Pavol Garan
Sklené tretie oko
Vraciame sa
Vraciame sa k sebe zo studených vojen
a už nami zmieta pokoj po boji.
Iba božie mlyny omieľajú svoje.
Iba my sme z toho celí nesvoji.
Vraciame sa k sebe nonverbálnou skratkou,
keď už pekné slovo nemá úroveň.
Pozeráme na štrajk novinárskych škriatkov.
Zábery sú z toho ozaj surové.
Za studenou misou hľadím do pohára.
Po búrke v ňom blúdi malý gondolier.
Text je otvorený – dej sa uzatvára.
Jeho nikto nevyloví za golier.
V zelenkavom tichu vzhliadam k iluzórnym
pravdám o poriadku – v strachu z idyly,
na ktorý ťa sotva viac než upozorním
básňou, ktorej slová sa ti zbridili.
V zelenkavom tichu hrdza žerie kľučky,
nech už na ne nikdy nikto nesiahne.
Aj my toto ticho užívame mlčky.
Pustíme vás ďalej, ale za prah nie.
Viem, že ráno mi dáš valentínske vale.
V uliciach ma zovrú sivé fasády.
Zúfalý a hladný pozriem na sandále.
A len suchý zips ma od nich odradí.
Za studenou misou hľadím do pohára.
Pod hladinou zmizol malý gondolier.
Už je to s ním vážne, už sa nevynára.
Už ho nikto nevyloví za golier.
V dome jej tety
Kde máš fotku herca,
keď si vyjde na lov,
kozmetický vercajg,
akné z ideálov,
staršiu sestru s malou,
plyšového maca,
niečo, čo sa stráca?
Na kolonáde sa
život stiahol do sôch.
Vravíš, že ťa desia,
keď ma vítaš boso –
z čoho nemám osoh,
kým je tvoja teta
neúprosne tretia.
Budem sladko tokať,
až sa vymkneš z handier.
Šváby, prach a brokát,
smutný oleander –
naše prvé rande
horšie nezačína.
Kým ti horí čína.
Odklíname lásku
nad pohanskou mannou.
Horím po tabascu
s gestom veteránov,
s nedopovedanou,
obávanou tvárou
ťažkých pôžitkárov.
Strhneš sa a z pultu
zhodíš minerálku.
Tuším stret dvoch kultúr
na fatálnu diaľku.
A môj plán je kalkul:
sex a svätý pokoj.
Sklené tretie oko.
Pod belasý paplón
šuchneš skautský mundúr.
Surovo ma naplo
(kam s tým? za rotundu?).
Kto tu nosí rundu…?!
Na zlomenej harfe
iba sladký parfém.
A krv (kvapká z lustra?).
A zúrivý pudlík.
Vráža do balustrád
v sústredenom kŕdli.
Hrubo sme ho sprdli
za vulgárny slovník.
Zlí. A seberovní.
Dievča, zlez mi z hrude,
daj mi ruku a poď.
Ponad veky bude
znieť náš tichý ťapot.
Každý iný kápo
ti to môže sľúbiť
len pomedzi zuby.
Ó, duch tejto vily,
pomáhaj a zbližuj…
Keď sme uľavili
každý svojmu krížu,
jeme suchú ryžu,
zúfalí a zdraví
ako z Okinawy
Na hotely Vysočina v Chotěboři
Ach, Irenko Velichová –
jsi… A kdo tě převychová?
Prišiel básnik zo Slovenska,
mal len slová, slová, slová…
—–
Ach, Irenko, sobě chytrá,
řekni mi, jak bylo zítra…
A nemám rým! (Neslýchané
za čias Suchého a Šlitra).
—–
Ach, Irenka pro Irenku,
v sobě mám z čeho jsem venku.
Spíš, ako mi v tieni bledne
tvár písmenko po písmenku.