Roman Michelko: Rusko a globalizácia

      Esej štvrtá

 

                                      Rusko a globalizácia

      Proces globalizácie smeruje nielen  k jednotným ekonomickým, ale aj politickým štandardom. Bohužiaľ, proces vytvárania jedného spoločensko-politického modelu nie je procesom win – win, teda v ktorom obaja víťazia, ale znamená, že niekto  prehráva a naopak, ten druhý  má z toho nadštandardný profit.  Je potom celkom pochopiteľné, že Rusko so svojím obrovským nerastným, ľudským i prírodným potenciálom nemohlo po páde svojho superveľmocenského postavenia  byť  mimo  záujmu síl, ktoré na tomto novom postavení chceli profitovať. Týmto silám nahrávalo viacero okolností. Predovšetkým to bol charakter vlády prezidenta Jeľcina. Ten vytvoril systém, v ktorom  vznikli ideálne podmienky na to, aby veľmi úzky okruh  najbohatších ľudí získal  kontrolu nad nepredstaviteľným bohatstvom, ktoré sa potom  vo veľkom vyvážalo z Ruska, a maximálne na tom profitovali nielen jeho vlastníci oligarchovia, ale aj množstvo investičných či finančných fondov. Ak by tento vývoj nebol za vlády prezidenta Putina korigovaný, dnes by z Ruska napriek nepredstaviteľnému bohatstvu a  súčasným vysokým cenám  strategických surovín (ropa, plyn) bola rozkradnutá a chudobná krajina tretieho sveta. Táto esej má veľmi  zjednodušene  načrtnúť strastiplnú cestu Ruska za posledných 15 rokov  a ukázať, ako sa táto veľká krajina vyrovnala s výzvami globalizácie, alebo inak, ako bola, či skôr nebola (po väčšinu času) schopná odolávať mocensko-politickým vplyvom globalizácie.

 

                                            Rozpad ZSSR

       ZSSR  bolo minimálne od roku 1945 do roku 1990 spolu s USA jednou z dvoch  superveľmocí.  Toto postavenie neznamenalo nič viac, ale ani nič menej než to, že  jeho modus operandi obsiahol celú planétu. Alebo inak, pri všetkých zásadných  vojenských či politických udalostiach, či intervenciách nebolo možné opomenúť postoj  ZSSR. To všetko sa zásadne zmenilo po páde komunizmu v Európe  na sklonku roka 1989. Toto nové postavenie  znamenalo koniec Jaltského systému, čo sa definitívne potvrdilo na  summite Bush-Gorbačov na Malte, ktorý sa dnes všeobecne pokladá za oficiálny koniec studenej vojny. Hlavným výsledkom tohto summitu bolo, že ZSSR sa vzdal politického vplyvu na svoje politické satelity vo Východnej Európe. Potom už udalosti  získali rýchly spád.  V lete ZSSR súhlasil so znovuzjednotením Nemecka, čo sa 3.októbra 1990 aj uskutočnilo.

      Posledným  klincom do rakvy tejto superveľmoci bol neúspešný puč v auguste 1991, po ktorom  logicky nasledoval rozpad ZSSR. Ako sa neskôr ukázalo, koncept nástupníckej organizácie SNŠ (Spoločenstvo nezávislých štátov) v žiadnom prípade nemohol nahradiť vplyv a význam ZSSR a de facto viedol k dnešnej mocenskej unipolarite.  Eliminácia ZSSR ako superveľmoci mala mnoho dôsledkov. Predovšetkým  jediný svetový hráč stratil protihráča, čo viedlo k podstatnému zvýšeniu jeho arogancie, navyše pádom jedného spoločenského zriadenia akoby sa stratila alternatíva voči (liberálnej demokracii), čo neskôr  vo svojej  známej eseji reflektoval Francisco Fukuyama, keď hovoril o konci dejín.  Bohužiaľ, na túto transformáciu najviac doplatilo práve Rusko, ako nástupnícky štát ZSSR. Treba zdôrazniť, že ruský prechod ku kapitalizmu poznamenalo nepredstaviteľné zbedačovanie obrovskej časti obyvateľstva a zároveň  vznik mimoriadne bohatej vrstvy  oligarchov (dolárových miliardárov) ovládajúcich predovšetkým  ropný a plynárenský priemysel. Oligarchovia si svoju moc udržali vďaka  kombinácii viacerých faktorov.

 

                                             Jeľcinova éra

        Jeľcinova éra sa začala v znamení nástupu oligarchického kapitalizmu a divokej privatizácie. Okrem úzkej spolupráce s podsvetím mali oligarchovia aspoň po roku 1996 obrovský vplyv na najbližšie okolie prezidenta Jeľcina (tzv. Rodinu) a pri moci sa držali aj vďaka vlastníctvu  mediálnych impérií.

       Cestu k ruskému kapitalizmu sprevádzal rozpad ZSSR, vláda Jegora Gajdara, privatizácia podľa konceptu Anatolija Čubajsa, vznik triedy oligarchov ako  Berezovskij, Gusinskij, Potanin, Abramovič.

       Na to, aby sa projekt premeny Ruska z relatívne konsolidovanej krajiny na  rozkradnutý mafiánsko-oligarchický štát „úspešne podaril”,  bola potrebná rýchla transformácia podľa vzoru  dobre odskúšaných  západných modelov tzv. šokovou terapiou (napr. chicagskej monetárnej školy).

 

 

 

                  Gajdarova ekonomická reforma a jej dôsledky

Po krachu konceptu riadeného gradualistického prechodu  z plánovaného hospodárstva na trh (Šatalinov a Javlinského program 500 dní v roku 1990) sa pustil do ekonomickej reformy mladý tím pod vedením sotva 35-ročného ruského úradujúceho premiéra Jegora Gajdara. Napriek tomu, že  jeho vláda nedostala dôveru v parlamente, začal  jednu z najradikálnejších ekonomických reforiem. Prípravu privatizácie mal na starosti Anatolij  Čubajs,  jedna z najvýznamnejších postáv celého nasledujúceho obdobia.

 

     Boj o charakter štátu a potlačenie  parlamentarizmu silou tankov

      Po krátkom čase však nastal problém. Dopady reforiem boli príliš  negatívne, a Zjazd ľudových poslancov, prvý slobodne zvolený parlament  ešte v časoch ZSSR, odmietal naďalej vystavovať bianko šeky nikým nekontrolovanej vláde a prezidentovi, ktorý sa pokúsil vládnuť dekrétmi, bez vedomia, či dokonca proti  vôli parlamentu.

       To viedlo ku konfliktu medzi prezidentom a parlamentom. Konflikt vyvrcholil v októbri 1993, keď prezident svojvoľne rozpustil parlament a pokúsil sa referendom prijať  novú ústavu. Vtedy sa proti nemu postavil jeho vlastný viceprezident Alexander Ruckoj, jeho bývalý spojenec a nástupca  na poste predsedu parlamentu  Ruslan Chazbulatov. Ako vieme, konflikt nakoniec eskaloval rozstrieľaním a vypálením parlamentu a zatknutím nepohodlných poslancov, a to napriek tomu, že Ústavný súd Ruskej federácie jednoznačne konštatoval protiústavnosť prezidentovho konania. Tento bezprecedentný krok bol však „demokratickými” vládami plne akceptovaný, pretože práve „neposlušný” parlament bol poslednou  zábranou pre nastolenie divokého oligarchicko-mafiánsko kapitalizmu. V mútnych vodách sa dobre loví, a práve to viedlo k nastoleniu režimu, ktorý najviac vyhovoval politickým  konkurentom Ruska.

       Po potlačení nepokojov  bola v decembri 1993 na základe referenda prijatá ústava, ktorá dala prezidentovi obrovské kompetencie, a naopak, novému ruskému parlamentu Štátnej dume vyhradila miesto politického štatistu. Preto potom prezident Jeľcin napriek výraznému neúspechu v parlamentných voľbách nemal problém presadiť svojho kandidáta na premiéra. Tým sa  už v roku 1992 stal predstaviteľ plynárenskej lobby, bývalý šéf Gaspromu a neskôr minister plynárenského priemyslu Viktor Černomyrdin. Samozrejme, za všetko sa musí platiť, a platil aj Jeľcin.

 

          Oligarchovia preberajú kontrolu aj nad politickou mocou

       Cenou za akceptáciu takejto politiky bolo prenechanie ekonomickej moci oligarchom. Už od začiatku  90-tych rokov získavala čoraz výraznejší vplyv v politike  skupina oligarchov do takej miery, že minimálne od roku 1996 už otvorene úkolovali Kremeľ. Väzba medzi Jeľcinom a oligarchami, predovšetkým Berezovským, sa stala nadštandardne úzkou. Oligarchovia obsadzovali  najvyššie  štátne  funkcie. Boris Berezovskij, jeden z najkontroverznejších oligarchov, sa tak dostal na  veľmi vplyvný post zástupcu tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie, neskôr sa dokonca stal generálnym sekretárom SNŠ. Ďalší oligarcha Potanin sa stal podpredsedom vlády, takže ekonomická moc nakoniec priamo splývala s exekutívou. Boli to zväčša Noví Rusi – tridsiatnici. V roku 1995 prebehla veľká privatizácia, keď sa v priebehu troch mesiacov rozdelili neskutočné kvantá majetku medzi zopár oligarchov a ich  pochopiteľným záujmom bolo udržať si svoj majetok  dlhodobo. Totálny  bod zlomu vo vzťahoch medzi Jeľcinom a oligarchami nastal  na Svetovom ekonomickom fóre vo švajčiarskom Davose v roku 1996, keď takmer všetci svetoví lídri hovorili  so Ziuganovom už ako s predpokladaným novým prezidentom. Vtedy si Čubajs s Berezovskim  uvedomili, že to nemôžu pripustiť. Veľmi rýchlo vznikol projekt na znovuzvolenie Jeľcina (oligarchovia sa mu poskladali na kampaň vo výške 50 miliónov USD) a odvtedy sa Jeľcin stal doslova hračkou v rukách oligarchov. Nasledovala veľmi špinavá prezidentská kampaň plná machinácií a manipulácií, ktorá však nakoniec viedla k  prekvapujúcemu  Jeľcinovmu víťazstvu.  Nasledujúce obdobie vlády  v Rusku možno charakterizovať ako upevňovanie  pozícií a moci oligarchov,  a to napriek upadajúcemu ekonomickému i politickému postaveniu Ruska.  Ruská demokracia má rôzne prívlastky, napríklad riadená demokracia, termín, ktorý je typický pre Putinovu éru, či teledemokracia – pomenovanie známe  minimálne od roku 1996. Je jasné, že prezidentské voľby v roku 1996 vyhrala televízia, jej absolútne ovládnutie vtedajšími vlastníkmi, čo boli najväčší oligarchovia Berezovskij (ORT) a  Gusinskij (NTV).  Teledemokracia ako ruský fenomén doviedla techniky  manipulácie alebo ovplyvňovania verejnosti  do absolútnej dokonalosti. Vznikla kasta špičkových  profesionálov, ktorých odbornosť predstihne aj majstrov propagandy z USA. Naopak, dnes sa Američania učia od Rusov najnovšie  techniky propagandy. Ruský imidžmejkri dnes predstavujú absolútnu svetovú  špičku a spolu s monopolným vlastníctvom všetkých relevantných elektronických médií majú obrovský nástroj na myslenie ľudí stále v rukách. Potom nasledovala séria vlád, ktorá mala zabezpečiť nielen majetkové status quo, ale aj ideálne prostredie na ďalšie pôsobenie oligarchov. Preto nastúpený trend pokračoval až do roku 1998, keď ultraliberálne sily v Rusku vyvinuli tlak na odvolanie najdlhšie pôsobiaceho premiéra Viktora Černomyrdina.

 

            Neoliberáli kontra oligarchovia a Ruská kríza v roku 1998

      Černomyrdina vystriedal 35-ročný mládenček, bývalý komsomolský funkcionár Sergej Kirijenko. Ten sa obklopil  skupinou mladých  tridsiatnikov, „reformátorov”, z ktorých najvýznamnejší bol Boris Nemcov, a táto „reformná” skupin (pochádzajúca prevažne z Nižného Novgorodu) sa snažila nastoliť veľmi radikálnu „neoliberálnu” ekonomickú reformu. Ich hlavnou chybou bolo, že okrem absolútnej sociálnej bezcitnosti, pokiaľ išlo o dopad reforiem na bežných ľudí (čo by sa im v ruskom prostredí iste prepieklo),  pokúsili sa nastaviť všeobecné platné štandardy pre všetkých aj do podnikania, čo ohrozilo postavenie privilegovanej skupiny oligarchov. A práve to sa im stalo osudným. Oligarchovia využili väčšiu nestabilitu ruských kapitálových trhov, ktoré  boli dosť zasiahnuté tvz. ázijskou krízou. V takýchto podmienkach je stabilita všetkých kapitálových trhov podstatne labilnejšia, než v dobe konjunktúry.  A práve ázijská recesia  spôsobila, že postavenie mladých reformátorov sa stalo ešte labilnejším. Vyvolali ekonomický kolaps, známy ako ruská finančná kríza v auguste 1998, ktorá sa svojím dosahom dala porovnať hádam len s podobnou ázijskou krízou. Rusko sa  dostalo na pokraj bankrotu a muselo vyhlásiť cross default (teda dočasnú platobnú neschopnosť). Jeľcin si vtedy veľmi rýchlo uvedomil svoju chybu a snažil sa znovu povolať osvedčeného Černomyrdina. Duma mu však už druhú šancu nedala, a preto musel prvý raz hľadať politický kompromis, teda postaviť vládu, ktorá bude mať aspoň akú-takú podporu  v Štátnej dume. Kompromisným polopolitickým kandidátom sa stal bývalý minister zahraničných vecí Jevgenij Primakov. Aj jeho pôsobenie v premiérskej funkcii však bolo  časovo veľmi obmedzené. Keď generálna prokurátora  začala preverovať pochybné machinácie  Borisa Berezovského,  jedného z najvýznamnejších oligarchova a navyše veľmi úzkeho spojenca Rodiny (najužší kruh okolo prezidenta Jeľcina), bolo o jeho osude rozhodnuté. Nahradil ho Sergej Stepašin, bývalý minister vnútra a podpredseda vlády. Zrejme v tom čase začala Rodina vážne uvažovať o Jeľcinovom nástupcovi. Cieľom  bolo dosadiť dostatočne  ráznu a lojálnu  figúrku, ktorá by zabezpečila beztrestnosť Rodine a zároveň by zabezpečila majetkové status quo pre oligarchov, ktorí boli od začiatku úzko spojení s celým Jeľcinovým klanom. Ako sa veľmi skoro ukázalo, takouto osobou nebol ani Sergej Stepašin, lebo jeho eliminácia, vyšetrovanie pochybných finančných machinácii Jeľcina a jeho najbližšieho okruhu nebolo dostatočne razantné.

 

                                Hľadanie Jeľcinovho nástupcu

      Jeľcinovým nástupcom sa nakoniec stal Vladimíra Putin. Ako sa ukázalo, spĺňal dva základne predpoklady. Bol lojálny voči Rodine a zároveň  bol schopný získať dostatočnú popularitu, aby zabezpečil bezproblémový prechod pri výmene moci. Vtedy asi nikto z oligarchov netušil, že Putin sa postupom  času vymaní spod vplyvu oligarchov a začne si budovať vlastné mocenské postavenie.

 

                        Putin ako nová nádej v dejinách Ruska

      Vladimír Putin sa dostal do  funkcie premiéra a neskôr  nástupcu Jeľcina vďaka Rodine a oligarchom. Pri inštalovaní Putina na post premiéra mal dosť zásadný vplyv práve Boris Berezovský. Pri získavaní popularity Putinovi veľmi pomohol neočakávaný Basajevov útok na Dagestan. Tento útok  vlastne vyprovokoval druhú čečenskú vojnu. Na tejto vojnovej vlne obrovsky vzrástol Putinov vplyv a popularita, ktorá nakoniec viedla k tomu,  čo bolo dovtedy neslýchané, že v Rusku vyhral prezidentské voľby v prvom kole. V tom čase bol Jeľcin krajne nepopulárny a kandidátovi spojenému s Jeľcinovým klanom nikto nedával ani najmenšiu šancu. Ilustratívnym príkladom  je analýza z pera našich predných analytikov zaoberajúcich sa Ruskom – Alexandra  Dulebu a Karola  Hirmana, ktorá bola do tlače zadaná v polovici roka 1999 a vyšla u nás pod názvom  Rusko na konci Jeľcinovej éry.

Podľa autorov nikto vtedy Putinovi nedával šancu, jeho preferencie boli na úrovni 1 – 3 %. Naopak, obrovskými favoritmi boli dvaja – Jurij Lužkov (primátor Moskvy), či Jevgenij Primakov (expremiér). Bolo jasné, že  pri štandardných okolnostiach  im víťazstvo nemôže ujsť. Podľa rôznych (konšpiračných teórií) Jeľcinov klan mohla  „zachrániť” iba vojna. Nasledujúce riadky sú len číra nedokázateľná špekulácia, ktorú však  niektorí  proamerický analytici vydávajú  za skutočnosť.

 Ja osobne jej neverím minimálne v tom, že Putin  bol o celej akcii dopredu upovedomený.  Boris Berezovskij, ktorý bol zástupcom tajomníka Bezpečnostnej rady a pred tým mal teda úzke kontakty na rôzne čečenské klany, sa vraj dohodol s  Šamilom Basajevom, teda najextrémnejším poľným veliteľom, vyprovokovali  už spomínaný  útok na Dagestan. Na mobilizáciu verejnosti a ospravedlnenie  obnovenia čečenskej vojny potom ruská tajná služba FSB – (nástupkyňa KGB) vyhodila zopár obytných domov v ruských mestách, (Moskva, Rostov na Done a pod.), čím sa  konfrontácia stala neodvratnou, Tá potom vyniesla Putina do prezidentského kresla. Dokonca ani Chlebnikov (autor veľmi kritickej a otvorenej knihy o Borisovi Berezovskom – Kmotor z Kremľa,  ktorého pred niečo vyše rokom zastrelilo čečenské komando, pravdepodobne prepojené na Berezovského), ktorý bol všetko možné, len nie priaznivec Berezovského, si to nedovolil tvrdiť  ako hotovú vec. Je však  možné, že cynizmus oligarchov šiel tak ďaleko,  že  druhá čečenská vojna bola vyvolaná umelo, s cieľom dostať Rusko do vojnového stavu, a potom na  vlne vojnového nadšenia presadiť Jeľcinovho nástupcu.

 

      Dohoda o prevzatí moci medzi Putinom, Rodinou a oligarchami

       Súčasťou dohody o prevzatí moci medzi Putinom na jednej strane a Rodinou a oligarchami na strane druhej boli aj niektoré podmienky. Putin už na Silvestra, ešte ako premiér a zastupujúci prezident, podpísal zákon, ktorý garantoval Jeľcinovi a jeho Rodine beztrestnosť. Ďalej sa predpokladalo, že  súčasťou prevzatia moci bola dohoda, že Putin minimálne rok nebude hýbať  rozhodujúcimi, predovšetkým silovými rezortmi, no ako sa neskôr ukázalo, dohoda sa mala  vzťahovať  na celé prvé funkčné obdobie prezidenta.  A skutočne,  šéfom prezidentskej kancelárie ostal Vološin, ktorý na tomto významnom poste pôsobil už za Jeľcina, podobne premiérom sa stal Michail Kasianov, človek úzko zviazaný s oligarchami a Rodinou. V silových zložkách ostali ministri vnútra, obrany a zahraničia  po celé prvé funkčné obdobie na svojich postoch.

 

 

 

                             Putin  v konfrontácii s oligarchami

      Potom však nastal zlom.

      Ako sa nakoniec ukázalo, zásadný rozdiel medzi Jeľcinom a Putinom je v tom, že pomer síl alebo vplyv na vnútornú politiku sa postupne, najprv nebadane, ale potom dosť zásadným spôsobom menil v smere zmenšovania vplyvu oligarchov. Rozkol medzi oligarchami a Putinom nastal už veľmi skoro po nástupe do funkcie. Putin si svoje záväzky voči Rodine splnil bezo zvyšku, keďže Jeľcin dostal generálny pardon a stal sa tak beztrestným. Iné to už bolo s oligarchami. Treba zdôrazniť, že oligarchovia, predovšetkým Berezovského „mediálne impérium” – celoruská televízia ORT  najprv vyrobila z Putina rozhodného a neohrozeného vodcu, ktorý dokáže  bez zaváhania viesť národ i v čase napadnutia či ohrozenia. Keď však Berezovskij pochopil, že Putin nikdy nebude len bábkou v jeho rukách, jeho mediálne impérium sa obrátilo proti prezidentovi. Podobne si Putin pohneval ďalšieho mediálneho magnáta a oligarchu Gusinského, ovládajúceho televízny kanál NTV. Boli zinscenované tzv. „televízne revolúcie”, ktoré mali demonštrovať silu oligarchov a zatlačiť vládnu moc do defenzívy, však dopadli podstatne inak, než  predpokladali ich vlastníci. Hra na nezávislé médiá vo vlastníctve „filantropických” oligarchov skrátka  nevyšla. Televízie sa postupne dostali do ekonomických problémov, až ich nakoniec musel zachraňovať  štátom kontrolovaný plynárenský  koncern Gasprom. Tomu sa postupne  podarilo obe  televízie ovládnuť, čo vytvorilo zásadný predpoklad na sanáciu Ruska pod vedením putinovskej garnitúry. Ak by sme mali definovať dnešný vzťah  Putina verzus oligarchovia,  Putin im navrhol jasnú dohodu. Bude rešpektovať majetkové status quo, bez ohľadu na spôsob nadobudnutia tohto majetku, ak druhá strana (oligarchovia) budú rešpektovať skutočnosť, že politická moc je plne v jeho rukách. Podľa miery rešpektovania tejto tichej dohody preto dnes v ruskej spoločnosti  pozorujeme tri druhy oligarchov. Môžeme ich rozdeliť do troch skupín. Prvá skupina je tá, ktorá sa dohodla s novou elitou a ako kompenzácia za to im ostal  značný majetok za cenu zníženia ich politického vplyvu. Klasický prípad tejto skupiny je napríklad Vladimír Černomyrdin, ktorý sa stal veľvyslancom na Ukrajine, a hoci bol v podstate odložený, majetok mu zostal. Ďalším  príkladom je  Rem Vjachirev, dlhoročný šéf Gaspromu, ktorého vystriedal Alexej Miller (patriaci k Piterskej komande, predtým pôsobil ako minister plynárenského priemyslu v ruskej vláde), ako  aj  Nikolaj Alkerpov, šéf Lukoilu, jednej z najväčších ropných spoločností, ktorý  má tiež relatívne pozitívne vzťahy s Putinom.  Druhá časť sú tí, ktorí emigrovali:

Berezovskij (Londýn), Gusinsky (Izrael). Niekde medzi akceptáciou a emigráciou sa nachádza Roman  Abramovič, ktorý masívne investuje mimo Rusko (je vlastníkom známeho prvoligového klubu Chelsea v Británii) a popritom stále pôsobí ako gubernátor. No a do tretice sú tu oligarchovia, ktorí sa pokúsili otvorene vzoprieť novej moci a začali s ňou súperiť. Najznámejším príkladom takéhoto oligarchu je Chodorkovskij, ktorého za svoje ekonomické a politické aktivity odsúdili na deväť rokov. Putin minimálne od začiatku svojho druhého prezidentského mandátu jasne  vymedzil nové sféry  mocenského a ekonomického vplyvu.

 

                       Mocenské zázemie Vladimíra Putina

      Postupne sa Putin rozišiel s exponentmi Rodiny a oligarchov. Je však pravda, že  zmeny nerobil radikálne, ale pomaly a postupne začal ľudí z Moskvy, dosadených Rodinou,  vymieňať  za ľudí,  ktorí mali pôvod v Petrohrade. Hovorilo sa tiež, že Rodina bola vystriedaná komandou. Novinári to často  nazývajú Piterskaja komanda a sú v nej predovšetkým ľudia z bezpečnostných štruktúr. Sergej Ivanov sa stal ministrom obrany, pričom treba zdôrazniť, že je to človek Putinovi veľmi blízky a pochádza z Petrohradu, podobne  aj Patrušev, ktorý šéfuje FSB (nástupkyni KGB). Svoju pozíciu v regiónoch si Putin posilnil, keď rozdelil Rusko na sedem federálnych okruhov, kde sa dostali  predovšetkým ľudia zo silových štruktúr. Dokonca aj za gubernátorov začali kandidovať ľudia s minulosťou v KGB a veľmi často boli aj úspešní. Postupne sa  začali Petrohradčania a ľudia  zo silových štruktúr  dostávať do najvyšších pozícii v štátnom aparáte a  začali vytláčať Jeľcinových ľudí. Petrohrad  nadobudol podstatne význačnejšie postavenie, čo sa okrem iného prejavovalo aj v tom, že  práve v tomto meste sa Putin často stretával s rôznymi významnými svetovými politikmi. Tesne po parlamentných voľbách, v decembri 2003, v ktorých strana podporujúca prezidenta Putina excelovala, odvolal predsedu vlády Michaila Kasianova. Zmeny nastali aj na silových postoch. Následne na to Putina opustil Vološin (zrejme na protest proti novému kurzu Putinovej  politiky), šéf prezidentskej kancelárie, čo je v Rusku druhý až tretí najvýznamnejší politický post. Skrátka prezident sa prestal opierať o skupinu, ktorá ho dosadila,  a začal si tvoriť vlastné mocenské zázemie. Skupina, ktorá  má dnes  reálnu politickú moc, sú „piterci” či „siloviki”. Piterci  sú jeho bývalí spolupracovníci zo Sankt Peterbugu a siloviki sú predstavitelia silových zložiek, s ktorými  počas svojej kariéry dlhodobo spolupracoval (FSB,  ľudia z prokuratúry,  ministerstva vnútra, obrany a podobne). Medzi  najbližších spolupracovníkov prezidenta patrí Ivan Sečin, minister obrany Sergej Ivanov, minister zahraničných vecí Sergej Lavrov,  šéf FSB  Patrušev a Boris Grizlov, šéf  Štátnej dumy a bývalý minister vnútra, všetko ľudia, ktorí majú  zásadný vplyv. Putin skrotil oligarchov, stabilizoval svoju moc a postupne si  vytvoril  vlastnú mocenskú bázu.

 

                                 Vnútorná integrácia Ruska

       Ďalším zásadným krokom, ktorý Putin urobil, bola vnútorná integrácia Ruska. V Jeľcinových časoch Rusko ohrozovala obrovská dezintegrácia. Klasický príklad bol Tatarstan, ktorý bol voľne pridružený ako republika k Rusku. Rôzni miestni gubernátori si zriadili  svoje „pašaliky” a vládli takmer nezávisle od Moskvy. Vznikali pritom niektoré skutočne paradoxné situácie. Na ilustráciu: Alexander Ruckoj,  amnestovaný viceprezident a úhlavný nepriateľ Jeľcina, ktorý bol dokonca v roku 1993 na krátky čas zavretý spolu s ostatnými „pučistami” proti Jeľcinovi, sa stal gubernátorom Kurskej oblasti. Mnohí si iste ešte spomenú na veľmi vyhrotený súboj o post gubernátora Krasnojarského kraja, kde sa protikremeľský kandidát Alexander Lebeď stal  gubernátorom jednej  z najväčších oblastí, čo naznačovalo, že oligarcho-

via, alebo Jeľcinova Rodina,  napriek svojim obrovským možnostiam nie vždy mali kontrolu nad dianím v provinciách.  Putin si uvedomil, že ďalej to tak nejde, a ako jednou z prvých administratívnych reforiem bola  zásadná zmena kreovania Hornej komory, ktorú dovtedy tvorili hlavy  regiónov.  Keďže mal ústavnú väčšinu v Dume, prelomil veto Hornej komory, čo malo veľmi blahodarný vplyv na zastavenie dezintegračných  trendov v Rusku. Navyše vytvoril  sedem federálnych okruhov, kde vymenoval svojich ľudí, vďaka čomu má Rusko konečne po  viac než desiatich  rokoch rozkladu  kontrolu prakticky nad celým svojím územím. Vďaka týmto reformám sa Putinovi podarilo z Ruska  urobiť ak nie centralizovaný, tak aspoň  jednotný štát. Keby to nebol urobil, Rusko by sa pravdepodobne  rozpadlo alebo by sme dnes mali nejakú voľnú konfederáciu  miestnych oligarchov či miestnych vplyvných skupín. Zdá sa, že Putin nemal šancu urobiť niečo iné, ak chcel zachrániť Rusko ako také.

       Ak by zostal  v područí oligarchov, ako to bolo za  Jeľcina,  dnes by z Ruska bola úplne vykradnutá,  chudobná,  kolabujúca krajina. Niet pochýb, že to bolo cieľom globálnych ekonomicko-politických síl. Treba však konštatovať, že zatiaľ sa im vývoj v Rusku vymkol z rúk, a zdá sa, že v najbližšej dobe nebudú mať dosť síl, aby ho zvrátili. Dnes sa tieto sily koncentrujú okolo marginálneho politického zoskupenia Združenie pravicových síl, v ktorom pôsobia  bývali exponenti neoliberálnych ekonomicko-politických  experimentov (Anatolij Čubajs, šéf najvýznamnejšieho energetického monopolu RAO ES, Boris Nemcov, poradca ukrajinského prezidenta Juščenka  pri príprave oranžovej revolúcie, či neúspešná  prezidentská kandidátka Irina  Chakamada).

       Je pritom nanajvýš príznačné, že keď Združenie pravicových síl  ruskí voliči odmietli (táto strana neprekročila 5 % hranicu potrebnú na vstup do Štátnej dumy), Boris Nemcov pôsobil ako hlavný poradca prezidentského kandidáta, neskôr prezidenta Viktora Juščenka na Ukrajine. Putinovské Rusko dnes však nie je Ukrajina, a každý pokus o zosnovanie a úspešnú realizáciu farebnej revolúcie (oranžovej, modrej či akejkoľvek inej) je dnes v Rusku odsúdený na neúspech. Rusko je teda jedným z mála pozitívnych prípadov (spolu s Venezuelouss, Bolíviou a ďalšími krajinami prebúdzajúcej sa Latinskej Ameriky), kde koncepty neoliberálnych plánovačov akosi nevychádzajú, a čo je ešte dôležitejšie, tieto krajiny aj vďaka svojmu obrovskému nerastnému bohatstvu  majú veľkú šancu byť voči podobným skazonosným javom dlhodobo imúnne.

 

 

Táto esej je z pripravovanej knihy Romana Michelku – Eseje o globalizácii, ktorá by mala vyjsť vo Vydavateľstve Matice Slovenskej do konca roka 2008.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.