Rozhovor Peter Gregor

Zlatý vek banditizmu

Rozhovor so so spisovateľom Petrom Gregorom

 

Dovoľte náš rozhovor začať vašim aforizmom: O zárobku spisovateľa: „Dnes som zasa nezarobil ani na slanú vodu. No a čo? Vari ju pijem rád?” Čo si myslíte o nepomere medzi honorármi spisovateľa a trebárs šaša – zabávača, ktorý si už stavia druhú vilu?

 

Čo možno namietať proti tomu, že si niekto stavia vilu, jedno, či druhú alebo tretiu, z výsledkov svojej práce? Čo ak v tej prvej nenašiel pokoj duše a pohodu tela? Už Maurice Druon hovorieval, že aj raj môže byť peklom pre človeka, ak sa v ňom necíti dobre. Ale keď  má niekto sídlo a kontá z nakradnutého, z toho, o čo ošmekol a ožobráčil iných, to je iná káva. Iná káva a – táto doba.

Hoci sme začali takou slzotvornou témou, ako sú honoráre, nebudem nariekať. Mám na to dva pádne dôvody: prvý, nikto ma nenútil byť spisovateľom. Už keď som voľakedy dávno zvažoval, čo chcem v živote robiť a čím chcem byť; otec ma upozornil, že ak si zvolím tento džob, nebudem to mať ľahké – a myslel tým aj materiálnu stránku veci. Šiel som však do tohto rizika dobrovoľne, aj do rizika písania na voľnej nohe, navyše s vedomím, že síce budem písať za peniaze, ale nikdy nie pre peniaze, kvôli nim. Samozrejme, že nadávam na honoráre, hovorím im, s prepáčením, hovnoráre, aj na pažravosť vydavateľov, pre ktorých je píšuci človek len prostriedkom k vlastnej obžive. Tvária sa ako veľkí biznismeni, ale jednu paprču majú vždy natiahnutú k štátnemu fondu, a to je – ako všetci vieme – kohútik, z ktorého netečie, len tak veľmi opatrne kvapká; tou druhou nie sú schopní a neraz ani ochotní urobiť pre knihu nič.

Ale aby som nekrivdil – nielen vydavatelia sú príčinou našej biedy. Oni sú tiež iba článkom vo výživovom reťazci, lebo kapitalizmus ako taký – pardon, dnes tomu kurtoázne hovoríme trhové hospodárstvo – je založený na predátorstve, takže v prostredí, kde každý  cicia z každého a každého cicajúceho vyciciava aj štát, sú mimo tohto reťazca už len veľmi bohatí, alebo celkom mŕtvi.

Druhý pádny dôvod nefňukať je ten, že som sám sebe šéfom a rád by som pätolízačsky vytrúbil, že mám skvelého šéfa. Od bežných, ktorí žijú heslom Vyžmýkaj a zahoď! sa líši aj tým, že je majstrom, teda veľmajstrom empatie. Vie sa do môjho rozpoloženia vcítiť natoľko, že kedykoľvek som indisponovaný ja, je okamžite indisponovaný aj on. Splácam mu to rovnako. Keď sa dozviem, že flámoval a riadiaca práca mu nejde od ruky a tobôž nie z hlavy, tvárim sa, že je zle mne. Keď zažije citový krach, čo sa mu pri jeho spôsobe života stáva často, ten trpiaci som vždy ja. Napriek všetkému mu občas zo mňa prasknú nervy a vyhráža sa mi, že ma prepustí, že na môj flek už netrpezlivo čaká ďalších desať nezamestnaných, ale vtedy mu odvrknem, aby držal zobák, lebo lepšieho ako som ja na túto robotu aj tak nenájde, a na čas je pokoj. Povedané s Jamesom Thurberom: Mám radšej malý kruh slobody okolo seba, ako veľký v nose. A peniaze? Sú obeživo. Tak obiehajú. Zmieril som sa s tým, že neviem kade.

 

 

Najkratšia rozprávka na tomto svete

 

Šli svetom tri čokolády, milé detičky.

A ešte aj z tých troch dve

boli hovná.

 

 

Na úrovni doby

 

Urobil som všetko, aby som bol

na úrovni tejto doby. Bože!

 

Ako hlboko som klesol! …

V inom aforizme tvrdíte, že „Byť úspešným básnikom znamená žiť dobre z myšlienok, na ktoré sa umiera”. Aký je rozdiel medzi dobrým a úspešným básnikom?

 

Dobrý básnik nemusí byť úspešný, a naopak, úspešný  nemusí byť ktovieaký trubadúr, hoci ani tretia možnosť nie je vylúčená. Dobrý básnik musí byť predovšetkým talentovaný. Talent je to prvé, čo k tvorbe potrebujete, ale dovoľte poznamenať, že asi to posledné, s čím uspejete, lebo talent sú krídla a úspech niekedy tlačia lakte. Talent je daný, je vecou vnútornej výbavy a záleží len a len na subjekte, ako ho používa, využíva či zneužíva. Ale úspech je trošku z iného súdka a životných slastí – je omnoho viac v rukách publika. Teda nie subjektu, ale verejnosti. A zhody okolností. A teda aj náhody. V rukách osudu, povedal by fatalista. Kauzalita medzi snahou talentu a veľkosťou úspechu je taká nejasná a pohyblivá, až sa mi zdá, akoby hraničila s iracionálnom. Priama úmera tu neexistuje. Len tak možno vysvetliť, prečo boli mnohí velikáni ocenení až po smrti a mnohí trpaslíci priemernej veľkosti precenení už zaživa. To sa, samozrejme, netýka len básnikov, ale umelcov vo všeobecnosti, lebo kumšt ako taký má – pre jedných žiaľ, pre druhých chvalabohu – takú nepríjemnú vlastnosť, že je nemerateľný exaktne. Tvorba síce je ako celoživotný beh cez prekážky, ale v podstate niet časomerača, ktorý by spoľahlivo odstopoval, komu po zásluhe patrí potlesk a vavrín a kto sa len potkýnavo zúčastnil, prípadne významne zavadzal. Azda len historický čas by sme mohli nazvať objektívnym sudcom, a úspech – momentálny úspech – sa mi vidí byť skôr iba vecou spoločenského dohovoru. Spoločnosť môže umelca, ak jej z najrozličnejších dôvodov nekonvenuje, ignorovať alebo odpísať, publikum vypískať a odpískať. Sám môže podávať pozoruhodné výkony, ale keď tak robí v neprajnej spoločnosti, či pred málo vnímavým, tupým publikom, pripomína jeho činnosť televízny záznam koncertu, keď stiahnete zvuk a je absurdná ako záchodová misa na dne mora. Úspech teda záleží aj od schopnosti publika počuť kto, ako a čím sa prihovára, počuť a ešte aj rozumieť počutému. Preto sa domnievam, že priemernému tvorcovi stačí vďačné publikum, ale veľký potrebuje talentované. Keď sa však pozrieme na tvorbu z psychoanalytického hľadiska, potom sa nemôžem zbaviť podozrenia, že snaha tvoriť úspešne – s dôrazom na to slovo – neobsahuje ani tak túžbu nechať si ovenčiť hlavu, ale – hrb.

 

Spoločnosť v procese humanizácie

 

Dnes už otrokov nechytajú. Stačí

vypísať konkurz.

 

Môj život

 

Neberiem život vážne. Beriem ho skôr

ako šport. Konkrétne ako slalom –

medzi idiotmi.

 

Títo novodobí

 

Ježiš Kristus chodil po vode. Amamtér!

Títo novodobí spasitelia predsa dokážu šliapať

absolútne po všetkom!

 

 

 

Vašou nateraz poslednou knihou je poviedkový triptych Denník nebožtíka. Prečo pocítil básnik, satirik a dramatik takú oneskorenú túžbu stať sa prozaikom?

 

Stať sa prozaikom… ja niekedy dýcham, aby som mohol písať a písať musím, aby som sa nezadusil. Ten text naskutku nevznikol so zámerom knižne debutovať v inom žánri, ako doposiaľ, ale ako záznam pocitového a myšlienkového sveta v depresii, teda ako istý spôsob psychoterapie.  Stať sa prozaikom… áno. Tých, čo píšu básne, zvykneme nazývať básnikmi, a tých, čo píšu prózu, považovať za prozaikov. Aj to je súčasť spoločenského dohovoru. S rizikom, že urazím kolegov od pera, ponúkam iné delenie: sú básnici a potom tí, čo píšu básničky, sú prozaici a potom tí, čo sa venujú próze. Tých prvých je ako šafránu. Tých druhých tiež, ale ako kilo v jednej porcii jedla.

Nemyslím, že mi hrozí stať sa prozaikom. Nie, že by som sa tomu cielene vyhýbal, ale próza mi nesedí, nie je to môj živel. Cítim sa v nej ako lietajúca ryba vo vzduchu, hovorím ňou, no nie je to moja materčina. Napokon ani Denník nebožtíka nie je próza v tradičnom zmysle slova, ale hybridný žáner, čosi ako kondenzát z výparov poézie, eseje, aforizmu, a, dúfam, aj humoru.

 

 

 

Najnovšie z kunsthistórie

 

X. Y. namaľoval svoje kôpky natoľko socrealisticky,

že aj muchy na ne sadali.

 

V súčasne ich pojednáva tak postmoderne,

že už všetci naňho letíme.

 

Kedy prestať

 

Treba sa prestať milovať,

keď máš toho dosť. Treba prestať jesť

keď máš toho dosť, aj piť treba prestať,

keď máš toho dosť a treba prestať

vystupovať na verejnosti, keď zistíš,

že toho nemáš nikdy dosť.

 

 

V alkohole

 

V alkohole som síce nikdy nenašiel zabudnutie,

ale aspoň skvelú schopnosť

nespomenúť si.

 

Kritici už na adresu vašej básnickej tvorby konštatovali – a to konštatovanie malo výrazne negatívne znamienko – priveľa alkoholu v krvi básní! Čo potom povedali o grádoch v tejto knihe – je aj o pití, pijúcom, ale predovšetkým o droge, ktorá oslobodzuje, aby zotročila?

 

Nič také, čo by bolo hodné si zapamätať, alebo nebodaj citovať. S obľubou hovorievam, že ja kritikov nepotrebujem, len moja márnomyseľnosť ich potrebuje. A keďže nie som priveľmi márnomyseľný, zaobídem sa aj bez nich. Už dávno nepodlieham tomuto druhu paternalizmu, založenom na predsudku, že majú patent na rozum, licenciu na neomylnosť a že vedia vždy všetko lepšie ako autor. Bývajú tendenční, oportunistickí až podlízaví, kde to vynáša, alebo neľútostne sekernícki, kde nič nehrozí. Zažil som za tie roky na vlastnej, ale aj na cudzích kožiach, čo sú naši literárni kritici zač! Mnohí prečítajú bezmála všetko, čo vyjde, a predsa sa nenaučili čítať, iní zase vedia čítať, ale robí im problémy niečo zmysluplné o tom napísať. Má vari moja duša „jemného princa – analytika” (termín Veničku Jerofejeva) strádať kvôli posudkom pologramotných? Navyše trpia profesionálnou obsesiou škatuľkovať, zaraďovať, katalogizovať, robia s nami to, čo voľakedy Linné s rastlinami a Darwin so živočíchmi. Ešte aj kompilujú, odpisujú jeden od druhého, čo znamená, že šíria svoj názor ako pohlavnú chorobu. Jedinou účinnou obranou je absolútna publikačná zdržanlivosť. A  teda nepublikovať, aby som sa vyhol kritike? To by bola osobná zbabelosť a navyše aj neospravedlniteľná krutosť voči tým desiatkam priaznivcov, ktorí sú schopní prijať moju tvorbu bez vážnej ujmy na duševnom zdraví. Slovom, literárni kritici sú napospol – a bez výnimky – háveď, čvaga, a to, čo spáchali, páchajú a budú páchať, má len jednu poľahčujúcu okolnosť – nie sú ani o chlp horší, ako my, autori. 

Zdanie a skutočnosť

 

Zdanie klame, ale skutočnosť

tiež nehovorí celú pravdu.

 

 

Zážitok z baletu

 

Že sa najlepšie smeje ten,

kto sa smeje naposledy, vieme z príslovia.

Ale že najkrajšie tancuje práve umierajúca labuť,

na to naozaj treba ísť do divadla.

 

 

 

Páči sa mi Vaša báseň Ernesto Che Guevara.

Un cigarro, hombre! Pofajčime si. Muž

musí vedieť vyfajčiť svoju cigaru,

aj keby sa mal dusiť. Musí

ju vedieť vziať, zapáliť i vo víchre, horiacu

vopchať medzi pery, medzi zuby a držať ju.

Držať. A keď treba, hombre, keď treba,

tak aj opačným koncom!

Tak sa mi zdá, že táto tragikomická postavička permanentného revolucionára má následníkov. Aj niektorí naši politici akoby držali cigaru opačným koncom. Nespočíva naša bieda práve v tom, že si neviem priznať vlastné omyly?

 

To je nedorozumenie a budem oponovať. Vonkoncom nevnímam Che Guevaru ako komickú postavičku, ale naopak, ako jednu z najväčších a najcharizmatickejších postáv minulého storočia – a hovorím to ako niekto, kto jakživ nenosil módne tričko s jeho portrétom. Bol to mimoriadne statočný chlap, žiaden vysokopostavený sralbotka s glotovými rukávnikmi na dobre strihnutom šedom obleku; človek, ktorý šiel za svojim ideálom tak nekompromisne, ako tamtí tiahnu za plnými válovmi a ďalšími osobnými pôžitkami. A obetoval tomu rodinu, kariéru ministra a napokon i život. Že práve v Bolívii, kde medzi ospalými peónmi nebola revolučná situácia – ako jeden zo základných predpokladov úspešného exportu revolúcie, či aspoň prevratu – bol jeho omyl. Tragický omyl, ale bez štipky komiky. Prečo sa ho dopustil, neviem. Nemám dosť informácii, aby som ho dešifroval. A možno len rozmýšľal srdcom a cítil hlavou. Neviem.

A či naša bieda spočíva v tom, že si nedokážeme priznať omyly? Viete, názory múdrych trvajú, kým ich neopravia múdrejší, názory mocných, kým ich neopravia mocnejší. Prípadne neodpravia iným spôsobom. Napríklad opätovným nezvolením v slobodných demokratických voľbách. Prípadne referendom o slobodných demokratických voľbách. Pred voľbami sa moc správa vždy ukrutne ľudomilne, ale akonáhle sa etabluje, začne vládnuť odcudzene – to znamená síce v mene tých, vďaka ktorým sa etablovať mohla, ale väčšinou už nie v ich prospech, ale predovšetkým vo svoj vlastný. Elita si rozdeľuje jelitá. Zvyšok dostane zvyšok – milovaný ľud. Hovorilo sa o omyloch… Ale sebareflexia predsa nikdy nebola, nie je ani nebude najsilnejšou stránkou moci. Tá len málokedy tenduje k osvietenosti a humanite, o to viac k sebazbožšťovaniu, hypertrofii, metastázovaniu či k degenerácii. Z toho vyplýva, že moc treba k sebareflexii – a k následnej korekcii konania – donútiť. Najmiernejšou metódou je aspoň zrozumiteľné formulovanie nesúhlasu s jej konkrétnymi praktikami. A túto funkciu by mali prevziať aj intelektuáli. A ako to vyzerá? Radšej s ňou mnohí prospechársky kolaborujú, než by stáli na kritickej kontrapozícii. Tá síce toľko nevynáša, ale je aspoň dôstojná a čestná. No tak, ako nebýva sebareflexia vlastnosťou moci, chýbajú posledné dva atribúty veľkej časti našej inteligencie. Tu je možné ťahať paralelu medzi obdobím perfídnej normalizácie pod patronátom sovietskeho brežnevizmu, a neototalitnou aroganciou politických garnitúr po 89-tom pod záštitou demokratického západu. Prispôsobivosť! Prispôsobivosť čomukoľvek  ako stratégii vlastného úspešného prežitia, prispôsobivosť ako modus vivendi mysliacich hláv. A keby prišli Číňania, mnohí naši intelektuáli a umelci – ako podčeľaď tohto perfektného druhu homo sapiens – by sa ako prví naučili jesť ryžu paličkami a ešte aj veľmi sofistikovane vysvetlili, prípadne metaforicky prebásnili, že inej cesty niet. Nevyčítam, len konštatujem. Konštatujem a nečudujem sa. Veď je predsa len príjemnejšie byť okiadzanou a dobre platenou celebritou, ako štekať na túto pochybnú karavánu uberajúcu sa po ešte pochybnejšej trase, no nie?

 

Čo sa mi podarilo a čo nie

 

Darí sa mi úspešne

hrať sa na spisovateľa.

Čo sa mi nedarí – hrať sa úspešne

na úspešného spisovateľa.

 

 

 

Ako sa vás dotkli systémové zmeny po roku 1989, po takzvanej nežnej revolúcii? Tu mi vždy zídu na um verše básnika Holana „Řekne se něha a když se pohladí, drolí se písek.” Máte iný pocit?

 

Sľúbili sme si lásku – lásky nikde, akurát alimenty platíme… a to sme si väčšina ani neškrtli… Už ste to naznačili slovkom „takzvaná”. Nie, revolúcie nebývajú nežné, to vyplýva z ich samotnej podstaty. Nerobia sa ani štrnganím kľúčikov na námestiach, tobôž nie zväzkom kľúčov od vlastného bytu, domu, chaty, auta, kancelárie. Revolúcie navyše posúvajú dejiny dopredu, a nie dozadu. A keď niekto považuje tento návrat k fosílnej forme zlodejského kapitalizmu za pokrok a nie za regres, potom sa na dejiny díva inou optikou, ako ja. Prípadne sa mu to zadarilo tak prudko dobre, až z toho oslepol celkom.

Systémové zmeny, to áno – majetok všetkých sa presťahoval a stále sa systémovo a systematicky sťahuje do rúk jednotlivcov a korporácií. Zatiaľ to vyzerá tak, že všetky doteraz vládnuce a a demokraciu len mizerne simulujúce elity okrem demontáže sociálnych istôt bývalého režimu a betónovania vlastných na viac nemali a nemajú. To my máme byť hrdí na náš – konečne- samostatný štát. Ale mne sa akosi nedarí byť hrdý na štát, ktorý sa tak hanebne správa k chorým, starým, nezamestnaným atď. Na štát, ktorý sa čoraz viac etabluje ako chránená prírodná rezervácia jeho majiteľov, pričom jedným vrzom cynicky a bezohľadne vyháňa z ako-tak dôstojných foriem života celé vrstvy svojho obyvateľstva. To nevravím ako vlastné SOS. Som, chvalabohu, zdravý, zamestnaný po svojom a starý budem až pozajtra. Ale vy ste sa pýtali na moje pocity a ja to takto cítim. Môj citový život je však v tomto smere – bohužiaľ – omnoho bohatší. No toľko priestoru nemáme. Studený mozog mi hovorí, že dejiny fungujú kantovsky „an sich”, nie sú ani krvavé, ani temné, ani osvietené, prajné či neprajné – dejiny jednoducho sú – a sú tým, čo robia ľudia s ľuďmi a svojim prostredím, i naopak, prostredie s nimi a prívlastky im dávame my. Ak mám v tejto tradícii pokračovať, nazval by som úsek, v ktorom žijeme, špinavými dejinami. Hollywoodskou terminológiou – zlatým vekom banditizmu.

 

 

 

Skrytý pôvab globalizácie

 

Help! Help! Kričí Angličan, ktorý sa topí,

lebo sa nenaučil plávať. Pomoc! Pomoc!

kričí Slovák, ktorý sa topí, lebo sa nenaučil

po anglicky.

 

 

 

 

Je mi jasné, že sa zhováram s človekom, ktorému je vzdialený pojem „pozitívne myslenie”. Ale predsa len, nijako vás tieto nové časy neobohatili?

 

Už fakt, že si formulujeme a vymieňame názory s právom mýliť sa a náš rozhovor vyjde bez škrtov červenej ceruzky cenzora alebo predposratého redaktora či šéfredaktora, ktorý zbožňuje nadprácu, je výhra. Je to výhra pre človeka, ktorý pracuje so slovom, ale aj pre tých, ktorí tie slová počúvajú alebo čítajú. Výhra, ale i riziko. Svet je viac ako hocikedy predtým zahltený slovami a všetkým tým, čo sa dá zo slov uklohniť. A ja to riziko neviem vyjadriť lepšie, ako americký básnik Edgar Lee Masters vo svojej knižke Spoonriverská antológia: Je to prechádzka cintorínom bezvýznamného mestečka Spoon River, kde pod náhrobnými kameňmi spočívajú jeho niekdajši obyvatelia. A pod náhrobkom, ktorý nesie meno J. Miltom Miles, zaznamenal básnik takýto osud:

Kedykoľvek sa rozhlaholil presbyteriánsky zvon, poznal som jeho hlas. Ale akonáhle sa jeho zvuk zmiesil so zvonom metodikov, katolíkov, babtistov či kongregacionalistov, už som nebol schopný rozoznať jeden od druhého. A keďže ma toľko hlasov volalo v živote, nečudujte sa, že som niekedy nerozoznal pravdu od falše a nakoniec nespoznal hlas, ktorý som spoznať mal.

 

Zhováral sa Marián Grebáč.

 

 

Peter Gregor

Génius svojej doby

 

A: Dnes je pre bežného človeka náramne ťažké kráčať s dobou, čo vy na to?

B: Áno, ale ešte horšie je na tom niekto, kto ju predbehol. Napríklad taký génius. Bežal, bežal, teraz sedí na míľniku, jazyk po pás a čaká na ňu.

A: Však sa dočká. Toto je ukrutne rýchla doba.

B: Je rýchla, ale momentálne sedí v nóbl reštaurácii a dojedá prvý chod.

A:  No a? Každý potrebuje dobiť batérie.

B: Aj génius pociťuje hlad. Človek by nepovedal! Taký výnimočný jednotlivec, ale fyziologické procesy má celkom ako vy, alebo ja.

A: Doba dojedla a teraz premýšľa. Kde asi tak môže byť môj génius? Prečo nie je tu? Iste by si aj on rád dačo zobol, zvlažil hrdlo, alebo v najhoršom prípade oboje.

B: Kdeže. Ona premýšľa, čo by si dala ako druhý chod. A géniovi zatiaľ vyhrávajú v bruchu Cigáni.

A: A keď má bežný človek hlad, vyhrávajú mu v bruchu Cigáni, ale keď má hlad génius, rozozvučia sa mu vnútornosti symfóniami, ktoré budú človeku znieť z najpoprednejších pódií sveta v podaní vynikajúcich hudobných telies sveta, pod taktovkami najskvelejších dirigentov sveta.

B: Takže on je hladný a doba zatiaľ baští druhý chod. A kvapká jej na nákrčník, že by aj prasa závidelo.

A: Kvapká jej, že by aj prasa závidelo a génius sa zatiaľ od hladu a vyčerpania zosunul z míľnika a teraz leží vedľa cesty.

B: Aká nedôstojná poloha! Veď kto pôjde okolo, môže si pomyslieť, že je nebodaj spitý na mol!

A: No on nielen že nemá na pijatiku, ale ani tí, čo by mohli ísť okolo, ešte nie sú na svete. Nezabúdajte, predbehol dobu!

B: Tým horšie preňho a tým lepšie pre nich. Aspoň neuvidia ten otrasný a ponižujúci výjav. Naopak, raz si pomyslia: Oj, ten sa mal, ten si žil! Bozkávali ho najvznešenejšie múzy, milovali najkrajšie ženy, obdivovali najpočetnejšie davy!

A: A pritom je sám, absolútne sám.

B: No, až tak sám nie je, lezú po ňom muchy.

A: Lezú po ňom muchy a hlad má taký prenáramný, že sa mu robia kruhy pred očami.

B: Keď má taký hlad bežný človek, robia sa mu kruhy pred očami, ale keď génius, zjavujú sa mu obrazy, ktoré raz budú vidieť v najpoprednejších galériách sveta, budú ich chcieť ukradnúť najinteligentnejší zlodeji sveta a budú sa dražiť medzi najbohatšími milovníkmi umenia sveta za sumy, o ktorých sa nesníva ani najväčšiemu géniovi sveta.

A: Doba zatiaľ konzumuje dezert a potom pri čiernej káve a koňaku debatuje o kšeftoch. Obchody s umením idú dobre, je dôvod k spokojnosti. Zapáli si cigaru a napriek tomu, že má na mysli prachy a len prachy, vyjadruje sa o umení veľmi zasvätene a o génioch s veľkým uznaním a rešpektom.

B: Génius zatiaľ na kraji cesty umiera. Ono by sa zdalo, že je nesmrteľný – omyl – jeho smrť je len jednou z podmienok jeho nesmrteľnosti. Už chrčí.

A: Už chrčí, ale ešte v ňom tlie iskierka života! Ešte by ho doba mohla zachrániť!

B: Áno, mohla, stačilo by zdvihnúť tlstú riť. Pobehnúť, podať šáločku teplej polievky. Možno len hlt koňaku, šluk z cigarety. Ale kdeže! Ona tú riť nedvíha, vie, že všetko stihne, je to predsa, ako všetci vieme, ukrutne rýchla doba.

A: Naopak, sedí, sedí, plánuje ďalšie kšefty.

B: Plánuje ďalšie kšefty až sa človek musí opýtať: Ako je možné plánovať kšefty s umením a pritom sa nestarať, čo je s géniom?

A: To patrí k plánu.

B: To je zúfalé!

A: Nezúfajte. Aj ona raz naveľa, naveľa vstane, pôjde krok za krokom vpred, toto je nielen rýchla, ale aj pokroková doba, pôjde a nájde ho!

B: Ale už mŕtveho!

A: Aj to patrilo k plánu. Nájde ho, skloní sa nad ním ako rodná mať a – rozplače sa!

B: Čože?!

A: Dobre ste počuli. Rozplače sa.

B: Doteraz som vám zhltol všetko, lebo ste rozprávali veľmi sugestívne, ale toto je aj na mňa priveľa! Veď tá naňho zvysoka kašle ak nepoviem priamo, že naňho v podstate serie!

A: Omyl! Rozplače sa, narieka na celý svet, až sa bude zdať, že to celý narieka za géniom, budú jej tiecť slzy ako hrachy, ale zároveň bude na seba pyšná!

B: Pyšná? Preboha a na čo bude pyšná?

A: Bude sa cítiť osvietená! A renesančná! A bude na seba hrdá, lebo so stopercentnou istotou vie: raz prídu ľudia a povedia: „Ajhľa, tu leží génius tej doby! Musela to byť naozaj jedinečná, výnimočná, úžasná a neopakovateľná doba, ktorá zrodila takého génia! Ach, aká škoda, že sme v nej nežili my…”

 

(1983)

 

 

Básne z naftalínu

(okolo roku 1980)

 

povedz povedz

kde si bola

že čižmičky máš

od rosy!?

 

bola som za iným

mám ťa vari odprosiť?

 

povedz povedz

kde si bola

že čižmičky máš

od smoly?

 

šla som tvojim životom

ale to ma prebolí

 

povedz povedz

kde si kde si

že si opäť bosá?

 

u teba u teba

kde je smola je

i rosa

 

 

marec

 v marci

sa poberajú starci

 

jeden tíško

iný so vzlykom

 

niektorý dokonca

hopsa hopsa

 

no všetci

z kopca

 

jar je

 

jar je

konečne jar

 

po dlhej zime

vyšiel z domu

 

jar je

konečne jar

 

hrajú v ňom

všetky žilky

 

dofrasa!

komu?!

 

 

Letmo

 

vlaky plné ľudí

vysvietené v nočných staniciach

všetkými smermi

 

a potom my

čakajúci na niekoho

 

kto vystúpi

možno na niektorej zo staníc kde

 

kde ho nebude čakať

 

nikto

 

 

majetkové vysporiadanie

 

odchádzam

kúpil som ti topánky na cestu

aj kabát do nečasu

a tu máš šaty podeň

šaty v ktorých sa budeš páčiť

iným

 

ty prosím vyrovnaj

účet za elektrinu

ktorú sme spálili počas milovaní

potme či pri sviečkach

 

 

pozvaný na čítačku

 

najprv zobudil som sa

potom okúpal som sa

potom naraňajkoval som sa

potom zbalil som sa

potom na vlak vybral som sa

a celú cestu tešil som sa

že dnes večer

vo vašej vzácnej spoločnosti

budem môcť zarecitovať si

sa

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.