Poézia: Radovan Brenkus

Radovan Brenkus: Dym z ríše tieňov

Čierny panter

 

Vznešene kúdolí pri chôdzi tam,

kde je vyparovanie smrti.

 

Pyšne nesie sám seba,

akoby sa ho netýkala.

 

Hovorím, človeče, k tebe ako kostra,

ktorej si odtrhol lebku:

moje pocity sú tvorom,

čo sa opakuje v každom z nás.

 

Reinkarnácia temných mozgových pochodov

značí aj jeho oddymovanie.

 

Predstavuje smrť jedinca,

skvapalnenie mojej minulosti

do tvojej prítomnosti,

aby kryštalická pod bodom

chladného stretnutia s holubicou

prerazila srdce iných hrotom.

 

Opatrne zlož lebku na zem,

prilož ju k pôvodnému miestu

s rešpektom a pokorou pred hrôzou,

ktorá je však kráľovská,

a prepichnuté srdce ti skočí

do môjho hrudného koša

ako pri náhlom výstrele

počas spánku blízko ucha.

 

Iba vtedy nastane tavenie kostry

až po jej plynné skupenstvo,

smrť vopred odsúdeného druhu

na posunku medzi mnou,

divým zvieraťom, a tebou.

 

Nemáš lepšiu voľbu voči prázdnu.

 

Keď sa šelma vracia k sebe

po spätnej trase ku mne,

je smrť rodu chvíľková

nielen cez tvoj dočasný zánik.

 

Zahrabávam rakvu, v ktorej ležím,

a tak ti chýba spočinutie.

 

Krvismilstvo

 

V období sucha je niekedy prales

v pokrvnom príbuzenstve

s púšťou, na ktorú spŕchlo

po tisíc rokoch.

 

Sme mihnutie svetlušky

medzi dvoma tmami

a pri túlaní kanálmi

nám visia nad hlavami

zmrzačené telá.

Vtedy stúpa prach zdochlín

nad piesok, mokrý sa lepí do kostier,

aby sa naň neponášal.

 

Telá zahalené mračnom múch

– ako keď z bočných chodieb

preráža krik zrovnaných dedín –

vrhajú tieň cudzieho trupu,

akoby v ňom uviazli

v beznádejnej polohe.

 

Kostry vetria medzi sebou

vlastných dravcov a samy lovia

ich niekdajšie ničotné hľadanie

a prenasledovanie zúfalých,

keď niekto sám,

čo jediný zutekal

pred kanibalmi,

až vysmädol po priateľoch.


Nad neznámym hrobom

 

Cintorín tak ťahá zrak z očí,

až mi spôsobuje slepotu.

Sladko upokojuje krížmi

a slastne mi ponára myseľ

do absolútneho jemna,

mäkkého čierneho zamatu.

 

(Akoby sa chystal preniesť na mňa

únavu mŕtvych

a zahaliť ma ich spánkom.)

 

Pregĺgam opustený zarastený hrob

a namiesto kohosi seba.

 

Kam sa podel tranz davu,

rezká hudba a zábava,

ktorou si nadchýnal pri smiechu?

(Tanec je milostný rituál smrti,

spájanie prvého s posledným,

chvenie vzrušenia s bolesťou.)

Už spíš bez utišujúcich dotykov.

 

A to všetko spolu s tebou

pochovala ničota nikam.

 

Vedel si to dávno predtým,

keď si sa smrteľne oddal tancu,

akoby poslednému milovaniu s tou,

pod zrakom ktorej si zomieral.


Vtáčia perspektíva

 

Smrť je ticho

o horkosť jemnejšie,

o farbu bledšie,

o jazvu necitlivejšie,

o dym z ríše tieňov voňavejšie,

chvíľa odľahčená o hluk predtým.

 

Čaká, celá bez zmyslov.

Náhle nás navštívi

v čudesnej minúte bez ohlásenia.

Príšerný temný cudzinec

matne sa rozplýva pred zrakom,

hmlistým plášťom zahalí telo.

 

Ešte skôr nám požičia krídla

a strachom prežehná

večný nepokoj

medzi túlaním a túlením.

 

Mení duše na pokorných anjelov

hladko zvíjaných ako hady

a podivný okamih

na ťažko šepkané amen.

Aby sme sa ponášali na neho.

 

Bohatstvo a módne výstrelky

nenávratne zmiznú

s poslušnosťou voči zákonom,

krv a hriechy schová jeho plášť.

 

Zmráka sa nad nami

bez ozveny druhého kráľovstva.

I prach sa rozpadol na svoj počiatok.

 

Ranou v srdci rozžeraví telo

a takto vás zaleje

ako stepazúrová láva.

 

Ako psy sliedime pred sebou

vlastné stopy po sebe.

 

V dyme, na ktorý sa premieňame,

až prenikavo zahúka kuvik

a do krátera sa rúti

naše vtáčie torzo.

 

Nekonečná únava

 

Zavrieť olovené viečka

a už ich neotvoriť.

 

Niečo, čo sa v tebe zlomilo,

ich reže a reže,

aby sa nezaspalo až na večnosť.

 

Hľadáme, stále niečo hľadáme,

a pritom sa nenachádzame.

 

Prebdená noc, v ktorej sa túlaš

údolím potratených hviezd,

ti vtĺka do viečok spomienky.

 

Také živé,

až ti je zúfalo ľúto,

že sa ich rekapitulácie nezúčastnil nik,

kto sa na nich podieľal.

 

A pritom je to príbeh

o najväčšom žiali,

o jednej nespokojnej ceste,

kde sme si všetci zvykli na bolesť,

o našej strate Boha.

 

Len opakujúci sa príbeh

o zrode, živote a smrti.

No hľadanie končí v desivých snoch,

akoby tá cesta bola cieľ.


Podoba neurčitého

 

Cieľom ducha prevteľujúceho sa cez nás,

keď každý vedie jeho osobitný život,

je spoznať za neodomknuteľnými dverami

zamurovanú svetlú tmu domu.

(Sídli v ňom odjakživa temný cudzinec.)

 

Spoznať niečo neprístupné,

odkiaľ mnohí prekračovali prah,

aby som aj ja odtiaľ vyšiel.

 

Tu sa vchádza a vychádza

jedine v námesačnom konaní

(dom nahrádza teplú náruč).

 

Ale len raz, aby som v dome

jasne zbadal seba,

kde bývam ako jeden,

a potom len raz

musel opäť vstúpiť dnu,

aby sa po mne mohli

povinne vracať ďalší.

 

Keď tam niekto vojde

(za čudného zahúkania kuvika),

ustavične vyjde ktosi iný,

aby to, čím sa ako kľúčom

otváram slepý v spánku

pre tých, ktorí majú zistiť to isté,

bolo prístupné.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.