami, brčkavá černooká krásavica. Teraz vytiahla z vrecka špinavú handričku. Vreckovku. Prestrela ju na chodník. Zatvorila oči. Hlavu oprela o múr. Nie je sfajčená. Ani sfetovaná. Je po opici. Aj to sa stáva.

          Na špinavú vreckovku dopadli prvé mince. Žena ani nepoďakuje. Spí. Je po opici.

          Starci pomaličky napredujú. Z potravín na Kozej sú to domov dve strmé ulice. Na ženu zabudli. Kto chce dlho žiť, potrebuje krátku pamäť.

 

 

 

          V meste sa usadila slnečná jeseň. Trávu aj stromy vyciciava nenáhlivo, akoby tu, v uliciach vysoko nad Bratislavou, mala ostať navždy. Je jedenásť. Dolu, po oboch stranách Dunaja, hučí činorodosť. V preplnených uliciach centra vidno, ako sa tiché sny stávajú zajakavou skutočnosťou.

          Strmé ulice pod Hradom sú o tom čase pusté. Kde-tu psie hovienko, kde-tu dôchodca. Na rohu Timravinej a Šulekovej sa trasú dvaja. Vasil a Alexander. Alexander je vysoký, Vasil drobný. Vyzerajú presne tak, ako mená predznačujú. Alexander je v dlhom plášti pieskovej farby z ťavej srsti. Vasil je v kedysi módnej dederónovej vetrovke s patentnými rukávmi. Alexander má končisté fúzy. Vasiľ má končisté uši.

          Starci sa držia popod pazuchy. Opretí jeden o druhého, plecom o plece, ustatí, ťažko dýchajú. V starých hrtanoch hvízda október. Nenáhlivo, neodbytne, nepríjemne.

          Vasil vyceril riedke kolozuby. Tá grimasa mala byť kedysi úsmevom. Zubále zasvietili v predpoludňajšom slnku ako historické šachové figúrky zo slonoviny. Podľa počtu a rozmiestnenia to vyzerá na prehratú partiu. Vasil sa nevzdáva:

          – … To za nás nebývalo. Ha?! Čo na to hovoríš?

 

 

 

          Vasil bradu vystrčil ešte viac a čaká. Slnko, uši, zuby – všetko znehybnelo. Na ťahu je Alexander. Ibaže Alexander vníma iba Vasilove uši. Slnko za Vasilovou hlavou ich presvecuje. Uši svietia ako koncové svetlá vlečných člnov na Dunaji. Alexander mľaskne suchým jazykom. Musí, ide hovoriť:

          – Pavián.

          – He?

          – Pavián.

          – Čo pavián?

 

 

 

Alexander neodpovedá. Alexander odpovedá len na to, na čo sa mu odpovedať chce.

          Vasil sa naraz od spolustarca odlepil, pol kroka poodstúpil. Troška zodvihol hlavu a vystrčil bradu.

          Keď toto Vasil urobí, Alexander vie, čo bude nasledovať. Alexander a Vasil sa poznajú päťdesiat rokov. Alexander čaká. Vasil vystrkuje bradu. Ide sa hádať, to Alexander vie.

          A Vasil sa už pýta: – Toto za nás nebývalo. Čo na to poviete vaše Veličenstvo?

          Veličenstvo si zalizlo suché pery, niekoľkokrát prehltlo lepkavú slinu. Nakoniec škrípavým hlasom prehovorilo:

          – Prečo ste boli na to dievča taký zlý?

          – Ja som na ňu bol zlý? Ja?

          – Vy!

          – Posielal som ju domov! Vyspať. Dať do poriadku!!

          – Ako môžete byť taký necitlivý!?

          – Nerobte zo mňa chuja, sused, dobre?!

          – Nerobím.

          – A čo teda robíte?

 

 

 

          Alexander a Vasil sú susedia. Starý mládenec a dlhoročný vdovec. Prvý si ženu nenašiel, druhý neustrážil.

          Zo svojich domovou vychádzajú len raz denne. V sobotu a v nedeľu nevychádzajú. Od pondelka do soboty, každé ráno, podnikajú zostup cez dve strmé ulice a rušné Palisády, aby si nakúpili v potravinách na Kozej. Vracajú sa spolu, plece pri pleci. Aby jeden druhému pomohli. Aby sa pri výstupe cez dve strmé ulice a prechode cez rušné Palisády mohli navzájom podopierať. Aby nezabudli rozprávať. Zvyšok dňa prežijú za vysokými živými plotmi svojich záhrad.

 

 

 

          – Tá dievčina nemá domov, vážený pane, – zapišťal Alexander. – Posielať človeka v jej postavení domov považujem za prejav hrubého cynizmu!! Rozmýšľate ako… ako vysťahovaný!!

          – Vysťahovaný je aký?

          – Prázdny.

          – Ja nie som prázdny!

          – Opustil vás rozum, cit, pamäť, všetko! Ostal len prázdny kokón! Múmia! Máte suchú kožu, na očiach beľmo a v ušiach vosk!

          – No tak z toho som kokot, vaše Veličenstvo.

          – Povedal som kokón!

          – A ja som povedal kokot!

          – Nech sa páči. Mimochodom…

          – Čo ešte?

          – Také špicaté, ako máte vy, také som ešte u nikoho nevidel!

Na toto Vasil nepovedal ani slova.

          Gróf Alexander je pôvodným povolaním historik. Jeho študentské práce z obdobia príchodu starých Maďarov do Dunajskej kotliny svojho času vzbudili pozornosť u odbornej verejnosti. Témou dizertácie grófa Alexandra bolo skúmanie dokladov prezentujúcich podiel Slovanov na europeizácii maďarských kmeňov.

          K vážnej práci historika sa gróf Alexander nikdy nedostal. Aspoň nie v tom slova zmysle, že by sa ňou živil. Po skončení Karlovej univerzity v roku 1932 v Prahe nastúpil do Kancelárie prezidenta Masaryka, ako elév-ceremoniár.

          Tri roky Alexandrovi-elévovi trvalo, kým sa zorientoval v spletitostiach vysokého protokolu. Dvorskú etiku európskych panovníckych dvorov i mladých republík zvládol obdivuhodne rýchlo, keď si uvedomíme, že napríklad krátka audiencia v pracovni prezidenta sa riadi 116 predpismi, 205 záväznými odporúčaniami a 70 dôvodnými upozorneniami. Oficiálne prijatie či slávnostná večera sú udalosti, ktorých prípravu a zabezpečenie možno prirovnať k práci dirigenta symfonického orchestra. Hoci noty sú furt tie isté, obsadenie ustálené, angažované hviezdy sú jagavé a nevypočítateľné.

          V tridsiatom ôsmom sa gróf Alexander stal hlavným ceremoniárom prezidenta republiky. V tridsiatom deviatom, koncom februára, ho jeho nadriadený, prezident Beneš, poslal prvý a jediný raz na dovolenku. Prezidentovi imponovala rozhľadenosť a bytostná slušnosť mladého štíhleho grófa. Jediné, čo mohla hlava štátu v tom čase pre svojho vrchného ceremoniára urobiť, bolo to, že bude k nemu rovnako slušný. Poslal Alexandra na dovolenku do Spojených štátov.

          Mladý gróf mal v pláne krátko pobudnúť v rodičovskom sídle, v secesnej vile pod Bratislavským hradom. Potom pomýšľal pobrať sa za oceán. Vilu s výhľadom na Podhradie, synagógu a domy okolo Rybného námestia projektoval rodinný priateľ, akademický architekt Vojtech Jurkovič. Dostavali ju v roku 1913. Otec grófa Alexandra sa z poverenia cisárskeho dvora angažoval v otázkach spriemyselňovania Horného Uhorska. Usadiť sa v Bratislave bolo s ohľadom na mladú ženu a trojročného Alexandra len a len rozumné. Vilu od ulice oddeľovala kovaná brána z čierneho železa a mladučký živý plot.

– A živý plot čo žerie? – Pýtal sa dospelých malý Alexander. A dospelí sa smiali a smiali a Alexander nevedel prečo.

          V kúte záhrady, hneď za plotom dokončievali domec pre záhradníka.

          – Ten sa bude o celú záhradu starať. Aj o živý plot, – ukazoval otec malému Alexandrovi jeho budúcu ríšu. Ešte stále sa smial. Malému Alexandrovi sa záhradníkov domec páčil viac ako rodinné sídlo.

– Lebo je malý, – prezradil Alexander mamičke večer na vankúši.

Počas prvej vojny prízemie vily zaberal lazaret Červeného kríža. Konca vojny sa gróf Alexander senior nedočkal. V októbri 1918 ho zastrelil vojak Československej armády, keď sa gróf postavil na obranu tehotnej manželky. Odmietala vydať zásoby medicínskeho liehu na oslavu vzniku republiky.

          Nasledovala výdatná rabovačka. Ani zariadenie vily, ani jej domáce panstvo sa z rabovačky už nikdy celkom nespamätalo. Rabovačku sprevádzali výkriky na adresu hostiteľov. Až do pivnice počuli, ako opití vojaci vykrikujú:

          – Kurvy maďarské, vylezte!! Baszom az angyalát, lebo vás postrieľame!! – Keď z pivnice nikto neodpovedal, ten istý hlas akoby pre seba dodal: – Aj tak vás postrieľame, baszom az angyalát.

          Potom už bolo ticho. Možno mu išlo viac o to baszom než o to strieľanie.

          Alexandrovho otca pochovali na tretí deň. Do rodinnej hrobky na starom cintoríne na Palisádach. Alexandrova rodina nebola jediná, ktorá v tých dňoch ticho a bez veľkých ceremónii pochovala príbuzných pod studený mramor.

          Pôrod neprežila ani mladá grófka, ani dieťa. Desaťročného Alexandra sa ujala tante Ester, matka nebohého grófa Alexandra seniora. Alexander ostal jediný dedičom rodového mena. Zo všetkých výchovných metód používala tante Ester jedinú – svojho vnuka chválila za všetko, čo urobil. Keď ho pochválila, pridala odmenu. Bonbóny Mozart kügeln.

          Stará pani a vnúčik mávali pekné dni. Tiché, slnečné, láskavé dni vo vile nad Bratislavou. Často chodievali drobiť praclíky holubom na Vajanského nábrežie. Dunaj prinášal zvesti z Viedne a to starenke robilo dobre. Z vnúčika oka nespustila.

          – Je taký chudučký, – hovorievala svojim známym, – až sa bojím, že mi ho tie holúbky odnesú.

          Keď si robili starosti o ňu, upokojovala ich. Kývla, grandiózne kývla, gráciu mala grófka Ester v krvi, kývla rukou a usmiala sa: – Mne je už dobre. Mne už nemajú čo vziať. Vzápätí sa zháčila a dodala: – Alexandra nerátam. Alexandra im pintlich nedám. – Nato sa odvrátila, úchytkom sa prežehnala s očami celkom-celkom zavretými, zašepkala: – Mein Gott, len toho sa nechcem dočkať, aby som Alexandra prežila.

          Tante Ester sa vnukovej promócie dožila. Dožila sa aj jeho menovania do funkcie hlavného ceremoniára Kancelárie prezidenta republiky. Umrela v spánku. Ráno ju našli oblečenú, učesanú, na perách jej sedel úsmev. Splnilo sa jej všetko, čo si od života želala. Aspoň podľa úsmevu sa tak mohlo zdať.

 

 

 

          – Na zdravie.

          – Na zdravie.

          Starci sa medzitým vysmrkali. Kýchnuť sa boja. Len čo niektorého z nich šteklí v nose, vyťahujú vreckovku. Druhý vzápätí nasleduje. Automatická imitácia. Ako zívanie. Starci nekýchajú. Boja sa mozgovej porážky.

Za pontifikátu pápeža Pelagia II. zúril v Ríme mor a ľudia boli takí slabí, že keď kýchli, umierali. Ak niekto kýchnutie prežil, považovali to za znamenie, že vyzdravie, – vykladal raz v dobrom rozmare susedovi gróf Alexander. Bol historik. Podobných historiek mal v zásobe veľa

Ani Vasil sa nedal: – Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, musí byť mečom zabitý. V tom je trpezlivosť a viera svätých. Dobré, čo?

          Vasil kdesi čítal. Vasil teraz číta všetko. Voľakedy nečítal. Nepotreboval to. Teraz číta. Prečíta, zapamätá, povie. Alexander sa zatiaľ vždy chytil. A čas pekne uteká.

          Ale aj Vasil sa rád nechá poučiť. Odvtedy, čo Alexander rozprával historku z čias pontifikátu pápeža Pelagia II., starci nekýchajú. Ale zdravia si doprajú.

          – Na zdravie.

          – Na zdravie.

          Vreckovky schalbali, strčili do vreciek.

          – Čo je kokón, – opýtal sa ticho Vasil. Ústa sa mu ledva pohli. Alexander pevne zovrel pery. Podľa toho vedel Vasil, že na túto otázku odpoveď nedostane. Vasil to tak nenechá.

 

 

                             (Ukážka z poviedky)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.