Preklad B. Lebert

Benjamin Lebert – Rozprávač príbehov mladej generácie

 

Mladý nemecký prozaik B. Lebert, žijúci vo Freiburgu, debutoval ako šestnásťročný románom Crazy (1999). Literárni kritici označili tento román „za správu zo srdca temnoty” (W. Winkler), podľa nich „ešte nikto nezobrazil tak výstižne tragiku mladých ľudí” (Ch. Seidl) a autor je „čertovsky malý superman, ktorý dokáže opísať napríklad černotu nočnej oblohy tak neuveriteľne pekne i smutne zároveň, že by človek uveril aj tomu, že sa o to predtým ešte nikto nikdy nepokúsil” (M. Biller). Bol preložený do 33 svetových jazykov a neskôr aj sfilmovaný.

Vo svojom najnovšom románe Ten vták je havran (Der Vogel ist ein Raabe, 2003) ponúka B. Lebert príbeh dvoch dvadsiatnikov. Paul a Henry sa náhodne stretávajú v nočnom vlaku, ich spomienky sa odvíjajú popri sebe, prepletajú sa. Avšak každý z nich ide za iným cieľom, hoci obaja smerujú z Mníchova do Berlína. Paulovi pripadá Henry ako havran. Paul, na prvý pohľad nepôsobiaci ako žiaden dravec, sa v okamihu mení. Zmení sa na zabijaka, ktorý v tomto násilnom čine zabíja svoje zúfalstvo. Navonok však neprezradí nič, všetko ostáva v jeho vnútri a v závere sa Henrymu ospravedlňuje, že nie je takým rozprávačom ako on a preto zamlčiaval to, pred čím unikal.

 Peter Kubica

  

 

Benjamin Lebert – Ten vták je havran (Der Vogel ist ein Raabe)

(úryvok z románu preložil Peter Kubica)

 

   „Bol som si úplne istý, že bude zase stáť dole. Alebo pred dverami. Už sa zotmelo. Počká, kým sa hore nezasvieti. Alebo kým moja matka nepríde domov z kníhkupectva a nepovie mu: – Jens, to si ty?! Poď dnu! – Zase by ma vtiahol do auta. Napakajume to do nejakého nákladiaka? Alebo si zajazdíme v protismere po diaľnici? Hm? Vstal som a zrazu mi napadlo, čo urobím: Odcestujem do Berlína, tým najbližším vlakom. Pretože tam mám niekoho, u koho môžem prenocovať. U jednej priateľky mojej matky. Vlastní kvetinárstvo. A obrovitánsky, starý byt. V Berlíne ma hľadať nebude. Možno tam zostanem dlhšie. Možno navždy. V Mníchove aj tak už nie je nič, čo by ma tam držalo. Vôbec nič. Na lístok som matke napísal pár riadkov: Musím odísť na pár dní, zavolám ti, Henry. Potreboval som peniaze. Medzi mojimi vianočnými darčekmi bolo aj niekoľko obálok. Od starých rodičov, od otca, od rôznych tiet. A v nich boli peniaze. Ležali v zásuvke písacieho stola v mojej izbe. Vybral som z nich bankovky. Dokopy to bolo presne 850 mariek. Zbalil som si do ruksaku zopár vecí. Telefonicky som si objednal taxík. Schádzal som po tmavom schodisku. Bál som sa, že tam bude stáť on. Jens. Ulica však bola prázdna. Zopár snehových vločiek poletovalo vo svetle lámp. Prišiel taxík.” Henry sa zamyslel. „No a potom som chytil tento nočný spoj,” pokračuje a dodáva: „Vlastne cestujem vlakom veľmi rád. Ale táto cesta pre mňa vôbec nie je príjemná.”

   „Dalo by sa povedať, že ani pre mňa nie.”

   „Poznáš román Jureka Beckera Klamár Jakub?” pýta sa. „Je to veľkolepý román. Spomínaš si na poslednú vetu: Ideme, kam ideme?”

   „Hej,” odpovedám. „Ideme, kam ideme.” Cítim v ústach úplné sucho.

   Ešte driememe. Toľko, koľko sa dá. Niekto zaklope a zvonku zaznie hlas spievodkyne: „Haló? O štyridsať minút bude zastávka Berlín-Wannsee. Raňajky sú nachystané v reštauračnom vozni.”

   Trochu poodchýlim dvere a hovorím: „Vďaka. Hneď si po niečo skočíme.”

   Henry sa pýta: „Ideš ty alebo mám ísť ja?”

   „Aj tak som sa chcel trošku prejsť,” odpovedám. „Idem ja. Čo si dáš?”

   „Croissant a kávu, prosím ťa!” povie on.

   Vkĺznem do riflí. Keď sa pohnem smerom k dverám, Henry sa ozve ešte raz.

   „Paul?” pýta sa. Ostanem stáť. „Nenudil som ťa svojím príbehom?”

   „Nie, všetko je ok,” odpovedám bez toho, aby som sa otočil. „Čo si to chcel? Croissant?”

   „Hej.”

   Odchádzam z kupé a smerujem k reštauračnému vozňu po prázdnej, úzkej, hojdajúcej sa chodbičke. Snažím sa udržať rovnováhu. Potácam sa zľava doprava. Je mi zle. Celý čas som počúval ten jeho príbeh a medzitým som nemohol dostať z hlavy tie obrazy. Obrazy, ktoré ma trápili odvtedy, čo som pred štyrmi dňami odcestoval z Berlína. Pokúšal som sa na ne nemyslieť. Ale nepodarilo sa mi to. Mandy. Mandyina tvár. Jej prekrásna tvár. A ako vyzerala, keď tam ležala. Na posteli. Predtým, než som ju opustil. Mala bielu tvár. A jej oči boli úplne biele. A ja som ju tam nechal ležať.

   Vchádzam do reštauračného vozňa. Žene za pultom hovorím: „Croissant, žemľu so salámou a dve kávy!” Podáva mi podnos a ja sa s ním otáčam, aby som šiel späť. Omnoho ťažšie je udržať rovnováhu a zároveň nerozliať kávu. V polovici cesty si spálim prsty.

   Mandy. Spoznal som ju v Bel Ami, najluxusnejšom berlínskom bordeli. Jasné, že by som si ho nemohol dovoliť. Keby ma tam so sebou nezobral jeden bohatý chlapík. Stretol som ho v jednom bare neďaleko Stuttgartského námestia. Taký starší muž v čiernom obleku s kravatou.

   „Poď,” povedal mi, „zájdeme niekam. Ukážem ti podnik, kde uvidíš, čo si ešte nevidel! Hotový raj! Pozývam ťa.”

   Išli sme tam taxíkom. Tým rajom bola biela vila v Charlottenburgu. Celá rozžiarená. Admirálska ulica 14. Vrátnik, malý, krátkovlasý muž, tiež v čiernom obleku s kravatou, nás vpustil dnu. Mal som pocit, akoby som vošiel do zlatého zámku. S pohovkami a kreslami červenej farby. Zlaté, obrovské zrkadlá, zlatý bar, zlatisto sa trblietajúce svetlo sviečok. Ale tým skutočným zlatom boli dievčatá, ktoré posedávali a postávali všade dookola, vznášali sa miestnosťou, akoby sa ani nedotýkali podlahy. Okrem spodnej bielizne nemali na sebe nič. Nikdy som také niečo nevidel. Toľko krásy pokope. Zdalo sa mi, že sa zbláznim. Pomyslel som si, že odtiaľ nikdy neodídem. Ten chlapík, čo ma tam dovliekol a predstavil sa mi ako Frank, sa smial. Poklepal ma po pleci.

   „No, teba to ale vzalo, čo?”

   Sadli sme si do rohu. Prezeral som si zariadenie. Zrazu mi bolo všetko úplne jedno. Bolo mi jedno, že som sedel kdesi v akejsi prekliatej, rozžiarenej vile. So starým chlapíkom, ktorého som nepoznal. Bolo mi jedno, že som sa nikde necítil doma. Nikde, aj keby som išiel hocikam. Všetko sa mi zdalo také hrozne vzdialené. Tak veľmi ďaleko. Chcel som byť už iba s jedným z tých dievčat.

   Rôzne dievčatá prichádzali k nášmu stolu a pýtali sa, či nám môžu robiť spoločnosť. „Samozrejme,” odpovedal Frank.

   Objednal dve fľaše šampanského, značky Veuve Cliquot. Dievčatá sa predstavili a sadli si k nám. Prišla barmanka a naliala nám šampanské do pohárov.

   „Na čo pijeme?” spýtal sa Frank.

   „Na noc,” povedalo jedno z dievčat.

   „Ok, tak na noc!”

   Všetci sme si pripili. Mandy sedela oproti mne. Jej vlasy boli dlhé a hnedé, oči mala ako nezábudky, obočie tenučké. Na sebe čiernu podprsenku, tangá, čierne sieťkové pančuchy. Celý čas som z nej nedokázal odtrhnúť zrak. Úzky pásik medzi jej prsiami. Nežná kľúčna kosť, z ktorej vyrastal štíhly, krehký krk. Celá pokožka sa jej leskla, akoby bola naolejovaná. Za každú cenu som sa chcel dotýkať iba tej kľúčnej kosti.

   „Vyzeráš taký nešťastný,” povedala mi z ničoho nič Mandy.

   „Čo?”

   „Povedala som, že vyzeráš nešťastný. Si nešťastný?” V očiach mala záblesk nežnosti.

   „Hej, som…”

   „Si ešte taký mladý,” prerušila ma červenovláska, ktorá sedela vedľa mňa zľava. „Keď je niekto taký mladý, vôbec by nemal byť nešťastný. Veď si ešte nič nezažil. Ešte to nemôžeš vedieť. Nemáš tušenia, čo to znamená mať problémy. Problémy, ktoré máš teraz, nie sú žiadnymi problémami. Všetko je to banálne, bezvýznamné.” Rozchichotala sa. Odpila si zo šampanského.

   „Neprišli sme sem, aby ste s ním rozoberali jeho problémy,” rozosmial sa Frank. „Dnes nemáme žiadne problémy. Dnes sa máme super. Či nie, Paul?”

   „Hej,” odpovedal som.

   „Mandy?” spýtal sa.

   „Čo?”

   „Ako sa máme?”

   „Super.”

   „Presne tak.”

   Otočil sa k druhému dievčaťu. Už bolo dosť opité. Zo všetkých strán

si obzeralo pohár so šampanským. Zdvihlo ho dohora a pozeralo sa naň zospodu upreným pohľadom.

   „Vivien! Ako sa cítiš?” spýtal sa Frank.

   „Super,” odpovedala. Frank sa zasmial. Mandy sa zohla dopredu. Roztiahla nohy a položila si pod ne na stoličku obe dlane, čím sa jej stlačili prsia. Vzrušilo ma to. Cítil som tlak vo svojich rifliach. Bola taká nádherná. Zatiaľčo som na ňu civel, tak som si predstavoval, že by bola mojou kočkou. Naše pohľady sa stretli. Jej oči žiarili.

   „Ty si taký mladý,” povedala. „Zvyčajne tu nebývajú žiadni mladíci. Takmer nikdy.” Uchlipla si zo šampanského. Opatrne odložila pohár na stôl. Jazykom si navlhčila pery. To bude moja kočka, pomyslel som si. Mandy. Zostane navždy pri mne. Navždy. Keď budem s ňou, tak ma tma nikdy neohrozí. Chcel som ju ihneď pretiahnuť. Tak by som ju pretiahol… Predsa som mohol. Veď preto som tam bol. Ale všetko mi pripadalo také zvláštne. Lebo predtým som nechcel byť iba s ňou. Mandy, moja Mandy.

   „Vieš čo? Aj ja bývam niekedy nešťastná,” povedala mi. „ale nikdy ma to dlho nedrží.”

   „Prečo?”, bol som zvedavý. „Čo proti tomu robíš?”

   „Postavím sa pred zrkadlo a namaľujem sa.” Po tvári sa jej mihol úsmev. „Aj ty by si to mal niekedy vyskúšať.”

   „No, vďaka za tip. Raz to vyskúšam.”

   „Ako sa máme?” veselo zase zreval Frank. „Hm, Paul? Povedz, ako sa máme?”

   „No super.”

   Spýtal sa Vivien, ako sa má. Tá už medzitým prakticky ležala na ňom. Odpovedala na jeho otázku a hlasno sa rozosmiala.

   „Veríš tomu, že si po nás všetkých raz prídu?” spýtal som sa, obrátiac sa na Mandy. „A kto to bude? A kam nás vezmú? Niekam, kde sa už nebudeme báť? Kde sa už nikdy nebudeme báť? Kde sa možno dozvieme, prečo sme takí, akí sme? Kde dokážeme akceptovať sami seba. Tam, kde je teplo?”

   Mandy neodpovedala. Po chvíli sa ozvala: „Ty máš také malé uši! Také malé, hebké uši!”

   Potom sa na mňa pozrela tými svojimi rozžiarenými očami. Buďme spolu, pomyslel som si. Buďme navždy spolu. Ešte sme tam chvíľu sedeli. A potom Frank objal Vivien a ešte jednu ďalšiu a povedal: „A teraz sa pohnime! Poď, Paul!” Mandy ma vzala za ruku. V pätici sme vošli do miestnosti s bazénom. Obrovský bazén. A vedľa neho obrovská vodná posteľ. Tlmené, modré svetlo, ktoré vychádzalo z bazéna.

   „Na ako dlho?” spýtali sa dievčatá.

   „Na dve hodiny,” odpovedal Frank.

   Barmanka priniesla šampanské. A naliala nám. Ako na povel sme sa všetci vyzliekli. Skoro som odpadol, keď si Mandy siahla za chrbát, aby si rozopla podprsenku. Tie dve ostatné dievčatá sa hodili na posteľ. Ľahli si na chrbát. Jedna z nich sa podozrievavo pozerala na jej prsník.

   „Tak poď už konečne,” povedala Vivien. A Frank si k nim ľahol. Zízal som na Mandy. Vyzerala neskutočne. Celé jej telo sa jagalo ako krištáľ. Civel som na jej kozy, ktorých sa dotýkala končekmi vlasov. Na jej štíhly pás, brucho, tmavé ohanbie. Mala ho vyholené na trojuholník. Nevedel som, čo mám robiť. Jednoducho som tam stál s vytiahnutým, vzrušeným vtákom. Bol som rád, že ma vtiahla do vody. Ponorila sa. Potom sa narovnala. Voda sa jej liala z vlasov. Potriasla hlavou, pretrela si oči. Natiahla dozadu ramená a vypla prsia. Kvapky vody na jej pokožke vyzerali tak, akoby tancovali. Zatočila sa mi hlava. Túžil som sa stať vodou a zostať na jej tele. Barmanka položila na okraj bazéna dva poháre. Zobrali sme si ich a štrngli sme si.

   „Keby si vedel, aký si sladký,” povedala. Z ruky mi vzala pohár a dala ho naspäť aj so svojím pohárom. Potom sa na mňa pritlačila. Skoro som sa urobil. Triasol som sa. Prstom som jej pomaly prešiel po bruchu. Jej pokožka bola pod vodou úplne jemnučká. Civel som na chvejúcu sa bledomodrú farbu vody. Zrazu som všetko videl bledomodro. Mandy povedala: „A teraz po teba niekto príde. Tak, ako si si to predtým predstavoval. Príde si po teba vodná princezná. A ona ťa privedie tam, kde je teplo. Poriadne teplo. A vlhko.”

   Ponorila sa a prisala sa perami na moju hruď. Zase sa vynorila. Jednou rukou sa venovala môjmu vtákovi. Nedokázal som udržať rovnováhu. Zošmykol som sa. Na chvíľu som stratil pôdu pod nohami. Trela mi môjho vtáka rýchlejšie a rýchlejšie. A usmievajúc sa pritom pozerala na mňa. Moje telo sa skrútilo. Lomcovala ním horúčava. Hlavu som zaklonil na vodu. Zrazu s trením prestala. Prudko sa vo vode otočila a pritlačila sa zadkom na môj penis. Zobrala moje ruky a viedla ich k svojim kozám. Skoro som zomrel. Cítil som sa tak úžasne. Mandy sa oprela dozadu. Jej zadok sa pohyboval rytmicky.

   Pobozkal som ju na ramená. Zlízal som z nej niekoľko kvapiek vody. Pokožka jej trošku voňala chlórom. Zízal som jej ponad plecia, aby som mohol uvidieť jej kozy. Stlačil som ich. Potom sa odo mňa odlepila a pomaly odplávala k schodíkom, vedúcim do bazéna. Plával som za ňou. Zatlačila ma na jeden zo schodíkov. Posadila sa na mňa. Siahla dole a uchopila môjho vtáka. Cítil som, ako som vnikal do nej. Pulzovanie v jej panve. Cítil som sa veľkolepo. Milujem ťa, pomyslel som si. Tak veľmi.

   Chvíľku predtým, ako som bol, sa zo mňa zodvihla a opäť som pocítil svojho vtáka v jej ruke. Celé telo som mal v kŕči, vystrekol som. Moje semeno plávalo vo vode ako biela stopa. Akoby sa tam trela nejaká ryba. Toho, kto prišiel po nás do toho bazéna, to určite potešilo. Ale bolo mi to jedno.

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.