Maroš Andrejčík
Al
Neviem, prečo som si práve dnes spomenul na školu. Tá fotka v novinách mi niekoho pripomínala.
Všetci sme provokatívne nosili rifle, len Alfonz mal v skrini veľkoobchod textilu. Bývali sme na tej istej chodbe, v tehlovej bytovke. Al nosil tesilové nohavice. Občas prespal v mojej izbe. Skrýval sa pred svetom.
Mama mu umrela, otec prepíjal nádeje na nejaké rifle.
,,Pozrite, manekýn!”
Po škole sa ešte na chvíľu schádzali miestni darebáci na školskom ihrisku. A ja s nimi! Vybavovali sa nevybavené veci z rána.
Preskočili sme plot.
,,Hej, Alfonz! Počul som, že mi chceš zajtra darovať desiatu!”
Stál som tam, neviem, či som vtedy cítil ľútosť, alebo som sa chcel Alovi tiež vysmievať.
,,Môj otec ťažko pracuje, aby mi mohol pripraviť desiatu.”
,,Tvoj otec akurát tak ťažko pije!”
,,Neurážaj môjho otca!”
,,Vidíš, môj otec je lepší! Nepije!”
,,Zato ale chodí za pochybnými ženami!”
Po tejto vete dostal Alfonz ranu presne mierenú na jeho budúcu mužnosť. Zohol sa a zubami narazil do nastaveného kolena. Potom ho spolužiaci povláčili po tráve.
Stále som tam stál, sledoval, ako sa zohnutý Al snaží zbierať zošity a knihy. Nepomohol som mu.
Večer prišiel Alov otec znova opitý. Skrz tehlové steny som počul, ako mláti syna.
,,Keby si sa aspoň lepšie učil! Tvoja matka sa musí v hrobe obracať!”
Na ďalší deň povláčili spolužiaci Ala po škvarovom ihrisku. Nemal desiatu ani pre seba. Večer som opäť počul cez stenu, ako ho otec mláti.
,,Nestíham na teba prať! Žehliť! Tvoja matka sa kvôli tebe obracia v hrobe!”
Zložil som noviny a zatelefonoval Alovi.
,,Už o tebe vedia. Nemal si sa vracať domov. Niekto ťa videl. Otca si si zabiť nemal. Tvoja matka sa teraz isto obracia v hrobe.”
Nočný telefonát
,,Dobrý večer, vlastne, už možno aj dobré ráno. Počujeme sa? Dovolal som sa správne do tej súťaže, vlastne, pardon, do relácie, v ktorej veštíte?”
,,Áno, počujeme sa! Môžete hovoriť! Povedzte, čo vás zaujíma, aký máte problém.”
,,Vy viete povedať človeku, kedy umrie?”
,,V podstate (smiech) vieme vám povedať, v ktorý konkrétny deň si na čo máte dávať pozor!”
,,Tak ja by som sa vás chcel opýtať, kedy si mám dávať pozor? Kedy umriem?”
,,Poviete nám váš dátum narodenia?”
,,16. 6. 1966″
,,Aha. Tak to máte taký zvláštny dátum. A hodina?”
,,Presne o šiestej ráno.”
,,Aha, píšem si! Chcete to vyveštiť z karát alebo z kociek?”
,,Mne je to jedno, ja aj tak umriem.”
,,Nie, dnes určite neumriete! Dnes máte šťastný deň!”
,,Ja viem, že to je môj šťastný deň!”
,,Pozrite. Ja nie som psychologička a vy máte zjavne depresiu, tak by ste si mali odpočinúť.”
,,Ja nepotrebujem odpočívať! Ste predsa jasnovidka, tak by ste mali vedieť, čo držím v ruke! Alebo si len namýšľate, že ste jasnovidka, klamete chudákov a cez deň pracujete ako upratovačka!?”
,,No dovoľte! Urážať sa nenechám!”
,,Tak ja vám dokážem, že klamete!”
,,Prosím vás, povedala som vám, že dnes máte šťastný deň, tak si ráno podajte športku.”
,,Ja vám vravím, že klamete!”
,,Dajte tam prosím reklamu.”
Vtom sa ozval z druhej strany výstrel. Chlap chcel ešte niečo dodať, chrčal. V ranných správach sa okrajovo zmienili o akejsi nočnej samovražde.
Strach
Na chodníku pred budovou hlavnej pošty ležal opitý chlap. Bolo ráno, desať hodín. Pri ňom poslušne ležala žena. Možno bola jeho družka, sestra, anjel strážny. Snažila sa vstať. Jej vyschnuté paže nevládali udržať vyschnuté telo. Mala ťažké šedé krídla.
Ľudia popri nich prechádzali. Jedni si nevšímali druhých. Iba deti poskakovali, žuvali žuvačky.
Tí dvaja na chodníku vyzerali spokojne, ako levy, keď sa nažerú. Tí, čo kráčali po chodníku vzpriamene a rovno, sa do svojej džungle akurát chystali.
Žena vystierala prosebne ruku do neznáma. Možno v diaľke uvidela Boha.
Z tých dvoch bolo cítiť pokoj. Z ostatných šiel strach. Po ulici kráčalo veľa strachu. Strach v obleku, strach natlačený v úzkej sukni.
Bol som smädný. Dal by som si zmrzlinu.
,,Čo by som dal za zmrzlinu!”
Začínal august a dážď bol ešte ďaleko.
Sanitka sa rozbehla do kopca.
,,Vystúpte si, pán Kundrattoff, sme na mieste!”
Čakalo ma prvé ožarovanie. Strach ostal tam dole pri pošte. V nemocnici Na kopci mi malo svitať na nové časy.
Vošiel som do ordinácie.
,,Posaďte sa, pán Andrejčík!” vravel doktor pokojným hlasom.
,,Ja som Kundrattoff! Nie Andrejčík!”
Doktor spozornel.
,,Niekto zamenil karty, stala sa chyba.”
,,Takže som zdravý?!”
,,Podľa všetkého áno,” vravel doktor znova tým svojím pokojným hlasom.
Až teraz som dostal strach! Čo bude s tým Andrejčíkom?
Vyšiel som z nemocnice, zišiel som dole kopcom. Na chodníku pred hlavnou poštou už tí dvaja neboli.
Už
Už tretí deň pršalo. Túto noc som sa vôbec nevyspal. Šlo mi to už všetko na nervy. Celý rok pracujem a ak si chcem oddýchnuť na chalupe, tak prší!
,,Už nemáme kávu!?” kričal som ráno po svojej žene.
Otvoril som starý rustikálny sekretár. Jej šálka tam nebola.
,,Veď na jednu rannú tam ešte máš!”
,,Ale mne nestačí jedna ranná! O jedenástej predsa pijem ďalšiu!”
,,Dovtedy možno prestane pršať, potom skočím dolu do obchodu!”
,,Tu v dedine nemajú dobrú kávu a pochybujem, že prestane pršať, keď už prší tretí deň!”
,,Ale zlato,” snažila sa ma manželka upokojiť, ,,Grosman nás videl a isto sa na nás nachystal. Aj minulé leto zásobil obchod.”
,,Hej, zásobil sa a rabat na tovar dával stodvadsať percent!”
Niekto zabúchal na dvere.
,,Choď sa pozrieť, kto nás otravuje!”
,,Som v kuchyni, ty si bližšie!”
Kričali sme po sebe a vôbec sme si neuvedomili, že ten niekto nás môže aj počuť. Možno počul celý náš rozhovor.
Žena otvorila dvere.
,,Dobrý deň!”
Vo dverách stál mladý chlapec.
,,Volám sa Jozef. Jozef Grosman! Poslal ma otec, či niečo nepotrebujete z obchodu.”
Vonku stále pršalo.
,,Ideš naozaj vhod!” pochválila ho žena.
Napísali sme na lístok všetko, čo sme potrebovali. Chlapec odišiel.
,,Napísala si aj kávu?”
,,Zabudla som!”
,,Ty si zabudla napísať kávu?”
,,Prepáč.”
Vonku stále pršalo.
Už som myslel aj nato, že sa so ženou vrátime do mesta. Beztak sa len hádame.
Niekto zabúchal na dvere.
,,Dobrý deň!”
Vo dverách stál mladý chlapec.
,,Volám sa Jozef. Jozef Grosman! Poslal ma otec, či niečo nepotrebujete z obchodu.”
,,Dnes už tu bol jeden Jozef Grosman!”
,,Pozrite, neviem, kto tu bol predo mnou, napíšte mi na lístok, čo potrebujete a ja vám to za hodinu donesiem! Tu je telefónne číslo na otca do obchodu!”
Napísali sme opäť tovar na lístok. Aj kávu.
Čakali sme.
Po dvoch hodinách som vytočil číslo, ktoré nám dal chlapec.
,,Pán Grosman?”
,,Pri telefóne! Kto volá?”
,,Váš syn tu bol pred niekoľkými hodinami, napísali sme mu na lístok tovar, že nám ho donesie…”
,,Ja nemám syna!” hlas Grosmanovi klesol. ,,Pred dvoma rokmi zahynul!”
,,Prepáčte, to som nevedel.”
,,To nič, to už prebolelo.”
Obchodník hovor prerušil. Žena na mňa zvedavo hľadela, čakala vysvetlenie.
,,Čo je. Čo sa stalo?”
,,Neviem. Pozri, už prestáva pršať.”
,,Pôjdeme na kávu do krčmy?”
,,Nie. Dnes už na kávu nemám chuť.”