Recenzie

Zuza Cigánová, Šampanské, Káva, Pivo

Magdaléna Cisárová: Marhuľový sad, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2007

 

 

            Cigánová, Cisárová, dve baby, dve autorky, zrelé ako kvalitné víno, píšem ich mená v abecednom poradí, aby som sa ani jednej dámy nedotkla. Teda aj jednotlivým prózam sa budem venovať v poradí abecednom podľa priezviska spisovateľky.

 

            O literárnej hodnote štvrtej knihy Zuzy Cigánovej sa nedá pochybovať. Treba zdôrazniť, že autorka sa s knihou Šampanské, Káva, Pivo zaradila medzi šiestich finalistov súťaže o najlepší prozaický text ANASOFT LITERA za rok 2007.

            Milá je aj obálka a celkový dizajn knihy, za ktorým stojí výtvarník Vlado Popovič. Rozihrané, nezbedné písmo čašníčky značiacej si objednávky zákazníkov krčmy či kaviarne. To je jedno.

            Literárne dielo Zuzy Cigánovej trochu pripomína l´art pour l´art. To však nepovažujem za mínus. Iba konštatujem.

            Z čiastočne zahmleného textu dýcha pôvabná ženskosť, motýlikovskosť. („A nasleduje vzdych, som len slabá žena.”, strana sedem)

            Postavy sú skryté v texte, treba ich hľadať, odtajňovať, treba rozmýšľať, pri niektorých románoch pre ženy rozmýšľať netreba.

            Pri čítaní prózy Šampanské, Káva, Pivo si čitateľ neoddýchne aj oddýchne. Zvláštny paradox. Táto próza nie je postavená na strhujúcom deji, autorke nejde ani o nejakú prezávažnú výpoveď. Vnímame skôr číre umenie, len tak, zľahka. Knihu možno otvoriť kdekoľvek a čítať roztomilé vety, trošku rozmýšľať a trošku aj nerozmýšľať. Tak správne žensky.

            Podobne ako Zuza Cigánová  výrazný literárny talent v sebe nezaprie ani Magdaléna Cisárová v subtílnej zbierke poviedok Marhuľový sad, ktorá je Cisárovej debutom. Tiež podobne ako v Šampanskom, Káve, Pive aj v Marhuľovom sade zohráva výtvarno-grafický vzhľad knihy významnú úlohu (Klára Šmídová). Podčiarkuje kvalitu textu. Dobrý obsah v dobrom obale. Atmosféra Marhuľového sadu je však iná – ťaživá, zemitá, pochmúrna. Nepočujeme žiadne zvončeky či veselé žblnkotanie potôčika ako u Cigánovej. Skôr musíme strpieť ťaživé vzlyky žien, ktoré život nerozmaznával. Ale aj taký je život. Aj také farby má svet.

            Možno by sa aj zdanlivo smutné Kopanice dali vidieť veselšie, keby sme si nasadili iné okuliare.

           

            Nie sme však všetci rovnakí a nemáme rovnaké oči. Aj čitatelia sú rôzni. Niekomu vyhovuje vzletné, roztopašné vnímanie života a sveta, iný sa cíti lepšie a možno aj pravdivejšie v pochmúrnych bažinách, kde prevláda hnedá, čierna, zelená.

           

            Napriek tomu, že jedna kniha (Šampanské, Káva, Pivo autorky Zuzy Cigánovej) sa dostala do užšieho výberu ocenených kníh a druhá (Marhuľový sad od Magdalény Cisárovej) nie, pokladám obe knihy za rovnako DOBRÉ.

Barbara Pribylincová

           

                       

 

 

Andrzej Stasiuk: Haličské príbehy, preklad Jozef Marušiak, Bratislava, Slovart 2008

Po stopách vzkriesenia mýtu

…nedá sa odškriepiť, že ma fascinuje zánik, rozklad a všetko, čo nie je také, ako by byť mohlo alebo má.  Všetko, čo stuhlo v polkroku a nemá síl, ochoty ani úmyslu meniť sa; všetko, čo sa opustilo, zišlo z cesty a vzdalo sa, všetko, čo po sebe nezanechá stopy, čo sa vyplnilo sebou samým  a nevyvolá žiaden smútok,  ponosu ani spomienku.  (Cestou do Babadag)

 

Vlastne by som bol veľmi rád, keby bol Andrzej Stasiuk na Slovensku neznámym autorom a ja by som ho mohol objaviť a skonštatovať niekoľko životopisných dát, ktoré ako jediné možno ako-tak objektívne ohraničujú jeho rozprávačský naturel.

Lenže knižka prichádza do predpripravenej atmosféry – asi preto, že len veľmi ťažko sa dajú zatvárať oči pred tlmenou podmanivosťou textov tohto autora. Vieme, že narodený roku 1960 po rebelských rokoch Varšavy rokov osemdesiatych dávno minulého dvadsiateho storočia odišiel na vidiek,  založil vydavateľstvo a začal písať. Eseje a prózu. Písmená. Niečo v ňom a v nich núti nabádavo skúmať splývavosť najvšednejších vecí – bez nádeje a snahy určiť ich hranicu.

Andrzej Stasiuk je Varšavčan, ktorý žije v Haliči.

Andrzej Stasiuk je básnik, ktorý píše prózu alebo sa tak prinajmenšom tvári; dostatočne dôveryhodná ilúzia šetrí papier a expanduje obrazmi do celostnej šírky riadkov. Cez konkretisticky ladené verše o popoludniach v dedinských krčmách s nekonečnými rozhovormi a podobizňou Františka Jozefa na stene.  vnímame vzkriesenie mýtu o priestore, ktorý nasal čas ako hubka. Halič, bývalá križovatka kultúr dýcha ozveny minulosti; nesporne momentálne provincia kľačí v údive nad rozľahlosťou vlastného vnútra.

Beznádej tvrdej reality prestrihávajú pásy hmly, cigár, cigariet a alkoholových výparov. Je to kraj Haličských obrázkov Ivana Franka, dejisko ironických Haškových poviedok, miesto zrodu hrdinského fantasyalkoholika Jakuba Vandrovca, kráčajúceho v poviedkach Andrzeja Pilipiuka po výmoľoch cesty s vedrom samohonky v ruke a s atómovou hlavicou pod pazuchou na cintorín, aby tam rýľom pozabíjal komunistické zombie.

Toto všetko nie je Stasiuk. Ibažeby… iba ak cez ozvenu, dotyk, odkaz, len veľmi decentne aluzívny, podaný tak, aby si za odbehnutie od textu mohol čitateľ, nie autor, ten sa priamo neopiera o žiadne prototexty; nemôže predsa za nadpriemernú citlivosť voči časopriestoru, ktorý zhutnene podáva v množstve odtieňov.

Haličom Stasiuka blúdi večne živý Kostlivý a žlté psy neurčitej rasy. Bez zámlk expresionizmu či novoromantického košatenia. Prosté konštatovanie, asociácie sa spustia na povel. V kraji na tri dohodenia kameňom od Krakova, centra histórie, filozofie, kultúry, politických protipohybov nenájdeme nič z predošlého, takže merateľnosť priestoru zotrime zo stola spolu s odtlačkami švábích telíčok. Vyžeňme z pamäti aj Bruna Schultza.

Do ticha neviditeľných stôp svojich postáv našľapuje autor. Čítam ho zrkadleného na pozadí iných JEHO textov, ktoré mi splynuli, lebo Stasiuk sa prekračuje, prelína a dopĺňa, avšak neopakuje. V zbierke v slovenčine doposiaľ nevydaných esejí Cestou do Babadagu (knižka získala najvýznamnejšiu poľskú literárnu cenu Niké) sledujem obrazy Slovenska, Slovinska, Albánska, Rumunska, východného Maarska, Moldavska. Kroky po hranici medzi východom a západom – ktorá sa tiahne i Haličom –  po ešte nezahojenej rane prázdnoty po vyhubení židovstva a migrácii celých kultúr (rana zaschla, no nezmizla). Stasiuk mi bez vysvetlenia priamo podáva vo svojej javovosti termín Medzieurópa, ktorý sa mi pritrafil v už neviem ktorej eseji odborného časopisu a bol presne o tomto pocite priestoru a času. Pocit časopriestoru je to najpresnejšie, čo dokážem povedať o zakúšaní Stasiukových textov.

Autor sa v nich vkladá  celou váhou túlavosti do hliny a ja cez neho vidím Edwarda Stachuru a noci prečkanoprefilozofované vo vlakoch s gitarou, či preležané v poli za mestom, mimo mesta vo vákuu; prechádzky rannými mestami a dedinami, rozhovory s bezmennými rôznych postáv povolaní i ničnerobení.

Stasiuk cestuje sám, bytostne originálny, no hľadajúc spoločnosť naráža na množstvo v okolitom ukrytých spriaznených entít, ktorými si čitateľ nevdojak a nesprávne pomáha, aby sa dohrabal do stavu pre neho znesiteľnej dourčenosti ; Stasiuk v Haliči, Olga Tokarczuková v Sudetoch, obaja píšu imaginatívnu prózu, ale je to zasa iba slepá ulička literárnohistorickej logiky, môžete si dýchnuť aj Przerwu Tetmajera a nedostanete sa ďalej, napokon, nieto kam. Poviedky kĺžu ponad svoje hranice do väčšieho útvaru s neurčitoneurčeným tvarom. Nepýtajte sa ma, o čom to je, je zločin trhať muchám krídelká a textom tajomstvá. Usaďte sa na rozvŕzganú stoličku, odhoďte metonymie do pohára s pivom alebo sódovkou, sledujte klesavosť peny a porovnajte s koeficientom  praskavosti sódovkových bublín; ak ste zúfalí, kúpte si lízanku;

dofrasa, inteligentný čitateľ nemôže predsa priznať javovú skutočnosť priezračného sveta novomýtu, v ktorom sa všetko deje zakaždým po prvýkrát, nevedno ako, no: hoci škovránok spieva zakaždým, vždy je iný a olepený stôl v knajpe dýcha čistotou slova. Ktoré sa nebojí hĺbok naturalizmu ani výšok estétstva, jednoducho je v celej svojej zložitosti poeticky konkrétne a reálne farebné, magický poetizmus motýľa rozrazil krídlami nesvoju zásuvku stola a uletel, rozbehnite sa za ním a čítajte si.

Miloš Ferko

 

 

 

My zdjes´ emigranty

Vydavateľstvo W.A.B., Varšava 1995

 

Začiatok tohto z hľadiska väzby diétneho románu je vložený do časového pásma konca osemdesiatych rokov, ktoré pre mnohých ľudí, žijúcich dovtedy za železnou oponou, znamenali vykúpenie z pazúrov totality východného bloku. Konečne mohli rozprestrieť krídla a zrealizovať, niektorí viac, iní menej, svoje dovtedy utajované túžby a plány.

Aj Manuela Gretkowska sa rozhodla opustiť rodnú hrudu. Nie ani tak kvôli tajným plánom, skôr preto, že: …Ďalší rok v krajine by bol na nevydržanie. Len toľko… Mnohí spisovatelia v tomto období sa rozhodli, či už dočasne alebo natrvalo, uprednostniť život v emigrácii, len aby nemuseli znášať pomalý prechod od socializmu ku kapitalizmu, aby sa nemuseli dívať na miesta, ktoré im nedávne obdobie smutne pripomínali, aby sa nemuseli stretávať s ľuďmi, ktorých mentalita rokmi poznačená komunistickou ideológiou sa zmietala v spleti nových, často ešte utopickejších a byrokratickejších pravidiel.

I spisovateľský štýl autorky románu sa akoby utrhol z reťaze, slobodne rozprestrel krídla, a konečne môže voľne vyjadrovať svoje myšlienky a pocity bez cenzúry, hoci na vlastnej koži ju (vďakabohu) nikdy nepocítila. Preto čítajúc jej diela si možno mnohí budú zakrývať oči, uši, a ktovie čo ešte, možno sa niektorí budú cítiť urazene, budú sa pohoršovať, možno zatvoria knihu, alebo ju hodia do odpadkového koša, či pôjdu reklamovať do kníhkupectva. A možno to budú práve tí ľudia, ktorí sa ešte stále nepreorientovali na novú vlnu myslenia – slobodného. V každom prípade surrealistické, miestami až perverzné, bezprostredné nekonvenčné vyjadrovanie prinieslo autorke nálepku škandalóznej spisovateľky. Táto knižka však ani zďaleka nie je taká poburujúca (svoje prudérne pocity si preto radšej nechajte na neskôr). Možno aj preto, že je to jej prvotina a Gretkowska ešte nevie, čo si voči čitateľskej i nečitateľskej verejnosti môže dovoliť.

Hlavnou hrdinkou je študentka, ktorá je nositeľkou istých biografických čŕt autorky. Pôvabná, nenáročná a veľmi inteligentná dievčina, sympaticky nezávislá, rozlietaná, slobodná, a popritom vkusne zakomponovaná do parížskych uličiek a kaviarničiek, ktorá vzbudzuje súcit neustálym túlaním sa po ošarpaných bytíkoch, zlou životosprávou a neutešenou finančnou situáciou. Ona sama si to však veľmi nepripúšťa. Venuje sa štúdiu antropológie, vysmieva sa z pomýlených hodnôt tamojších ľudí, stretáva sa s mnohými inými študentmi a prišelcami z najrozličnejších krajín, poukazuje na politické a kultúrne odlišnosti rôznych národov a spoznáva inú kultúru ich očami: …- Ty vieš strieľať? Veď si vždy hovorieval, že ako študent farmácie si v horách liečil ranených. – Nerob si srandu, – Rastman sa takmer urazil,  – v Afganistane vie každý muž zaobchádzať so zbraňou!… Preto knižka nesie názov „My zdjes´emigranty”. Premieľajú sa tu mnohé osudy ľudí, emigrantov z Poľska, Nemecka, Rumunska, Čiech, Afganistanu, Ruska, Izraela, Číny atď., a spolu rozoberajú zložité psychologické „niekedy až psychiatrické otázky” alebo sem-tam len tak nezáväzne konverzujú pri vínku. Hoci na začiatku tvrdí, že aj ona ušla z Poľska, nezabúda na domov, rada o ňom rozpráva a odpovedá na „nesmrteľnú otázku” – Aké to Poľsko vlastne je?

 

Najmä v druhej polovici svojho románu sa autorka zaoberá symbolikou. Vyžíva sa v symboloch, analýzach, logických i absurdných úvahách. Je taká dôkladná, že dokonca používa prepis slov v nelatinskom písme: napr. židovské pojmy prepisuje v hebrejčine a potom udáva ich význam, prípadne pridá aj výklad o slovíčku. Často používa skôr neštandardný slovník – spisovný, ale mnohé pojmy by laik musel hľadať v Slovníku cudzích slov: pertraktácia, divagácia, vivisekcia, kontemplácia… tie v bežnej konverzácii pravdepodobne nepoužívate, však?

 

Za predmet svojej doktorandskej práce si zvolila tematiku kultu lebky v stredovekom období. Vďaka svojim úvahám o nových poznatkoch zabŕdne i do záležitostí, ktoré možno obyčajnému človeku ani na um nezídu, a až pri čítaní My zdjes´emigranty sa zamyslí nad tým, či Krištof Kolumbus nemohol byť Žid, a prečo vlastne nazval objavenú pevninu San Salvador, čo má spoločné státie na streche domu s prostitúciou, kde pramení potreba niektorých jedincov dopĺňať si jedálniček o ľudské mäso, alebo sa dozvie to, o čo sa zaujímala babka Paula Gaugina, či kuchársky recept ako si pripraviť psa, čo má spoločné Mária Magdaléna s Artemis, čím sa líšia poľské myši od tých parížskych, prečo sa knihy sv. Bernarda čítajú skvele, alebo prečo sa Poliaci k Francúzom správajú ako k deťom, ale zároveň ich obdivujú. A mnoho iného.

Kniha je napísaná formou denníka, resp. občasníka, konkretizuje pre hrdinku viac či menej významné dátumy – napr. príchod do Paríža, prijímačky na Ecole des Hautes Etudes Supérieures, sťahovanie, prázdniny, keď sa vydáva hľadať nejaké dôveryhodné historické pramene pre svoju doktorandskú prácu, odovzdanie práce atď. Vyjadruje sa väčšinou spisovne a erudovane, ale občas, v toku neviazanej konverzácie, jej vyletí nejaký ten slangový výraz – čo nie je na škodu najmä pre tých, ktorým poľština ako jazyk nie je cudzia, a ktorí si svoju slovnú zásobu pri čítaní knihy, ktorá zatiaľ do slovenčiny nebola preložená, celkom slušne obohatia.

V každom úryvku zo študentského života hlavnej postavy cítiť autorkin ľahký a pôvabný zmysel pre humor, miestami morbídny: …hlúposť Francúzov neospravedlňuje ani Veľká francúzska revolúcia, ani svojho času vyčíňajúce pohlavné choroby, keďže nechápu ani svoju tak jednoduchú a zjavnú demokraciu. … Trochu pripomína ten, ktorý slovenský čitateľ dôverne pozná z kníh Maxima E. Matkina. Nepochybujem o tom, že knihu zhltnete na jeden šup a dobre sa pri nej pobavíte. Toto útle dielko je hodné prečítania.

Veronika Harmatová

 

 

 

 

Fakty o Darwinovi, podnety z darwinizmu

EVOLÚCIA V PRÍRODE, REVOLÚCIA V MYSLENÍ

Od teologických dogiem k logickým záverom

 

CHARLES DARWIN: CESTA PRÍRODOVEDCA OKOLO SVETA

CHARLES DARWIN: MÔJ ŽIVOT

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava rok

 

Bola raz slávna cesta malej dvojsťažňovej plachetnice Beagle okolo sveta v rokoch 1831 až 1836, ktorá priniesla veľké poznatky o vzniku druhov v procese evolúcie preto, že hostila na svojej palube mladého prírodovedca Charlesa Dar­wina.

Z mladého CHARLESA DARWINA (1809 – 1882) sa počas plavby okolo sveta sformoval bystrý pozorovateľ a dôsledný zapiso­vateľ svojich pozorovaní. To prvé je dôsledok talentu, to druhé dôsledok disciplíny. Zapisovateľská disciplína napo­kon priniesla svoje ovocie. Vďaka tomu, že Darwin všetko od­pozorované písomne zachytil do svojho denníka, získal tak obrovské množstvo poznatkov, z ktorých poniektoré boli veľkou inšpiráciou pre budúcu kryštalizáciu Darwinovej evolučnej teórie, pre fortifikáciu prírodovednej filo­zofie, pre odčlenenie reálneho od mýtického.

Darwin nerozlišoval pozorovania na významné a menej výz­namné. Pochopil, že význam poznatkov sa ozrejmí až pri ich budúcom logickom vyhodnocovaní, pri zapracúvaní do systémov a po ich obhájení v diskusiách na vedeckých konferenciách. Ako keby pracoval s vedomím (alebo aspoň s tušením), že všet­ko so všetkým súvisí, i keď nie všetko rovnako významne a rovnako bezprostredne. Ako keby tento na palube plachetnice ešte amatérsky prírodovedec a študovaný anglikánsky teológ si intuitívne osvojil princípy dialektického materializmu!

Jeho výhodou boli aj znalosti z geológie. Poznať geologický podklad, porozumieť jeho pôvodu a vývoju znamená poz­nať javisko, poznať scénu pre vývoj rastlín a živočíchov, teda flóry i fauny. Darwinovou silnou zbraňou bolo toto VEDOMIE SÚVISLOSTÍ, v ktorom mladý prírodovedný amatér vyso­ko prevýšil nejednu vtedajšiu oficiálnu prírodovednú osob­nosť, uväznenú v statickom a teologickom videní prírodných javov.

 

TRPASLIČÍ STAVITELIA SÚŠE

Na plavbe okolo sveta Darwina fascinovali koralové štruktúry, utvárané rôznymi typmi koralových útesov. Práve v tejto problematike sa stretávali jeho záujmy a poznatky geologické so záujmami a poznatkami zoologickými, lebo vá­pencové ostrovy a bariéry koralového pôvodu sú výtvorom obrovského množstva malých, prisadnutých morských živočíchov zvaných koraly. Koraly vytvárali pevninské útvary v akoby nekonečnom toku času miliónov a miliónov rokov. Mohli by sme povedať, že trpaslíci v nepredstaviteľne rozsiah­lych časových dimenziách vybudovali kúsky pevniny.

Ktože sú tí stavitelia? Ide o mechúrniky polypového tva­ru, ktoré si vytvárali a dodnes vytvárajú ochrannú a opornú vonkajšiu kostru z vápenca, menej často z rohoviny. Sú to slabučké, mäkučké, jemné a ľahko hynúce koralové polypy, nazývané aj „rastlinnými živočíchmi”, pretože ich vonkajšie ko­stry pripomínajú často stromy či iné rastliny. Ich latinský názov Anthozoa zasa zdôrazňuje, že tieto koraly sú čosi ako „živočíšne kvety”.

Nuž a tieto drobučké tvorčeky po svojej smrti zanechávajú čosi ako veľký pomník v podobe svojich vápencovým tmelom pozliepaných vápenatých kostier. Táto symbióza geológie so zoológiou očarila Darwina nielen svojou zvláštnou tvo­rivou funkciou, ale aj výslednou krásou koralových bariér a atolov. Darwinova teória o vzniku týchto útvarov v mori je podnes platná a predstavuje jeden z jeho najdôležitejších a najoriginálnejších prínosov do pokladnice prírodovedy.

 

ZAHRYZNUTIE DO JABLKA POZNANIA

Na palube plachetnice, pri skúmaní odobratých vzoriek prírodnín a písaní denníka, skrslo v hlave mladého, amatér­skeho prírodovedca sprvu akési nejasné podozrenie. Zatiaľ išlo len o nesmelé zahryznutie študenta teológie do jablka poznania zo zaká­zaného stromu. Kým sa vymanil z TEOLO­GICKÝCH DOGIEM a dopracoval k LOGICKÝM ZÁVEROM, uplynulo nie ­žeby veľa týždňov a mesiacov, ale priam veľa rokov, ba v zmys­le precizovania až desaťročí. Darwin veľmi pedantne formuloval svoju evolučnú teóriu premeny druhov prostredníctvom mechaniz­mu prírodného výberu. Dosiahol to zhromažďovaním dôkazov, postupným vyvracaním pochybností a upevňovaním svojho presvedčenia o premenlivosti druhov a naostatok jeho dobudovaním do ucelenej evolučnej teórie. Nuž a tá s určitými „dobrúseniami” platí podnes.

Pre súbornosť a presvedčivosť evolučnej teórie bola Darwinova dôkladnosť, realizovaná bez ohľadu na utekajúce roky, do­zaista veľkou výhodou. Ale z hľadiska prvenstva vo sformulova­ní teórie prírodného výberu veľmi riskoval! Vlastne až v ok­tóbri 1838, teda dva roky po zavŕšení plavby okolo sveta, mu pri čítaní Malthusovho spisu ESEJ O PRINCÍPE POPULÁCIE zišlo na um, že priaznivé odchýlky v stavbe organizmov budú mať sklon k tomu, aby boli zachované a nepriaznivé zasa k tomu, aby boli ničené. Nuž a výsledkom tohto procesu bol vznik no­vých druhov. Náhle mal k dispozícii objasňujúcu teóriu, no aby sa vyhol predsudkom, nenapísal o tom ani riadok. Až v júni 1842 napísal stručný náčrt svojej teórie, ktorý rozšíril roku 1844. Teda až osem rokov od dokončenia plavby prvý raz dôklad­ne písomne sformuloval svoju teóriu. Nuž Darwina veru nik ne­môže obviňovať z povrchnosti a unáhlenosti!

 

NA SCÉNE – SPOLUOBJAVITEĽ!

Keď som napísal, že dôkladné zbieranie a vyhodnocovanie materiálu na dôkazy evo1učných premien organizmov bolo veľkým rizikom z hľadiska prvenstva vo sformulovaní teórie prírodného výberu, lebo pohltilo kvantum času, musím pripomenúť, že riziko sa stalo realitou. Darwin svojou dôkladnosťou, akú v jeho prípade neslobodno si zamieňať s pomalosťou, nadobudol – spoluautora evolučnej teórie! Tým spoluautorom a spoluobja­viteľom bol sir ALFRED RUSSEL WALLACE (1823 – 1913), britský prírodovedec a cestovateľ, ďalší autor myšlienky o prírodnom výbere ako metóde evolúcie, ktorý nezávisle od Darwina napísal dielo o vzniku druhov. Navyše svojím dielom o zemepisnom roz­šírení živočíchov z roku 1876 sa stal zakladateľom evolučnej zoogeografie.

Žiada sa rýchlo dodať, že obidvaja vedeckí velikáni prijali svoje spoluautorstvo veľmi korektne, uznanlivo, so vzájomnou úctou, ako sa na veľké osobnosti vedy patrí.

Je zaujímavou skutočnosťou, že Wallace prišiel na myšlienku prírodného výberu počas choroby, keď pri bádateľských cestách po Malajsku polihoval sužovaný kráľovnou chorôb, maláriou. Vtedy jeho pozornosť neodpútavalo prenikanie nebezpečnou džungľou a riešenie praktických problémov, myseľ sa mohla kon­centrovať na teoretické koncepcie. Podobne Charles Darwin vo svojom životopise priznáva, že mnohé teoretické otázky for­muloval počas svojich chorobných stavov, pripútaný na lôžko, keď sa nezaoberal praktickými činnosťami, zberateľstvom prí­rodnín, mikroskopovaním, pitvaním, zapisovaním pozorovaní, exkurziami a diskusiami.

 

ZÁHADA DARWINOVEJ CHOROBY

A príležitostí na premýšľanie na lôžku, alebo aspoň v kresle, bolo veru neúrekom! Darwin často chorľavel, spomína to aj vo svojom životopise, ale vtedajšia medicína nevedela diagnostikovať jeho chorobu. Až dnešná, moderná medicína – zdá sa – vyriešila túto záhadu.

Keď sa mladý Darwin vrátil z cesty okolo sveta, jeho zdra­votný stav sa ustavične zhoršoval. Sužovala ho únava, mával žalúdočné ťažkosti, kruté bolesti hlavy a depresie. V priebehu štyridsiatich rokov navštívi1 až dvadsať lekárov, ale ani je­den z nich mu nepomohol. Až v ďalšom storočí, dávno po Darwinovej smrti, roku 1959, špecialista na tropickú medicínu SAUL ADLER napísal, že tvorca evolučnej teórie zrejme trpel Chaga­sovou chorobou, vyvolanou prvokom Trypanosoma cruzi. Túto chorobu prvý raz opísali roku 1909, teda 27 rokov po Darwi­novej smrti. Počas života slávneho účastníka plavby lode Beagle lekári túto chorobu nepoznali, a teda ju ani nemohli liečiť.

Ďalší odborníci predložili iné verzie chorôb, vrátane zvláštneho typu úzkostnej poruchy. Najnovšiu a azda aj najzaujímavejšiu verziu vyslovili lekári z Chile. Podľa nich Dar­win trpel Crohnovou chorobou – enteritis regionalis, čo je zá­palové črevné ochorenie, ktoré postihuje rozličné úseky čreva. Steny čreva zhrubnú a tvoria sa v nich vredy. Choroba sa pre­javuje prudkými bolesťami brucha, hnačkami, zvýšenou teplotou a kožnými ťažkosťami, má kolísavý priebeh a vlečie sa po celé roky, čo by zodpovedalo Darwinovmu prípadu.

A keď sme už pri téme „myslenie pri znehybnení”, hodno spomenúť, že Darwin si poťažkal na svojich kritikov, ktorí o ňom vypisovali, že je síce bystrý pozorovateľ, ale chýba mu pre­nikavé myslenie. Na adresu tohto zlomyseľného bludu napísal vo svojom životopise tieto riadky: „Nemyslím si, že by to bo­la pravda, pretože kniha O PÔVODE DRUHOV je postavená ako jed­no veľké dokazovanie a usudzovanie od začiatku do konca a presvedčila nemálo schopných ľudí. Nemohol by ju napísať niekto, kto by nemal určitú silu myslenia.”

Rád pripomeniem, že väčšina Darwinových vedeckých kníh bola vtedy, v 19. storočí – povedané dnešnou terminológiou – bestsellermi, vypredanými počas niekoľkých dní, ak nie niekoľkých hodín! Kamže to smerujeme, ak dnes sú „bestsellermi” výroky manželov Mojsejovcov?

 

MOTÝĽ AKO SKVELÝ ARGUMENT

Nádherným príkladom účinnosti prírodného výberu výhodných odchyliek od pôvodnej formy je prípad motýľa drsnokrídlovca brezového (Biston betularia) na britských ostrovoch. Tento mo­týľ je charakteristický svojim polymorfizmom. Takto nazývame jav, keď nejaký organizmus sa vyskytuje vo viacerých formách. Nuž a tento motýľ vytvára dve formy: základnú so striebristo bielymi krídlami s čiernymi škvrnami a druhú, čiernu, tzv. melanickú formu. V priemyselných oblastiach Veľkej Británie sa zvýšil výskyt čiernych, čiže melanických odchyliek od pôvodnej, podstatne svetlejšej formy. Čierna forma bola v čase svojho objavenia roku 1849 veľmi vzácna, ale na konci 19. storočia sa stala najbežnejšou formou vo výrazne priemyselných oblastiach okolo Manchesteru a Liverpoolu. Pokiaľ boli v čis­tom ovzduší kmene stromov pokryté lišajníkmi, základná forma so striebristo bielymi krídlami, akoby posypanými čiernymi škvrnami, opticky splývala s farbou lišajníka. Bolo to skvelé maskovanie na ochranu pred hmyzožravými vtákmi, keď tieto motýle počas dňa odpočívali na kmeňoch stromov pokrytých li­šajníkmi. Keď však v dôsledku priemyselného znečistenia li­šajníky odumreli a kmene stromov začernili sadze z fabrických komínov, čierna, teda melanická forma sa stala oveľa výhodnej­šou, lepšie maskovanou pred hmyzožravými vtákmi. To postupne viedlo k ubúdaniu pôvodnej, svetlejšej formy a pribúdaniu tmavých mutantov, tmavých odchyliek v populácii týchto motýľov. Podobný vývoj pozorovali aj u iných druhov motýľov, zva­ných mory, ba aj u iného hmyzu a niektorých pavúkov. Tento zaujímavý jav sa nazýva priemyslový melanizmus a zaznamenali ho aj v niektorých oblastiach Severnej Ameriky a v kontinen­tálnej Európe, najmä v Porúrskej oblasti.

Je to nádherný príklad, výrečný argument, presvedčivý dôkaz o vplyve prostredia na premenlivosť organizmov, na evolučný vývoj v prírode, založený na kombinácii premenlivosti organizmov a jej zhodnotenia v prírodnom výbere pri zmenenom ži­votnom prostredí. Je iróniou osudu, že tento dôkaz, ktorý Dar­win tak naliehavo potreboval, nebol ešte známy v čase prvých vydaní jeho knihy „O pôvode druhov”. V tom čase sa totiž me­lanické formy zjavovali ešte iba ojedinelo.

 

LOGICKÉ ÚVAHY A POCHYBNOSTI

Ak by sme pripustili, že organizmy stvorila nejaká nadpo­zemská, vesmírna, vysokokreatívna božská bytosť, či skôr duch, potom by sme museli pripustiť aj to, že v rozličných geografických izolátoch – napríklad – na jednotlivých galapágskych ostrovoch, vyznačujúcich sa odlišnými formami živočíchov – táto stvoriteľská sila tvorila postupne, na etapy, ďalšie a ďalšie odchylné výtvory.

Alebo iný príklad. Ak by sme pripustili kreatívny akt ta­kéhoto Stvoriteľa s dokonalými etickými a estetickými normami a ideálmi, potom sa ťažko zmierime s niektorými drastickými výjavmi v boji o život, keď silnejší požierajú slabších, mäsožravce žerú bylinožravce. Pri týchto aktoch strieka krv, ozývajú sa nezriedka zvuky hrôzy a stony bolesti, navyše zabíjanie spôsobuje obetiam veľkú fyzickú bolesť. Tieto akty a fakty sú veľmi vzdialené rajskej idyle!

V týchto súvislostiach spomeniem ešte dvojaké požieranie koristi hadmi. Jedovaté hady svoju korisť najprv usmrtia, prí­padne paralyzujú jedom, až potom ju požierajú. Lenže užovky pohlcujú svoju korisť postupne, relatívne pomaly sa na ňu ako­by nasúvajú, požierajú ju vlastne zaživa. Prečo tento krutý a neestetický spôsob „stravovania”? Vari by Stvoriteľ, autor kódexu zvaného Desatoro, duch s vysokým kreatívnym, etickým a estetickým kvocientom, zvolil takýto krutý spôsob? Keď si však za pôvodcu týchto javov dosadíme slepý, pragmatický, bezcitný výber, založený na mechanizmoch výhodnosti, rozpaky miznú. Prestaneme sa čudovať, hoci nás to, samozrej­me, nemôže nadchýnať. Krutosť prírody môžeme len akceptovať ako mechanizmus, ktorý nemôžeme ani zrušiť, ani ovplyvniť.

 

POĎAKOVANIE S POCHVALOU

Treba pochváliť Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov za odvahu vydať Darwinove spisy v čase a v názorovej klíme, keď na Slovensku panuje predstava o dobrotivom starče­kovi s gloriolou okolo hlavy, ktorý pred nedeľňajším odpočinkom, počas predchádzajúcich šiestich dní týždňa stvoril kom­plexne všetko okolo nás i ďaleko od nás (vrátane nás samotných) v definitívne nemennej a geniálne dokonalej podobe. Naskutku odvážny edičný čin!

MILAN KENDA

 

 

Štefan Konkol: Pohrobok

Ikar, Bratislava 2008

 

Anglickí a americkí autori 20. storočia nadviazali na tradíciu mýtov, legiend a rozprávok. Hrdinská fantastika (Heroic Fantasy) patrí k najobľúbenejším subžánrom populárnej literatúry v USA aj v Európe. Jej popularitu podporuje film, televízia aj počítačové hry. Štefan Konkol je v súčasnosti jej najlepším autorom na Slovensku. Jeho román charakterizujú viaceré prvky – mýtický princíp iniciačnej cesty, mladý hrdina, zápas dobra proti zlu, nebezpečné dobrodružstvá v exotickom prostredí, fantastické ozvláštnenie paralelným svetom a fantastickými bytosťami.

Autor spojil fantastické ozvláštnenie s realistickým prístupom v nadčasovom príbehu človeka, ktorý vezme svoj osud do vlastných rúk. Hlavného hrdinu vedú k dospelosti dobrodružstvá, ktoré ho zocelia, aby prekonal obmedzenia svojho “domáceho sveta”. Talentovaného a usilovného, ale fyzicky slabého žiaka Ríša z Bratislavy šikanujú spolužiaci aj primitívny otčim, ktorý navyše týra jeho matku. Prechod do rozprávkového sveta je pre chlapca vítaným únikom do života v drsnom paralelnom svete, ktorý zmení slabého bojka na odvážneho bojovníka. Zbraňami našej civilizácie pomôže „domorodcom” pri porážke armády Temného pána.

Syntéza hrdinskej fantastiky s mládežníckym dobrodružným románom v Mayovej a Vernovej tradícii prisľubuje Pohrobkovi záujem publika. Dôležitejšia je však iná podobnosť – živý a transparentný štýl. Svižný text plynie hladko, dynamizujú ho dialógy a monológy postáv, autorské opisy upútajú informačnou hodnotou vecných údajov. Dramatický dej funkčne podporujú opisy a úvahy. Postavy sú primerane charakterizované priamou rečou, autor dokonca naznačil vlastný dialekt trpaslíkov. Štefan Konkol sa úspešne vyrovnal so známym problémom populárnej literatúry, ktorým je hodnovernosť postáv. Azda mu pomohli bohaté životné skúsenosti a lekárska profesia. Ríšo, jeho matka aj otčim sú živí ľudia, nie čiernobiele figúrky. Postava Ríša má predpoklady osloviť širšie publikum, než len dospievajúcich chlapcov.

Netvora nemožno poľudštiť za istú hranicu tak, aby sa nestal človekom. Elfi a škrati Konkolovho paralelného sveta sú tým, čím majú byť – fantastickými bytosťami. Autor ich familiarizuje dostatočne na to, aby ľudskými črtami upútali záujem publika.

Príbeh pôsobí hodnoverne a zaujímavo vďaka dôsledne overeným geografickým, technickým a iným vecným detailom. Opisy života v súčasnej Bratislave sú realistické, ale je zrejmé, že autor videl tiež džungle a savany, že ázijské bojové umenie nemá odpozorované z televízie ani vyčítané z beletrie, ale sám ho dobre ovláda. Konkol nie je odkázaný na sprostredkované poznatky o reáliách. Autentické vedomosti autora, ktorý desiatky rokov žil vo v exotických krajinách ako Austrália či Japonsko a mnoho iných navštívil, dodávajú románu nevšednú presvedčivosť.

Kapitoly sú prehľadne členené na časti;  v každej kapitole poskytuje aspoň jedna z nich čitateľovi nový pohľad na dej alebo ho uvádza do nového sveta. Premyslená kompozícia účelne používa techniku filmového strihu. V rozprávaní sa striedajú hľadiská viacerých postáv príbehu, ľudských aj fantastických. Vnútorný monológ dokresľuje charakteristiku postáv a zároveň dopĺňa naráciu. Príbeh tým získava väčšiu plastickosť. Orientáciu vo fantastickom príbehu, založenom na princípe dobrodružnej cesty, uľahčuje podrobná mapa: čitateľ má imaginárne krajiny, ktorými putuje Ríšo so svojím sprievodom, doslova pred očami. Jazykovo a štylisticky prepracovanému rukopisu zodpovedá pekná knižná úprava. Pre ilustráciu na obálke bola výborná Martina Pilcerová určite dobrou voľbou.

Profesionál Konkol verí v poctivú prácu, v spisovateľské remeslo v tom najlepšom zmysle: zosúladil so žánrom fantáziu, životnú skúsenosť a hodnovernosť. Pohrobok je pôvabné, čitateľsky pútavé dielo, mimoriadne v súčasnej slovenskej populárnej fantastike. Neprekvapil by ma úspech prekladu na zahraničných trhoch.

Ondrej Herec

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.