Poézia: Michaela Rosová

MICHAELA ROSOVÁ

svetloplachá

(dylemovi)

 

v rannom slnku rozlieva sa ortuť

achát sa rozbíja

v horizonte malá rana

z druhej strany – zabodnutá kopija

 

zamrznutý svet topí sa v bezčasí

mŕtve ticho tisne sa mu k perám

moja krv s tvojou dávno súhlasí

len vnútri sa čosi strašné vzpiera

 

v zúfalom plači chromých vrán

zore celkom doružova zmokli

v mojej hlave tisíc starých rán

za tvojim chrbtom – tiché kroky

 

to nie som ja – to ona

jediným pohybom spúta

prekliata – nežná – krutá

keď sa do nich vkráda

kričí všetko letí

a čo nemá – padá

 

 

zamrznutý čas v bezčasí sa topí

mŕtve ticho tisne sa mu k perám

do toho vtlačiť krvavé stopy

a rozbiť to tak, že to nik viac nepozbiera

 

jediná vražda medzi nami

vykúpi tisíc iných vrážd

tomuto sme už upísaní

tak daj mi to slovo

ktorým pohŕdaš

 

v rannom slnku ortuť sa rozlieva

rozbíja sa achát – príď – zatlač mi oči

som taká – svetloplachá

 

 

 

klamstvá

 

klamstvá

sa nám lepia

na podnebia

hustý vzduch delí sa medzi

mňa a teba

som

bledá

a v zavretých očiach stále

krásna

a poháre práve pretiekli

ak ma ozaj chceš

vidieť smiať sa

budeš ma musieť poštekliť

 

 

xxx

 

mám fialové prsty

a husiu kožu

v tomto mrazivom horku

pod tvojimi dlaňami

hovoríš: celá

sa chveješ

nemám privrieť okno?

odpovedám:

netreba, radšej

zhasni.

 

 

bezhlavá

 

bolí ma hlava

asi si ju musím

odrezať

potratím takto

skoro všetky zmysly

ostane mi hmat

 

(odrežem si hlavu

Salomé ti ju môže doniesť

na podnose

možno tomu ani neuveríš

keď pobozkáš tie chladné pery

že ostanú nemé

že slová sa v krku zaťali

a že zabudneme

noci čo sa nestali)

 

je to tak už len hmat

pomáha mi odznova ťa

spoznávať

a bezhlavo ťa ľúbiť

pýtam sa si šťastný

tak ako sme nikdy neboli?

vedľa teba moja

hlava spáva

musíš byť šťastný veď

teba nebolí

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.