Recenzie

ONDREJ HEREC – CYBERPUNK

(VSTUPENKA DO TRETIEHO TISÍCROČIA)

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava,

 

Vstupenka do zázračnosti

 

 

Literárne žánre vedecko-fantastickej literatúry pociťovali na Slovensku veľkú absenciu kvalitnej reflexie. Občasné analýzy týkajúce sa cyberpunku, dejín slovenskej fantastiky sa síce objavovali, ale skoro výlučne vo fanzinoch a zborníkoch známych iba v komunite fanúšikov sci-fi. Nielen preto je dielo sociológa Ondreja Herca Cyberpunk výnimočné. Autor v nej podrobil v štyroch esejach sci-fi takej hlbokej analýze, že nech už sa pokúsi v jeho stopách kráčať ktokoľvek, bude mať veľké problémy nielen prekonať, ale doslova aj nadviazať na obrovskú erudovanosť a systematickosť autora. 

    V prvej eseji (kľúčovej vzhľadom na to, že ďalšie dve už boli publikované, hoci neúplne) s názvom Fantastika a realizmus si Ondrej Herec nekladie za cieľ iba popísať charakteristické črty, ktorými sa tieto smery odlišujú. Prostredníctvom historického kontextu sa dá rýchlo pochopiť, že fantastika nie sú iba knihy s neskutočnými bytosťami, ale je to spôsob myslenia, hľadania pravdy: Postupne sa približujeme k pravde skrytej v našich starých omyloch, a ona sa od nás vzďaľuje v nových”. Cez osvietenstvo a romantickú tradíciu sa prenášame do súčasnosti a zisťujeme, že Mary Shellyová sa zaoberala otázkami vedeckej etiky, autoreprodukčnej schopnosti zlapremeny individuálnej tragédie na katastrofu celého ľudstva. Skutočne aktuálne problémy. Je nevyhnutné oceniť aj nabúravanie určitých stereotypov myslenia čitateľov, ktorí chápu sci-fi ako zobrazovanie futuristickej techniky v imaginárnom svete. Pritom u mnohých kľúčových autorov (Dick, Card, Herbert atď.) ide hlavne o zobrazovanie človeka vo vzťahu k sebe samému a spoločnosti, resp. k svetu, v ktorom žije. A futuristická technika či alternatívne prostredia tvoria iba kulisy príbehov.

    To, čo osloví každého, kto číta tieto eseje, je mimochodom aj pútavý jazyk: Spojenie svetla poznania s temnotou neznáma je vo fantastickej literatúre putom krvismilného príbuzenstva. V tejto myšlienke sa skrývaj jedna z kľúčových charakteristík ďalšieho žánru, tradične chápaného ako blízke príbuzenstvo sci-fi, hororu. Nadväzovaním na myšlienky Sokratesa, Platóna, ale aj svätého Pavla vysvetľuje Herec tvorbu Poa, Dicka, Lema. Vo vedecko-fantastickej literatúre je ale ukryté obrovské nebezpečenstvo v podobe šírenia pseudo prvkov umeleckosti a filozofie. Výsledkom je nespočítateľné množstvo braku a literárneho balastu.

    Veľa z predchádzajúcich myšlienok nájdeme aj v ďalších esejach. V predtým už síce publikovanej, ale podstatne doplnenej eseji Cyberpunk Herec rozobral všetky prvky cyberpunku, históriu, postupy písania, štylistiku, témy a idei. To ale nie je zďaleka všetko. Herec zasadzuje cyberpunk do kontextu postmodernizmu a postmoderny – považujem tieto termíny za obsahovo odlišné – a poukazuje svojím štylizovaným jazykom na sociokultúrne zmeny s tým spojené, napr. aj na odlišné vnímanie sakrálnych textov Biblie v high-tech komunitách. Cyberpunk totiž vytvoril aj sociálne hnutie, ale nie tak na Slovensku, skôr v zahraničí smerom na ďaleký Západ. To, čo vzniklo ako okrajový subžáner sci-fi, ovplyvnilo celý ďalší vývoj nielen v tejto literatúre, ale dokonca aj vo výtvarnom umení a hudbe.

    Intermezzo pred poslednou esejou je 18 strán hľadania náboženských prvkov v dielach sci-fi s názvom Hľadanie nových zázrakov. Vedecká vízia sveta neposkytla dostatočné zdroje duchovnej obživy, aby nahradila duchovné zdroje náboženského obrazu sveta, ktorý sama spochybnila. Sci-fi obsahuje niečo, čo tvorí leitmotív tejto eseje a to je pocit zázračného. Tento, a to je skutočne zaujímavé, je výsadou predovšetkým čitateľov a nie samotných autorov. Ak sa čitateľ nenechá okúzliť dielom, ktoré číta, tak pre neho stráca zmysel. To je aj dôvod, prečo mnohí vyčítajú fantastike ako takej hlúposť a naivnosť, vyčítajú jej vedecké nezmysly apod. Podobné argumenty zvyknú používať aj ateisti proti veriacim, a práve na takéto paralely si všíma Herec. Pocit zázračného či pocit údivu (sense of wonder) v SF pripomína pocit náboženskej exaltácie veriaceho.

    Snáď jedinou nevýhodou, s ktorou som sa stretol pri čítaní knihy, je moja povrchná znalosť seriálu Star Trek. Utópia Star Treku je posledná esej, zo začiatku terra incognita, ale neskôr zaujímavé čítanie, pretože Herec detailne rozoberá vzťahy medzi postavami zápletky rôznych druhov príbehov. Zaujímavý je napr. pohľad na spôsoby lásky – aj erotickej – pozemšťania verzus mimozemšťania. Herec nachádza významné paralely s ideológiou socializmu a dokonca aj feminizmu. Cez historický kontext vzťahujúci sa na súčasnosť, prostredníctvom zaostrenia pojmov, aby stratili svoju hmlistosť, zisťujeme, že to, čo nám ponúkajú televízne stanice ako formu oddychu, alebo aj námety na dialóg a radikálnu kritiku, resp. posmech, skutočne môžeme vnímať oveľa hlbšie a nie až tak vytrhnuto, ako sa nám na prvý pohľad zdá.

    Cyberpunk je kniha rýchla, nabitá informáciami, udržuje kontinuitu. Ondrej Herec je zase skvelý človek. Slovenská fantastika mu vďačí za veľa, a nielen za túto knihu. A k tomu je aj vtipný.

                                                                                  Ján Blažovský

 

 

 

Lavína bez snehu

(Barbara Pribylincová, Pri vode, Bratislava, VSSS 2001)

 

   Autorkina druhá kniha prózy kladie dôraz na príbeh. S veľkým odhodlaním sa pustila do spracovania jednej z večných literárnych tém – témy lásky. Pozrime sa bližšie, ako sa jej to podarilo, či prišla s niečím novým, čo by túto tému vzkriesilo. Jednotlivé kapitoly mikroprozaických útvarov vytvárajú síce jeden celok, ale samy osebe nestačia na silnejšiu výpoveď, často až na výnimky končia povrchne. Odhliadnime od toho, odhliadnime od slabo použitého jazyka, aj od formálnych tlačových chýb najmä na začiatku textu pri priamej reči, ktoré sú ozaj nepodstatné, hoci každá kniha v záverečnom štádiu by mala prejsť pred vydaním poriadnou korektúrou.

   Prostý príbeh ako celok začína v Belgicku, kde pri šume mora Lolita spozná Gijoma. Ich vzťah uzatvára jediný bozk. Súhra náhod neprezradená čitateľovi zabezpečí, že sa už nestretnú a Lolita odlieta s rodičmi a sestrou domov. Zatiaľ je všetko v poriadku. Vychádza sa zo záchytného bodu postavenom na určitom detaile, ktorý vzhľadom k záveru nám sľubuje až príliš mnoho. Ozaj zaujímavý nostalgický začiatok, ako keď námorník chce v prístave stráviť jednu noc s náhodnou dievčinou iba pre spomienku. Aj v tomto prípade sa krása realizuje cez drsnosť rozchodu a práve to ju umocňuje, keď navyše dostáva pečať vlastnej, škaredej dočasnosti.

   Poďme ale k pointe základného príbehu. Tú dotvárajú dve základné vybočenia z textu: po prvé, Lolita si namaľovala skicu s Gijomom, ako okolo neho poletujú čajky, ktoré pri tom mori vôbec neboli, a po druhé, Gijom napíše báseň na zdrap papiera, vloží ho do prázdnej fľaše od koňaku, ktorú zazátkoval a hodil do rieky Scheld. Úvod, tieto dve vybočenia a záver by bohato stačili na jednu poviedku, hoci aj tá by bola priemernej kvality. Na jednej strane by neprinášala nič nové, nenárokovala by si na šialené posolstvo, ktoré by čitateľa vyfackalo, zahnalo ho cez zimomriavky do kúta, aby sa prebral z vlastnej existencie, a na druhej strane by to nebol ani školácky pokus o poviedku. Mimo toho zbytok textu pôsobí ako nadbytočný, ako niečo, čo len doplňuje atmosféru príbehu a umožňuje charakterizovať podstatné vlastnosti základných postáv. Skôr, ako sa dotkneme súvislostí uvedených dvoch vybočení so záverom, zastavme sa ešte pri nadbytočnom medziprívesku textu, pri ktorom je nutné premáhať sa, aby sme to dočítali až do konca. Trochu to stojí za to.

   Čitateľ sa bližšie zoznámi s povahou Lolity, na jej bezprizornú naivnosť sa poukáže hneď v reštaurácii, kde sa spozná s Patrikom. Autorka sa nebojí porušiť hranice prózy, zaplávať si v poetických vodách. Napríklad keď Lolita nosí v ruksaku list, ktorý napísala ako krehké vyznanie Gijomovi, ide o voľnú variáciu metafory narážajúcej na utajenie toho, čo si myslíme alebo vykonáme. O našom zmýšľaní alebo činoch nemusí nikto vedieť. Alebo Lolita raz videla Dunaj cez špinavé okno, keď myslela na Gijoma po noci strávenej s Patrikom. Pozoruhodné adjektívum v kontexte opisuje jej pocity omnoho presnejšie, ako keď by sa vyjadrili priamo, dokonca zaujímavo predznamenáva záver príbehu. To je asi to najlepšie, čo táto pasáž textu dokázala vyprodukovať. Napriek tomu je to málo, aby ju to zachránilo.

   Cynický Patrik sa s Lolitou pohráva ako mačka s myšou a tá zaľúbená sa mu vnucuje, precitlivená si všetko berie k srdcu. Ide o postavu promiskuitného sebca, ktorý podvádza Lolitu s Majou. Určitý čas žije s Majou a Lolita je iba milenka. Klasický trojuholník, ktorý tiež nikam nevedie, nevybočuje z vlastných hraníc k niečomu zvláštnemu. Dokonca keď obidve zistia, že ich navzájom podvádza, ony po jeho karhaní iba naivne súhlasia, že to nie je pravda.

   Tu upozorníme na to, že autorka schopne zvládla nepriamy opis situácií. Získala remeselnú rutinu v navodzovaní okolností, ktoré si čitateľ hravo domyslí bez toho, aby text musela ďalej dovysvetľovávať.

   Pokiaľ ide o naivitu obidvoch ženských postáv, v súčasnej literatúre sa čoraz viac dostáva do popredia ako ženská postava typ hlúpej naivky, ktorý je zrejme generalizáciou väčšiny reálnej ženskej klientely v terajšej dobovo poznačenej spoločnosti. Tu ale slepota postáv hraničí až s absurditou! Lolita totiž darovala byt svojich rodičov Patrikovi, ktorý v ňom žil s Majou. A ona si musela pýtať povolenie, kedy ho môže navštíviť! Povedzme, že aj túto značnú naivnosť dokáže čitateľ prehltnúť. Ďalej sa ale dozvieme, že keď to zistila, bola mu po vôli a nechala sa citovo týrať, duševne vydierať. Priveľké sústo! Tomu už ťažko čitateľ uverí, prieči sa to „prirodzenej” logike nášho konania. Keď čitateľa nepodceníme, čo si nedovolíme, môže sa iba ak zasmiať na tom, kam to až autorka dotiahla. Aj keď naše konanie často ruší vlastnú logiku do iracionálna, ani následná absurdnosť nemôže poprieť logiku reality ako takú! A to nehovoríme o matematickej logike! Keď logika prekročí svoje hranice, nejde o jej absolútne zrušenie, ale samu seba prekoná v ďalšom type, ktorý ani nemusíme zatiaľ poznať. To sa snaží spoznať aj postmoderna v literatúre, hoci sa jej to nedarí medziiným tým, že logiku nášho konania vyhlasuje za absolútny nezmysel. Možno láska dokáže byť slepá až do takej absurdnej miery, ale keďže nejde o postmoderný text analyzovanej autorky, zbytočne budeme špekulovať o akomkoľvek zámere v tomto smere. Ako vyzerá záver príbehu?

   Zvláštna platonická láska ku Gijomovi pretrváva, aj keď Lolita má mať svadbu s Patrikom. Nehmatateľné niekedy zanechá hlbšiu stopu ako bezprostredne hmatateľné, to je na tom to výstižné. Lolita raz zbadala v Dunaji fľašu od koňaku, ale nič ohľadom nej ani netušila. Na základe druhého vybočenia z textu môžeme usúdiť, že často nás minie blízka osudová správa. Akoby sme sa zadívali šťastiu do očí a nevieme, že je naše. Ani najmenším tušením nezachytíme najhlbšie vyznanie lásky, ktorá by nám mohla zmeniť život. Je to akoby o našom míňaní sa, ktorého tragickým prvkom je nešťastná náhoda, o chladnej ľahostajnosti medziľudských vzťahov mimo nášho pričinenia, keď sa nič nedozvedáme jeden o druhom.

   Cestou na svadobný obrad sa Lolita zarozpráva s mladým rybárom pri Dunaji a pozabudne sa tam, záhadne zabudne na všetko, aj na svadbu. Tento magickorealistický element dopĺňa poletovanie čajok nad Dunajom a na základe prvého vybočenia z textu akoby išlo o privolanie Gijoma zo skice. Vysnívané, ktoré pri tom mori možno ani nebolo pravdivé, prešlo do skutočnosti. Fľaša od koňaku, ktorá doplávala z Belgicka, sa rozbije o skaly pri Čiernom mori a sme na konci príbehu. Takýto smutnopekný koniec si už nevyžaduje ďalší komentár, čo dodržala aj samotná autorka. Správne sa spoľahla na dôvtip múdreho čitateľa.

   Čo k tomu dodať? Hoci záver je ozvláštnený spomenutými dvoma vybočeniami z textu, ktoré mu trebárs pridávajú na ďalších nespomenutých významoch, v rámci rozsiahlejšieho textu ako poviedky tieto vybočenia nestačia. Nevedú k omnoho prekvapivejšiemu výsledku, ktorý navyše v tomto prípade nepredstavuje nič nové na svetovom literárnom poli. Dokonca poviedka kvalitnej špičkovej úrovne obsahuje takýchto vybočení omnoho viac. Zbierajú sa, napájajú sa do iných širších významov, až tie vyústia hoci aj do nedefinovateľného posolstva. Snaha o lavínu, ktorá by čitateľa zavalila, až by sa vyľakal, vždy stroskotá mimo snehu.

 

Radovan Brenkus

 

 

 

Divadelná hra ako tri drámy s baladami

(Laco Kerata: Večera nad mestom, Drewo a srd, Banská Bystrica 2001)

                                                                                   

Spoluautor divadelných predstavení Stoky,

jeden z jej zakladateľov,

autor rozhlasových hier,

prekladateľ,

spisovateľ,

básnik,

režisér,

herec

Laco Kerata

muž

človek

pozemská bytosť.

Patrí medzi spoluautorov tvorby divadelného súboru Voľné zoskupenie. Dramatická reč má podľa neho „veľmi veľa spoločného s poéziou a nedopovedanosťou. Okrem akéhosi príbehu je aj tak najdôležitejšie obrazové vyjadrenie nášho vnútorného sveta.” Pred pár rokmi napísal divadelnú hru Večera nad mestom, pretože chcel konečne stvoriť nejaký ucelený text. V súťaži Alfréda Radoka Večera nad mestom získala cenu a v roku 1997 bola ako celovečerná hra v réžii populárneho českého režiséra Jana Antonína Pitínskeho inscenovaná v Divadle Andreja Bagara v Nitre. (Hlavnú postavu Mária hral Marek Majeský, tri Máriove priateľky – Máriu, Vieru a Barborku – Lenka Barilíková, Danica Kuffelová, Lucia Lapišáková, zvláštnu staršiu ženu Valériu Adela Gáborová a ďalšie dve postavy – čašníka a kuchára  – Andrej Rimko s Michalom Kožuchom. Autor hudby bol Ľubo Burgr, scény a kostýmov Saša Gruska.) Štyri roky po premiére hra vyšla knižne vo vydavateľstve Drewo a srd v Banskej Bystrici.

Kerata v nej narúša klasické (treba rozumieť Aristotelovské) členenie drámy. Tri dejstvá sú relatívne uzatvorené, každé môže existovať samostatne, bez iného dejstva. V každom z týchto troch dejstiev sa rozohráva príbeh stretnutia protagonistu Mária na tom istom mieste, ale zakaždým s inou ženou. Autor tak vytvára tri modelové situácie. Tri rozličné, povahovo rozdielne ženy menia dej, ony sú najdôležitejšie v celej hre, bez nich by hra nemala zmysel. Mário sa mení – menia ho ženy.

Tri stretnutia predeľujú monológy zvláštnej Valérie, ktorá v úvode Keratovej hry, po prvom príbehu (stretnutí Mária s Máriou) a po stretnutí Mária  s Vierou prednáša vždy inú baladu  (o skalnom človeku, o stene, o čudnej krásnej žene) a v závere sa stretáva s protagonistom. Keď učebnicová poučka hovorí o monológoch, že patria  bezvýhradne (!) hlavnej postave, tak (a to sme predsa mohli predpokladať) v Keratovej hre to tak nie je. Monológy nie sú úvahové, ale cieľom prednášaných balád je určite vyvolanie otázok, smerujúcich k úvahám (ak už nesúvisiacimi s baladami, tak aspoň k ich výskytu v hre).

Kerata narúša jednotu a celistvosť deja, možno i jeho prehľadnosť, čo Aristoteles žiadal od drámy, no svoju divadelnú hru úplne nedefragmentuje. Valéria, vsunutá medzi jednotlivé časti hry, môže pripomínať náčelníka zboru v starogréckej zborovej lyrike, ktorý v prestávkach prednášal epický príbeh, alebo skôr zbor, chór v gréckej tragédii, ktorý vypĺňal prestávku medzi epizódami, dialogickými scénami, pretože kým sa v starogréckej zborovej lyrike ozvláštňovala príbehom lyrika, epické monológy Valérie sú prerušením rozohraného príbehu. V závere Valéria vniká do Máriovho života ako radca, pomocník v rozprávke (v závere Máriovi hovorí: „Už musím ísť. (…) späť do ríše večných rozprávok a bájok.”) a dotvára príbeh, keď sa stretá s protagonistom. Valéria je aj akýmsi Božím hlasom alebo kolektívnym (ne)vedomím a autor prostredníctvom nej explicitne vyjadruje filozofické myšlienky. Dokonca sa dostáva až k otázkam staroby a smrti: „Povedz mi ty, šuhajko, kto sa o teba postará na starobu? Povedz! Kto ťa dovedie ako starčeka do postieľky, keď už nebudeš vedieť stáť na nohách? Kto zakryje voňavým paplónom tvoje vyschnuté kosti? Kto vypočuje stále sa opakujúce bľabotanie? Kto ovlaží pery? Kto stiahne roletu, aby ti slnko nevytiahlo do večného vesmíru posledné známky tvojho vedomia?”

Ku gréckej tragédii sa Kerata priblížil i samotnými ukončeniami dvoch častí hry – stretnutia s prvými dvoma ženami.

Za veľmi dôležitú myšlienku Keratovej drámy možno považovať premenu správania človeka v závislosti od svojho okolia. Mário sa pri stretnutí s prvou ženou (Máriou)  predstavuje ako patetický, no druhá žena (Viera) nemá rada sentimentalitu a je rozkazovačná. Pri stretnutí s treťou ženou (Barborkou) autor Mária  postavil do rozkazovačnej polohy. Z patetického človeka sa cez vzťah s Vierou protagonista hry Mário mení na takmer bezcitného, preberá správanie druhej ženy, pri stretnutí s treťou ženou je teda pravým opakom seba. Kerata ukazuje, že vzťahy s druhými človeka menia, človek si svoje vlastnosti utvára v medziľudských vzťahoch.

 

Miroslav Kazík

 

 

 

V úplnom zavretí a otvorení oka

 

(Andrej Šeliga: Zatmenie panny, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2002)

 

Zažínanie. Dýchanie. Sliedenie ohňom. Kráčanie. Brieždenie. Lámanie pečate. Ráňanie. Šíre ticho. Názvy básní, príbuzné tvarom, výstižne predstavujú zbierku Andreja Šeligu – Zatmenie panny. Autor je vysokoškolský pedagóg a vedúci literárneho klubu v Trnave. Debutuje ako víťaz literárnej súťaže Rubato 2002.

Zbierka svojim usporiadaním putuje po slnečnej dráhe, ako žena na obrazoch Alfonsa Muchu: súmrak a leto, svitanie, noc a zima. V závere  ticho a odchádzajúce kroky.

Autor kráča, netápa. Nestavia na prvoplánovom experimentovaní, zdokonaľuje to dobré, tradičné. Jeho poézia je hudba, smerujúca cez ročné obdobia ako Vivaldi. Má melódiu, vytvára si ju sama, voľne, keďže jej nepomáha rytmom viazaná forma. Je živá a obrazná – nestretávame sa           s debutantom, potkýnajúcim sa na prvom plese. Andrej Šeliga už nejeden pretancoval. Úspešne.

Zvukovú stránku používa skúsenými rukami, jemne a hebko v piane a silno vo forte. Jazyk predstavuje v plnej kráse: “…jabĺčko si šepkať. (Mäkučko/sa skotúľalo do trávy.)” (s. 32), dokáže ním aj hladiť, aj rezať: “…vyvretá z útrob uhlia,/stráž si svoj tieň!” (s. 35) V básni Sliedenie ohňom (s. 35) nielenže využíva ostrých hlások ako “r” a “s”, ale dokáže vytvoriť kontrast spojením: “slncový kôň”, čím sa v texte objavuje harmónia, ktorá ho prežiari.

Lexika Andreja Šeligu udivuje svojou bohatosťou. Slová sa preplietajú a obracajú, putujú po ceste básní. Slovná ekvilibristika však nie je Šeligov prípad. Zvuky a obrazy tvoria význam, prežitý, hlboký.

Rozsah básní výrazne ovplyvňuje ich charakter. Kratšie celky sú formálne a významovo čisté, dlhšie sú spletenejšie, zauzlenejšie. Forma menšieho rozsahu vyvoláva dojem holiatok (Starec – s. 59, Potme – s. 45, Tep – s. 46) – autor upúšťa od prívlastkov a melodizovania, myšlienku dáva na dlani, ide s kožou na trh. Celkom priamo a otvorene. Tematicky sa najčastejšie dotýka krehkých vzťahov. Myšlienka takto v náhlej nahote naberá na naliehavosti a dôležitosti.

Obsažnejšie celky sú zvukomalebné, často popisujú prostredie, atmosféru – za použitia predovšetkým prírodných motívov. Autor v nich otvára všetky možnosti svojho jazykového prejavu. Až sa do siete vlastného daru slova zapletá: ku každému podstatnému menu priuzlí prívlastok, čím sám určuje smerovanie textu a vnímanie slov a obrazov. Čitateľovi ostáva minimálny priestor pre vlastné prebratie básne, pre cítenie slova, asociovanie. “…preteká netušená hudba.” (s. 11)

Prívlastkami niekedy až podceňuje predstavivosť príjemcov svojej poézie, miestami sú duplicitné a zbytočne vysvetľujúce: “zlé strigy” (s. 30), “hrubá perina” (s. 30), “zelené húsenice”    (s. 8), “šopa z porúbaného dreva” (s. 8), “ostré dýky” (s. 25). Myšlienka takto preteká obrazmi, až sa stratí v prívlastkových zákrutách: “po vydočahovanej hladinke zvýsknutej pieskovcovej pleti”        (s. 23).

Akoby čitateľ nebol schopný sám spájať obrazy, napr.: “…bdejúca strážna reťaz…”, “V oku jej spí pes. ..” (s. 12) – aj bez návodu reťaz evokuje psa – strážcu. Zdvojené znenie: “…slabo počuť nezreteľný spev…” (s. 13) neopodstatnenou dĺžkou verša odvádza nikam.

Odvrátenou – pozitívnou stránkou tejto vlastnosti Šeligovej poézie je ucelenosť obrazov, ktoré svojimi farbami a dynamikou sústredene smerujú k záveru: “Ako prudko/všetky strelky ukazujú na teba!” (s. 13) Autor využíva možnosť zoskupovania motívov, ktoré spoločnou silou vytvoria kompaktný celok. Najzreteľnejšie je to v “zimných” básniach: Krajina v kolovrátku, Zamrežovaná, Zimná rozprávka, Do kolísku snehu, s. 52-56, kde sa združujú biele motívy. V rámci zbierky takto vznikajú  samostatné časti, dar pre príjemcu – cesta od obrazu k obrazu. Obrazu namaľovaného s citom a pevnou rukou (a neobyčajne pestrou paletou): “Po hrubo natkanej oblohe sa posúvajú vzorky kačice.” (s. 52), “jabĺčka na skrini tikajú” (s. 48), “List jemne pokolíše hostie/budúceho snehu.” (s. 29).

Šeligove oko zastupuje opakujúci sa motív stebiel trávy a mihalníc v spojení s líhaním:       “a slastne líhajúca tráva/naznačuje pohyb viečka” (s. 31), “fľaša je celkom opitá,/pomaly zaspáva” (s. 10), “Všetky veci nás vedú/k líhaniu.” (s. 27) Zbierkou sa preplieta obraz jablka, poľa, mesiaca, kvetov. Autor nemá strach z tradičných tém – oblieka im nový šat bez predsudkov. K slovu pristupuje s opatrnosťou a nehou: “…holúšatká, práve vyliahnuté…” (s. 21) “v kŕdliku bežia žlté kašky” (s. 21), a zároveň s istotou prejavu.

Šeligova panna sa zatmieva najmä v takomto oku – v jeho otváraní a zatváraní – podľa polohy slnka,podľa ročného obdobia. “-Pozri, srdce je už vysoko.” (s. 41) Panna si líha, zaspáva, zobúdza sa a občas jej je zima. Potom ju prikryjú nehou, perinou.

Zažínanie. Dýchanie. Sliedenie ohňom. Kráčanie. Brieždenie. Lámanie pečate. Ráňanie. Uzavretým kruhom do šíreho ticha.

 

Ľubica Christophoryová

 

 

Ján Bajánek

AMERICKÁ LITERATÚRA 20. STOROČIA:

MODERNIZMUS A POSTMODERNIZMUS

Retaas, Bratislava, 2002

 

Revitalizácia literárnej tradície

 

Popredný slovenský amerikanista Ján Bajánek sa v krátkom časovom rozpätí prihovoril záujemcom o umelecky ambicióznu literatúru dvoma pozoruhodnými knižnými publikáciami – zbierkou básní v angličtine Drops of Rain (Retaas, Bratislava, 2002) a vedeckou monografiou Americká literatúra 20. storočia: Modernizmus a postmodernizmus (Retaas, Bratislava, 2002), v ktorej interdisciplinárnym spôsobom skúma súvzťažnosť literárneho, kultúrneho, civilizačného a sociálneho vývoja v ich vzájomných mnohoaspektových koreláciách.

Vzhľadom na aktuálny pohyb v euro-americkom duchovnom a spoločenskom priestore, ktorého organickou súčasťou je aj Slovensko, má predmet autorovho záujmu veľa styčných bodov, analogických súvislostí, zhodných súradníc i trecích plôch s našimi imanentnými estetickými kritériami, s naším vnútorným hodnotovým procesom, ktorý prirodzene podmieňuje postupné presúvanie ťažísk vlastných myšlienkových a kreatívnych úsilí.

Autor reflektuje vývinový kontext modernizmu a postmodernizmu na pozadí morálnych a existenciálnych krízových situácií vo vymedzenom dejinnom úseku a spontánne i racionálne odôvodnene kladie dôraz na analýzu podnetov vychádzajúcich z prevratných zmien stavu americkej civilizácie a celého transatlantického civilizačného okruhu na konci 80. rokov nedávno uplynulého storočia.

Miestnym tvorivým oneskorencom, ktorí sa úpenlivo usilujú dodatočne naskočiť na zdanlivo svetový vlak, ktorý im už dávno ušiel, prináša vo východiskových analýzach, priebežných syntézach i záverečných zisteniach veľa presvedčivých dôkazov o tom, že v skanzene ich meškajúcich hláv a v ich podporných parafolkórnych slovenských akademických laboratóriách skutočne už minimálne desaťročie nadšene objavujú nielen dávno objavené, ale i pred časom odumreté.

Tvorivé impulzy modernistických tendencií a postmodernistických trendov autor komplexne a konzekventne vníma v civilizačných rámcoch transatlantického prostredia a vo vzťahu k jeho sukcesívnym metamorfózam. Vývojový oblúk americkej literatúry 20. storočia, kontinuitu amerického modernizmu a postmodernizmu náležito koreluje s narastajúcimi prejavmi a symptómami krízy etiky, poznania a umeleckej autenticity. Erupcia americkej postmodernistickej línie vrcholí v tvorbe Beat Generation, v experimentálnej metapróze a v novom žurnalizme. Uzavretie tejto kapitoly literárneho vývoja autor symbolizuje dielom Toma Wolfa (narodeného v roku 1931) The Bonfire of the Vanities (Ohňostroj márnosti, 1987).

Výsledky autorovej originálnej bádateľskej činnosti umožňujú nahliadnuť aj do útrob živého literárneho organizmu súčasnosti a predvídať alternatívy nových kreatívnych výbojov amerického písomníctva, ktoré budú s najväčšou pravdepodobnosťou i osudovou nevyhnutnosťou čerpať podnety z prechodne opusteného centrálneho prúdu predchádzajúcich serióznych umeleckých úsilí. Povzbudzujúcim znamením hodnotovej a metodologickej revitalizácie americkej literárnej tradície je návrat k jej existenciálnej autenticite, žánrovej pestrosti a štýlovej rozmanitosti.

 

PAVOL JANÍK

 

 

 

Román o nezmyselnosti literatúry

 

(Orhan Pamuk – Nový život, Preložila – Xénia Celnarová, Slovart  2002)

 

 

Možno na úvod treba povedať, že názov románu Nový život mi bezpečne evokoval  pomenovanie Jednotného roľníckeho družstva, blahej pamäti, neďaleko Bratislavy. Nový život, ergo bezduchá ideológia , krajšie zajtrajšky, budovanie spravodlivejšej spoločnosti, etc.etc, veď sme si užili… Teda – nový život. K celkovému úvodnému rozpačitému dojmu prispela aj negroidná mužská tvár na obálke knihy, ktorá predpokladá skôr kubánsku problematiku beztriednej spoločnosti.

Toľko súkromné asociácie najzákladnejších atribútov diela, názvu a obálky, ktoré by mali v čase, v ktorom je literatúra predovšetkým tovar, predávať…Turecký román? Ide skutočne o turecký román? Jediný dôvod, prečo tovar otvoriť….

…. „ Teraz to však bola Kniha, kto ma mal v rukách. Nielenže z nej do môjho vnútra preniklo  čosi ako tajomstvo a vina, ale opantala ma aj akási mľkvosť, čo sa podobala tej v snoch.” / S. 13 )

Postironické čítanie – Irónia ako spôsob myslenia, ako základné prehodnocovanie faktov a zoraďovanie ich do vlastných súvislostí.

Aké poznanie je za iróniou? Po irónii je už zrejme len bezradnosť, alebo ak chceme, bezbrannosť… čo je teda za literárnou postmodernou, ktorá už pozná ,už vie a cituje ? Čo je za metatextom a parafrázou sujetového oblúku? Len čistý údiv, vnútorná nezúčastnenosť , alebo ak veríme klasikovi, smrť subjektu…

Román o nezmyselnosti literatúry. O ambivalentnom vzťahu reality a textu. O údive, ktorý jediný zostáva. Hrdinovia Orhana Pamuka prenasledujú nový život prisľúbený anjelom, prenasledujú napísané slová, ktorých zmysel je , napriek svojej fatálnosti, pre ich existencie celkom zbytočný.

Globalizovaný subjekt, globalizovaná krajina – Orhan Pamuk vydal Nový život v Turecku v roku 1994.Čítame ho v sladkom srdci Európy v novom tisícročí. Základné premisy sú však totožné. Strácame genetickú pamäť a stávame sa občanmi planéty . Coca-cola a mocenské vojny. Pokus o negáciu kultúrnej globalizácie je vlastne jej potvrdením. Negácia negácie už nevytvára novú kvalitu. Zbytočným bojom vzbúrenci  pociťujú   o to nevyhnutnejšie globalizačnú absolútnosť. Sprisahanie voči  Veľkému sprisahaniu je skôr smiešne, než čokoľvek iné. Z dvoch sprisahaní vyhráva vždy to absolútnejšie -a ako sa dočítame v Novom živote- „Všetky vydané knihy, všetky do jednej sú nepriateľmi našej doby, nášho života”.  ( s. 107 )Aj táto kniha je súčasťou sprisahania, len nevieme, ktorého z nich…

Ahistorizmus ako spôsob poznania -„My úbohí porazení v hre zvanej história, stáročia hádžeme po sebe bomby, aby sme sami seba presvedčili, že sme aspoň niečo vyhrali, aby sme okúsili pocit víťazstva. Z lásky k Bohu, Knihe, histórii a svetu sme dôkladne vyhadzovali do vzduchu naše duše a telá… “( s.89 ) Kde zostalo to múdre a overené – História – magistra vitea? Dejiny strácajú zmysel. Ich kauzalita súvisí len istým, skrytým významom, so vzťahom anjela a človeka. Anjela, s odkazom na Rilkeho a  perzskú mystickú poéziu, ktorý sa o to naše ľudské, vlastne ani nezaujíma.

Popkultúra v Turecku – Základný konflikt medzi príbehmi literatúry, televízie, komiksov, či akýchkoľvek mediálnych nosičov a autentickým príbehom, ktorý sa odohráva v prvej osobe. Interakcia medzi príbehom napísaným ( zahraným, nakresleným )  a udalosťami, ktoré prežívame. Kultúrne vzduchoprázdno, ktoré je medzi nimi. Základný konflikt medzi súkromným príbehom a metapríbehmi, ktoré nás nútia opakovať repliky   a vzory populárnych hrdinov. Orhan Pamuk konfrontuje svojho rozprávača s postavami z televízie, s hrdinami z komiksov a prototypov, ktoré populárna kultúra vyrába a distribuuje. Autenticita osobného prežívania a autenticita globalizovaných vzorov. „ ..hneď na začiatku som si uvedomil, že Kniha bola napísaná pre mňa…zmocnil sa ma pocit, že Kniha hovorí o mne…moje oči oslepené žiarou, nemohli od seba odlíšiť svet, ktorý bol v Knihe a Knihu, ktorá bola vo svete . ” (s.9) Orhan Pamuk nevysvetľuje , či je Kniha produktom popkultúry, alebo vrcholným číslom ezoteriky. V jej účinkoch je totiž efekt rovnaký. Strata sebakontroly a subjektivity .  Sprisahanie proti sprisahaniu zostáva vždy len sprisahaním.

Podoby lásky v Novom živote – Láska a kniha – hnací mechanizmus príbehu nového života. Hlavný hrdina prežíva  v texte dva druhy lásky- lásku osudovú, v tomto prípade bez konkrétneho telesného aktu a lásku takmer banálnu, čiže manželskú. Manželka hrdinu v románe nemá ani meno je to len „ nevesta “, alebo dievča zo susedstva, netušíme nič o jej fyzickej podobe. Džanan – študentská a životná láska – je, ako inak, nežná a krásna  – nositeľka mena, ktoré znamená miláčik, alebo aj Boh. Kontrapunkcia týchto dvoch lások končí v posledných vetách románu. Ako všetky  podstatné  poznania, aj toto prichádza prineskoro. Vzťah písmen a vášní sa rozuzľuje v jedinej  replike záveru.Niekedy majú knihy svoje konce,alebo aspoň ukončenia….

Niekoľko konštatovaní na záver – 1. Román Nový život je  zaujímavou a podnetnou  informáciou o stave súčasnej tureckej literatúry, ktorá z pragmatických dôvodov, zostáva slovenskému prostrediu neznáma.

2. Román ponúka novú literárnu a myšlienkovú inšpiráciu, ktorej sa špeciálne darí na rozhraní niekoľkých kultúr.V tomto prípade Západ a Turecko. Konfrontácia Východu a Západu v Pamukovom poňatí predstavuje jedno z najprogresívnejších  literárnych spracovaní, aké sme mali možnosť čítať. Aj keď nedokážeme  presne odlíšiť špecifické východné  odkazy,  celkové vyznenie je pre stredoeurópskych čitateľov exotické a nové. A to aj v prípade, že sme už na novosť v literatúre rezignovali.

3. Preklad Xénie Celnarovej je ,napriek predpokladanej nekontabilite jazykov, veľmi vyrovnaným dielom. Zachytáva nielen mystičnosť, ale aj modernosť jazyka ako takého, zachytáva teda rôzne polohy a kontexty písania. A tak sa stalo, Xénia Celnarová priniesla do nášho prostredia svojim prekladateľským úsilím jednoducho dobrú  knihu – „ Dobrá kniha je dielo, v ktorom sa hovorí o nejestvujúcich veciach, o nejakej forme neprítomnosti, o nejakom spôsobe smrti…  ” ( s.178) 

 

Ivica Ruttkayová

 

 

 

V nedeľu (Po raňajkách? Náhle?) zomrel boh

 

(Miroslav Válek, Milovanie v husej koži, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2001)

 

            Poviem to rovno. Nebudem okolo toho chodiť ako kocúr okolo horúcej kaše. Kniha (výber z poézie) vyšla pred dvoma rokmi. Je pravda, že som sa k nej dostal až (alebo už?) vlani. A tiež je pravda, že som sa podujal napísať na ňu recenziu sám. Takže je len moja chyba, že ju môžete (musíte?) čítať v Dotykoch až dnes. (Pozrite sa do kalendára, nie je náhodou už rok 2004? Ak áno, tak to už moja chyba nie je.) Taktiež sa musím priznať, že nie som nijaký znalec Válkovho celoživotného literárneho diela, ale keďže skoro všetkých tých pár básní, ktoré som od neho čítal, som našiel v tejto knihe, a všetky básne v tejto knihe som už kedysi dávno čítal, potešilo ma to a povzbudilo natoľko, že som sa rozhodol prečítať všetko, čo od Válka vyšlo. Aspoň sa mi zdalo, že je to potrebné, by priam nutné, aby som mohol napísať aspoň ako-tak  fundovanú recenziu. Ale ako vravia Česi „skutek utek”, a po ročnom zháňaní kníh, som sa vlastne k prečítaniu žiadnej (celej) knihy či výberu ani nedostal. „Holt doba je taková”, aby som sa nevzdialil od prameňa. Dnes, po roku, však môžem povedať, že je to len plus pre podobné (úspešné) pokusy vydavateľstiev ponúknuť svoj výber. Kniha taktiež obsahuje prehľad života a tvorby Miroslava Válka, z ktorého vidieť ktorému obdobiu jeho tvorby sa zdvorilo vyhla. A ja sa mu  (Válkovi) vyhnem ako staršiemu a životom (i smrťou) skúšanejšiemu i skúsenejšiemu. Pevne verím, že väčšina čitateľov Dotykov sa už stretla s poéziou Miroslava Válka a má na ňu svoj názor. Dovoľte mi aspoň, povedať si svoj.

            Tak teda k veci. Válkov neviazane viazaný a pozvoľne voľný verš v tomto výbere je najhutnejší v Zápalkách. Blíži sa až ku krédu, preto tá skromnosť „/ obrázok krásnej ženy bledne v studni /” (a trochu ďalej…) „/ Básnik sa teší Píše nato báseň / a zapína si kabát do dažďa ” v básni Obrázok z posledného plesu. Podčiarkuje melancholický, pochmúrny ráz poézie, osudu básnika a človeka vôbec, a na druhej strane stratu schopnosti vnímať poéziu, takže ironicky a kruto postihnutému považuje za potrebné „// naznačiť jemne, aby pochopil / aký je chorý a aká je s ním práca /” v básni Sonet na opakovanie.

O niečo elegantnejšie krédo vyznieva v básni Ohýbači železa zo zbierky Dotyky (ktorá dala názov časopisu, ktorý držíte v rukách): „/ Železo jak verš sa vzpiera vôli človeka. /” (a na konci básne) „// Mať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa ” v básni Ohýbači železa. Uvedomujúc si nebezpečie, vyplývajúce zo sily a pravdivosti svojej poézie, varuje sám seba v básni Estetika:  „/ Vstane, kývne prstom, zahrozí, /” (a sólo verš…) „// Básnik, mlč! //”, aj keď je poézia vlastne len trochu krajný spôsob jeho komunikácie s ľuďmi, ktorí sa ho stránia, a o priazeň ktorých sa tak uchádza „// Ale keď raz /” … „/ pocestujeme spolu do práce /” … „/ usmejte sa na mňa / aspoň očami. ”

Ale venujme pozornosť radšej autorovej láske k múdrosti, keďže spôsoby písania sa zákonite stále vyvíjajú a nie sú smerodajné (hoci úchvatné). Taká je jeho (zbierka) Príťažlivosť. Neuveriteľne aktuálna je báseň Domov sú ruky na ktorých smieš plakať, kde sa vysporiadal s dejinami (s ktorými sa my dosiaľ vyrovnať nevieme): „/ Prekročiť ten strach, / otvoriť dvere / a vidieť, čo sa robí! / Matka! Matka! / Čižmy na schodoch. // A potom doma umývala riad /” … „/ a večne mala obe ruky prázdne /” … „/ To bola práve tá zvrchovanosť národa: / ruky, ruky. / Ruky volajúce o pomoc, /” … „/ jediné ktoré vytvárajú dejiny. //” O tom, aká je to ťažká vec, hovorí i fakt, že pred krutou skutočnosťou nás občas zachráni len šialenstvo úletu až úniku, či dokonca úlet až únik, do šialenstva: „// A všetko záleží len na odraze! //” … „// Cez steny akvária je svet tmavozelený. /” … „/ a žltá včela vyletuje z izby, / očami presne sledujúc jej let, / priezračný a ľahký, sa odrážam. ” v básni Oslnenie.

K dejinám sa vracia v zbierke Nepokoj a básni Dejiny trávy venovanej Oldřichovi Mikuláškovi: „/ Dejiny trávy nikto nenapísal. /” … „/ Tráva vie, po čom býva krv. /” … „/ Ale tráva je trpezlivá / a citlivá. / Tráva všetko zakryje. /” … „/ Už všetkému rozumiem, / akoby sám som bol trávou. / Polož si ruku na chrbát noci, / počúvaj dobre, čo vravím: // Nič, iba oheň a dážď! ” Miroslav Válek nikdy nemoralizuje, pritom je morálne vysoko nad plytkosťou kolotoča siedmich dní. Nech už je európsky kalendár kresťanský, židovský, či mohamedánsky, „jeho” kalendár má tiež tú „šťastnú” sedmičku: „// V nedeľu po raňajkách / zabíjať králika. ” v básni Zbíjanie králikov.

A konečne Milovanie v husej kožiÓda na večnosť: „// Je čosi viac než iba hudba vo veciach, / ak okrídlení muži / vyletujú z dielní. / Vstúp do nej, / budeš nesmrteľný! //” Samota v starnutí, samota v okamihu smrti desí: „// A strom sa ukláňa / a cúva do jesene. / Opustený. Sám. // … „// Hrom. Potlesk / holubích krídel. /” … „/ Pád / bez začiatku a bez konca. //” Riešenie, vyhnúť sa neriešiteľným problémom a samote, však vždy hrozí samovraždou, ktorej sa dotkol už vo viacrozmernej básni Domov sú ruky na ktorých smieš plakať zo zbierky Príťažlivosť: „/ A že tak tam visel / a že tam tak visel ten uličník / a na svet vyplazoval jazyk, to sa mu nedá odpustiť. /”. Na taký zúfalý počin odpovedá súcitom s láskavou iróniou: „/ Ó ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú, / ustieľajte plné hrsti voňavého vzduchu, /” (Ne)pochopiteľnosť situácie do akej sa musí dostať človek, aby si siahol na život vykresľuje v zbierke Milovanie v husej koži na ploche básne pásma Z absolútneho denníka I 1: „ Keď budeš visieť na drôtiku / a nohy sa ti budú knísať v prievane, / pochopíš, /” … „/ bol si vždy uzavretý, / bol si na kľúčik / a nesúc svoj náklad, bol si nesený, /” … „/ To práve je tá mechanika pohybu, / to je ten výstup blázna, /” ….: „/ „Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?” ” … „/ mohol si ležať v tráve, pozerať svetu pod sukne, /” … „// Mohla byť z teba krásna mŕtvola, /” … „/ – A čo si? / Nula. Trocha kostí. V najlepšom prípade vec potrebná na hodinách anatómie. /” Hľadanie zmyslu života – nie je to náhodou len hľadanie smrti, ktorá má zmysel, a tak sa vyhnúť nezmyselnosti smrti?! Dosť! Nechajme to radšej na poéziu! Filozofia je niekedy na príťaž: „// Trápime ženy, nechávame sa trápiť ženami, / píšeme, píšeme / posledná spodná sukňa noci je dávno popísaná, / a nikto nevie, čo je poézia. ” ! S otázkou boha (nie s náboženskou otázkou) sa zľahka a vážne pohráva v básni Štvornožci: „// Niekto niekoho volá / V nejakom meste začal zvoniť zvon. / Nejaký hluchý človek / zdvihol hluchý telefón. /”. Je to naozaj iba otázka hluchoty? „/ Niekto stojí dolu hlavou nad nami, / nejaký inteligentný a krátkozraký hmyz. /” … „/ Storočie, /    tvoja absolútna hlava / zlyháva! /” … „// Dupocú vo mne neuveriteľné kone tvojich psychoanalýz. //” … „// Čosi tu chýba. Čohosi je mi ľúto. / Všetko je v poriadku. Všetko je spočítané: /” … „/ Otče náš, / ktorý si na nebesiach, / napime sa! /” … „//Nerozumiem a nechápem, / Tvoji muži v absolútnych krčmách, ktoré nie sú ani na mape / pili pivo a boli ospalí… / Do smrti si budem pamätať ten požiar, ktorého jazyky ťa oblizovali! /” … „/ štvorice milencov kričia: „Zabiť!” / Koho? /” … „/ láska už hrabe / kuracou nohou. / A plechový kohútik / na štyri strany sa krúti. // Ó, neviditeľné krídla / beznohej smrti! /”. Potrebu existencie boha úzko spája s pociťovanou prázdnotou v básni Óda na boha zvierat, V básni pásme Z absolútneho denníka //. hovorí o pripravenosti na smrť: „/ Príď, báseň, buď pravdivá! //” … „/ smrť, šťastie, náhoda a oči / – zelené, čierne, psie, sklenené, uhrančivé oči, / to všetko sa uvedie do pohybu /”. V básni Skaza Titanicu hovorí o chorom svete: „/ Ó, horľavá a bledá jeseň schizofrenikov, / svet potrebuje trocha nežnosti, /” … „/ nech sa mu sníva hviezda sa padákom! //” …. „/ Stvoriteľa bolí hlava. / Obrovský urýchľovač mu v nej hučí. Opačne! / A dejiny krútia sa v ňom opačne! /” … „/ Smrť nemá koniec. Má len začiatok. /” … „// My sa nenáhlime? / Čas pracuje pre nás? / Je to naše storočie / a naša éra! /”. Je to naozaj len pocit minulého storočia?

Cieľ, ktorý som si vytýčil – spomenúť každú báseň – už asi bohužiaľ (alebo chvalabohu) nedosiahnem. Najkrajšie (tým pádom geniálne) básne sú však tie, ktoré Válek napísal  „/ len tak, / akoby náhodou. / Ako keď prší. ” (Len tak). Napríklad básne Len tak, Óda na lásku, Óda na Angeliku… Verš z Ódy na lásku: „/ Milovanie v husej koži / úžasu. //” dal názov zbierke i tomuto výberu.

Ak niekto čítal Válka ináč ako ja, má smolu, bol to úžasný zážitok. Ak niekto čítal Válka ináč ako ja, a mal úžasný zážitok z iných momentov Válkovej poézie, mám smolu ja. V každom prípade je (a bude nielen po ďalších dvoch rokoch) vydanie tohto výberu jej pádnym pripomenutím.

 

Dalimír Stano

 

 

JAROSLAV CHOVANEC:

Malý slovník ústavného práva, Bratislava, Procom 2002, s. 155.

 

Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc. patrí k elite našich ústavných právnikov. Patrí k tým, ktorí z profesionálneho hľadiska dbajú o terminologickú čistotu ústavného práva.  V nadväznosti je však potrebné uviesť, že tým ide o terminologickú čistotu celého vnútroštátneho právneho poriadku v jeho východzích momentoch. V súčasnosti sa žiaľ stáva, že aj mnohé osobnosti verejného života nemajú v tejto sfére jasno. Nehovoriac už o širšej verejnosti. Celkovo je notoricky známa skutočnosť, že právne vedomie na Slovensku je veľmi nízke.  Prof. Chovanec urobil aspoň čiastočné zlepšenie tejto situácie záslužný počin spracovaním a vydaním Malého slovníka ústavného práva. K problematike pristupoval spôsobom, ktorý je zrozumiteľný aj laikovi, pričom však práca nič nestráca na svojej odbornosti.

Autor sa systémovo vhodne venuje základným inštitútom ústavného práva SR. V konečnom dôsledku však nejde len o ústavné právo SR, nakoľko mnohé inštitúty sú podobné aj v iných štátoch, predovšetkým v štátoch kontinentálnej Európy. Čiastočne, kde to bolo vhodné, vysvetľuje aj anglosaský systém.

Autor preukázal zmysel pre proporcialitu podľa významu toho – ktorého hesla. Tieto sú vhodne vybrané a spĺňajú svoj účel v rámci diela tohto druhu. Pri cudzích slovách uvádza ich pôvod, vrátane jazykového, ako aj slovenský ekvivalent, čo je dôležité predovšetkým pre laického čitateľa. Pri mnohých heslách uvádza aj ich širší obsah (napr. cenzus, demokracia, atď.) Autor heslá usporiadal podľa abecedy, čo umožňuje čitateľovi lepšiu orientáciu pri štúdiu.

Heslá, predovšetkým tie, ktorým autor venoval (zhodnotiac ich význam) širší priestor, majú aj veľmi dobrý teoretický základ.

Vzhľadom na výber hesiel dielo má aj politologickú hodnotu.

Veľmi dobrým doplnením slovníka je jeho posledná časť – platné znenie Ústavy SR. Tu treba poukázať, že pôvodný text Ústavy SR je vytlačený obyčajným písmom a ústavné zmeny sú vytlačené plnotučne. Takže tlač robí platný text Ústavy SR prehľadný a čitateľovi umožňuje rýchlu orientáciu v novelizácii Ústavy SR.

Celkove možno konštatovať, že dielo spĺňa náročné kritériá a účel pre ktoré bolo napísané prístupnou a prehľadnou formou. Má nielen právny a politologický charakter, spracovaný  na slušnej odborno-teoretickej úrovni, ale je zároveň aj popularizačne zamerané. Môže byť vítanou pomôckou pre študentov práva a politológie, ale môže poslúžiť aj verejnej sfére – napr. poslancom od najnižších zastupiteľstiev až po najvyšší orgán štátnej moci. Môže však byť vhodnou pomôckou pre každého, kto sa o problematiku zaujíma.  Autor v tejto súvislosti v úvode slovníka uvádza, že: „Zámerom vydania slovníka ústavného práva je pomôcť kultúrno-osvetovým pracovníkom, členom zastupiteľských zborov – poslancom Národnej Rady SR a poslancom obecných zastupiteľstiev, ako i starostom obcí a primátorom miest, tiež pracovníkom štátnych orgánov všetkých stupňov, ako aj širokej čitateľskej verejnosti, osobitne však študujúcej mládeži práva, politológie, sociológie, ekonómie, andragogiky a žurnalistiky, zorientovať sa v ústavnom systéme a osobitne vo volebnom systéme SR, prostredníctvom ktorého sa kreujú (tvoria) zastupiteľské zbory, t.j. orgány štátnej moci alebo reprezentanti  suverenity ľudu. Jeho zmyslom je výklad mnohých pojmov známych aj doteraz, ale v podaní bez ideologicko-pragmatického podania a apologetiky existujúceho ústavného systému so zreteľom na volebný systém a volebné právo.”

 

Záverom môžeme jednoznačne pozitívne hodnotiť tento autorský a vydavateľský počin, ktorým sa vlastne vyplnila i medzera v slovníkovej knižnej literatúre tohto druhu.

 

Bratislava, apríl 2003

 

 

                                                                    Mim. prof. JUDr. František Poredoš, CSc.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.