Almanach 25 – próza

Barbora Hrínová

Koncert

 

      Hroboňovu ulicu zahaľuje tmavý novembrový podvečer. Nepriehľadnou clonou, v ktorej svietia len steny bielych činžiakov, prechádzajú unavení ľudia, vracajú sa z práce. Z neveľa bytov, ktorých obyvatelia sú už doma, sa slabé svetlo prediera cez škáry žalúzii.  

      Z jedného z okien vo vyšších poschodiach sa však šíri intenzívna žiara. Žalúzie sú vysoko vytiahnuté, pohľad do izby nesťažuje ani žiadna záclona.

      V žltom štvorci okna nervózne pobehuje mužská postava. Nahé chudé telo sa striedavo približuje, otáča, alebo celkom mizne. Postupne si oblieka košeľu, sako, kabát a za stáleho obracania sa vychádza z izby.

      Z okna na siedmom poschodí naďalej vychádza žiara, postava sa však už neukáže.

Pán v kabáte stojí pred dverami svojho bytu a tenkým prstom privoláva výťah. Prsty druhej ruky zvierajú pevný obdĺžnikovitý obal.

      Z dverí na opačnej strane chodby vychádza asi šestnásťročný chlapec a postaví sa k výťahu. Veľká vyholená hlava mu čnie vysoko nad šedinami pána v kabáte.

      Keď nastúpia, pán v kabáte sa na chlapca, ktorý stláča nulu, nesmelo pousmeje.

            – Vy ste mali asi dnes problémy s práčkou, však? Celý deň som nemohol cvičiť… – pozrie na obal v pravej ruke.

            – S práčkou? No určite. Nemali, – odvrkne chlapec.

            – Zvláštne. Zdalo sa mi, že tie hororové zvuky vychádzajú od vás. Ako keby nejaký obor prášil koberce…

            – Nevymýšľajte ujo, ja som nič nepočul, celý deň som počúval techno… – chlapcovi rozhovor očividne lezie na nervy.

            – Techno? Čo to je? – pán v kabáte je novým slovom veľmi zaujatý.

            – Hudba, – chlapec mu ho s nevôľou vysvetlí.

            – Hudba? – pán v kabáte celkom ožije. – To je fantastické chlapče! Ja som študoval hudbu celý život, ale s takým niečím som sa ešte nestretol. Musíš mi niekedy požičať pár nahrávok. Ja ti zas rád ponúknem Haydna, Mozarta, Beethovena, – pán v kabáte vyslovuje tieto slová so zvláštnou úctou v hlase.

            – Tých buzerantov? – chlapcovi mená predsa len niečo hovoria. – Na tých vám ja zvysoka, ujo…

            – Svätá Mária! Nehovor tak, chlapče, hudba je krásna…

      Pán v kabáte zbledne a roztrasenými rukami vyberá z obalu priečnu flautu.

            – A teraz počúvaj, chlapče. Zahrám ti zopár taktov z Haydnovej prenádhernej sonáty g-mol. Verím,  že otvoria tvoje neznalé srdce a ty už nikdy nebudeš takto rozprávať!

      Zavrie oči a v silnom rozrušení si priloží flautu k ústam. To sú už však na prízemí, kde sa chlapec potichu z výťahu vytratí.

           

 

– Ó maestro! Nevedela som, že múzy pracujú aj na takýchto miestach…

      Pánom v kabáte zatrasie a otvorí oči. Vidí pred sebou pani Slušnú, susedku z piateho poschodia. Za ruku sa jej drží vrkočaté dievčatko.

            – Idete hore? – spýta sa pani a keď maestro zmätene kývne hlavo stlačí päťku a sedmičku.

         – Práve ideme s dcérkou z hudobnej, však Marienka? – pani Slušná štuchne do dievčatka.

      To sa začne usmievať od ucha k uchu.

            – Aké milé… – maestro pomaly prichádza k sebe.

            – Pani učiteľka ju veľmi chváli, – pokračuje pani Slušná, – ale hovorila, že má ešte stále problémy s dýchaním, najmä pri dlhších skladbách.

            – Dýchanie… To je celá veda… – rozhovorí sa maestro. – Ja som vyštudoval konzervatórium a myslel som si, že som boh. Potom som prišiel na vysokú školu do Moskvy a musel som ísť od začiatku. Nič sa im nepáčilo! Celkom iná technika! Doteraz neviem, ako na to… Hlavne treba byť uvoľnený, pozeraj, Marienka!

      Priloží si flautu k ústam a zahrá jeden dlhý tón.

            – Nesmieš cítiť žiadne napätie, – pokračuje.

            – My už musíme vystúpiť, – skočí mu do rečí pani Slušná. – Marienku za vami určite niekedy pošlem, aby ste sa na ňu trošku pozrel…

            – Kedykoľvek, – usmieva sa maestro, ale to už je vo výťahu opäť celkom sám.

         – Nikde žiadne napätie, – opäť zahrá ten istý dlhý tón.

            – Nikde žiadne napätie, ale zvuk mizerný. A keď pritlačím, pichne ma v hlave…

      Otázka dýchania ho natoľko zaujme, že si ani nevšimne, keď výťah opäť zastane.

Rozoberá flautu na dve časti, do jedného sa sústredene díva. Pokrúti nespokojne hlavou a z obdĺžnikovitého obalu vyberá paličku zakončenú mäkkými štetinami. Výťah sa medzitým opäť pohne dole.

 

 

      Nastúpi asi dvadsaťpäťročná žena s vášnivým pohľadom. Rozparok na obtiahnutej sukni jej odhaľuje pravú nohu do polovice stehna.

      Pán v kabáte sústredene čistí svoju flautu a vyzývavú spoločníčku vôbec neregistruje. V nej však táto neobvyklá činnosť vyvoláva nekontrolovateľné vzrušenie.

            – Ou… – povie náhle tlmeným hlasom.

      Pán v kabáte zmeravie a pomaly otáča hlavu v smere zvuku. Zaleje ho sýta červeň.

            – Už dlhšie vás sledujem, – žena pristúpi celkom k nemu a stlačí štvorku, – a odolávam. Ale teraz, – nadýchne sa a na chvíľu privrie oči s dlhými riasami, – teraz už nemôžem!

      Pán v kabáte vypleští oči a pritisne sa na zadnú stenu výťahu.

            – Musíte mi pomôcť! – žena sa k nemu opäť celkom prisunie.

            – Ako? – spýta sa roztrasene pán, pripravený na všetko, pokiaľ to bude v jeho silách.

      Žena si rozopne prvé dva gombíky blúzky a odhalí potetované rameno. Vo veľkom srdci prestrelenom šípom dominuje meno Jimmy.

            – Bol to hudobník, – vysvetľuje pateticky. – basgitarista… Strávili sme spolu noc a také dobré to ešte nikdy nebolo. No ráno som sa zobudila a bol preč…

      Ženu spomienky úplne premohli, no snaží sa rozprávať dôstojne.

– A odvtedy moje srdce krváca!

      Pán na ňu súcitne pozerá, no v takej vypätej situácii mu žiadne slová nenapadajú.

            – No môj psychoterapeut mi dáva nádej… – vzchopí sa po chvíli žena. – Jeho teória opätovného zážitku je vraj stopercentne účinná!

            – To je výborné! A v čom spočíva? – zmôže sa pán na súvislú vetu.

      Žena na neho vrhne osudový pohľad.

            – Musím to prežiť znova a musí to byť hudobník!

      Pán si v očakávaní najhoršieho skryje flautu podvedome za chrbát. Žena sa po jeho ruke vášnivo načiahne a flautu mu drží vzpriamenú pred očami.

            – Musíte to byť vy!

         – Pôjdeme do môjho bytu! – tempo jej reči sa neustále zrýchľuje. – Alebo k vám! A ráno budem úplne zdravá…

      Pán je z jej správania tak šokovaný, že si ani neuvedomuje o čo prichádza.

            – Nie… – zašepká veľmi nezrozumiteľne.

            – Áno… – povie roztúžene žena.

            – Nie! – zopakuje pán trochu ráznejšie.

            – Ale áno!!! – žena si uvedomila silu jeho presvedčenia a zúfalo ho ťahá za rukáv .

      Jednou nohou stojí na chodbe štvrtého poschodia a v ruke drží gombík z jeho kabáta – jedinú trofej ponižujúceho úsilia.

      Zúfalo sa rozplače.

            – Horúci kúpeľ vám pomôže… – snaží sa ju upokojiť vystresovaný pán.

            – Myslíte? – pozrie naňho žena cez slzy.

      Neisto pokývne hlavou, akoby sa bál, že jej momentálna pasivita, je len predzvesťou čohosi horšieho.

            – Tak ja to vyskúšam, – povie hrdinsky žena, – ale keby to nefungovalo, čakajte tu! – magnetizuje ho očami a pomaly sa vzďaľuje.

      Pán v kabáte sa ani nepohne. Nie preto, že by tak svedomito plnil jej príkaz, no obava z nepredvídateľných dôsledkov neuposlúchnutia mu nedovolí odísť. Priloží si flautu k ústam a výťahom sa začne šíriť trúchlivá melódia.

 

 

      Pristúpi starší pán, ktorého tento výjav vôbec neprekvapí. Okrem dlhého šálu omotaného okolo jeho krku sa oblečením vôbec nelíšia. Spája ich aj istý roztržitý výraz v tvári.

      Pán so šálom natiahne odkrvenú ruku, s jasným úmyslom stlačiť nulu, no zádumčivosť melódie ho tak premôže, že sa svojho cieľa v poslednej chvíli vzdá.

            – Márnosť nad márnosť! – zvolá apokalyptickým hlasom, tlmeným pokročilým štádiom pľúcnej choroby.

      Pán v kabáte neprerušene hrá, vníma priateľove slová ako vhodný doplnok k svojej hudbe. Keď flauta stíchne, pán so šálom rezignovane prehovorí.

            – Dneska som maľoval iba čiernou farbou… O pol štvrtej,  – pokračuje s nepatrným vzrušením, – som stál v okne, no nemal som dosť odvahy… Odvtedy hľadám po byte drobné, že sa pôjdem aspoň opiť, no teraz viem, že ani to nemá zmysel.

      Pozrie na priateľa, ktorý, ako sa zdá, sa ho nehodlá presviedčať o opaku.

            – Vidím, že tebe dnes život tiež ukázal svoju pravú tvár… – vycíti jeho potlačované rozrušenie a hneď nájde vhodné riešenie. – Ostaneme v tomto žalári do smrti, – očami blúdi po stenách výťahu, – ktorý nám vďaka svojej nehostinnosti, – je na ňom vidieť, že by na ne najradšej rozvešal obrazy, – pripomína samú podstatu sveta…

      Obaja sú touto vetou hlboko zasiahnutí, pripravení naplniť jej obsah.

            – Nože, zahraj tú skladbu, ktorú si mi hral vtedy, keď som maľoval ten obraz Žiadna ma nechce… – prednesie pán so šálom so všetkou vážnosťou svoju poslednú vôľu.

      Vtom sa dvere náhle otvoria a do výťahu sa vrúti žena, pridržiavajúca si na hrudi uterák. Po tele jej stekajú mydlové bubliny.

            – Nefunguje to! – osopí sa hystericky na pána s flautou.

            – Prepáčte, mohol by som vám nejako pomôcť? – rozžiari sa pán so šálom, aj keď mu je dopredu jasné, že nebude mať úspech.

            – Nie, vy ste maliar! – potvrdí jeho tušenie žena.

            – Ale v mladosti si hral v tej skupine… – pán s flautou sa nejasne rozpamätáva na priateľovu minulosť.

      Ten síce nechápe zmysel tejto vety, no v kontexte svojho celkového svetonázoru ju prijme ako ďalší dôkaz absurdity bytia.

            – Áno, na basgitaru… – odpovie, bez zaváhania.

            – Poďte! – žene sa rozšíria zreničky a pevne ho chytí za ruku.

      Roztúžene odchádzajú.

      Výťah sa vzápätí pohne dolu.

 

 

      Na prízemí sa do neho nahrnie manželský pár s troma preplnenými nákupnými taškami. Vymieňajú si nevraživé pohľady a pána v kabáte, ktorého životný priestor sa výrazne obmedzil, vôbec neregistrujú.

            – Aj tak je to tvoja vina! – nezdrží sa žena, vehementne stláčajúc osmičku.

            – Už s tým prestaň! Bola si tam rovnako ako ja… – odvrkne muž.

            – Ty si šoféroval, mal si zavrieť aj okno!

            – Zabudol som, tak už prosím ťa prestaň! Bolo poistené, o mesiac sú tu peniaze…

            – A keby aj neboli, hlavné je, že ste spolu, – preruší ich zrazu neznámy hlas.

      Pánovi v kabáte sa zdá ich problém po skúsenosti s predchádzajúcimi dvoma úplne banálny.

– Nejde o peniaze, ale o jeho ľahostajnosť! Keď je so mnou, na ničom mu nezáleží…

      Žena uvíta pánovu zainteresovanosť ako možnosť vyžalovať sa bez obavy zo zneužitia svojich slov.

– Ale nie, – pozrie pán zmierlivo na jej manžela, – vidím mu na očiach, že vás stále ľúbi…

– Vy sa do toho nepleťte! – muža prítomnosť hovoriaceho anjela irituje. – Čo vy viete o živote? V tej vašej hudbe je všetko jednoduché…

      Pán v kabáte bol zasiahnutý na citlivom mieste.

– V hudbe je všetko! – energicky sa bráni. – A skladatelia najlepšie vedeli, čo je strach, bolesť a nešťastná láska…

            – Áno vedeli! – ženu dôkaz existencie citlivých mužov ešte viacej roznieti. – To len ty si taký grobian! Len futbal vieš pozerať a nadávať… – zosumarizuje mužove schopnosti.

      Ten sa nakloní nad pána v kabáte a musí sa veľmi ovládať, aby mu niečo neurobil.

            – Naozaj je to tak… – zašveholí vystrašene pán. – Teda nie že by ste boli grobian, – na čelo mu vystúpi pot, – ale s tou hudbou… Ja vám zahrám, uvidíte…

      Napriek vlhkým prstom bravúrne zvláda obtiažnosti majstrovskej skladby. Vidieť, že na ženu zapôsobila, napätie z jej tváre pomaly mizne.

      Muž ich chvíľu znechutene pozoruje, berie tašky a nohou otvára dvere. Keď je už na chodbe žena náhle zachytí zatvárajúce sa dvere a chytí ho okolo pása. Muž je voči tomuto gestu spočiatku nedôverčivý, no antipatie k flautistom ho po chvíli opustia. Taškou podloží výťahové dvere a obaja počúvajú.

 

 

      Zavalitý pán na prízemí sa márne snaží privolať výťah. Za stáleho nadávania pomaly vyjde na siedme poschodie. Vytrvalo zvoní pri dverách bytu, z ktorého, pred viac ako hodinou vyšiel pán v kabáte.

      Po piatich minútach to definitívne vzdá. Vzápätí mu udrie do uší zvuk flauty.

            – Ja ho zabijem! – naťahuje ruku opäť k zvončeku, no čoskoro si uvedomí, že zvuk prichádza zhora.

Pomaly stúpa po schodoch.

            – Maestro! – zvolá spomedzi hláv muža a ženy, predstierajúc nadšenie. – Čo tu preboha robíte? Celá filharmónia na vás čaká… – snaží sa udržať priateľský tón.

            – Prvú polku zvládli bez vás, – prediera sa k nemu do výťahu, – tak im hovorím: chlapci, veď to už nejako dotiahnete do konca… A oni, že nie, že teraz máte sólo…-

      Zavalitý pán sa musí zo svojej traumy, keď bolo jeho postavenie orchestrálneho zriadenca opäť zneužité, vyrozprávať.

            – Tak to je najvyšší čas ísť! – zhodnotí situáciu maestro, ktorý sa vďaka pozitívnemu pôsobeniu na manželský pár dostal do povznesenej nálady.

            – To by som povedal… – zašomre zriadenec, podávajúc tašku podopierajúcu dvere, žene.

            – No moment, ale teraz hrá pre nás! – ohradí sa manžel, rozladený náhlym prerušením čara novoobjavenej dimenzie.

            – Zaplatili ste si? – uzemní ho zavalitý pán spoza už takmer zavretých dverí.

 

Barbora Hrínová, 1984, Bratislava

 

 

Ivan Buraj

 

Dedo

 

Recept na napísanie poviedky:

30 dkg talentu

50 dkg inšpirácie

10 dkg zúfalstva

2 l  plnotučného nadšenia

 

Môj dedo, bystrý a silný muž. Vždy som rád chodil cez prázdniny k nemu na chatu. Mal ju na malinkom vŕšku. Bol to ten typ samoty: za nami les, pod nami dedina a okolo nás nič.

– Vieš, prečo tak dlho žijem? (Bola to jedna z tém, ktoré sme preberali počas dlhých večerov pri kozube.)

– Nie, dedo, neviem, – odpovedal som mu rozpačito, lebo ma táto téma zaskočila.

– Pretože sa nenechám! Odpovedal mi hrdo dedo a pritom si veľavravne odbafol zo svojej nádherne vyrezávanej fajky. A mne, mladému, s otvorenými ústami, nevinnému hltačovi všetkých jeho historiek, nech už boli akékoľvek, preskočila slina v hrdle.

Dedo, rodený rozprávač, vycítil moje neuveriteľné zaujatie, a tak si do fajočky prisypal ešte tabačik (vždy pre mňa bolo nesmierne zaujímavé ho pritom sledovať), ponoril sa hlbšie do svojho kresla. A chvíľu, aby moju zvedavosť ešte viac podráždil, si len tak, akoby nič, spokojne bafkal. A keď vycítil, že je ten správny čas, začal:

– Mnoho ľudí pred smrťou uteká, niektorí sa jej poddajú a ja, ja jej čelím!

– Čelíš ? zopakoval som jeho slová v nemom úžase.

– Čelím! Odpovedal mi.

A potom si akoby nič zase dobrú minútku, ktorá bola pre mňa v tomto rozpoložení večnosťou, bafkal z fajky.

– Už som mal tú česť, zoznámiť sa s ňou.

Po vyrieknutí týchto slov sa moja vrcholiaca prchkosť skoncentrovala do výkriku:

– Ale nie!

Dedo sa šibalsky usmial a bolo mi jasné, že sa cíti ako ryba vo vode.

– Ba veru hej! Už som mal tú česť. Stalo sa to raz v noci. Počul som, že vonku vŕzga sneh pod akýmisi ťažkými krokmi. Ja som schytil sekeru a vyšiel von. A tam ti stojí samotná smrtka! Mrazivo sa na mňa zahľadela a drzo podotkla, že je čas. A ja nato, že hej, ale na jej odchod! A tak som ju hnal po dvore, že celá vyľakaná zutekala, kade ľahšie!

V tej chvíli bol pre mňa dedko absolútny majster sveta.

Približne takto vyzerali naše večery pri kozube. Nikdy nemohla chýbať jeho historka, jeho nádherne vyrezávaná fajočka, krb, a samozrejme… on a ja.

O niekoľko rokov neskôr, keď som bol už skoro dospelým študentom gymnázia, povedali mi rodičia, že ráno deko umrel. Vraj na starobu! Pche! Nech si vravia, čo chcú, ja viem, ako to bolo v skutočnosti. Dedka už proste nebavilo naháňať sa so smrtkou po našom dvore!!!

 

Venujem svojmu dedkovi, ktorý vlastne nikdy nebol…

 

Ivan Buraj, 14 rokov, Bratislava

 

 

 

Radovan Simo

Pekný deň

 

            Asi hodinu ležal na pohovke v izbe, civel do stropu a premýšľal. Vracal sa v spomienkach k udalostiam z dnešného skorého popoludnia. Sem-tam sa podvedome usmial. S povzdychom si dlaňou prikryl čelo, aby zabránil prípadnej explózií nádherných myšlienok.

            Dnes som ju videl, videl som ju a ona videla mňa…

            Trochu ho nahnevalo, že ju stretol práve na ceste od holiča, keď mal také smiešne, neupravené vlasy. Tie, ktoré mu pri strihaní padli za golier košele, ho nepríjemne škriabali. Cítil sa nesvoj. Ešte šťastie, že sedel v aute. Ak by ju stretol zoči-voči, určite by od rozpakov očervenel a vyzeral by ako hlupák. Keď vyšiel z malého holičstva, nasadol do auta, vycúval príjazdovou cestou a zamieril na hlavnú. Jednou rukou šoféroval a druhou si neustále šúchal krk, oblepený jeho tmavými vlasmi. Dal prednosť starému fiatu, ktorý sa pomaly šinul po hlavnej a zaradil sa do pruhu. Vtom ju zbadal. Pritiahla jeho oči ako magnet, presne ako vždy predtým. Bolo v tom niečo osudové, niečo neodškriepiteľne nadzmyslové a nevysvetliteľné. Kráčala oproti nemu po chodníku na ľavej strane cesty a aj keď bola dostatočne vzdialená od jeho auta, bezpečne ju spoznal. Srdce sa mu rozbúchalo a prinútil ruku, ktorou si šúchal krk, chytiť volant. Dych sa mu zrýchlil a tvár oblial rumenec. Preradil z dvojky na trojku, a veľmi pomaly sa rozbiehal. Ako sa k nej približoval, zvlhli mu dlane a dych sa mu zrýchľoval čoraz viac. Ľadové cencúle, ktorými zvieral volant, začali kĺzať nadol. Stisol volant pevnejšie a snažil sa vyzerať prirodzene.

            Bola to ona. Nádherné dievča s krátkymi červenými vlasmi. Oblečené v čiernych kožených nohaviciach a krátkom zimnom kabátiku z jelenice, s kožušinou okolo krku. Malo obuté tmavé čižmy s vysokým podpätkom. Výrazný mejkap lemoval modré oči. Určite boli modré. Zbadal to, keď sa míňali.

            Modré oči. Na chvíľu nič nevidel – len jej modré oči, ktoré hľadeli na neho. Áno, práve na neho! Ich pohľady sa na okamih stretli. Neusmiala sa, ale nemal pochybnosti, že by si ho nevšimla. Prinútila ho pozrieť sa späť na cestu. Našťastie strhol volant doľava a zišiel z chodníka. Trochu sa prikrčil, aby ju uvidel v spätnom zrkadle. Očami skĺzol nižšie, pokochal sa na malom zadočku v obtiahnutých kožených nohaviciach. Vzrušenie nepocítil, len posvätnú bázeň, ktorá ho chlácholí aj na pohovke.

            Donedávna ani nevedel, ako sa volá, teraz si bol istý, že je do nej zaľúbený. Pred očami sa mu odohrával krátky nemý film.

            Sedel na stoličke, lakte mal opreté o kolená a jednou rukou si držal čelo. Bol smutný, niečo mu nevyšlo. Ona sedela pred ním na zemi, ruky mala opreté o jeho stehná a pozerala mu do tváre. Rozprával jej o svojom neúspechu, ktorý ho zarmútil. Dorozprával a uprel na ňu smutný pohľad. Tajomstvo bolo vonku, skrýša odhalená. A strašný démon poletoval po miestnosti ako malý, slepý netopier. Mäkko mu pozrela do očí, pery sa jej pohli. Nemo rozprávala, zhodou okolností to, čo potreboval počuť. Vstala, sadla mu na kolená a objala ho okolo krku. Pohladkala ho po líci a jemne pobozkala na ústa. Problém bol vyriešený a démon sa zmenil na muchu, ktorá narážala na okenné sklo. Nebolo ju počuť, nič nebolo počuť, ale on vnímal to dokonalé pochopenie a súlad dvoch zamilovaných duší. Smutne sa usmial a vrátil jej bozk. Objali sa a večer sa milovali pri svetle sviečok. Potom zaspali jeden druhému v náručí. Kocky ľadu v nádobe na chladenie šampanského sa roztápali.

            Príbeh skončil. Znovu sa usmial, spokojne sa zamrvil a zahľadel do inej časti stropu, aby neprerušil tok tých pekných, idylických predstáv. O chvíľu ho napadol iný, rovnako krásny nemý príbeh.

            Bol to pekný večer – ležal na svojej pohovke, čerstvo vysprchovaný, oblečený v čistom pyžame, popíjal teplý bylinkový čaj a nechával sa unášať na mäkkých krídlach zamilovaných predstáv. V izbe svietila len malá lampa nad akváriom a vrhala do priestoru jeho izby príjemne tajomné tiene a on sa znovu neprítomne usmial. Dnes mu šťastie prialo.

Dnes mu naozaj šťastie prialo..

 

            Prešiel týždeň. Stále na ňu myslel. Zobúdzal sa s predstavou, že leží vedľa neho, malé rúčky pri tvári a dýcha tak ticho, že ju sotva počuje. Smútok, že je to len predstava rýchle pominul a pri prebudení sa menil na príjemný polobdelý sen.

            Najhoršie boli večery, keď už nemusel myslieť na povinnosti. Nech robil čokoľvek vo svojom voľnom čase, nemohol sa sústrediť. Myslel len na ňu –  čo práve robí, na čo myslí. 

            Dnešný večer bol rovnaký. Ležal v posteli a čítal obľúbenú knihu z detstva Grécke báje a povesti. Začítal sa do nej, ale po chvíli mu myšlienky uleteli inde. Zavrel knihu a pretrel si oči. Pocit platonickej zaľúbenosti sa zmenil v nechutný pocit osamelosti. Navyše si začal pripadať ako hlupák, ako trinásťročný puberťák, žijúci vo vzdušnom zámku nič neznamenajúcich ideálov. Pokladal ju za dokonalého ženského poloboha, ktorý všetko chápal a nemal ani jedinú chybu.

            Určite je úplne iná, napadlo mu. Možno by chápala, milovala… ale nie jeho. A prečo práve mňa? Pretože si ju vybral?         

            Nezáleží na tom čo si si vybral.. Snívaš o láske – a možno (skôr určite) si o tebe myslí, že si úbohý trpák.

            Naozaj tak vyzeral? Všimla si, aký bol vtedy napnutý? Mal neupravené vlasy a vyzeral akoby dostal kŕč do nohy. Možno sa pozrela spôsobom, akým sa pozeráme na ľudí v dave. Do očí, ale bez hĺbky. Keby sa s ňou stretol a mali by sa rozprávať, nespomenula by si či sa niekedy stretli. Za takým dievčaťom musí prísť denne veľa chalanov. Venovala by mu najviac pol minúty. Nevedel by čo povedať a ešte by ho vysmiala.

To potrebuješ?, začul svoj vnútorný hlas. Hlas by ti znel, akoby ti niekto poriadne stláčal gule, chvíľu by si pred ňou kok… kok… koktal, a o chvíľu by si tam stál sám…

            Myslíš, že ju zaujímajú tvoje problémy? Priemerný život chlapca z obyčajnej rodiny? Okrem toho ako Brad Pitt nevyzeráš. Vybrala by si niekoho zaujímavejšieho. Azda blonďáka so zelenými očami. Zobuď sa!

            Ten hlas ho zarmútil, pretože mohol mať pravdu. Ako sa s ňou však má zoznámiť? To má za ňou len tak prísť a povedať jej… čo vlastne?

Čo ak má chlapca? Ak je zaľúbená, nado mnou sa len pousmeje. Ach, keby tak vedel odpovedať na tieto otázky.

            Možno je tak trochu kurva. Mala predsa oblečené kožené nohavice! Myslíš, že slušné dievčatá nosia čierne KOŽENÉ nohavice?! A ten mejkap, vlasy – ČERVENÉ!!! vlasy,  myslíš…

            Ten hlas bol neodbytný a nadobúdal čoraz väčšiu istotu. Začínal mu veriť. Celý čas si tieto veci nepripúšťal. Ako mohol byť taký naivný?

            Zosmutnel ešte viac. Sedel vo svojej izbe v čistom pyžame a čítal knihu gréckych povestí. Skutočne neodolateľný milenec.

Hoci bol sám, očervenel. Bol v rozpakoch a nepríjemne sa cítil. Ako posledná nula v stoke života, ale na druhej strane ho ten pocit napĺňal pokojnou istotou. Otvor knihu a kašli na to. Zabudni na ňu.

            Chvíľu sedel a postupne prestával na to myslieť. Vstal a šiel do kúpeľne. Pred zrkadlom si vyzliekol horný diel pyžama, zdvihol ruky a napol bicepsy. Mal dobrú postavu, na základne škole chodil do plaveckej triedy a mal výborné rozloženie kostí. Aj keď mal lepšiu postavu ako väčšina jeho rovesníkov, on sám s ňou nebol spokojný. Umyl si zuby. V kuchyni vypil šálku bylinkového čaju, poprial rodičom Dobrú noc a zavrel sa v izbe.

            Odostlal posteľ, zhasol malú lampku nad akváriom a ľahol si. Cez okno prenikalo do izby mdlé svetlo pouličného osvetlenia. Obloha mala temný, bordovo-fialový odtieň, ako vždy pred snežením. Vzduchom poletovali snehové vločky. Noc bola zvláštne príťažlivá. Nebola obyčajná – keď je všade zlovestná tma a človek si nevidí ani na konček nosa, bola to Snehová noc. Mraky plné vody, ktorá sa v chladnom vzduchu mení na snehové vločky, robili z oblohy tajomnú krajinu.

            Zahľadel sa na poletujúce vločky. Bolo ich čoraz viac, zdalo sa, že bude snežiť celú noc. Rozplývali sa mu pred očami a on si vo svojej malej, nič neznamenajúcej ľudskej existencii, v ktorej žije každý človek uvedomil ich množstvo. Chvíľu predtým ako zaspal, sa mu zazdalo, že v každej vločke vidí ľudskú tvár, ako vodič auta prechádzajúci okolo davu ľudí. Padali z neba, biele a nevinné – aspoň naoko, pretože aj malá snehová vločka je súčasťou lavíny, ktorá môže zabiť. Napokon sa všetky vyparia, alebo zmiznú v tráve a svojím zánikom dajú význam niečomu inému.

Vonku začalo husto snežiť. Mierny vánok sa hral so snehom, ktorý narážal do okna akoby sa chcel dostať dnu.

Myšlienky mu preleteli hlavou v podobe silného pocitu. Strhol sa, ako unavený človek upadajúci do spánku. O chvíľu zaspal. Nič sa mu nesnívalo.

 

            O siedmej ráno začal zvoniť budík. Rozlepil oči a oprel sa o lakeť. Bol to odporný, kovový zvuk. Znechutene sa odokryl, vstal a podišiel k stolu. Dával ho čo najďalej od postele, pretože inak by ho iba zaklapol a spal ďalej. Keď ho mal na dosah, zaspával takmer pravidelne.

            Tresol po ňom a budík konečne stíchol. Vonku bola ešte tma, ale bolo počuť veselé švitorenie drozdov. Zahmleným pohľadom pozrel na ciferník a nastavil budenie o štvrť hodiny neskôr. Položil ho na studený koberec vedľa postele a zaliezol pod prikrývku. Zakryl si i hlavu, akoby nechcel prijať fakt, že je čas vstať. Nevýhodou spánku, stačil si pomyslieť, je rýchle plynutie času. O sekundu zaspal. O ďalšie tri sekundy prešla štvrťhodina a budík sa nemilosrdne ozval znovu.

            Vošiel do neho hnev, ktorý mu pomohol prekonať tú ospalosť. Vedel by prespať celý deň. Odtackal sa do kúpeľne a opláchol si tvár studenou vodou. Keď si umyl zuby, začal sa cítiť lepšie. Zvláštne, pomyslel si, ako vie ospalosť rýchlo ustúpiť. Pred chvíľou si myslel, že by dokázal prespať celý deň a teraz silno pochyboval či by zaspal, keby si znovu ľahol.

            V kuchyni postavil na kávu a otvoril chladničku i keď vedel, že v nej nič nenájde. Nič to, naraňajkuje sa v školskom bufete. Rodičia odchádzali do práce skôr, takže rádio mohlo hrať oveľa hlasnejšie, akoby sa im páčilo. S miernym zadosťučinením otočil gombíkom hlasitosti na polovičný výkon a prázdny byt zaplnili hlasní Rolling Stones. Voda zovrela, jemná vôňa kávy znamenala definitívny začiatok dňa.

„Tak to boli Rolling Stones a ich Love is strong,” povedal moderátor tak rýchlo (pričom strong vyslovil ako strááng), že mu najskôr vôbec nerozumel.

            „Dúfam, že vám aspoň trochu zlepšili náladu a spríjemnili nepríjemnú chvíľu, akou je pondelkové ráno. Je sedem tridsať, presný čas pre všetkých, ktorí sa práve chystajú do školy, do práce, alebo kdekoľvek, kde dnes musíte ísť,” guľometná paľba slov neutíchala a vždy dobre naladený moderátor pálil ďalej. Nalial do kávy smotanu a krátko ju premiešal. Káva získala svetlohnedú farbu.

            „Nezabudnite na svätého Valentína, sviatok zamilovaných, nezabudnite potešiť koho máte radi, ľúbite, milujete… Zajtra!!! Tááákže, pre všetkých zamilovaných, ale aj nezamilovaných, pre všetkých, ktorí sa práve zamilovali, hráme ešte jednu hustú vecičku o láske od Frankie Goes To Hollywood a síce song Power Of Love… Dobréé ráno, je sedem tridsať jedna….

            Práve prechádzal chodbou, keď zastal s doširoka vytreštenými očami.

            Svätý Valentín, zašepkal, ty zmrd, skoro som na teba zabudol… Myšlienky dostávali konkrétnu podobu v pomalých, pozvoľných vlnách. Chvíľu len tak stál, aby neprerušil tok myšlienok a až potom, stále premýšľajúc prešiel do izby. Keď sa obliekal, usmieval sa.

 

            Červené, červené, červené… červené…!!!

            Všade majú len samé červené ruže, to vari nie je možné. Spočiatku bol rozhodnutý, že nájde tú najkrajšiu červenú ružu v meste, ale čoraz viac mu to pripadalo, ako veľmi zlý, nie, skôr veľmi trápny nápad. Všade…, tie kvety boli všade. Niektoré mali puky previazané krikľavou zlatou stuhou. Predavačky ich ochotne preväzovali pestrofarebnými stuhami a balili do lesklého celofánu, väčšinou na žiadosť kupujúceho. Všetky kvetinárstva v meste, rozhodnuté zarobiť čo najviac na nadchádzajúcom sviatku, boli preplnené vopred pripravenými kyticami. Nevkusné hlinené figúrky rôznymi spôsobmi vyjadrovali obrovskú lásku. Vrcholom bolo asi tridsaťcentimetrové hlinené prasiatko. Malo oblečené pásikavé modro-žlté nohavice s trakmi, usmievalo sa a držalo pred sebou veľké hlinené srdce, na ktorom bolo ozdobným písmom napísané – True love –. Fantázia nemá hraníc.

            Nezostávalo veľa času. Prešiel veľa obchodov, ale nikde nemali pekné ruže. Niekde mali aj svetlomodré, čo bolo ešte horšie.

            Ako to v živote často býva, šťastie mal keď sa ho takmer vzdal. Keď vošiel do malého kvetinárstva, zmieroval sa že nenájde to čo hľadá.         

            Bez nálady vošiel dnu. Očami preletel po veľkých umelých vázach. Bolo v nich pár posledných kvetín, ktoré nikto nechcel. Úplne vzadu pod stolom, na ktorom predavačka aranžovala celkom pekné kytice, zbadal dve ruže. Neboli červené ani modré, boli záblesky jemnej nádhery, ktorú vie vytvoriť len príroda.

            Zaplatil a vyšiel von. Do ruží sa okamžite oprel vietor. Chytil ich oboma rukami a otočil sa k nemu chrbtom.

            Konečne mal čo chcel. V kvetinárstvach v celom meste ustal ruch a predavačky zamykali dvere. O chvíľu neskôr nebolo v meste jediného otvoreného kvetinárstva.

 

            Bolo niečo po jedenástej. Celý večer netrpezlivo čakal kedy pôjdu rodičia spať. Nechcel riskovať trápne vysvetľovanie, pokiaľ by niekoho z nich napadlo prísť za ním a vyzvedať štýlom: „Mne to predsa môžeš povedať.” Neboli zlí, ale boli iní. V ich živote, v ktorom podstatnú úlohu zohrávala televízia a gauč, nebolo miesto pre ruže na deň zamilovaných.

            Keď konečne šli spať, pustil sa do práce.

 

            O hodinu sedel za volantom otcovho auta a mieril po výpadovke z mesta ústrety čiernej, studenej noci. Nebolo ľahké zistiť kde býva (hlavne z vždy prítomného pocitu odhalenia, ktorý pritom pociťoval), ale podstatné bolo, že to už vedel. Pred časom ju celkom nečakane stretol aj s rodičmi v supermarkete v centre mesta. Potešil sa, že sa mu naskytla výborná možnosť zistiť odkiaľ je. Nechcel si nechať túto šancu len tak ujsť. Vypočul si ich vecný rozhovor o nákupe, či sa to má, alebo nie – v takýchto situáciách neplatia pravidlá slušného správania. Ako šiel autom opatrne za nimi mal pocit, že sa každú chvíľu obzrie, zahľadí sa mu priamo do očí a zapamätá si ho ako čudáka čo ju ktovie prečo sleduje. Prirodzene boli to hlúpe myšlienky, ktoré v rôznych podobách napadajú ľudí, ktorí robia niečo čo by nemali. Zavše taký pocit mával ako dieťa, keď ho niekedy v obchode z ničoho nič napadlo, že si niečo tajne zoberie a nezaplatí za to. Okamžite ho premkol pocit, že každý v obchode vie čo sa chystá urobiť a všetci len čakajú na tú chvíľu. Priskočili by k nemu a vmietli do tváre: Kradol si! Videli sme to! Vedeli sme to!

            Ale neobzrela sa dokonca ani sa nerozhliadla po okolí, keď prišli k svojmu domu a vyberali z auta nákup. Zastali pred štvorposchodovou bytovkou v neďalekej prímestskej časti, vošli do vchodu a o chvíľu sa rozsvietili svetlá v dvoch oknách na prvom poschodí.

            Čím viac sa približoval k cieľu svojej cesty, tým rýchlejšie mu bilo srdce. Spotené dlane si neustále otieral o stehná. Keď sa priblížil k odbočke, ktorá viedla k obytným blokom, vypol rádio a na hlavu si dal čiernu šiltovku.

            Prázdne ulice osvetľovalo žlté svetlo pouličného osvetlenia. Keď uvidel veľké čierne číslice ich domu, k spoteným dlaniam sa pridala i brušná nervozita. Zamieril na kraj cesty, len kúsok od vchodu, zhasol svetlá a vypol motor. Ulice sídliska boli prázdne.

            V oknách bytu na prvom poschodí sa nesvietilo. Premýšľal, za ktorým oknom môže mať izbu. Zo skrinky na rukavice vybral malú baterku a načiahol sa na zadné sedadlo, kde ležala ruža. Na konci stonky bol priviazaný vlhký vatový tampón. Približne v strede stonky bola motúzom priviazaná malá ceduľka z bieleho tvrdého papiera s jednoduchým „Monike”.

            Rozbalil kvetinu z papiera, v ktorom bola zabalená a opatrne ju chytil. Ešte raz sa rozhliadol po okolí a vystúpil z auta. S tlčúcim srdcom  prešiel krížom cez ulicu a zamieril ku vchodu. Až teraz ho napadlo, že dvere môžu byť zamknuté. Čo potom urobím? Zazvoním susedom, nech mi prídu otvoriť? Stlačil kľučku a dvere sa ticho otvorili. Vydýchol si. Opatrne vyšiel po prvých schodoch a baterkou zasvietil na menovku zvončeka pri dverách po ľavej strane. Nie.

            Prikryl svetlo prstami a zasvietil na menovku dverí oproti. Srdce sa mu rozbúchalo. To isté meno, ktoré zistil podľa adresy v telefónnom zozname. Napätý dúfal, že ho nikto nezačuje prehĺtať. Položil ružu pred dvere na rohožku. Posvietil na malú papierovú ceduľku, jemne po nej prešiel prstom a otočil ju lícom k rohožke. Nech je to prekvapenie. Chvíľu postál pred dverami, potom sa otočil a potichu zišiel po schodoch.

            Vyšlo to! Radostne si pomyslel, keď nastúpil do auta. Ráno sa zobudí a keď pôjde do školy, nájde pred dverami ružu. Mal z toho neuveriteľne dobrý pocit a výbornú náladu. Určite bude prvý, kto ju na svätého Valentína poteší a urobí jej pekný deň. Aspoň v to silne dúfal. Netrápilo ho, že jej reakciu neuvidí. Od radosti zvýskol a udrel do volantu. Strhol si šiltovku a hodil na sedadlo spolujazdca. Pustil rádio a zosilnil hudbu na maximum. Spieval spolu s pesničkou a pohyboval trupom s tanečným rytmom. Aká nádherná noc, pomyslel si. Prestal spievať a začal hlasno pískať chytľavý refrén. Cesty boli úplne prázdne. Cez okno spolujazdca sa zahľadel na Mesiac. Bol v splne a celkom jasne osvetľoval lúku a vzdialené lesnaté kopce, ktoré sa tiahli popri ceste. Aké je všetko náhle iné! Na chvíľu sa mu zazdalo, že Mesiac má tvár, ktorá sa na neho priateľsky usmieva. Prizrel sa lepšie a naozaj – prívetivý pohľad bol upretý priamo na neho. Uvedomil si, že má niečo spoločné s tým dievčaťom. Mesiac. Len jeden, pre celý svet, len jeden na ktorý sa díva on i ona. Možno teraz nespí, ale pozerá z okna na prekrásnu noc a Mesiac jej hľadí do tváre, presne ako jemu. Premýšľal, či aj ona niekedy vidí jeho tvár. Usmial sa a uprel pohľad znovu pred seba.

            Nech už ľudia vo vážnych situáciách vidia čokoľvek a nech ich naplní akýkoľvek pocit, on uvidel sám seba a nepocítil nič zvláštne. Uvidel sám seba očami statného jeleňa, ktorý mu stál v ceste a hypnotizovane hľadel do silného svetla. Kužele svetiel osvetlili jeho nohy, statné telo a nakoniec hrdo vztýčenú hlavu s košatým parožím, svedčiacim o silnej životnej vitalite a vznešenosti. Uvidel sám seba – obyčajného, ale sympatického chlapca s prenikavými tmavými očami. Stále držal volant oboma rukami a nestihol už žiadny pocit. Radosť vypŕchla, ale strach už neprišiel. Bez toho, aby si to uvedomil, zložil nohu z plynu a dupol na brzdu. Keď sa podrážka jeho tenisky dotkla hladkého pedálu, narazil v plnej rýchlosti do nôh zvieraťa. Jeleňa v zlomku sekundy naddvihla strašná smrtiaca sila, pootočila ho a prudko vymrštila chrbtom proti autu. Celou váhou svojich dvoch stoviek kilogramov vrazil do predného skla auta, ktoré doňho narazilo vo vysokej rýchlosti. S ľahkosťou ho prerazil a vletel do kabíny. Košaté parožie sa s praskotom odlomilo, dopadlo na cestu a roztrieštilo sa. Zviera narazilo do predných sedadiel, obe okamžite vytrhlo z kovových koľajníc na ktorých boli pripevnené. Sedadlá vyleteli a zastavili sa o zadné. Neovládateľné auto prešlo do protismeru, zišlo z cesty na kúsok lúky, ktorá oddeľovala cestu a les, kde sa začalo prevracať. S rachotom sa niekoľkokrát prevrátilo až zastalo na pokrivenej streche.

            Všetko sa odohrávalo ako v čudnom filme s neurčitým záverom. Ležal zakliesnený medzi zvieraťom a sedadlom, ktoré rozlomil telom. Sila sa z neho vytrácala v pätách krvi, ktorá mu vytekala z uší a nosa mohutnými prúdmi. V mesačnom svite vyzerala ako roztavená hrdza. Papier, v ktorom bola zabalená ruža sa sfarbil dočervena. Chlapcov pohľad bol upretý na Mesiac, ktorý sa naňho pred chvíľou usmieval. Zviera párkrát pomätene zdvihlo hlavu, vydalo neartikulovaný bolestný štek a znehybnelo. Ich hlavy boli pri sebe, akoby boli odjakživa tí najlepší priatelia na svete a ich pohľady boli absolútne prázdne. Chlapcova hlava sa na zlomenej chrbtici poľahky prevrátila na stranu a oprela sa lícom o chlpaté čelo mŕtveho zvieraťa.

            Ruža ležala na rohožke a malá papierová ceduľka s menom dievčaťa, bola obrátená lícom k zemi. Pretože na konci stonky bol priviazaný vodou nasiaknutý tampón, do rána nezvädla.  

 

 

 

            Monika sedela pri kuchynskom stole. Bolo ráno a ešte bola oblečená v pyžame a bielom župane. Červené vlasy jej rozkošne trčali na všetky strany o rozospaté modré oči upierala na ružu, ktorá bola na stole vo jednoduchej sklenenej váze. Keď vstala a prišla do kuchyne, aby sa naraňajkovala, zbadala.. no tú najkrajšiu ružu, akú kedy videla. Čakala, že dnes nejaké kvety dostane, ale netušila, že tak skoro a od niekoho, koho ani neuvidí. Pred vázou bol papierik, na ktorom bolo otcovým veľkým písmom napísané:

 

Toto som našiel pred dverami na rohožke, keď som ráno odchádzal do práce. Asi máš tajného obdivovateľa.

Prajem pekného Valentína dievčatko.     

 

            Prečítala otcov odkaz a klesla na stoličku. Vyrazilo jej to dych. Niekto tu v noci kvôli nej bol. V mysli pátrala, koho z jej známych mohlo napadnúť niečo také. Momentálne s nikým nechodila, ani sa s nikým nezoznámila. Kto to bol? Keď bude mať celý deň otvorené oči, možno to zistí. Nebola neskúsená, ale toto.. Ruža v nej prebudila úprimnú zvedavosť. Kto vie, čo rozhoduje o láske? Možno je to niečo v žene, alebo niečo v mužovi a možno je to niečo mimo nás, či práve v nás, niečo, čomu hovoríme Boh.

            Chytila malú papierovú ceduľku a prstom po nej jemne prešla. Monike. Čo o mne ešte vie?

            Keď jej zrak padol na kuchynské hodiny vyskočila zo stoličky. Je príliš neskoro! Sedí si za stolom a sníva a zatiaľ zmešká autobus do školy. Opatrne chytila vázu s ružou a spolu s otcovým odkazom ju odniesla do izby. K pretrhnutým spomienkam sa vrátila až v škole, keď na pol ucha počúvala učiteľov výklad a zamyslene pozerala z okna. Jedno však vedela isto – keď ruža odkvitne, vysuší ju a nechá si ju. Možno navždy.

 

Radovan Simo, 1977, Prievidza

 

 

 

Zuska BELKOVÁ

SVETLONOS

 

 V ten piatok, keď som sa konečne stretla po neviem akom dlhom čase so Svetlonosom, napísala mestská neformálna skupina Sranda, na dlhý betónový plot cukrovaru  tmavomodrý nápis: Prispôsobte si pracovnú dobu svojim osobným záujmom. Jedine cukrovar mal taký plot. Jedine Sranda ako neformálna skupina mohla ten plot objaviť.  V ten piatok podvečer dopísala tieňová skupina skupiny Sranda, pod to ďalší nápis: Občan, aj ty prilož ruku k delu. Amen.

 

– A to je kto preboha. Tieňová skupina. To isté čo dymová clona?

– To je dekadencia, – povedal Adam, – latentná.

– Hm, …dobre. A čo ďalej?

– Ďalej nič. Má ti to niečo dať. Tak nejako…

– A keď nie, som významovo pozadu?

– Bože, čo sa ma to pýtaš?

– Či som významovo pozadu.

– Nie.

– To je všetko? Jedno nie na takú závažnú otázku plnú obáv?

– Jedno nie. Presne tak.

– Tak potom, jedno nie… nemôže mať pre mňa až taký význam.

 

V ten piatok, som si ráno predsavzala, že nájdem svoje stratené hlavy. A ešte, že už viac ani jednu hlavu nestratím. A keď aj, tak si to nepriznám.

 

– Ale ty strácaš hlavu často. Len to robíš potajomky.

– Latentne?

– Latentne. Zrazu len stratíš hlavu, hýbeš sa, chodíš, chodíš, búrka pohybov, hviezdičky, priesvitní anjelikovia, namiesto pŕs… jeden vzdych.

– Och, aký si ty psychológ. Doparoma, ja sa asi celkom stanem latentná.

– To by si tomu dala.

 

Otvorila som dvere na dome. Bývalo nás v ňom šesť. Oproti tomu koľko nás tam bývalo o tri dni, to bolo výrazne málo. V tmavej chodbe, lákajúcej do ešte tmavšieho, burinou porasteného átriového dvora, ležal môj Svetlonos.  A čo bolo na ňom moje… ani chlp, ale všetko som si privlastnila.

 

– Bože, to si fakt nemusela…

– Ty sa nestaraj.

– Svetlonos?… Vymyslela si si to?

– Uhm, ale ešte celkom malá. Ešte keď som bola také dievča.

– A teraz…si čo?

– Dievča. Ale nie také. Som, ale už nie také.

-Aha. Ja som Adam.

– Teší ma, Adam. Chceš byť moja láska?

– Chcel by som byť, ale máš Svetlonosa. 

– To je pravda… Ale budeš moja láska aj tak.

– Latentná?

– Latentná. Vyzeráš ako Alfonz Mucha.

– Šibe ti?

– Chceš vedieť o Svetlonosovi?

– Radšej nie.

– Keď som bola malá.

– Dievča…

– Áno… dievča… sedával na schodišti a do tmy mu svietila iba tvár a vlasy. Bol to  tichý a vzrušujúci svit. Zamilovala som sa do neho. Nemohla som sa mu však nikdy pozrieť priamo do tváre. Videla som ju iba v odraze na stene. Ak by som sa na neho  čo len raz na pol oka pozrela, navždy by zmizol.

 

…  Ale na tohoto Svetlonosa som sa mohla pozerať donekonečna. Dokonca som sa nevedela vynadívať. Schúlený do klbka spal. Z otvorených úst mu stúpala para a na jeho bruchu, spala Mačkina dcéra. Mačka dva. Bol to… ten istý Svetlonos, ktorý napísal v tretej triede na strednej takýto sloh:

ÚVAHA O SMRTI

Keď nezomriem tak, že ma zabijú pred národným divadlom pri  manifestácii, tak neviem.

Aj tak mám strach. Keď si predstavím sám seba pod šatami v tých mojich trenkách, to teda fakt. Ak ma budú prezliekať do posmrtnej róby, nebudú nadšení extra značkovými slipmi. A to ma dohnalo k tomu, že som si otvoril skrinku a vybral škatuľu so spodným prádlom. Potom som vyhádzal staré zodraté ponožky, slipy, tielka atď. ,napchal ich do igelitky a hodil do smetiaka. To keby sa mi niečo zlé v blízkej budúcnosti prihodilo, aby sa nikto nemusel nútiť robiť čosi s mojim nedôstojným šatstvom. A toto, práve toto je môj spôsob, ako sa z času na čas pripravujem na smrť.   Vyhadzujem veci. Mimochodom. Po tejto likvidácii mi zostali cca. trojo slipov a tri páry ponožiek. To vážne. Nič moc, ale nechystám sa na nákup, hoci uvažujem.  Japonec mi na burze ponúkal zväzok piatich párov ponožiek za päťdesiat. To sa oplatí. No, uvidím. A som zase pri životných plánoch do budúcnosti. Odevy. Od smrti k životu ma privádzajú odevy. Odievanie. Malo by to byť opačne. Nie? Odievam sa od narodenia po smrť. A tak.  Ja sa pristihnem pri živote, práve keď uvažujem o smrti a o tom že s tým majú dočinenia háby. Och, aké nepoetické. Žeby materializmus? Ale nie, veď sa to začalo vyhadzovaním. Ide tu vlastne o dôstojnosť. Chlapec, s tebou niečo je. Choď do spoločnosti, lebo keď si sám , uvažuješ nad kravinami. Národný hrdina. Chlapec zabitý pri manifestácii pred Národným divadlom. Ha. Všetko je možné.

Aj národné môže byť všetko, keď sa tak rozhodneme. Ale pre istotu a pre dnes, moje staré handry už začínajú zanikať v odpadkovom koši. Idem oddychovať pred televízor. Dosť som sa už nauvažoval nad… nad… nadnesene. Bože, ja somár. Mohol som si nechať jedno tielko na čistenie bicykla. Ale, kašlať na to. Mám ešte bohatú zásobu hnusných teplák. Selekciu teplák však odkladám na inokedy. Pre dnes stačilo. Ozaj, spolužiak Ďuso povedal, že on zomrie tak, že ho roztrhá svorka túlavých psov. No, čo ja viem, ja by som predsa len uprednostnil to zastrelenie pred Národným divadlom. Je to dôstojnejšia téma na pohrebný príhovor.

 

– To bola slohová domáca úloha, ktorú napísal Svetlonos v tretej triede na strednej.

– Hm, ale trochu patetická nie?

– Vôbec nie. Nie, nie. Ani náhodou.

– Zastávaš sa ho.

– Áno. Som predsa do neho zamilovaná.

– Donútim ťa.

– Čo?

– Neviem.

– Páčiš sa mi…

– Keď čo…

– Keď tak bojuješ.

– Ale… a ako si na to prišla?

– Viem že to robíš… latentne.

– Ano. Robím to latentne. Ten sloh… potom čo?

– Páčil sa mi.

– (Hm… no prirodzene)

– Odpísala som si ho na čistú stránku do knihy Racionalita a iracionalita. Daroval mi ju Svetlonos. Páčilo sa mi všetko, čo sa ho týkalo. Prečítala som zo slohovej práce svojej matke po nedeľnom obede. Povedala: “Hm.”  Nemala pochopenie pre obsahovú stránku.

– Už to nerozoberajme.

– Tak nie.

     

A teraz sa tu zrazu zjavil.

Práve keď som prichádzala z návštevy u  rodičov. Tak ako obyčajne, odobrala som mikrovlnke pár rokov zo životnosti a pobrala som sa kade ľahšie. Cítila som, že je najvyšší čas zmiznúť zase do anonymity dieťaťa, ktoré odišlo s tromi krabicami somarín pred pár rokmi z domu. Ale ako naschvál, vidina najbližšieho autobusu sa mala premeniť na vnímateľnú skutočnosť až za hodinu. Lenže v tom vyslovene plnom dome, kde každú chvíľu niekto hľadal svoje papuče na mojich nohách nebolo miesto pre tichú meditáciu o tom, čo kúpiť na polievku, ktorá bude hlavným jedlom ďalších päť dní.

 

– Ale veď si sa vynašla.

– Nepáči sa ti? Var si sám.

– Si vzťahovačná.

– Prepáč. Taká nechcem byť.

– A ďalej?…

 

Azyl som našla v kúpeľni. Posadila som sa na záchod a chvíľu slastne uvažovala o výhodách súkromia. To je jedno, ako vyzerá, hlavne, že má charakter. Z koša na bielizeň som vytiahla Časotrasenie od Vonneguta. Kým som čítala, v mikrovlnke sa mi piekli  tekvicové jadierka.

 Práve keď som bola pri poviedke o chlapíkovi, čo mal hlavu medzi nohami a prirodzenie na krku, niečo treslo, dvere na mikrovlnke sa rozleteli. Von sa vyvalil hustý jedovatý dym. Bežala som do kuchyne. Jadierka sa zmenili na zvláštny uhoľnatý prach. Odolný tanier určený pre mikrovlnné varenie sa praskol na dve polovice. Stála som tam otrasená z toho prirodzenia na krku, vyplašená tým treskom, šokovaná tým smradom a naštvaná na zlomyseľný osud. Vtedy vošla moja mama do kuchyne, odpojila mikrovlnku od elektriny , nežne mi vytiahla knihu z roztrasených rúk, tvár v kúdole dymu, chytila ma za plecia a povedala: “Och, nič sa ti nestalo.” Takto som odišla.

Roztrasená a zarazená som si prečítala tmavomodrý nápis na plote cukrovaru a potichu odomkla bránu.

 

– Čo tu robíš? – zašepkala som do tmy nad spiacim Svetlonosom.

– Čakám ťa. Chcel som ti to povedať.

– Myslela som si, že spíš.

– Zobudil som sa, keď si otvorila bránu.

– Povedz mi.

– Chcel som ti povedať. Povedať, že čím ďalej, tým lepšie. Daj si,- otrčil mi fľašu s vínom.

– Dnes ráno ma zobudilo moje pyžamo. Bolo tak krásne zohriate, teplé… až som sa normálne zobudil na to, aké je to príjemné. Zobudilo ma pyžamo. Veď ma poznáš. Vieš, že mňa môže zobudiť pyžamo. Moje pyžamo. Ale mňa to nadchlo. Stalo sa to nezávisle od môjho vedomia. A to nehovorím o ostatných veciach čo sa nezávisle od môjho vedomia dejú v mojom tele. A v mojej duši čo sa nezávisle odo mňa deje, o tom radšej pomlčím. Nie som vo svojich rukách. Telo ma ignoruje, moja duša ma ignoruje, a ja…

Ja, ako ja…, vedomie, alebo čo som, asi nejaký ďalší rozmer som, niečo medzi telom a dušou, tiež nie som bohvie čo. A potom, potom to prišlo, ako úder kladivom. Uvedomil, pri tom svojom  pechorení, spánok-nespánok, že cez zatvorené okno, cez… cez tú vrstvu skla, ktorá neprepustí ani všade vlezeniaschopnú vodu, sa predralo vrabčie čvirikanie. Vrabce si to za oknom rozfrčali. A tá ich vášeň, ten vrabčí okamih, môže mať na háku niečo také ako je okno, keď chce zúfalému, pomerne mladému homo sapiens sapiens dať najavo, že niektoré veci, napríklad život vtákov, mu budú raz a navždy zneprístupnené.

A bol úžasný ten ich zvuk. Zrazu ma prekvapil nával eufórie, vyliezol som z postele a pobral sa v ústrety tomuto dňu. Bol mi takýto… dopriaty… že ma priviedol až sem, lebo… čím ďalej, tým lepšie. Daj si ešte! Veľa rozprávam, že? Povedz mi keď veľa rozprávam.

– Nie, ja ťa vždy rada počúvam.

– Tak… to je dobre. Ulož ma, prosím, keď sa dá. Stačí keď ma hodíš niekde na koberec… – zamrmlal a asi by v momente zaspal, ale podarilo so mi ho ešte dotiahnuť do postele. Keď som mu vyzúvala topánky, otvoril oči a zamrmlal: “Tebe dám to… pyžamo. Aby si sa zohriala….”

 

– Ja žiarlim. Povedal Adam a chytil si hlavu do dlaní.

– Prosím? Veď to nemôže byť skutočné, – položila som svoje dlane na jeho ruky.

– Je to skutočné… ale latentné, –  zložil mi ruky.

– Nežiarli na prízrak, – nedala som sa. -To je dekadencia?

– Nie.

– Nie? Stačí jedno nie?

 

 

Zuzana Belková, 1978, Lehota

 

 

 

Silvia Pagáčová

Žena-nohavica

 

Žena-nohavica – plahočím sa vo svojom živote, tkám a pletiem. Najčastejšie som vsunutá do vlastných nohavíc, teda najskôr od rána kým do nich neskočím a plnotučnou vetou rannou nevyvediem niečo roztopašné, to ako zámlku psovi pred jedlom, mužovi hubovú polievku pred obedom, čo so stružlinkami vo vlasoch chodí nazerať ku mne do izbietky, do mojej ženskej skrýše, kde mám uložené bavlnky, obrázky a všakovaké detské huncútstva.

Ja som teda príliš nepodrástla, i keď ma vo vode merali, ohňom okúvali a povedali bež, bež len, kam chceš. Žena-nohavička, zdrobneninová, teda v zime vyjachtaná, veľa toho nepoviem, to je pravda, ale dokážem byť pozorný poslucháč.

V zime sa občas vrhám do náručia priateľom, dúfam, že pochopili moje detské gesto, na chvíľu objať iba, na chvíľu sa zababušiť do ich tváre, vsunúť sa pod sveter.

Zima drakov obúva, ale ani tí nevychádzajú von. Možnože majú ktoviekoľkú štrikovačku naporúdzi a z rozprávok zimných sypú sa ešte celý január hviezdičky vianočné. Sú všade, pod kožou, ako moja návšteva. Chcem byť sviatočná žena.

Chcem aby spolu s mojou prítomnosťou prišiel húf sviatkou a dobrých prianí.

Priateľ keď mi je oporou, najedno koliesko spolu otočíme, pohár vína popijeme, trúfame si pokarhať mocných, pospomínať tých, ktorí tu nie sú.

Kam by aj chodili, keď prednášaní našimi ústami sú vždy noví, inakší. A koliesku, čuduj sa svete, sa pretočí o dom ďalej, o trúfalosť prihryznuté ku kosti dňa.

Dlaň, kosť, ulica, žena.

Tá sviatočná je najkrajšia. Sediaca v aute a utekajúca babou. Zasnežené stromy sa mihajú v bezprostrednej blízkosti, lyžiari naťahujú spiatočky i chvíle vrtošivé. Na svahu z diaľky vyzerajú ako mravce. Môžem ich porátať, ak chcem. No kto by o nich mal záujem. Možno ja a moje spätné zrkadielko, teda odchádzam, moji milí, pa, sneh neprinesiem, mesto k dedine neprisuniem bližšie a možno, ktovie, keď nevypočítateľné okruhy mojich známych pristanú v noci na mojej koži. Keď už spím, chcem aby boli všetci bieli ako sneh. Aby sa napríklad zadúšali od smiechu smiechovatého.

Okolo domov na Záhorí sa zažínajú hviezdičky. V každom okne je dnes rozsvietené. Sú Vianoce. Vždy večer, keď sa pekne pozriem, sú Vianoce.

Zanedlho Silvester – ajhľa – odvodenina môjho mena. Silvester zvučný a fanfárový. Od rána už všade vystreľujú ohňostroje a delobuchy, akoby si každý chcel pustiť svojou emočnou žilkou, na viečku, pod košeľou. V televízii vrie bujará zábava. Herci už dávno pred Vianocami točili svoje zábavné kúzla, ktoré, zdá sa, účinkujú vždy a všade. Všetky romantické Silvestre strávené na chatách pri ohníkoch z krbov sa prepájajú s tými televíznymi. Vo výstrele zvučného prachu poletujú spomienky a priania.

Už sa neviem baviť tak ako predtým. Naša zábava spočíva v tichom porozumení, s prehodením vzájomných žartov z jazyka na jazyk, len tá hudba chýba. Niektorí dostali poriadnu silvestrovskú zimnicu.

Ďalší sa v očakávaní zábavy nedajú zmiasť, preto prečkávajú v hudbou opatrených podnikoch.

Sedíme v krčmičke country štýlu, zohrievame sa kávou a čajom. Príjemná rodinná zábava sa mieša s výskotom detí a štrngotom pohárov. Zatvoríme dvere a v rukách nám ostane kľučka. Od ktorých dvier. Kam vlastne ideme, kam vstupujeme. Posedíme si chvíľu a v priebehu pol hodiny zisťujem, že kľučka ostáva v rukách niekoľkých, čo sa snažia dostať dnu i von. Je to stále tá istá kľučka. Kam to vlastne ideme?

 

Silvia Pagáčová, 1970, Brodské

 

 

 

Katarína Švecová


Návod na pracovnú činnosť

Karol sedel na stoličke a pozeral do stropy. Bola sobota. Zatvoril sa do izby s presvedčením, že z nej vylezie iba v nevyhnutných prípadoch. To znamená na toaletu, do kuchyne niečo zahryznúť, uvariť si kávu, čaj. Nikto ho nebude vyrušovať. Zaistil všetky okná a dvere. Jediný kontakt s realitou mu sprostredkovali rádio, telefón a sklenná výplň okien. V izbe na zemi sa povaľovala kopa spisov a encyklopedii. Otváral ich rad radom, ale po čase ho to omrzelo. Sedel, díval sa do stropu čakal. V rádiu vyhlásili cestovateľskú súťaž. Vyťukal číslo a z druhej strany sa ozval príjemný hlas moderátorky.
“Dobrý deň, koho máme na linke?”
“Tu je Karol a správna odpoveď znie Piazzola.”
“Aj tentoraz máte pravdu! Informácie pre ostatných. Práve máte možnosť zoznámiť sa, pravda ak ste to už neurobili inokedy, s naším pánom Karolom. Už desiaty raz mu môžeme zablahoželať. Pocestuje do Argentíny. Ako bolo v Riu?”
“Ďakujem, ušlo to. Nabudúce by ste mali pridať k výhre aj ochranku. Ale rád by som si v najbližšej dobe zaskočil do Barcelony.
“Je to iba na vašej hlave a našich sponzoroch. Zatiaľ vám prajeme príjemný let a šťastnú ruku v Kube. To je náš bonus k vašej výhre. Ostatní, ale nevešajte hlavu! Kto porazí pána Karola o tri týždne? Teším sa na vás, dopočutia!”
Karol podržal slúchadlo v ruke a čakal. Natiahol ruku za ovládačom, vypol rádio, aby ho nerušilo. Do uška mu púšťali pokojnú hudbu, ktorej napätie sa každým tónom zvyšovalo. Na chvíľu zacítil mierne zimomriavky na krku, napnutie sánky, ktoré sa posledným taktom vytratilo.
“Karol, si ešte tam?”
“Áno, ako to dopadlo?”
“Výborne! Stačilo to. Vďaka! Prebrali sme im osemdesiatpäť percent. Šéf s tebou podpíše novú zmluvu. Máš zaskočiť v pondelok okolo desiatej. A nezabudni na meno. Maj sa, príjemný večer.
Dnes mu to ubehlo pomerne rýchlo. Začínalo sa stmievať. Dušan pocítil neuveriteľnú chuť vyraziť si.

 

 

Katarína Švecová, 1977, Košice

 

 

 

 

Eduard Petrák

7 days

 

Deň prvý

 

Som sám. Večný stereotyp – škola, úlohy, spánok, škola… Nerušene to takto plynie už od siedmeho roku. Nenávidím samotu. Nikto ma nemiluje. Jedno dievča, chcem tak veľa? Jedno dievča z troch miliárd, ktoré sú na svete. Takto to už nejde. Som škaredý, čím to je? Kde je chyba? Fucking life. Kamaráti majú dievčat,
koľko chcú. Ako to oni robia? Cítim sa nejako blbo. Svetlo prúdi preč. Nenávidím svoj život, túto klietku, z ktorej nie je úniku. Žijem medzi ľuďmi, ale ako zviera v ZOO. Nedokážem preklenúť múr, ktorý stojí medzi nami. Je to život o ničom, bez štipku zmyslu. Boh je láska? Boh je mŕtvy. (Nietzsche) Bo to génius – “Od Kopernika sa človek z centra sveta rúti do ničoty.” Už nemá svoj pevný bod, zabil Boha. Tááák. Od narodenia kráčam priamo k smrti. To je celý zmysle života. Chcem vieru – ale už nikdy ju mať nebudem. Som pomätenec hľadajúci odpovede. – Nepočujeme ešte hluk hrobárov, ktorí pochovávajú Boha? Nezacítili sme ešte pach Božieho rozkladu? – aj bohovia sa rozkladajú. Boh je mŕtvy! Boh ostane mŕtvy! A my sme ho zabili!
Ak mám čakať na smrť, radšej zomriem mladý, pridám sa k ostatným, ktorí si zvolili takýto osud – Kurt Cobain, Virginia Wolfová, Sergej Jesenin, Marilyn Monroe,…
Trpí, chorobou storočia – pocitom osamelosti a beznádeje. Som nový Werther, nachádzajúc jediné východisko. Zošaliem, ak budem ďalej sám. Chcem, potrebujem, som na dne priepasti, pochovaný horou samoty. Zlý syn, zlý priateľ, zlý milenec.
Ak si do týždňa nenájdem dievča, tak sa pridám k tým na druhom svete. Som tu zbytočný, Ako povedal A. Solženicyn, i keď o opačnom pohlaví: “A tak žili milióny žien, ktorí nik nezoradil do divízií, ženy, čo prišli na svet zbytočne. Pošmyknutie dejín.” Ak si nenájdem dievča, tak v nedeľu…

 

Deň druhý

 

V noci som zle spal. Myslel som na svoj sľub. Ale vstal som plný elánu. S heslom – NA každý strom sadne vtáčik – som sa pobral do školy. Išiel som za svojou kamarátkou ešte zo základnej školy. Spýtať sa jej, či niekoho má. Ona ma však predbehla. – Čau, tieto prázdniny boli skvelé. Ty si kamarát, tebe to môžem povedať. Stretla som perfektného, skvelého – už neviem aké superlatívy použila – chalana. Ale je tu zopár problémov – je z inej krajiny, je to moja veľmi vzdialená rodina a je odo mňa mladší. Chcela, aby som jej poradil a potrebovala sa s niekým porozprávať. Ako správny kamarát som je povedal, že láska aj hory prenáša, a ak sa skutočne majú radi, takéto problémy zvládnu.
Prišiel som domov. Ľahol som si na posteľ a spadol som v hlbokej depresii. Ďalší zabitý deň. Zabíjame čas, bohov, prírodu a zostaneme tu sami. Aspoň hudba mi robí spoločnosť. Pokiaľ to nie je Elán a nespievajú o láske.
“Neviem byť sám, sám…”
“…samote stačí súmrak a úsvit…”

 

Deň tretí

 

Love, Love, Love. ďalší zabitý deň. Fucking music. Silver – Forgiven (Odpustenie) . Načo som sa učil po anglicky?! „Chcem, aby si mi odpustil, chcem ťa opäť  držať v mojich rukách.” Poznám jedno dievča. Má rovnaký zmysle pre humor ako ja :o) :o) :o) :o) !

Pri jazere sedí rybár. Z vody sa vynorí krava. Rybár sa pýta:

Hej, krava! Čo tu chceš?

Veď to! Čo tu chcem?

Pozval som ju niekde si sadnúť. Prirodzene, že nešla. Zaknihoval som si jednotku z filozofie. Moja Esej o láske mala veľký úspech. Príbeh ľudského blúdenia a hľadania zmyslu života ľahkomyseľnej, predovšetkým však úprimnej a hlboko citovo založenej bytosti v konzumnom spôsobe života…

Pod vlak ani automobil sa nehodím – načo otravovať život ostatným ľuďom?

 

Deň štvrtý

 

Ponúknuť priateľstvo tomu, kto chce lásku, je ako dať chlieb tomu, kto umiera smädom. (Španielske príslovie)

Dnes som prišiel za jedným dievčaťom a spýtal sa, či by nechcelo so mnou chodiť. Určite už viete, čo mi ponúkla! Áno, priateľstvo. Aj obesenie som vylúčil. nemám tú dostatočné pevné stropné svetlo a na radiátore by som potreboval kravatu. Len milujúci človek má prítomnosť. Na reumatizmus a na prvú lásku neveríme – pokiaľ ich sami prvýkrát nepocítime. Reumatizmus som nikdy nemal a ani mať nebudem. Môcť tak pohladiť nejaké dievča. Preniknúť jej osobným priestorom  a dotknúť sa jej, pozrieť do jej očí, pohladiť ju po vlasoch.

„Má všade jemnučké chĺpky jak broskyne.

chcem po nich prstami na zajtra spomínať…”

 

cítim sa rovnako mizerne ako včera, predvčerom, dnes, zajtra, v pondelok, v marci, večer. Skončím, ešte musím skoncipovať list na rozlúčku. Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra…

 

Deň piaty

 

Piatok, všetci sú šťastní, tešia sa na víkend. Budú s tými, ktorých milujú. Budem sám. Dnes som dostal v škole diplom a pochvalu. V svojej izbe mám už niekoľko diplomov visiacich po všetkých štyroch stenách, tento si zavesím na stenu na WC.

Choroba je nákazlivá – kiežby bola aj láska. (Shakaspeare) To je presné motto. Nejaký vírus, ktorý by prenášal lásku, mať tak Erosove šípy lásky či stredoveký nápoj lásky. Nič mi už nepomôže.

Tabletky to tiež nebudú. Neskončím svoj život ako Merilyn Monroe. Správy  – Jennifer Lopez a Ben Afllec ohlásili svadbu. Milovať znamená trpieť, nemilovať zas zomrieť. Je chyba vo mne? Kde sa stala chyba? V živote mi neostalo nič dôležitejšie ako láska. Všetky literárne tragédie sú mi ma smiech v porovnaní s tým, čo prežíval ja. Človek sa oslobodil od Boha. A tak je odkázaný sám na seba.

 

Deň šiesty

 

Idem dnes na diskotéku. Je večer, predchádzajúcich dvadsaťštyri hodín som nežil, iba existoval. Existujem celý život. Moja reinkarnácia bude patriť asi do nižšej kasty ako ja. Bude trpieť za moje chyby. Ale bude mať šancu. Možno dosiahne nirvánu a oslobodí sa od všetkých túžob. Až keď sme našli lásku, vieme čo nám v živote chýbalo. Rozhodol som sa podrežem si žily. Ľavá ruka a žily na nohách by mala stačiť.  Čítal som perfektnú vec:

„…rozhodujúcim prvkom v súčasnej situácii západného človeka je, že stratil dimenziu hĺbky. „Dimenzia” je priestorová metafora. Čo však znamená, keď ju aplikujeme na duchovný život človeka s tým, že sa v ňom stratila? To znamená, že človek stratil odpoveď na otázku o zmysle svojho života, na otázku, odkiaľ prichádza, kam ide, čo robí a čo má urobiť zo seba v krátkom rozpätí medzi narodením a smrťou. Na tieto otázky sa neodpovedá, a to sa stalo v našej dobe. Naša generácia už nemá odvahu klásť tieto otázky ani odvahu vypočuť si odpovede na ne. Rozhodol som sa, že budem označovať dimenziu  hĺbky v človeku ako jeho „náboženskú dimenziu”. Byť náboženský znamená nástojčivo sa pýtať na zmysel života a pripustiť i také odpovede, ktoré nami hlboko otriasajú. Takéto chápanie robí náboženstvo niečím univerzálne ľudským., aj keď sa vzďaľuje od toho, čo obyčajne rozumieme náboženstvo. Náboženstvo ako dimenzia hĺbky nie je viera v existenciu bohov, ani viera v jedného jediného Boha… náboženstvo vo svojej pravej podstate  je viac ako náboženstvo v tomto zmysle:  je bytím človeka, pokiaľ ide o zmysel života a existencie.”

Idem. Posledná noc pred popravou, posledná šanca žiť.

 

Deň siedmy  

 

Popil som, potancoval som a čo? Nič. Možno som sa trochu hral na Boha, keď som chcel tento týždeň stvoriť vo svojom živote lásku… Ale človek sa nedostane nikde, iba ak k smrti. Zvláštne, že to povedal Antoine de Saint-Exupéry. Sklamanie za sklamaním, počujete? Použijem nôž, žiletky mi nie sú sympatické. Raz som sa jednou porezal. Aký som vtipný, čo? Človeku samému nie je ani v raji dobre. Čo viac povedať? Smrť mi dýcha na chrbát, som vzrušený., teším sa. Možno ma odsudzujete, no nikto nie je dokonalý, aj na slnku sú škvrny. Nedeľa. Boh stvoril svet a oddychuje. Je Boh mŕtvy?  Možno nie je mŕtvy, len sa do toho nechce miešať. Goodbye. Takýto svet ma neuspokojuje. Na hrob mi napíšte – Nesmúťte, neplačte, moji najdrahší, ja som Vás neopustil, ja som vás len predbehol.  

 

 

Čierna kronika

 

Pokus o samovraždu

ČADCA – Dňa 2. 8. 2002 o 1:30 hod. sa v byte rodičov pokúsil o samovraždu 16-ročný I. K. Kuchynským nožom si podrezal žily na ľavom predlaktí a spôsobil si rezné rany s dobou PN do desať dní. Po ošetrení v NsP Čadca bol umiestnený v psychiatrickej liečebni.

 

 

Eduard Petrák, 17 rokov, Čadca

 

 

 

 

Peter Rinďa

OBRIEZKA

 

 

V POSLEDNOM ČASE DOKÁŽEM MZSLIEŤ LEN NA SVOJ JAZYK

MÁVAM DOJEM, ŽE MI AKOSI VADÍ

JE TAKÝ VLHKÝ A KĹZKÝ, STÁLE ODPORNE SLADKASTÝ

VIETE JE AKÝSI DOHRYZENÝ A STÁLE  KRVÁCA

OBČAS S NÍM ZÁPASÍM

IBAŽE ON MUSÍ VŽDY ZVÍŤAZIŤ

SkôR ČI NESKôR STISK ZUBOV JEDNODUCHO POVOLÍ

A ON SA PEKNE V CELEJ SVOJEJ DĹŽKE

DOKRKVANÝ A DORÁŇANÝ VÍŤAZOSLAVNE VZPLAZÍ

PO ZÁPASE CÍTIM CELÉ SVOJE TELO, KAŽDÝ JEHO KÚSOK

A VIEM, ŽE VŠETKO JE TAM KDE MÁ BYŤ, VŠETKO JE V PORIADKU

AŽ NA TEN JAZYK TEN TU ZRAZU VôBEC NEPATRÍ

NEPOZVANÝ HOSŤ, KTORÝ BY CHCEL STÁLE VÍŤAZIŤ

NESTRÁVITEĽNÝ KUS MŔTVEHO MäSA PRIAMO Z PEKLA

ČO SA VôBEC NEDÁ VYPĽUŤ A TAK SA HO SNAŽÍTE ASPOŇ

ČO NAJSKôR POŽUŤ A PREHĹTNUŤ

ABY STE SA HO ČO NAJSKôR ZBAVILI, ZBAVILI TOHO

AKO SA KĹŽE TAK ODPORNE A PO VŠETKOM

ŽE MUSÍ PROSTE VON!

NIEKEDY MÁM POCIT AKO BY SOM BOL STLAČENÝ UPROSTRED

NEKONEČNÉHO DAVU TIEL – DOVOLÍTE POTREBUJEM VIAC MIESTA

NEMôŽEM SA ANI PORIADNE NADÝCHNUŤ

– POTREBUJEM VIAC MIESTA, PRIESTORU! – KRIČIM – TAM ZA

ZUBAMI TAM MEDZI PODNEBÍM A ĎASNAMI! –

A TAK TU TERAZ SEDÍM  NA ČALUNENEJ ZEMI

A ČAKÁM NA VERDIKT LEKÁROV, KÝM NEROZHODNÚ, ŽE HO TREBA

CHIRURGICKY ODSTRANIŤ, ŽE MUSÍ ÍSŤ Z TELA VON

LEBO VIETE JAZYK JE AKO RUŽOVKASTÝ DIABLIK

KTORÝ SA ZAVŠE PREBUDÍ A POTOM VÁS NÚTI VRAVIEŤ

TIE ČUDNÉ, STRAŠNÉ VETY – TAKÉ ČO ZRAŇUJÚ MYSEĽ

-PRESNE TIE KTORÉ PRÁVE NECHCETE POVEDAŤ

-MOŽNO PRÁVE TIETO VETY

 

 

Peter Rinďa, 1979, Prešov

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.