CDotyky
BEST OF HUDBA.SK – Hudba.sk – 2008
Zaujímavý a netuctový výber toho najlepšieho, čo za ostatné roky ponúkol hudobný portál www.hudba.sk. Takto stručne „jednovetne” by sa dalo charakterizovať CD s názvom BEST OF HUDBA.SK. V podstate neznáme mená, neznáme kapely, ktoré majú relatívne slušnú šancu preraziť, nielen na slovenskom hudobnom poli, nakoľko pár skupín sa prezentuje aj dobre zvládnutou angličtinou. Veď čo, keď môžu vo svojej na výsosť výsostnej „angličtine” spievať rozliční dymový čarodejníci z Jamajky, tak prečo by občas nemohol po anglicky zanôtiť aj hôrny slovenský junák, či švárna slovenská deva.
Takže cédečko ponúka 14 rôznych piesní, 14 kapiel, 14 interpretov od mladých až po zrelých hudobníkov a hudobníčky, ako napríklad speváčku M. Vitekovú, ktorá sa predstavila ako príjemná, temer šansonierová speváčka i textárka v už „mamičkovsko-babičkovskom” veku. Ďalej treba spomenúť kapelu Jeronimos Machines z Košíc, s piesňou Step Outside, ktorá je skutočne príjemným prekvapením, žiada sa napísať až lahôdkou. Zdravo dravý gitarový riff, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani kapely ako Pearl Jam, či Alice in the Chains – zasvätení už vedia, kamže mierime, a veru – ich už známi susedia z No name by sa mohli podučiť, že dobre vyvážená gitarová kompozícia nemusí hneď trhať svojím tlakom uši poslucháčov, ale dá sa harmonicky vystavať až k sólovému výstupu na „strunový” vrchol. Taktiež interesantná „Krylovka”, či „Nohavicovka”, v podaní interpreta Richarda Gaža, z ktorého piesne Máš len to, čo si dal cítiť zrelú umelecko-textársku a aj hudobnú invenciu.
Summa summarum hodnotíme počin www.music.sk nanajvýš pozitívne, pretože prináša skutočne pestrú a kvalitnú pôvodnú hudobnú produkciu, ktorá osloví každého poslucháča, ktorý vie. Je veľmi potešiteľným zistením, že napriek osprostievaniu národa z rozličných „hudobných” súťaží, ktoré majú s hudbou asi toľko ako astronaut s bublifukom, sa na Slovensku vytvára kvalitná hudobná produkcia.
Bratři Ebenové – Chlebíčky – Sony/BMG 2008
Bratia Ebenovci nevydávajú platne vôbec často, o to viac túžobne sa na ne čaká, keďže všetci traja majú zrejmý muzikantský talent od Boha, presnejšie po otcovi Petrovi Ebenovi a strýčkovi Iljovi Hurníkovi, ktorí boli obaja známi a renomovaní hudobní skladatelia. Album vychádza po 6 rokoch od toho minulého a zatiaľ to vyzerá tak, že bude minimálne rovnako úspešný ako ten minulý – Já na tom dělám (ocenený Českým Anjelom ako najlepšia platňa roka), a hádam sa dočká aj nejakého toho kovu, či ocenenia kritiky, keď už teraz je jednou z najpredávanejších noviniek. Jediným textárom i autorom hudby je Marek Eben, ale na hudobných aranžmánoch sa podieľali isto všetci bratia, ktorých hra na jednotlivých nástrojoch sa nedá nazvať inak ako precíznou, excelentne zvládnutou a veľmi inteligentnou, pretože hrajú iba presne toľko, koľko potrebujú. Kritici nazývajú piesne Ebenovcov mestským folkom, prečo nie, ide však „iba” o neobyčajné, nezvyčajne vystavané, inteligentné piesne, postavené na satirických, ironických a jemne absurdných textoch, ktoré si robia srandu pokojne celkom zo všetkého. Ale napriek tomu sa na platni objaví aj skladba, čo presne reflektuje dobu socializmu, hovorí o medziľudských vzťahoch, či perla Houston, akási svojská, skoro filmová paródia na lety do vesmíru. Ťažko povedať, ktorá z piesní je najlepšia, každá je totiž iná, svojská, plná hudobných i textárskych nápadov, ktoré potešia každého človeka, čo je už unavený zo všetkých tých popových hviezdičiek a hviezd, po ktorých zostane možno jedna pieseň a trošku smradľavej voňavky v nevyvetranej šatni. Ebenovci sa so svojimi albumami nikdy nikde neponáhľajú, robia si hudbu pre radosť, pre seba, mimo času a mimo hudobných štýlov. Podobná muzička sa počúva rovnako príjemne, ako keď si pustíte povedzme Stinga, či Gabriela. Na rozdiel od uplakaných, prvoplánových odrhovačiek typu No Name by som túto hudbu rád počul niekde v rádiu, keďže dokazuje, že aj s minimálnym nástrojovým vybavením, bez samplov a zázračných mašiniek sa dá dnes vyrobiť vysoko kvalitná muzika, ktorá nenudí ani po desiatom zopakovaní za deň. A videl som, že Ebenovci zahrajú svoje skladby naživo presne rovnako ako na svojom cédečku.
Judas Priest – Nostradamus – Sony/BMG 2008
Ak označím skupinu Judas Priest za praotcov heavy metalu, určite sa žiadny drsný vlasáč odetý v koži neurazí, veď táto nestarnúca skupina hrá svoju metalovú smršť už tri desaťročia. Za ten čas prešla skupina rôznymi personálnymi zmenami, keď najviac zmien bolo na poste bubeníka, no dnešná zostava: R. Helford – spev (4,5 oktávy!!!…), K. K. Downing – gitara, G. Tipton – gitara, Ian Hill – basa a Scott Travis – bicie, funguje spolu dvadsať rokov s drobnou pauzičkou, čo dáva jasnú správu o ich zohratosti, ale aj muzikantských kvalitách, či priateľstve a jednotných názoroch, čo všetko – zhrnuté a spočítané – je absolútnou nevyhnutnosťou pre vznik podobne koncepčného diela, akým je nový, dlho očakávaný dvojalbum Nostradamus. Hoci nie som ani malý fanúšik heavy metalu, sila, presvedčivosť a jednoduchá, temer operná, čistá údernosť a filmová obraznosť platne mi doslova vyrazila dych. Už na prvé počutie albumu je každému jasné, že ide o výnimočné dielo, ktoré sa vracia ku koreňom tvrdej hudby a skupina si tu vytvára vlastný podstavec pre svoju nesmrteľnosť. Hudba Nostradamusa má nevšednú silu, či už v hlase fantasticky disponovanému Helforda, ktorému rozumieť skoro každé slovo, keď čisto úplne jasno a mrazivo presne artikuluje zaujímavý text. To isté sa dá bezo zvyšku povedať o hre celej skupiny, pretože sa všetci hráči podriaďujú vzniku symfonicky znejúceho celku.
Nikto nie je prvý, príliš vpredu, neexibuje, a nikto nie je posledný, hudba je nahraná tak čisto a tak presne, až máte z nej niekedy pocit, akoby ste počúvali modernú vážnu hudbu, s tým rozdielom, že všetko je dokonale naplánované a využité na efekt, ktorý môže vyznievať aj pateticky a vyslovene obludne – pompézne, no presne taký je aj tisíckrát prerozprávaný príbeh o veštcovi Nostradamovi, čo sa pre metalové stvárnenie vyslovene ponúka. Veď ide o mystickú postavu, ktorá je roky obklopená temnou aurou tajomna a sily. Aj hudba nového albumu Judas Priest je aj o sile, ktorá priamočiaro a jasne vychádza z jednotlivo prepojených skladieb. Keď chcete, môžeme hovoriť o mágii hudby, pretože hudba skupiny je určite presvedčivou a magickou, nenechá vás vydýchnuť ani príliš nadýchnuť a vy sa ponárate do čudesného, dávneho, strateného sveta, kde cválajú jazdci z Apokalypsy, kde sa deje všetko to, čo majster Nostradamus predpovedal. Toto dvojcédečko sa dá vypočuť naraz len s veľkými ťažkosťami, keďže obsahuje také kvantum nápadov, aké majú tri-štyri platne zavedených metalových kapiel dokopy. Nostradamusa si treba vypočuť aspoň päťkrát za sebou, počas päť dní, môžeme ho vychutnávať ako veľký opus, ako americký, monštrózny megafilm. To, čím najviac Judáši prekvapia, je vysoko profesiálna koncepčná prepracovanosť, keď každé jedno sólo je vystavané v prospech celku. Keď vás zaujíma spev, máte ho tam, rovnako tak famózne sa dopĺňajúce gitary, strojovo presné a veľmi invenčné bicie a skoro nepočuteľnú basu, ktorá však určite má v hudbe miesto a skvele sekunduje bicím. Nostradamus je podľa mňa horúcim kandidátom na cenu Grammy v heavy metalovej kategórii ako platňa roka. Skupina by si to za svoje neustále, poctivé pretrvávanie v metalovej tradícii určite zaslúžila. A fanúšikovia ju určite ocenia, aj keď je to práca platňu stráviť a prijať. Nostradamus, to je nebo i peklo metalovej hudby pre každého, kto vydrží sústredene a parádne nahlas počúvať hudbu. Jej Nový zákon a aj učebnica.
John Mayer – live in Los Angeles – Sony BMG 2008
Určite nie som jediný, kto zaregistroval tohto akoby večného mladíčka na jeho bleskovej ceste nahor, k úspechu, podporenému drinou a nezvyčajne jasným Talentom. Už 13-ročný Mayer vraj skvele improvizoval na gitare, potom bol krátko poštudovať na Berklee, žil nadivoko v Bostone, kde spieval v černošských bluesových kluboch. Celá tato jeho podivná hudobná cesta za slávou tak trošku pripomína bublegumový americký sen (Bob Dylan?), ako sa z chudobného chlapca stane vlastným úsilím superhviezda. Treba ale jedným dychom povedať, že Mayer nie je len idol dievčenských izieb, alebo opustených sklamaných žien. Isteže, v priškrtenom hlase skrýva čosi z pre ucho príjemnej nostalgie Stinga, či Davida Matthewsa… Áno, aj o to ide, no John Mayer sa na tomto dvojcédečku nepredstavuje len ako spevák, skladateľ svojich piesní, ale rovnako tak, a predovšetkým, ako skvelý, univerzálny, famózne cítiaci gitarista, nehanbím sa povedať hendrixovského razenia. Práve na tomto dvojcédečku hrá nielen akusticky, či v triu, kde vždy prirodzene vyznie každá chyba hráča, alebo slabina piesne (ktorá tam ale nie je), no je schopný sekundovať aj veľkej kapele ako skutočný líder skupiny – Osobnosť. Bluesová škola, ktorú absolvoval John po malých kluboch, ho naučila pokore, feelingu a čistému jasnému tónu, veciam tak dôležitým pre skutočného bluesmana, čo si namáča brnkátko vo vlastnej krvi. A treba dodať, že keď počúvame Mayersa, aj keď ide o gitarový pop, práve v jeho hre na gitare sa skrýva tisíc otáznikov a prísľubov, kam až môže zájsť tento prirodzene muzikálny mladík, ktorý vie napísať rovnako silný popový hit, ale aj skvelú bluesovú skladbu, akú by prevzal aj Eric Clapton, a to je už nejaký pán Gitarista.
Mayerova hudba je značne univerzálna a dá sa počúvať skoro pri každej príležitosti. Aj to hovorí niečo o jej kvalite a vysvetľuje jeho obľúbenosť po celom svete. V americkom rebríčku najpredávanejších albumov Billboard 200 bol Mayer pre štyrmi mesiacmi so svojou novinkou ihneď piaty, skutočne netuším, kde je teraz a kde bude o rok-dva. A to sa mu o popularitu stará ešte aj jeho dievča – herečka Jennifer Aniston.
Joe Satriani – Profesor Satchafukilus and the Musterion of Rock – Sony/BMG 2008
Americký multiinštrumentalista (gitara, basa, klávesy, harmonika, bendžo) Joe Satriani je kultúrnou, hudbyznalou svetovou osobnosťou, verejnosťou považovaný už roky za fenomenálneho gitaristu a gitarového inštruktora. Pod majstrovým prísnym pohľadom sa potili gitarové legendy ako Steve Vai, D. Bryson (Courting Crows), Kirk Hammet (Metallica), Larry la Londe (Primus), Ch. Hunter a veľa ďalších. Joe Satriani hrával s M. Jaggerom a ako vyhľadávaný gitarový virtuóz a štúdiový hráč je podpísaný pod desiatky albumov, rocku, popu, či experimentálnej hudby. V 90. rokoch dokonca istý čas zaskakoval v Deep Purple za R. Blackmorea. Satriani je bezpochyby skvelým gitaristom, nad ktorého technikou nemo žasnú všetci, ktorí sa venujú akémukoľvek strunovému nástroju a gitare zvlášť. Ak si však pustíte dvanásty radový album toho mága-gitaristu, nemusíte byť pri kvantite a kvalite ostatnej rockovej produkcie z neho až tak nadšený, pretože neprináša okrem zvukov nič nové. Majstri gitaristi sa možno teraz urazia a povedia, že každý Satrianiho album je iný a nový. Mne sa však vidí táto platňa rovnaká, ako 7., 8., či desiata platňa, keď hlavnou devízou a zaujímavosťou Satrianiho hudby je vždy a predovšetkým len a len jeho gitara, ktorej sa všetko pekne a poslušne podriaďuje. Majstra Joea zaujíma, čo všetko sa z jeho nového modelu gitary Ibanez – JS a zosilňovača Peavey JSX dá dostať a kde vlastne sú ich hranice, ak niekde vôbec sú… Satrianiho gitara je ako vždy na novej platni absolútne dominantná a všetko ostatné je len trpený doprovod. Skladby si potom môžeme poľahky pomýliť jednu za druhú, nedajú sa zapamätať a už vôbec nie nacvičiť. Ide o zvukové experimenty na pár taktov, praktické sólové gitarové cvičenia na rôznu dobu, kde nám Satriani zas raz ukáže, čo pekné si nacvičil a aké inovátorské a nové harmonické postupy tentoraz použije. Zakvíli aj zaujímavo zaväzbí, poľahky poláska struny, vystruhne absolútny, neomylný grif. Bežnému poslucháčovi rockovej hudby môže pripadať Satrianiho produkcia asi ako nezáživný elektrický rock, kde chýba spev a nosná melódia. Sóluje sa a ešte rýchlejšie sa sóluje, bujaro brnká, kvíli… a ja som sa už pri tretej skladbe šiel unudiť na smrť.
– vaše uši + at –