CGR 2003 + poviedka

 Vyhlásenie výsledkov súťaže o Cenu Gustáva Reussa 2003

Víťaz
Tomáš Knapko Šelma na smetisku
 Ostatní finalisti v abecednom poradí:
Eva Cigániková Roswell, Roswell
Miloš Ferko Tajomstvo kolónie
Daniel Klimek Had v hniezde
Zuzka Minichová Strážca
Augustín Sokol Theseov labyrint

 

Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) každoročne organizoval súťaž o Cenu Gustáva Reussa.  Za trinásť rokov neprerušenej existencie sa jej zúčastnilo vyše 500 autorov s takmer 1500 príspevkami. Vyše 80% pôvodných slovenských knižných publikácií týchto žánrov v období 1990 – 2003 napísali autori CGR. Vyše 90% žánrovej odbornej reflexie v rokoch 1990 – 2002 publikovali zborníky Krutohlav.

Krutohlav je už trinásť rokov najvýznamnejšia antológia slovenskej fantastiky. Zborník víťazných a finálových príspevkov CGR každoročne predkladá verejnosti najlepšie výsledky slovenskej pôvodnej tvorby v tejto oblasti. Poskytuje publikačný priestor a jedinečnú odbornú pomoc najmä mladým autorom pre pôvodnú tvorbu slovenskej fantastickej literatúry i jej odbornú reflexiu v žánroch science fiction, fantasy a horor. Zabezpečuje rozvoj slovenskej literárnej fantastiky a propaguje túto tvorbu na Slovensku i v zahraničí.

Hlavným organizátorom celoslovenského odborného seminára Reussova Revúca je Národné osvetové centrum, organizátormi sú Mestské kutúrne stredisko v Revúcej a Slovenský syndikát autorov fantastiky. Odborným garantom je SSAF. Seminár vedie porota súťaže o Cenu Gustáva Reussa, zložená z popredných slovenských literárnych vedcov a spisovateľov a zástupcu fandomu. Každoročne poskytuje začínajúcim aj renomovaným autorom odborné poradenstvo, vzájomný kontakt a konfrontáciu s publikom.

SSAF trinásť rokov vytvára podmienky pre tvorbu pôvodnej slovenskej fantastiky vyhľadávaním nových talentov a vytváraním priestoru aj pre renomovaných autorov. Vytvoril ich aj pre vznik časopisu Fantázia.

Súťaž o Cenu Gustáva Reussa (CGR) je prvá, najstaršia a najprestížnejšia súťaž slovenskej fantastiky, doteraz jediná, ktorá má významný ohlas aj v zahraničí a v slovenskom mainstreame.

SSAF za trinásť rokov umožnil súťažiť vyše 500 prispievateľom s 1200 poviedkami, uverejnil v zborníkoch Krutohlav takmer 150 poviedok slovenských autorov, 43 teoretických a publicistických príspevkov.

Viacerým renomovaným autorom poslúžili CGR a Krutohlav ako odrazový mostík pre prvú knihu (Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Štefan Huslica, Alexandra Pavelková a iní.)

Komentáre porotcov uverejnené spolu s poviedkami priamo spájajú autora s kritikom a porotcu s verejnosťou. Porotcovia musia zdôvodňovať svoje rozhodnutia. Táto “hra s otvorenými kartami” je jedinečná v dejinách slovenských literárnych súťaží.

Krutohlav je prvá a doteraz jediná publikácia na Slovensku, ktorá pravidelne uverejňuje teoretické a kritické state o slovenskej aj zahraničnej fantastike.

Zborníky Krutohlav predstavujú prvý a doteraz jediný zdroj štatistických údajov o slovenskej fantastike.

SSAF nevyhlásil na rok 2004 súťaž o Cenu Gustáva Reussa.

Trinásťročnú kontinuitu prerušila dlhoročná kampaň skupiny časopisu Fantázia. Šéfredaktor Ivan Alakša teraz tvrdí: „nám vždy išlo o slovenskú fantastiku a nikto nikdy nechcel a ani nebude chcieť CGR a Krutohlava utopiť”. Tvrdí to po rokoch začínajúcich článkom „Dýka do chrbta SSAF” v časopise Fantázia, pokračujúcich útokmi predsedu redakčnej rady časopisu Fantázia Martina Králika: „CGR zabíja mladých autorov”, „CGR škodí slovenskej fantastike”, „CGR je absurdno-smiešno-trápna”, redaktora Fantázie Antona Stiffela: „CGR sa tak rýchlo nevymaní z područia neobjektívnosti” na internetovej „konferencii” redaktora Fantázie Viliama Búra, po recenzii redaktorky Fantázie „Krutohlav…zdochol” a po útokoch anonymov, ktorým samozrejme vždy išlo o slovenskú fantastiku, takže bolo potrebné ich prednostne publikovať. Bývalý zástupca šéfredaktora časopisu Fantázia osobne navštívil sponzora CGR, aby „ako novinár” preveril názor „verejnosti”, že súťaž CGR a zborník Krutohlav sú „plytvaním peniazmi daňových poplatníkov”. Tou „verejnosťou” pre „podšéfa” časopisu Fantázia údajne nebol priamo jeho „šéf” Ivan Alakša, ale dôverný priateľ „bossa” Martin Králik, redakcia Fantázie a niekoľko anonymov na internete, podpísaných „Milan Kňažko” či „Major Donelli”.

Skupina časopisu Fantázia dosiahla, že, sa nepodarilo zabezpečiť zdroje na vydanie zborníka Krutohlav 2003, na odborný seminár v Revúcej ani na 14. ročník CGR. V tradícii 13. ročníkov CGR. 10. ročníkov odborného seminára v Revúcej a takmer dvadsať kníh, ktoré SSAF vydal, bude možné pokračovať, ak sa nájdu ľudia, ktorí nesúhlasia so želaním skupiny Ivana Alakšu, aby „Krutohlav zdochol”.

 

Tomáš Knapko: Šelma na smetisku

 

“Malý kybernetizovaný chlapec sa zatúlal v hydroponickom lese, plnom cudzích, plížiacich sa anachronov, ktorých železo sa kedysi plnilo nezmazateľnými dátami – vírusmi. Bál sa. Mal však šťastie a stretol čarodejníka. Starý muž mu nainštaloval do hlavy stimulátor, biosoft slúžiaci na tvorbu zvýšenej hladiny katecholamínov. Keď sa chlapec vrátil domov, daroval ho rodičom a urobil ich šťastnými.”

 Stručný výklad rozprávky, freewaru, ktorý je súčasťou inštalačného balíka dieťaťa v deň, kedy mu implantujú prvý hardvér.

 

Ticho. Pačíno Salvatore, prezývaný Kostihoj, ale v družnejších a prudších debatách volaný i Starý pičiak – ostatne ako všetci členovia Doeovho Absťáku – pristúpi topánkou prázdnu plechovku od koky.

Za našimi chrbtami sa rozprestierajú vrchy smetiska a za ich chrbtami – náš Baptista. Baptista, živiteľ a matkofoter, tešiteľ i trýzniteľ, niekedy najväčšia kurva zo všetkých a ešte strecha pod nebom. Je betónový kráľ. Je úľ a mravenisko. Teda tak. Mesiac škrtá strechou, ozaj žirafa medzi bunkožrútmi, čo žirafa, vypasený diplodocus. Stojíte v smetisku pred ním a vidíte – obrovské oko muchy s tisíckami drobných očí, zažatých, alebo v tme. Ale možno nerojčíte ako my v Doeovom Absťáku a vidíte iba – Jean Michael Baptiste, bunkový megačinžiak B513, výška 280 metrov, dĺžka 3510 metrov, hĺbka 1605 metrov, a neustále vzrastá, bobtná a naberá kilá. Hora, ktorej hrebene sa občas kúpu v oblakoch a občas pražia v bleskoch, to vtedy sa ten náš tiptopový gang na nič nehrá a každý slope fľašku doma pred bedňou.

Nie však teraz, lebo…

Je teplá, letná noc.

Panelovotehlovou sutinou k nám beží Poughkeepsie, posledný člen tímu, za sebou zlovestný Baptistov šker, hnedosivá opona ako plást medu, obloha, mesto, horizont zmazané tonami železobetónu. Rozstrekuje okolo štrk a nôti si dajakú komerčnosť, čo mu ako posledná obsadila hlavu.

Zostava sme de facto komplet, charakterizovaní, po prvé – slangovými frázičkami, ktoré nie sú ničím iným ako knihami, filmami a poéziou, brakom aj klasikou, v podstate všetkým, čo podvedomie od pôrodu žrádluje a nasáva.

A po druhé – sme zníženou hladinou mozgových katecholamínov.

Čiže väčšinu času sme v peknej depke.

Usadíme sa do kruhu, na streche stejšnu, ktorý päťdesiat rokov vrakuje pod stenami Baptistu. Pripravení, že noc bude ľahká kurva, lávstory v tento večer.

Kostihoj povie: “Zmyslom života, ako hovoria situácie, je, keď vám niekto priloží k temenu pištoľ a vy sa buď rozplačete, alebo začnete prosiť o lajfík, čo je ozaj nepotrebné a na hovno, alebo si naplno potiahnete z rozhecovanej cigarety…”

Vzduchom hvizdne pár guliek. Strieskam sa z auta na ostrý štrk. Dolu so mnou padnú aj nadávky. Hneď mi zapne, že v Doeovom Absťáku nikto päťpalcové búchačky nemá a že bude lepšie vypadnúť.

“Karamel!” zakričí Kostihoj. Černochov Karamel je poriadne agresívny baptistovský gang a keď už raz za čas vyjde do ulíc, “tak nech to stojí za to”, ako hovorí Othello, šéf Karamelu.

Štvornožky sa vrútim do odpadkového lesa, využívajúc vrak auta ako štít. Strely zadrnčia o kov. Prebehnem okolo hory čiernych plastových krytov, ich vrchol zdobí snehová čiapka z mikrovlných rúr. A ceduľa s nápisom “Mount Everest”.

Kdesi za mnou sa ozve Poughkeepsieho vresk. Tu nemá nikto dlhú životnosť. Podrážky zachrapčia o sklenú púšť, triešť sa trblieta v reflektore noci a ja kašlem na béčkové zranenia.

Hlavne vypadnúť.

Dostanem sa na rázcestie. Mesiac dieruje oblohu nad smetiskom. Napravo pokračuje “Cesta do Raja”. Naľavo “Aleja pulpových magazínov”. Takže doprava. Prepletám nohami. Pot je druhou kožou, roztekajúcou sa v kanonáde rádioaktivity.

Pri úpätí “Himalájí” sa k nebu driape po žrdi neónový nápis, červený, podčiarknutý modrou vlnovkou. Eden. Vedľa tyče stará chajda, postapokalyptická perníková chalúpka, hojdajúca sa vo svetle prístavu. Býva tu Chuďoš Slim, mierne vyšinutý tulák. Svetlo nezažaté, buď spí, alebo behá za kurvami a žobroní, aby mu dali grátis.

V diaľke šumí morský príboj ako programová porucha televízie. Zápach mora sa mieša s horkosťou hrdze v ovzduší, v ústach mám pachuť žuvačky z tuniaka, čo uviazol v slanej ropnej škvrne.

Bežím nocou. Bežím svetlom pouličnej lampy. A potom otvorím dvere výťahu v Baptistovi. Ticho ma ovalí ako zásah pažbou brokovnice a chvíľu rozdýchavam beh. A naviac sa koná zázrak týždňa, výťah sa zas stal miechou, čo dopraví pár neurónov do mozgu. Stlačím dvadsaťjednotku, liftík začne poslušne stúpať tmavou šachtou.

Výťahy v Baptistovi sú gangmi volané Ezoterici, to vďaka hypnotickému šepotu, ktorý vydávajú, keď sa veziete k vyhasnutému videu a dívídí. Ezoterik je – fakt gigant, žiadna ujachtaná minikabínka, ale mechanický organizmus, motorické svalstvo nášho matkofotra. Ale možno nerojčíte ako my v Doeovom Absťáku a preto je Ezoterik iba – strop, štyri steny, dutý kovový kváder na najlepšej ceste, stať sa exkrementom nášho matkofotra.

Výťah zastaví o päť poschodí skôr. Zvuk vsaje špongia zatuchnutého vzduchu. Z ticha sa vylúpnu hlasy. Kričia.

Muž: “Ty si taká kurva!”

Muž č. 2: “Aspoň ťa ľahšie ojebem o prachy.”

Žena: “Nie, Tommy, nerob to, prosím!”

Hlasy sklapnú, ktosi telke zatrhne vykričať si do noci dušu. Červená LED dvadsaťjednotka sa znova rozsvieti po dotyku palcom. Ezoterik reaguje nesprávne. Zamieri dole, zase si robí, čo chce. Kopnem do steny, už je to na nevydržanie, celý deň má v hlave nasraté, nič, nič, vôbec nič s tým nemôžem robiť, to je tá moja karma. Opriem sa o chladnú stenu a zveziem sa na zem. Na stene oproti visí filmový plagát s hitom, ktorý kedysi niečo znamenal. Je prilepený za dva horné rožky zožltnutou lepiacou páskou. Mierne sa chveje. Na zvlnenom papieri je usadený prach.

Titulok pod názvom hovorí: “Kam ideme?”

“Ideme si po smrť. Nič na tom nemôžeš zmeniť.”

“Neviem, či by som chcel.”

Definuje ma zdrap papiera. Ezoterik šepoce, mieri do podzemia ako mu prikazuje kľúč záchranného systému. Chyba. Už zase a to ho vyfešákovali minulý týždeň. Jemne dosadne na zem a prepustí ma von. Potom načas umrie, odreže sa od externa zasyčaním dverných krídel.

Tma sa leje chodbami ako rieka. Vypustím do nej pár bublín zapaľovačom. Plameň nalinkuje obrysy schodišťa a na ich vrchole prehistorickú mrežovú bránu. Zatrasiem kovovými trubicami a skrútim kľučke väzmi, ale bezvýsledne. To znamená blúdiť nočným podzemím k ďalšiemu Ezoterikovi, raftovať v prúde noci, ukolísať mustanga k rozumnej reči. Vyrábať si problémy. Alebo nájsť okno a vyliezť na ulicu.

Päťcentimetrovým plameňom znova roztnem tmu a vnorím sa do jej mäsa. Ezoterici nevertikálujú príliš ďaleko od seba, rozhodne by ste takú trajektóriu preklusali za pár minút. Nie je však deň, ale noc a to mení situáciu dosť.

Kráčam pomaly popri stene, na ktorú zapaľovač maľuje elipsu svetla. Mám strach a zasraté kobky to začínajú tušiť. Stŕpnem, zadržím vzduch v pľúcach a počúvam. Temnota dýcha za mňa.

Nádych. Ako hvizd vetra v lese strešných antén. Výdych.

Zapaľovač stíchne. Svetlo praskne ako neónový balónik.

Zvláštne. Mať tak v tej chvíli zbraň. Alebo si rýchlostným bústrom napakovať tepny a svalstvo, plus okuliare na nočný očný kontakt, no to už tu vlastne nie som.

Cudzí dych dostane nový rozmer a teplo mi ovanie navreté žily na rukách.

“Do riti!” Oheň znova pohotovo vzplanie. Obrovský tvor sa stiahne dozadu. Krik. Môj. To, čo sa mi deje so srdcom, vystihuje zvuk rozbíjaného skla. Alebo skôr výbuch atómovej bomby. Tvor sa krčí na štyroch, oči len také blyštiace sa smaragdy, ako to u mačkošeliem býva a ja si prajem, aby bol len veľkým vypchatým kocúrom, čo má rigor mortis dávno za sebou.

Vycerí zuby. Ja sa ich snažím radšej neodhaliť.

Je polaritou Bludného Holanďana, teda mňa, ktorý uviazol v zasranom bordeli, smetisku a urbanizačnom balaste. Nech to nazvem ako chcem, vždy to bude môj sladký houm a on stelesnením elegancie v ňom. Húževnatosť, krása, sila a radosť z prítomného okamžiku, asi toľko vecí nás nezblíži, preto sa kontaktujeme len tri sekundy. Približne. Potom to je pech.

Vrhnem sa k prvým dverám a kopačkou ich otvorím, ja, mušia váha, ten dravec vo mne prebudil dravca. Rútim sa ďalej. Srdce robí randál v hrudnom koši, ale tíšiť ho teraz by bola osudová chyba.

Ďalšie dvere. Kopačka. Praskot dreva.

Noha ostane vo dverách.

“Krista!” vytiahnem ju, plesnivá drevotrieska padá na zem. Pohľadom presondujem chodbu za mnou. Zatiaľ nič. Nasávam všadeprítomný prach. Dych volá o respirátor. Zapaľovač reže tmu na kusy. Dvere. Vletím do drevotriesky, prepílim ju telom, vesmír DTD okolo. Chladná betónová dlážka mi dá päsťou do ramena.

Zaleje ma slabý mesačný svit, ktorý premietajú v okne, len pár stepíkov vpred.

Panter prebehne okolo mňa. Tak zase zamrznem. Aj s plameňom. Päť sekúnd. Stojí rovno pod oknom, chrbát obalený v odraze slnečného svetla – čo iné môže mať tú noc Mesiac na práci – a chvostom seká vodopád jasu, prýštiaci dolu z okna.

Roztvorí papuľu, vlastne zívne a povie: “Strach. Skonči. Neutekaj. Hľadám.”

Preglgnem štamprlík slín a strach vážne zmizne, už je len taký eukalyptový cukrík rozpúšťajúci sa v ústach.

Jasné, jasné, viem o čo ide. A tak arogantne poznamenám.

“Aha. Ozaj milé nové hovoriace zvieratko.” Šelma mľaskne, prihladí si fúzy jazykom a so zatvorenými ústami pokračuje: “Poď. Nasleduj. Hore. Smetisko. Hore.” Pristúpim k oknu. “Chceš sa dostať von, ha?”

“Ty. So mnou.”

Okno zaškrípe v pántoch. “Ja? Prečo?”

“Niekto. Je jedno.”

A začína mi to byť celkom jasné, fakt poznanie obostrie moju železo hlavičku, plnú ďalších pestrých fráz.

“Zaujíma ťa hardvér, čo mi zíva prázdnotou pod temenom, však? A teraz povieš, že nie som šťastný.”

“A si?”

“No ták, len zasratá chémia, čo teraz náhodou nefunguje v lebke. A čo, som občas v chronodepke.”

“Náhodou?” Panterov myšlienkový modulátor otázkuje predchádzajúce konštatovanie. Podrážkami zašmirgľujem o dlážku. Panter zaťapká vankúšikmi po zemi a ako mačka prekoná poldruha metra do rozškľabeného okna. A von na ulicu.

Zapaľovač skrytý v pästi skryjem do vrecka. Štvorcový výrez do priestoru obnažuje atol plný hviezd, smaltované vrcholky smetiska, hlavu pantera, ozaj fantastická panoráma, a ja cítim, že vo mne zase pláva kus katecholamínu.

Som šťastný. Pol sekundy. Veľmi magická kombinácia, postrčí ma do sveta za oknom. Priblížim sa k panterovi.

“Kde máš inštalovanú mašinku? Tryskáš slovami ako človek.” Prsty desať centimetrov od čierneho tepichu. Vycerí zuby.

“Sa poser. Hovno mi na tom záleží. Vzdialenosť medzi nami robí plus. Strč sa s tou apgrejdovanou tošibou.” Mám chuť mu nakopnúť gule.

“Poď. So mnou.” Hlas bez pohybu.

“Kam?”

Panter zamieri cez asfaltku do smetiska. Žiadna mágia za oknom sa nekoná, už žiadny superpocit, či kvalitná emócia, len nula katecholamínov.

Noc prespím v Getsemanskej záhrade na odratej bordovej sofe, vedľa zničenej plastiky Neónového Krista, čo od pupku vyrastá uprostred lánov elektroniky. On sa potuluje obďaleč a čaká.

 

Burácajúci panterov monológ naštartuje ráno. Sofa zastoná, ja hneď po nej. Chvíľu mi trvá zvyknúť si na apgrejdovaného kocúra, jeho skvelé, úderné, modulované frázičky, pravidelné ako mailová reklama v schránke. Teda, ja na také pecky v hlave nemám, len čo viem od iných.

“Čo odo mňa chceš?” Premýšľam nad slovom, čo zomiera ako posledné, i keď ja mu už pár rokov chodím polievať kvety na hrobe. Nádej.

“Dať. Niečo tebe.”

Hm, až dve slová v jednej vete. “Nabudúce ma prekvap pointou.” Neznášam ten svoj pestovaný sarkazmus. Nadýchnem sa. Nebo nad smetiskom je modré ako prázdny kanál videa, slnko žiari ako biely nápis Aiwa uprostred televíznej obrazovky.

A už sa blíži otrasný pocit z práve rotujúceho dňa.

“Poď. Dovnútra.”

“Čože?”

Preskáče pár metrov a pohľadom zaspätkuje ku mne. Rozbehnem sa. Za moment zo mňa Aiwa cedí vodu cez roztiahnuté póry, ruky sa kúpu v pote, nohy v odpadkoch.

“Panteri predsa nerastú v betónovej džungli.” Hneď sa opravím. “Aha. Mašinkovaní, kyborgizovaní, hardvérovo a softvérovo harmonizovaní, so zvýšeným výkonom procesoru, teda vlastne mozgu, všetko tip top, všetko Yin Yang. Betónová džungľa je váš druhý domov.” Bežím za ním. Vyzná sa, fakt skvelý chlapík, trochu rýchlonohý a trochu agresívny, celkom určite nazaškatuľkovateľný. Vchádzame stále hlbšie a hlbšie. Smetisko hustne. Konečne mi zapne. Dovnútra, dovnútra, jasné, kam inam, iba do stredu. Ale nejdem tam preto, aby som zvyšku Doeovho Absťáku, ak nejaký zvyšok ostal, rozprával o visutých zámkoch. O mrakodrapoch z kostier áut v predvečernom slnku, občas plných rozpadávajúcich sa tiel. Stačí vyliezť sto metrov a tam sa voľný vrak na prenocovanie nájde.

A ešte hlbšie. Pohrebisko prehistorických vesmírnych lodí, reaktívne giga motorhlavy, ku ktorým je lepšie nepribližovať sa, lebo aj po dlhom čase žiaria.

A potom, najvyššia hora smetiska, Fujisan s krásnou bielou čiapočkou čohosi ozaj bieleho, ale nikomu sa tak vysoko nepodarilo vyliezť a zistiť, čo to je.

Panter mi však ukáže miesto za tým všetkým, miesto, ktoré ani telka príliš často neobnažuje.

Les.

Tmavozelený. Aiwa sa to tu snaží osvetliť, no od stredu vanie hustá temnota. Pichľavé astmatické stromčeky predýchavajú ťažké ráno. Vkročím doň. Za panterom. Snažím sa znova prežiť katecholamín, ale les asi nie je vec, čo ma dokáže rozochvieť.

“Čo mi chceš vlastne dať?”

“Kúzlo.” Zem pokrýva napadané ihličie hrdzavej farby. Je mäkké ako koberec s dlhým vlasom. Z koberca vyrastá mohutný listnáč, kmeň posiaty žilami, tepnami, kapilárami. Panter sa uloží v jeho koreňoch, vyvierajúcich v prameňoch zo zeme. Sadnem si na jeden obzvlášť silný prúd. Žiadny Lipotabak po ruke, ani triaška po Learyho epilepťáku, len ja, panter a stromy, večný okamžik v bytí, presne tak to ľudia nazývajú, ľudia v náručí holotropných látok, a ak sa snažia byť nasilu prirodzení, tak to skúšajú s hybnou nehybnou silou, teda s Bohom, alebo s čímsi podobným. Ja sa radšej spoľahnem na softvér.

Konečne si všimnem biosoft, ležiaci v ihličí. Nahnem sa a vtedy sa nado mnou rozsvieti žiarovka. Telka hovorí, i keď nie veľmi často, že lesy voňajú, že sa v nich ozýva neustále štebotajúce vtáctvo, občas nejaký jeleň, alebo medveď, i keď sám som dávno zabudol ako ich telka definovala.

A tak sa ozaj zprudka nadýchnem nosom a – nič. “Čo to má dopekla znamenať!? Žiadny vonný vzorec, nič, čo vzruší zmysly?”

Zoberiem soft medzi prsty, taká malá milá vecička a ktovie s akým prínosom pre ľudské telo.

“Je syntetický. Umelý.” To patrí lesu. Niekto po čase vyhodil svoj umelý les, svoju záhradku. Panter ma sleduje.

Soft zatlačím palcom do vstupu hardvéru, odkiaľ putuje do kybernetizovaného stredného mozgu. O chvíľu začne pôsobiť. Pocítim nevýslovné chemické šťastie, chmáry a tma sú preč, továrnička v hlave rozbieha proces remanufakturizácie katecholamínových jednotiek a nulový horizont vyletí k ležatej osmičke.

Začínam si myslieť, že story, v ktorej hrám hlavnú rolu, predsa len skončí šťastne. Panter ma hypnotizuje a dôveruje v šťastné pocity, inštalujúce sa v každej mojej bunke, už necerí zuby, ani bojovne nezametá chvostom. Zaujme postoj, typ vždy v strehu.

“Hľadám. Dlho. Málo energie. Málo šťastia. Hľadám. Cieľ. Za morom. Prosba. Poď. So mnou. Priateľ.”

Je mi zle z toho, čo hovorí, chce sa mi zvracať. A pritom sú to nádherné slová. Paradox je v tom, že ja viem niečo, čo on nevie. Freewareovému prehrávaču Spew3.6 uplynula dvojmesačná životnosť pred tromi dňami a preto sa mi hlavou nerozliehajú gitarové rify, ktoré mi vždy dodajú odvahu. Ejektom donútim biosoft vypadnúť z lebky. Šťastie som práve pochoval vedľa nádeje. Svet zosivie.

“Nemôžem ísť,” poviem a po líci sa mi skotúľa slza.

“Prečo?”

“Nič!” zrevem. “Nič s tým nemôžem robiť, celkom nič, to je tá moja karma!” Panter nerozumie a určite si hovorí: “Bože. To. Je. Debil.”

Zaklopkám si prstami po železo hlavičke, akoby som skúšal hrať na piano. Dych aj tep súťažia v behu na sto metrov.

Poviem: “To je tak. Mám v hlave softvér, ktorý sa nedá odinštalovať. Biosoft Freek 7.3. Programový blok. Mozog v sieti. Stokrát som skúšal odísť, a stokrát som nechápal, prečo som sa vrátil. Je to program a proti programu nič nezmôžeš, pokiaľ nie si dobrý hacker. Pekelne dobrý hacker. Ak nechceš, aby ti soft vypálil polovicu neurónov na disku.”

Panter si to dáva chvíľu dohromady. “Kto?”

“Freek 7.3 som dostal v informačnom balíku, týždeň po kybernetizácii. Mal som tri roky. Veľmi si na to nepamätám.” Sedím v umelom ihličí a najviac zo všetkého si chcem potiahnuť z rozhecovanej cigarety, pretože mám pri temene hlaveň búchačky. Obrazne povedané.

“Jedného dňa sa mi podarí odinštalovať soft a skutočnosť sa stane interaktívnou. Veľa vecí sa zmení a aj ja dokážem veľa vecí zmeniť. Nič nebude nemožné. Stanem sa slobodným programom reality, samostatne sa inštalujúcim do akejkoľvek situácie, vzťahu, činnosti, okamžiku bytia, samostatne reaktivujúcim prirodzené stimulátory a inhibítory na tvorbu katecholamínov, a ten deň sa nechám dekybernetizovať, i keď múdra telka hovorí, že to môže byť smrteľné. Ten deň budem kašlať na všetko, čo som sa naučil.”

“Nemôžeš? Odísť.”

“Nemôžem.” Vo vnútri som poprepájaný úplne inak, hardvér napojený na limbický systém, hypotalamus a talamus v otroctve programového vybavenia, všetky mozgové dráhy kontrolované, žiadny elektrický impulz nazmar. Nenávisť. Hnev.

“Nenávidím ťa! Zmizni!” Emócie striedam častejšie ako ponožky. V rýchlosti akú dosiahne moja pravačka z bodu za chrbtom k bodu na panterovom spánku a čeľusti, sa päsť mení na rozmazanú ružovosivú parabolu.

Do ksichtu mi vystrelí ihličie ako tisícka šípov, keď sa panter stratí v zrýchlenej realite a odpáli ich zadnými labami. Pár sekúnd a je preč.

“Sviňa! Zmizni!” hulákam na celý les. V železo hlavičke je všetko poprehadzované, popremiešané, taký kvalitný šalát z neurónov, ktoré mi ani nepatria. Nič, nič s tým nemôžem spraviť, to je tá zasratá karma. Kto to za mňa vymyslel? Ktorý bastard? Hlava k prasknutiu plná softov, dáta vykašliavam z pľúc ako tuhý fajčiar, dáta mi pri teplote tečú z nosa, dáta jem na raňajky, obed a večeru. Dúfam v ten deň, keď sa nainštalujem do reality a karmu pochovám vedľa šťastia a nádeje.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.