Miško Hroššo: O Hane

Miško Hroššo

O Hane

 

-ako som spoznal hanu-

keď som Hanu uvidel prvýkrát, mal som z nej pocit, že je buď úplne sprostá, alebo neviem. skrátka mi pripadala, že nie je v poriadku. sedela v autobuse pri okne, pozerala von tým oknom, no mal som pocit, že hľadí na sklenú tabuľu a vidí, ako sa v nej pohybujú atómy. bola tým pohybom úplne zaujatá. oblečené mala zelené šaty otrasnej farby. a v jednom kuse si škrabala hlavu.

ani neviem prečo, ale zrazu som pocítil čudnú túžbu sadnúť si k tomu dievčisku a robiť jej zlobu. ťahať ju za vlasy alebo ja neviem čo. nie takú zlobu, ako som robil na základnej škole budúcim ženám, ktoré sa mi páčili. chcel som ju proste zmárniť. strašne mi liezla na nervy.

– máš tu voľné? – spýtal som sa a rovno som si aj sadol.

– nie, – povedala hana. lenže ja som už nevstal. bože, ako mi liezli na nervy tie jej otrasné šaty. najradšej by som ich podpálil. aj s ňou. autobus sa rozbehol a ja som sedel vedľa hany, stále skúmala pohyb v okennej tabuli, ani raz sa na mňa nepozrela. štvalo ma to. sedela tam s rukami v lone. a mala ohryzené nechty.

– ako sa voláš? – spýtal som sa.

– alica, – povedala hana a ani sa neunúvala otočiť ku mne hlavu. autobus vŕzgal ako starý šedivý drak, hana sedela vedľa mňa a ja som chcel, aby sa na mňa pozrela. mala veľmi pekný hlas. skúsil som si predstaviť ako znie, keď volá o pomoc. stále som ju chcel zmárniť. neviem prečo.

autobus zastal na prvej zastávke v dedine. hana sa zdvihla, ja som sa uhol a ona vystúpila. šiel som za ňou. celý čas. zastali sme pred jej domom. celú cestu sa na mňa nepozrela, až keď sme zastavili pred bránkou ich domu, otočila sa ku mne, dôkladne si ma prezrela. tak dôkladne, až som si myslel, že ma tým pohľadom vygumuje zo sveta.

– nevolám sa alica, ale hana. a ty dúfam nie si nejaký psychopat alebo blbý mafoš, ktorý ma chce zabiť, – povedala. postavila sa na špičky a dala mi pusu na nos. tak som spoznal hanu.

 

-ako som hanu videl plakať-

boli sme s hanou dohodnutí, že ideme do mesta. len tak sa poprechádzať, zájsť do čajovne, alebo neviem čo. tak mi na tom dievčisku záleží, že vždy šlapem cez celú dedinu na jej zastávku, namiesto toho, aby som nastúpil u nás a počkal, kedy dostúpi ona. vždy si hovorím, že načo, načo to vlastne robím. ale ľudia, čo poznajú hanu by mi dali za pravdu. lebo hane sa hocikedy stane, že neurobí to, čo sa od nej očakáva.

hana sedela na drevenej lavičke v plechovej zastávke a dívala sa do zeme. oblečenú mala oranžovú sukňu a čierne tričko, vlasy mala strapaté a vlastne ani neviem ako je možné, že držali aký-taký tvar. vyzerala ako vždy. sedela na drevenej lavičke v plechovej búdke a hompáľala nohami.

– toto je výhoda malých ľudí, hocikde si sadneme a hompáľame, – povedala mi raz.

všetky dedinské tetule na ňu pozerali s takým… ani nie odporom… skôr ju ľutovali. možno si mysleli, že je bláznivá, alebo čo. vedel som, že hana si všimla, že som prišiel, ale ako vždy sa tvárila, že ma nevidí. sadol som si vedľa nej. pozerala do zeme. do prachu a drobných kamienkov a hompáľala nohami a ja som si všimol, že plače.

keď pri mne plakali iné ženy, išiel som zošalieť. a nikdy som nechápal to porekadlo, či čo to je, že ženy plačom krásnejú. vždy im iba tiekli slzy a sople a všetko a vydávali strašne divné zvuky. neznášal som to, no. a vždy som mal pocit, že sa im rúca celý svet a že im musím pomôcť. hana plakala bezzvučne, celý jej plač spočíval v tom, že jej po tvári tiekli slzy. ešte sa aj usmievala. nerozumel som tomu.

– prečo plačeš? – spýtal som sa.

– len tak, proste sa mi chce, –  povedala hana akoby to bola úplne normálna vec. ďalej sa dívala do tej prašnokamienkovej zeme a slzila. ako som ju tak sledoval, mal som pocit, že jej plač nie je zlý. že je to vlastne čosi dobré, čo si hana užíva. ako som tak na ňu hľadel, mal som pocit, že jej je v tom plači najlepšie, ako jej práve môže byť. ani neviem prečo, začali mi slziť oči. neplakal som, len mi slzili oči. najprv som sa cítil ako debil, veď som predsa nejaký chlap a vôbec. potom som však zacítil taký zvláštny pokoj.

a tak sme tam obaja sedeli a plakali. ja a hana. dedinské tetule na nás pozerali a nám to bolo jedno. potom prišiel autobus a my sme stále hľadeli do kamienkovej zeme. hana hompáľala nohami. ja mám nevýhodu. nie som malý človek.

 

-ako som hanu musel očesať-

prišiel som k haninmu domu. asi trikrát som zazvonil na zvonček. poznám hanu, takže som dopredu vedel, že jej ani nenapadne prerušiť činnosť, čo práve robí a prísť mi otvoriť. ale zase viem aj čo je slušnosť. bránku som si otvoril sám. potom som si otvoril aj hlavné dvere do domu. a akosi mimovoľne som vošiel do kuchyne, lebo som predpokladal, že ľudia takto zrána inde ani byť nemôžu.

hana sedela na kuchynskej linke a umývala si zuby. oblečené mala žlté vyťahané tričko s obrázkom ovečky. ovečka buď neprežila zopár praní, alebo bola mentálne retardovaná. neviem. umývala si zuby, pastové peniny odpľúvala do drezu priamo na neumytý riad. sedela tam a nevšímala si ma. sadol som si na stoličku k jedálenskému stolu. mala veľmi pekné nohy. opálené boli oveľa tmavšie ako ostatné telo. raz som sa jej spýtal, kde sa tak opálila.

– všade. ja mám na to taký recept. zoberieš samoopaľovací krém, aplikuješ si ho večer a ráno kukáš, že wau, ako som sa opálil, – vysvetlila mi to. hompáľala tými krásnymi tmavými nohami, tak ako to robí vždy, keď niekde sedí, pätami narážala do dvierok spodných skriniek linky.

vypláchla si ústa od pasty. sedela na kuchynskej linke a hlavu nakláňala ku kohútiku, pritom dávala pozor, aby si ju nebuchla do vrchných skriniek. všetku penu, čo mala v ústach vypľúvala na neumytý riad. vlasy mala strapaté, povystrkované na všetky strany. zdvihla si tričko, aby si utrela ústa, mala na sebe červené nohavičky. podprsenku na sebe nemala.

keď si ústa dôkladne utrela do retardovanej ovce na žltom podklade, pozrela na mňa a povedala:

– som sama doma, takže sa ideme milovať, ale najprv ma musíš očesať.- otvorila vrchný šuflík na kuchynskej linke, taký, kde by človek očakával príbory, alebo varešky, vybrala odtiaľ hrebeň a hodila ho do mňa.

 

-ako som hanu zbavil duchov-

hana má izbu plnú zrkadiel. aj v taške pri sebe vždy nejaké má. tvrdí, že ju chránia pred duchmi. hana sa veľmi bojí duchov. z nejakého tajomného dôvodu je presvedčená, že všetci duchovia ich domu chodia v noci do jej izby a dívajú sa na ňu ako spí.
– cítim, že tam sú. niežeby som ich videla alebo čo. proste cítim, ako sa hýbe vzduch, – povedala mi.
     za normálnych okolností by som sa na niečom takom zasmial, ale hana to hovorila tak presvedčivo, až som skutočne uveril, že tam tých duchov má, že sa nad ňu v noci skláňajú a dýchajú jej do tváre. bál som sa o ňu, bál som sa, že jej tí bývalí obyvatelia ich domu niečo urobia. najradšej by som ju bol vzal niekam preč, niekam, kde nie sú duchovia, niekam, kde sa predtým nežilo. nechcel som aby sa hana bála. bol som rád, keď sa usmievala a mala radosť.
– možno by pomohlo, – povedala, – keby si im to povedal. keby si im povedal, nech mi dajú pokoj. –

to sa mám prihovoriť duchom jej izby, aby jej dali pokoj? prišlo mi to strašne hlúpe. lenže išlo o hanu. ak skutočne verí, že tam tých duchov má, tak ich tam skutočne má. a ak skutočne verí, že pomôže ak im poviem, aby jej dali pokoj, tak to pomôže.

vošli sme do haninej izby. pozapaľovala možno milión sviečok a kázala mi vyzliecť sa. vraj ak k nim prehovorím nahý, bude to čistejšie, bude to silnejšie ako v nejakom ochrannom obale.

– duchovia haninho domu, dajte hane pokoj, – povedal som. stál som tam nahý uprostred haninej izby plnej sviečok. zopakoval som tú betu možno štyrikrát.
     hana sa začala smiať. smiala sa tak nahlas, že to musela počuť aj jej matka, ktorá v kuchyni piekla koláč. stál som tam nahý ako pako a hana sa na mne smiala.

– ty trúba, to si mi vážne uveril? – spýtala sa ma a smiala sa ďalej.
     chvíľu som si myslel, že sa nahnevám a už nikdy s ňou neprehovorím, lenže jej smiech bol taký radostný, že som sa musel smiať tiež.
– ty si strašná opica, – snažil som sa vyzerať nahnevane.
– to je dosť možné, dnes som zjedla tri banány, – povedala a silno ma objala. tak silno, že som sa už vôbec necítil ako idiot. vlastne mi to prišlo celkom normálne.

 

ako som od hany odišiel –

vošiel som do haninej izby. ležala v posteli prikrytá oranžovou dekou s kvetmi a pozerala do stropu. pozerala do stropu, no pritom to vyzeralo akoby hľadela do neskutočných diaľav, kamsi do stredu vesmíru, alebo možno do celkom inej dimenzie.

sadol som si na okraj postele. mal som z toho taký čudný pocit. inokedy by si o mňa oprela hlavu, alebo by mi nejak naznačila, že si mám ľahnúť k nej. teraz nie. dívala sa do stropu svojej oranžovej izby. akoby si vôbec nebola všimla, že som prišiel. vždy sa tvárila, že ma nevidí, kým som niečo nepovedal alebo neurobil, lenže to sa iba tvárila. Tentoraz mi to pripadalo, že si ma skutočne nevšimla.

– čo sa deje? – spýtal som sa.

– choď, prosím ťa, preč, – povedala mi.

vedel som, že to myslí vážne. vstal som. stál som nad jej posteľou a ona stále pozerala do stropu. cítil som vnútri hnev, no nemohol som nič urobiť. chcel som hneď odísť, ale hana sa posadila na posteli a začala hovoriť. rozprávala nahlas. pozerala pri tom do jedného bodu pred sebou a ja som ani trochu nechápal, čo sa to s ňou deje.

nikoho tu nepozná. priviezli ju sem pred tromi rokmi červeným autom. nikto sa jej na to nepýtal. iba ju sem dali a tu buď. a tak tu je. sama. vo svojom starom meste mala kopu známych. liezli jej na nervy a zväčša sa jej s nimi ani nechcelo byť. lenže tu nemá nikoho. aj po ulici kráča sama. nikdy si na to nezvykne. ale potom, potom si vymyslela mňa. mňa. vymyslela si, že som si k nej prisadol v autobuse, že ju mám rád, že som stále s ňou.

– lenže teraz to už nie je také. už to nie je pekné. zaľúbiť sa do vlastnej predstavy. –

nerozumel som, čo mi to hana rozprávala. napadlo mi, že klame. hana klame často. vždy si vymyslí klamstvo, ktorému aj tak nikto neuverí, len aby nemusela povedať pravdu. to som mal na hane rád. no teraz, teraz by som ju za to najradšej zabil.

– prečo mi nemôžeš povedať pravdu? prečo mi nepovieš ako to naozaj je? –

– ja ti hovorím pravdu, – povedala.

to ma nahnevalo ešte viac. vždy tvrdila, že hovorí pravdu, aj keď už bolo úplne všetkým jasné, že klame. mal som chuť jej jednu vylepiť, triasť ňou, kým sa nepreberie a nezačne sa správať normálne. lenže som si bol celkom istý, že by to nepomohlo.

otvoril som dvere a odišiel. kráčal som pomaly po ceste a premýšľal, čo sa to s hanou stalo. premýšľal som, prečo je taká a či nie je možné, že sa zajtra zobudím a všetko bude v poriadku.

kráčal som pomaly po ceste až som sa celkom stratil.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.