Próza: Karol Trnka

Karol Trnka

Päť minút…

 

Brieždenie lámalo noc a ranní vtáci sa ohlásili posledným výkrikom nočného dravca. V tej chvíli sa ešte nedalo rozoznať, či som už vnímal svoje prebudené „ja”. Pohľad na strop a kúsok okna, ktorý sa dal sledovať bez pohnutia očí, odkrýval vo mne ráno. Sveteľný rozdiel len slabo rozoznateľný vystupoval z toho, čo sa opakuje od začiatku vekov. Prestupoval konármi stromov, ani steny mu nezabránili, aby mnou prešiel a usadil sa v mojom vedomí. Mám rád tento čas. Dokážem si ho poriadne užiť, keď sa vo mne zhmotňuje okolitý svet a v bdelosti si vybavujem útržky snov, alebo sklamane blúdim v tom prázdne, čo zostalo z noci. Do lesného ticha v čoraz menších intervaloch spustili drozdy, aby, skrehnuté po noci, zohriali krehké telíčka spevom. Nebadaným  prenikaním času cez telo pokorne vnímam šumenie vlastného krvného obehu. Hlbokým nádychom prebúdzam svoj čuch. Izba vonia tou lesnou vlhkosťou, čo cez okno ustavične prúdi dnu  a von ako vo veľkých murovaných pľúcach. Ja ako červená krvinka naberám do bdenia pach lístia, vôňu spáleného dreva v ešte vlažných kachliach a žltý závan zlatého dažďa pod oknom. Dôverne známe vône nechávam stekať po šedej kôre mozgu a odovzdane si nechám vnútiť tú jarnú chuť rána. Z jednoliateho prúdu rôznych pachov odrazu vystúpi len jedna tenká stužka, jemná, no o to intenzívnejšia, zreteľne plávajúca na povrchu. Tenučká čiara tvojej vône ťa nakreslila v mojom vedomí.

Bol som ochotný ležať nepohnuto oveľa dlhšie a hrať sa vo vzduchu s ľahučkým balónom, čo bol naplnený touto náladou. No tenké do vône oblečené „ty”  sa zapichlo v časopriestore  tvojou prítomnosťou a prinútilo ma k tebe otočiť hlavu. V tej tme pátram po tvojom dychu. Nebol vôbec počuť. K tomu ešte aj moja pochybnosť, či si to len nepredstavujem a v mysli zreálňujem aspoň v tichučkých pravidelných výdychoch, čo vznikajú zo šumu v mojej hlave. Zadržiac dych sluchom pátram po molekulách vzduchu, čo sa vznášajú tesne nad našimi hlavami a narážajú do prievanov vtáčieho spevu, čo naberá na intenzite. V okamihu, keď ma pocit dusenia nútil k nádychu, si o chĺpok viac a hlasnejšie nasala vzduch  a prezradila sa, ako keď srna zatrasie hlavou po dlhej strnulosti. Obrázok vo mne našiel konkrétnu predlohu. Tvoja tvár vystúpila z tmy podvedomia  a nabrala zreteľnejšie kontúry mojich posledných pohľadov na teba…

Sedíš na terase, zapadajúce svetlo večera premiešalo farebné spektrum zo súmraku do tmy, čo začína v tvojich vlasoch…

Ležím už prikrytý a sledujem ťa, ako sa vyzliekaš. Nepozorovane beriem tvoje tričko, tesne po tom, čo si ho zložila a vzápätí odišla do sprchy. Zaborím tvár do toho tepla, čo v nej po tebe ostalo a vťahujem do seba tvoju vôňu, čerstvú, ešte pulzujúcu v ozvenách tvojho tela. V malom uličníckom strachu ju vraciam na miesto a nechávam vychladnúť…

V dlani sa mi pripomenie spomienka na tvoj bok, ako povoľuje so slabnúcim bdením a zjemnieva silnejúcim spánkom. Tvoje telo sa celé trhlo, vzápätí uvoľnilo a po chvíli si už spala… S uspokojením som zobral na vedomie, že ma už nevnímaš, tak, ako keď v mrákotách ležíme prepletení v jedno telo a telesným vnímaním vytesňujeme zo svojho vnútra vlastnú osamelosť….   Odťahujem sa od teba a moja koža, prilepená o tvoj chrbát tou príjemnou vlhkosťou,  končí vnímanie nášho splynutia, čo vzápätí prelepí teplý vzduch, ktorý sme spolu uhnietli pod prikrývkou… Odďaľujem sa od teba pomalým šuchnutím. Nechávam ťa tvojím snom,  v dostatočnej vzdialenosti od môjho tela v obave, že ťa nekľudným spánkom  zobudím…

V tej rannej tme ma tvoja prítomnosť definitívne prinútila potichu otočiť telo tak, aby som ťa mohol nerušene pozorovať. K  nezreteľným obrysom bolo treba ešte pridať mieru sústredenia, aby tvoje slabučké kontúry podporené mojou predstavou vystúpili z tmy…

Pribúdajúce svetlo kde tu potiahlo zreteľnejšiu linku tvojich vlasov a kúsok tváre so šijou. S hlavou opretou o lakeť ťa spoznávam, ako vystupuješ z ranného šera… Vítam ťa do svetla a zachytávam tvoj dych…Čakám na chvíľu, keď o trocha viac precitneš. Znovu ťa objímem a prilepím si ťa k telu tou príjemnou vlhkosťou… A začnem odznova vytesňovať z vnútra svoju osamelosť…V dlani budem cítiť, ako ti v bokoch stúpne bdenie a zosilnie slabnúcim spánkom… Nateraz mi stačí len prstami pohladiť končeky tvojich vlasov…

3 thoughts on “Próza: Karol Trnka”

  1. “Päť minút…”, je to skôr volanie zo samoty. “Samota”, tak by sa mala volať táto próza.
    Podľa môjho názoru, autor bytostne volá o pomoc. Túži po láske, ale nevie, že ju treba dávať a prijímať. Lebo kto lásku zo srdca rozdáva, tomu sa aj láska vracia. Potom nemusí mať obavu, že ju stratí a viac po jeho boku nebude. Či už ju stratil ?? To skôr, slová vedia raniť viac ako poriadne zaucho.
    Próza je pekná, ale vyžaruje z nej veľa, veľa smútku.

  2. Rodíme sa sami za seba a aj tak umierame. To medzi tým je sumár merateľných i nemerateľných energetických udalostí. Ja to skôr vidím ako lamento nad materialistickým fundamentom našej existencie ako takej.
    +/-

    1. Vkĺzla do mojej samoty s hlukom smiechom, svetielkujúcim šťastím v očiach, plná citu a lásky….Lamentoval som nad svojimi stroskotanými vzťahmi, zradenými priateľstvami, nenaplnenými snami a nepochopením.
      Stále som lamentoval a chcel som viac a viac. Nevšimol som si, že to “viac” je vedľa mňa, plné ľudskosti, lásky ku mne a života.
      Už nežiari šťastím, len vážne na mňa hľadí svojím priamym pohľadom…
      Už ma nemá kto vo sne zatláčať ku stene, už nik nehladí moje jazvy, nevraví mi jemne aké mám krásne bruško…ostalo len ticho.
      Nič som nevykonal, len som myslel na seba a nič okrem mňa ma nezaujímalo.
      Túžim po jej sladkých objatiach bez pretvárky, nežných boskoch a jej hlučnej ľudskosti. No hľadám ju vedľa seba, kde si? Ostalo mi len jej belasé tričko a vankúš plný jej úprimnej lásky.
      To “viac” som odohnal zo svojho života, ostalo mi zase len lamentovanie.
      Odišla tíško, stále ma milujúc.
      Aj tie malé ryšavé veveričky sa čudujú, že už tu nie je.
      X-Z.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.