Almanach 25: Próza

Radovan Potočár, 14 rokov, Levice

Vzduchovka

Okolo otcovej vzduchovky, čo visieva v komore, René chodieval každý deň. A zakaždým na ňu zablúdili jeho desaťročné očká a zakaždým si ju ohmatávali, objímali, hladkali. Ale len oči. Ruky na ňu siahnuť nesmeli, ani sa k nej priblížiť, za to by bol výprask storočia. Darmo prosíkal, darmo kľačal, darmo vzlykal. ,,Až keď budeš väčší,” vypadlo zakaždým z dospeláckych úst. A tak len Reného oči smeli zbraň čistiť a nabíjať, presne tak, ako to vždy robil otec, keď sa s puškou chystal do vinice. Nie, na žiadne dobrodružstvo, len plašiť škorce. Obyčajné, nudné vtáky.

 

August, sobota, popoludnie. René znovu stojí vo dverách a hľadí na svoj sen. Ktorý síce je skutočnosťou, ale nie pre neho. Preňho je iba snom visiacim na stene komory. Avšak dnes je to trošku iné. Rodičia súrne odbehli kamsi do mesta, mesto je ďaleko, cesta niečo trvá… a tak tu zostali oni dvaja sami. René a jeho sen. Blízko len na pár metrov, až kým sa jeho oči nezasekli v jednej strnulej polohe, kým sa nohy nepohli a ruky nevystreli v ústrety veľkému snu. Z metrov boli centimetre a z niekdajšieho sna vzduchovka v rukách. Bola o niečo ťažšia a tvrdšia, ako si ju predstavoval a aj opotrebovanejšia, ako ju videl ešte pred chvíľou. Keď pri nej len stál.

Vzduchovku zložil zo steny a opatrne si ju zavesil na plece. V hlave mu popri tom dookola dunelo: ,,Vráť sa! Nerob to! Zaves ju späť. Vráť sa!” Ale tlkot vzrušeného srdca prehlušil toto nutkanie. Z police si vzal pár brokov, len toľko, aby si to otec nevšimol a vybral

sa von. Puška i broky boli na jeho chatrnú postavu dosť ťažké, ale nie až tak, ako to napätie,

nervozita a výčitky, ktoré zvesil zo steny spolu s puškou a teraz ich musel vláčiť tiež. Spolu s nimi si potom vykračoval cez záhradu k rybníku. Tam si to konečne vyskúša. Tam mu nebude nikto nič zakazovať. Tam si vystrelí z otcovej vzduchovky. Rybník je dosť ďaleko, aby bolo niečo do dediny počuť a i nato, aby tam (dosiaľ) nerušene žili divé kačice. Ideálne miesto na takéto dobrodružstvo.

 

Pri rybníku nebolo, samozrejme, nikoho. Teda, až na Reného, pušku s brokmi a pocity, ktoré v ňom udržiavali aspoň horúce uhlíky z vatry opatrnosti. Pri brehu si pušku zložil z pleca. Vytiahol brok. Nabil. Vystrelil. Mieril to akože kamsi na kačky, ale po prvej rane, pri ktorej mal pocit, že všetka krv sa mu na okamih naliala do srdca, bol rád, že je. A ešte k tomu aj celý. I keď z úlovku nebolo nič – všetky kačky vzali krídla na plecia. Takto vystrelil a takto trafil aj druhý, aj tretí, štvrtý, piaty raz, až kým vo vačku nenahmatal svoju poslednú šancu čosi zastreliť. Svoj posledný brok. Po šiesty raz starostlivo zacielil, tentoraz na letiaceho vtáka, bola to asi holubica. I keď za normálnych okolností je trafiť pohybujúci sa objekt rozhodne ťažšie ako stabilný, v Reného prípade (berúc do úvahy jeho schopnosti a päťstrelové skúsenosti) môže byť pravdepodobnejšie, že terčový objekt sám vletí do letovej dráhy guľky, ako by mala guľka nabrať správny smer na nepohyblivý cieľ. René stlačil spúšť po šiestykrát a opäť cieľ minul. Holub zmätene zmenil smer a trepotal krídlami do bezpečia. Ale na šiesty raz to nebolo celkom bez úlovku. Z veľkej výšky sa veľkou rýchlosťou a s veľkým krikom rútil veľký tvor do neveľkého rybníka. René okamžite upaľoval preč, len telo s puškou  zostali prikované k zemi. A dokonca od strachu utiekli aj všetky pocity. Ostal tam s Reném jediný. Ten, od ktorého všetky utiekli. Strach.

Miesto dopadu nebolo od brehu ďaleko, ale určite bolo dosť hlboké (ryby tam zvyčajne dobre zaberali). Hladina sa mierne vlnila, penila a potom sa na okamih objavili veľké vzduchové bubliny. Vtom sa tvor (asi najvýstižnejšie slovo) ako blesk z jasného neba vyhodil na hladinu a dýchal, akoby sa nenadýchol roky. Rukami metal okolo seba, akoby sa

pokúšal vody zachytiť, akoby v nej bol po prvýkrát, až kým sa mu nepodarilo nahmatať breh.

Keď do rybníka padal, bol snehobiely. Albín. A ešte k tomu v tých najjasnejších šatách pod slnkom. Ani to nie je tak jasné. Teraz to však bol hotový vodník. Od pása dole bol od blata, vlasy mal plné kadejakého svinstva a riasy? Tie mal hádam aj za ušami. Vodník ako vyšitý.

Teraz už René naozaj musel utiecť, schovať sa za obrovský kmeň starého dubu a tam čakal (či má utiecť hneď alebo o chvíľu). Spomenul si na jeden americký film, ktorý nedávno videl v televízii. Bol o tom, ako na Zemi radary zachytili neznáme lietajúce telesá v zemskej atmosfére. Začala sa invázia mimozemšťanov. Celé ľudstvo muselo spojiť svoje armády, aby sa bránilo proti strašným nepriateľom… A vzápätí si spomenul aj na meteority, o ktorých mu hovoril starý otec. Niektoré vraj môžu byť aj mnoho ráz väčšie ako toto tu. Ale to, čo sa práve driapalo na breh, nebol mimozemšťan ani meteorit… Keď sa René začal hlbšie zaoberať tým, čo to tu vlastne pred sebou má, zachrapčalo to. A potom znovu. A znovu. Po krátkej prestávke znovu. Na štvrtýkrát sa dalo aj čosi rozlíšiť – čosi ako ,,äne, lene, René!” Renému jeho vlastné meno roztvorilo ústa dokorán, ale zároveň do nich vtislo hodné sústo odvahy. Vyšiel z úkrytu a priblížil sa. Na chvíľu  začal pochybovať, či sú pokémoni naozaj vymyslení. Ale nie, ani pokémon to nebude. Toto tu by už skôr mohol byť človek, ako dačo také… nohy má, ruky má a hlavu tiež.

Keď sa vynoril zo svojich úvah, ten tvor bol už posadený a spamätával sa zo svojho posledného zážitku. Zdal sa dosť zničený, vyčerpaný, ale šaty na ňom svietili takou čistotou ako predtým, keď vletel do rybníka. Nebola to však čistota obyčajná, šaty neboli čisté tak, ako ich vyberáme z práčky, lež čisté, ako ich René videl doposiaľ len na ňom. Belšie ako čerstvý sneh, žiarivejšie ako tisíc hviezd nočnej oblohy. A to len chvíľu potom, ako boli celkom špinavé… Nech to bolo s tými šatami akokoľvek, Reného viac znepokojovali iné veci. Boli od seba už na neveľký kus. René v sebe stále zápasil s nohami,  ktoré by už určite boli trikrát doma. On, myslím teraz toho v bielom, stále sedel a vŕtal sa pohľadom v Reného vystrašených buľvách.

„René. Ahoj, René,” vyslovil tvor už svojím normálnym tenkým  a slabým hláskom, pričom ho použil pomalšie než čítajúci prvák. V Reném sa bilo viacero slov o tú česť dostať sa až k perám, až napokon z neho vyliezlo:

„Kto ste?” Tvor naňho najprv hľadel svojimi takmer priehľadnými očami akoby nepočul. „Kto ste?” zopakoval už s určitou nástojčivosťou, pri ktorej sa mu hlas nechtiac zachvel.

„Kto som?” zopakoval so znepokojivou milotou. „Anjel,” odvetil a vlial do Reného očí dôvernú láskavosť.

Takáto vľúdnosť Reného trošku upokojila a sadol si na zem, tam kde stál. Ešte stále sa v ňom však klbčila dôvera s akousi tajomnou, ba priam nadprirodzenou neistotou. Uvedomoval si, prečo tu sedia, prečo anjel skončil v rybníku, kto za to všetko môže. Musel niečo povedať.

„Ja, ja som to… no, ehm, prepáčte mi, že som …. že som to urobil,” snažil sa René zo seba dostať.

„To nič. Veď ja som vedel….” odvetil anjel rovnako dobrotivo ako hovoril predtým. „Prepáčte, ale čo ste vedeli?” zmraštil René čelo a snažil sa za chrbtom uštipnúť, aby sa zobudil. Nešlo to. 

„No predsa to, že ma dnes zasiahneš svojím posledným výstrelom a že sa tu stretneme. Že budeš asi prvým, čo zostrelil svojho anjela.”

René neveril. Hlúposť. Absolútny nezmysel, aby niečo vedel popredu a aby … bol jeho anjel. Už aj to, že je anjel a rozpráva sa s ním, je nejaký podfuk. Pripadal si už ako Harry Potter. Ale napadla mu otázka, ktorá to vyrieši, ktorá dosvedčí, že budúcnosť nepoznal dopredu.

„Tak teda ak ste to vedeli,” kládol slová dôkladne, „ak ste vedeli, čo sa stane, prečo ste nič neurobili? Prečo ste boli práve tam, ak ste vedeli, že presne tade guľka poletí?”

Anjel sa stále rovnako usmieval, akoby sa neudialo nič nezvyčajné, nepochopiteľné.

„Vieš, nie je to také jednoduché a neviem, ako by som ti to … skrátka, povedzme, že by si kráčal po ulici a odrazu by si pred sebou v diaľke zbadal od chrbta ozrutné psisko, čo by roztrhalo aj desaťkrát väčšieho a mocnejšieho ako si ty. Čo by si vtedy urobil?” spýtal sa anjel. „Nechaj ma hádať. Myslím, že by si tú ulicu radšej obišiel druhou, s tým psom by si to neriskoval. Je tak?”

„Áno,” prikývol René.

„Dobre. A teraz si vezmime trochu iný prípad. Domov vám príde oznam, že vám najbližšie dni nebude, dajme tomu, tiecť voda. Odstávka. Čo by si robil v tomto prípade?” René celkom nechápal, ako súvisí anjelov pád, pes na ulici a odstávka vody, ale napriek tomu sa snažil

aspoň vo zvyšku fungujúcej mysle vyprodukovať zdravý nápad. „Pomôžem ti aj tentokrát,” povedal anjel. Pokiaľ by som bol na tvojom mieste, len akože, tak by som si bol ešte v ten deň vodou ponapĺňal fľaše, hrnce, vedrá, možno aj vaňu vody, aby som jej mal zajtra toľko, koľko mi bude treba. Na to, že pošlú cisternu, sa radšej nebudem spoliehať. A keďže voda nepotečie, čo iné mi zostáva? Chápeš?” René neisto prikývol, i keď cítil, že anjel cíti to isté, čo je v ňom.

Alebo cítil on to, čo bolo v anjelovi? Jednoducho cítil, že obaja cítia to isté.

Keď dozneli posledné anjelove slová, vydrala sa z Reného ďalšia otázka. Chcel sa spýtať na všeličo, napríklad na to, ako to v nebi vyzerá, aký je to pocit lietať, či existujú aj čerti…. ale najviac ho trápila táto, možno trochu neohrabane a príliš priamo vyslovená otázka:

„Vraveli ste, že ste anjel. Že ste môj anjel. Vy ste môj anjel? Môj?” spýtal sa René hlasom, aký nepoužil ešte nikdy. Hlasom, v ktorom sa miešala najzvedavejšia zvedavosť a najznepokojivejšie znepokojenie.

„Dávaš mi ťažké otázky, ale skúsim ti nejako vysvetliť odpoveď aj na túto,” povedal anjel a chvíľu očividne lovil v pavučinách vlastných myšlienok. ,,Vieš, to, či som tvoj alebo nie, je jasné. Som tvoj. Ale záleží i na tom ako.”

,,Čo ako?” ozval sa René, keďže úplne nerozumel.

„Záleží aj na tom, ako som tvoj. Máš napríklad denník. Denník, do ktorého si zapisuješ, čo chceš, čítaš si z neho iba ty, a preto je tvoj. Iba tvoj. Nikoho iného.”

„Áno, tomu rozumiem. Je len môj.”

„Existujú však aj veci, ktoré sú tiež tvoje, ale trochu inak. Napríklad tvoje myšlienky, ktorých máš teraz vo svojej zmätenej mysli neúrekom, kotúľajú sa v tebe jedna za druhou. A sú tvoje? Sú síce v tvojej hlave, ale nevieš, odkiaľ a odkedy tam sú a nevieš ich dokonca ani chytiť do ruky. Sú vecou len teba a tvojej fantázie.”

„Ale aj tak sú moje, však?” chcel sa uistiť René.

,,Myšlienky sú iba tvoje, René, o tom nepochybuj. A i ja som len tvoj. Tak, ako tvoje myšlienky,” dokončil anjel a René sa po prvý raz odvážil usmiať. Len v anjelovi vrel nepokoj. Ozývalo sa v ňom to zamlčané, nedopovedané: Tak, ako tvoje ostatné myšlienky…”

 

 

 

 

Martin Polakovič, Bratislava, 1985

 

V R A N A

 

– Včera som videl obesenú vranu.

– Hej?, – spýtala sa.

– Hej, – odpovedal som. – Bola obesená za nohu. Na strome. Špagátik omotaný okolo halúzky na jednom konci, na druhom okolo nožičky. Visela tam ako kabát v kaderníctve.

– Prosím ťa, kedy si ty už len bol v kaderníctve, – opäť ma prerušila.

– No napríklad včera. Bol som tam na káve. Vieš, že mám rád tú automatovú kávu. Tak tam ju majú. Aj ten automat. Aj kávu. Aj to čapuje. Aj si dám. Ranná káva to je ako teplý sveter. Len keby také teplo nebolo. To by som si mohol dovoliť byť trocha patetický. Veď v zime to je celkom iné. To len chodím a rozdávam rozumy. Pre každého mám jeden. Jeden rozum. Zadarmo. Niekedy aj za peniaze. Alebo za cigaretu. V takomto teple ani fajčiť nechutí. Keby som mohol byť patetický, povedal by som, že ani život už tak nechutí. Ale to by som bol aj depresívny. Depresívny v lete, kto to kedy videl. Ďalšia výhoda zimy.

– No a ty zasa mudruješ. A ja že to tiež len v zime ty takto. Ale ty aj v lete takto. Len mudruješ, celé dni. O dákej vrane obesenej, o káve, o živote. Akoby si mal päťdesiat. Alebo sedemdesiat. Veď ty si mladý. Veď koľko to máš rokov?

– Mám toľko rokov, koľko je kvapiek medzi prílivom a odlivom.

– A zasa to robíš. Netrep, odpovedz normálne. Čo si ty už zabudol normálne hovoriť?

– Mám 25 rokov, moje záľuby sú mudrovanie, úchylné čučanie na vrany a pitie kávy v kaderníctve.

– Aj tak to tam smrdí. Ako tam môžeš piť? – odpovedala za mňa. Niekedy to tak robí. Odpovie za mňa.

– Keby len to, ja tam aj jem. Dám si tam veľké hranolky a dva cheesburgery. Alebo výhodné menu. Miniem sto korún a nenajem sa. To sa oplatí.

– Ty si ale taký trkvas. Nie, mamľas si. Taký odkundes.

– A čo si ty Timrava? Nepoučuj ma. Kto ťa má počúvať. Stále niečo máš. Teda nemáš. Nemáš a chceš. Najlepšie odo mňa. Cigarety stále pýtaš. Alebo mi ich rovno kradneš. Myslíš, že to nevidím? Veď pozri, – vytiahnem škatuľku zo zadného vačku, – veď pozri, pozri, koľko ich tam bolo? Štyri! A koľko ich je tam teraz?

– A mne Karol hovoril, že ty nie si divný. Že ty si len taký pošahaný. Tak prečo potom nosíš v zadnom vačku prázdnu škatuľku od cigariet? To zbieraš na súťaž?

– Hej, na súťaž. Volá sa to „kto z koho” a hlavná cena je automat na kávu.

– To sedí.

– To hej. Ale tá vrana nesedela. Ona sa len tak kývala ako kabát v kaderníctve.

 

Bolo to v lete a na našich dverách visel oznam: „Odstávka teplej vody z dôvodu technickej údržby sa uskutoční…” Veď to sú také oznamy. Každý deň nejaký visí. Zajtra ho aj tak prelepia. Bude tam visieť „vymením trojizbový byt za dvojizbový” alebo „vymením garzónku za psa.” Raz to prelepia celé a dajú tam reklamu na práčku. Čistí a čistí. A čistí. A čistí. Nebudú to mať ani kde lepiť. Jedine ak na strechu. Aby to videli aj z helikoptéry. Alebo z Alfa Centaury. Veď aj tam musia niečím prať.

Ja nikdy neperiem. Perie slečna B. Slečna B. pracuje v práčovni. Slečna B. je vzorná práčovníčka. Dal by som jej diplom. Za snahu.

Jej manžel sa volá Karol. Je presne taký, aké je jeho meno. Taký ten robot z tej infantilnej hry Karol 3D. Nič neurobí, pokiaľ mu to niekto neodklikne. Ani svoju ženu nepomiluje. Ani jej pusu nedá. Ani nič. Len keď nad sebou cíti kurzor myši. Myšiak Karol. To by sme mali.

Karol sa v noci zobudí a cíti, že je sám. Že ho všetci opustili. Cíti sa ako v Sarajeve. Občas má tieto pocity. Akoby bol v Sarajeve, na Grbavici. V šestnástom poschodí. Von ísť nemôže. Ani oknom, ani dverami, ani cez posteľ, ani cez žalúdok. Všade samí ostreľovači. A tie bomby! Svojej žene hovorí, že to je kvôli nej. Že by mala schudnúť.

Rána sú najhoršie. Človek si musí robiť kávu, lebo automat doma nemá. A tú chuť z automatu aj tak nikdy nedosiahne. Sa môže snažiť, koľko chce. Veď človek nie je robot! Ani Karol nie je robot, iba tak vyzerá. Alebo lepšie povedané, pôsobí. Inak tiež pôsobí ako hasič. V Dimitrovke. Celý deň hrá karty. Keď tam niečo vybuchne, bude už aj tak neskoro hasiť.

– Idem do práce, – povedal raz svojej žene.

– Ešte som neoprala. Pôjdeš v špinavom, – povedala slečna B.

Karol sa zamyslel. Špinavá uniforma, tlstá žena s diplomom, ktorý si nezaslúži, lebo ani vyprať nevie. Špinavý život. Špinavá práca v špinavej uniforme. Špinavé karty na špinavom stole.

Karol ešte chvíľu premýšľal, no potom sa rozhodol konať spontánne, zaškrtil svoju ženu hasičským lanom a zavrel sa do práčky. Bolo by úžasné povedať, že sa zavrel do práčky a utopil sa v čistote. Ale práčka sa nezapína zvnútra. A aj keby, Karol nevedel, ako sa zapína práčka. Keď vyliezol, došlo mu ľúto ženy, vyšiel pred bránu, našiel prvý strom a obesil sa. Visel ako kabát v kaderníctve. Kabát s vyplazeným jazykom.

Na druhý deň to bolo v novinách. Na tretí deň už nie. Už tam bol niekto iný. Nový „skutočný príbeh”. Čerstvý a chrumkavý. Možno keby sa Karol utopil v tej práčke, ktovie, mohol v novinách  ešte deň vydržať. Veď sú tu aj iné rubriky. Je tu aj „polícia pátra”. Alebo tiež „psychologická poradňa”. Keby mal Karol deti, mohli si dať nechať poradiť. Od veštkyne Teodory prezlečenej za novinára.

Slečna B. sa ešte niekde objavila. V pitevnej správe. Že či nebola otrávená. Nebola. Bola zaškrtená. Teraz už je to oficiálne. Tak tá červená čiara okolo krku predsa len nebola alergická vyrážka.

 

Tá vrana tam len tak visela. Za nohu. Jeden koniec špagátika na nožičke, druhý na strome. Ja som len tak stál, pozeral na to divadlo a fajčil som cigaretu. Westku. Červenú.

Pritrafil sa okoloidúci:

– Čo to tam je? To na tom strome?

– To je vrana. Je obesená za nohu.

– A to sa sama obesila?

– Ja neviem, možno. Aj keď, kto by sa dnes vešal za nohu?

– Akože dnes?

– No dnes je taká doba. Taká uponáhľaná. Keď zomrieť, tak rýchlo. Keby si omotala ten špagátik okolo krku, mohla mať šťastie a zlomiť si väzy.

– Bohovské štastie, – tento okoloidúci vedel byť aj cynický. Ignoroval som to a pokračoval som:

– Visieť takto za nohu, to nie je len tak. To chce čas. Kým sa krv nahrnie do hlavy, to môže trvať hodiny. A keď to bola jogínka, tak aj viac.

– No vidíte, jogínka. Možno nie je ani mŕtva. Len levituje. Koľko tu už stojíte?

– Desať minút. Ale bol som tu aj včera.

– A tiež takto visela?

– Takto.

– No títo jogíni niekedy…

– Aj predvčerom som tu bol.

– A visela?

– Visela, – prikývol som.

– Tak to bude mŕtva. A vy morbídny.

– A vy otravný.

Rozlúčili sme sa. Bol to predsa len okoloidúci, nebol mi rodina. Veď čo ja s ním mám? Okrem tej vrany. A aj tá bola mŕtva. Veď, čo by to bol za vzťah? Niekto má s niekým spoločný humor, niekto kamarátov, niekto byt. A my? Jednu obesenú vranu. Keby sme aspoň to kaderníctvo mali spoločné. Alebo aspoň tú kávu. Mal som sa spýtať. Mal som sa ho spýtať „chutí vám káva z automatu?”. To by bolo niečo iné. Táto otázka by prelomila ľady. Tie pomyselné. Skutočné tu nie sú, veď je leto.

Okoloidúci sa mi ani nepredstavil. Napriek všetkému, je mi to ľúto. Obľúbil som si ho. Za tých pár minút. Alebo to bola len minúta? To je jedno. Idem domov.

Nie som ženatý. To treba povedať. Doma ma nečaká žena. Aj to treba povedať. Doma ma nečaká vlastne nič. Iba televízia. Mám káblovku. Chytám aj zlé, aj erotické filmy. A mám aj práčku. Takú malú, ani v reklame nebola. Značku som prelepil.

Hostí nemávam. Iba suseda mi občas niečo podstrčí popod dvere. Väčšinou účet. Alebo list. Výhražný. Že nech sa odsťahujem. Asi ma nemá rada. Alebo naopak. Možno ma miluje a všetko si zle vysvetľujem. Nevadí. Aj tak som jej včera nechal mŕtvu vranu pred dverami. Okoloidúci sa bude čudovať. Zajtra sa opäť pritrafí pri strome a vrana už tam nebude. Možno sa poteší. Povie si, že mal pravdu. Že vrana len levitovala.

Vranu som nezvesil. Zvesila sa sama. Bolo to presne vtedy, keď sa obesila. Zvesila sa, len si zabudla dať špagátik z krku. Alebo nezabudla. Čo ja viem, čo takej vrane chodí po rozume. Možno to ani ona nevedela. Preto sa obesila. Aby to aspoň ostatní vedeli. Lebo ja teraz viem, že jej po rozume nechodí nič. Je mŕtva. Nelevituje.

Susedka našla vranu, bez slova ju zabalila do novín a vyhodila do kontajnera. Kontajner odviezli a vrana skončila na skládke, kde ju teraz obžierajú červy. Susedka toto všetko vedela, vedela, čo sa s vranou stane. Urobila to naschvál. Nie, aby naštvala vranu. Aby naštvala mňa. O týždeň na to susedka zomrela. Šmykla sa na dlažbe. Zabil ju Mr. Propper, známy vrah žien v domácnosti. Ale čo. Hlavne, že bolo čisto.

 

 

Mária Kiššová

 

Blanokrídly hmyz

 

 

Malý Juraj obdivuje rýchlosť a inteligenciu múch, ich vrodenú schopnosť v mihu uniknúť pred ľudskou dlaňou. V záhradnom altánku so záujmom pozoruje, ako sa muchy prechádzajú po nahnitom letnom ovocí, ktoré mama ešte nevyhodila do hnoja. Fascinovaný sleduje britkosť muších reakcií – ich tesný únik pred vystrelenou rukou, ktorá dopadne na nahnité jablko, hrušku, alebo slivku.

Horúce júlové a augustové dni sú muším i Jurajovým obdobím. Pozoruje hmyz, ako sa vyhrieva na slnku, pochutnáva si na prezretých strapcoch hrozna a vlieza do istej záhuby fliaš so sirupom, ktoré Juraj s otcom každoročne pripevňujú na vinohrad pred septembrovou oberačkou. Otec vidí Juraja pozorovať mušie zázraky a občas si ho preto so smiechom doberá: „Aby si sa raz na muchu nepremenil!”

Také nič a tak rýchlo to lieta, pomyslí si Juraj, keď sa inokedy opäť zaháňa po maminej porcelánovej miske s modrým lístkovým vzorom – dare od otca na prvé výročie svadby. Tentoraz je v miske namiesto zhnitého ovocia pár kôpok slivkového lekváru, čo sa už mame nevmestil do zaváraninového pohára, a tak ho nechala na maškrtenie synovi.

Na návšteve u starej mamy Juraj striehne a lapá čierne bodky na skrini, kredenci a sporáku. Každú nedeľu asi od šiestej do pol ôsmej večer neznáša mucholapku starkej. Je rozpadnutá, takmer nefunkčná, zviazaná iba starou konopnou niťou. Koľkokrát si v duchu zanadáva, keď mucha po jeho neúspešnom údere opäť raz prežije a nedostihnutá veselo odlieta – hore, hore – ku svetlu okrúhlej lampy. Slobodná, voľná, šťastná. Aspoň tak si malý Juraj predstavuje mušie myslenie. Pri nedeľných rodinných stretnutiach s úžasom pozoruje strýka Alberta. Ani neustriehne kedy a ako, a mucha sa objaví na strýkovej vystretej dlani – pokorená, zneškodnená, mŕtva. Tomu hovorí Juraj majstrovstvo.

V dni zakáľačky ho budia zavčasu. Už od útleho detstva dostáva funkciu strážcu čistoty mäsa, kedy dvakrát do roka – zvyčajne na jar a niekedy v lete (vtedy má oveľa viac práce) – sedáva na štokerlíku pri obrovskom vandli a mucholapkou odháňa dotieravý hmyz. Ráno – okolo ôsmej – stráži vnútornosti, neskôr pečené mäso, poobede jaternice a klobásky, večer chladnúcu žobrácku kašu. Jurajovi sa páči zmätok a ruch na dvore, príjemná vôňa teplého mäsa, v ktorej sa rýchlo pohybujú dospelí a občas s ním v letku zašpásujú. Mama sa usmeje, otec mu posunie čiapku až na oči. Ak má Juraj šťastie, strýko predvádza svoj majstrovský kúsok.

Od chvíle ako otec Jurajovi na ôsme narodeniny daruje fialovo-žltú mucholapku – pekne zabalenú, previazanú mašličkou (určite mamina práca) – kynoženie múch sa preňho stáva hlavnou náplňou času. Voľna má neúrekom. Bohviekoľko sa neučí, chlapci nenavštevujú jeho, ani on ich, od detí bočí – čudák. Juraj si začne mŕtve muchy odkladať do maminých pohárov od zaváranín. Najradšej má poháre z marhúľ, v ktorých zostáva aj po umytí príjemná sladkastá vôňa cukru. Po čase, keď pohár naplní, muchy v ňom zoschýnajú a začínajú sa rozpadávať. Juraj vtedy postaví pohár na poličku v svojej izbe a zoberie nový. Zvyčajne naplní tri ročne. Často si predstavuje, ako nazbiera naviac múch na svete a ľudia ho budú obdivovať. Odfotia si ho, urobia rozhovor. Len čo im povie? Nad tým musí pouvažovať.

Na poličke postupne pribúda pohárov, Juraj nimi môže merať svoje roky. Dvanástym začne otec prichádzať z práce neskôr. Spieva si, Juraja zobudí. Po čase chodí, až keď sa noc prehupne do nového rána; dvakrát, či trikrát príde domov, keď Juraj už druhú hodinu počúva výklad učiteľa. Po večeroch Juraj s matkou často ticho sedia nad taniermi polievky, zdá sa – každý premýšľa nad svojím. Často jedia Jurajovu obľúbenú – mliečnu, so sušenými slivkami – horúcu, sladkú, sladučkú, no akosi časom už stratila svoju chuť – kedysi sa rozplynula na jazyku. Polievka zahreje, pôjdu si ľahnúť.

Raz po polnoci počujú ruch. Štica trčiaca spod periny sa nepohne, keď otec otvorí dvere, podíde k poličke, ani keď vezme pohár s hmyzom. V obývačke si sadne do kresla – v ľavej ruke pohár s muchami, v pravej pálenka. Matka sa posadí na gauč, mlčky sa díva na muža. Otec s úškrnom skúma obsah ľavej ruky. Zasmeje sa a nakloní – pohár ukladá na stolík, no zrazu akoby si na niečo spomenul – trvá to možno zlomok sekundy – nečakane sa zaženie a šmahom hodí pohár o stenu. Alkohol vyšplechne na ošúchané kreslo neurčitej farby. Rozbité sklo a rozpadnuté muchy sa po náraze rozsypú po koberci. Matka automaticky vstane – možno po metlu alebo vysávač.

„Nechaj to tak!” zrúkne muž, prejde k stene a ťažkými topánkami – zásadne sa pred večerou nevyzúva – začne po zvyškoch stúpať a zatláčať ich hlbšie do koberca, chce ich rozomlieť na prach.

„Nie si normálny? Zobudíš chlapca,” ticho sa ozve matka.

„Ja ti ukážem, kto tu nie je normálny. Ten skurvysyn nie je normálny. To je normálne, aby si niekto šporil muchy? Uschnuté muchy? Veď sa naňho pozri? Neexistuje, že by toto bol môj syn. Všetkých tu živím a šibnutý skladuje mušacie zdochliny… A večeru na stôl! Snáď som už doma, nie?”

Po chvíli Juraj začuje z postele chlipot presladenej polievky, o pár minút hluk vysávača. Otočí sa na druhý bok a hľadí do steny. Nechce zaspať, rátať ovce, ani muchy.

O týždeň otca prepustia z práce, a kým na Jurajovu poličku pribudne niekoľko pohárov so stovkami, snáď tisíckami polorozpadnutých tiel a krídel, sa otec upije k smrti. Dnu do márnice ide zomrelého pozrieť iba jeho jediný syn. Keď odíde, hrobárom stačí krátky pohľad na mŕtveho. Rakvu rýchlo zavrú a vynesú von pre požehnanie kňazom. Juraj P. má dôstojný pohreb, i keď bez karu – nech sa nešíria zbytočné reči.

Zo synovej poličky chýba v ten večer obsah najväčšieho zaváraninového pohára.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.