Pavol Ičo
Podchod
6. 3. 2007
Ráno ma prebudilo intenzívne pípanie budíka. Pohladil som Dorotu, ako zvyčajne uvaril kávu, osprchoval sa, najedol a počúval rádio, aby som sa dozvedel, že sa dane zase zvýšili, že sa nezamestnaní búria a že už čoskoro príde nová sieť hypermarketov.
Ako obvykle. Nič sa nedeje, povedal som si v duchu a zbehol po dlhom schodisku na ulicu. Pohľad mi skĺzol na jediný kontajner, už roky primalý pre všetko svinstvo ulice. Cestou do práce som zatváral oči a snažil sa predstavovať si, že som niekde inde…
Napadlo ma prejsť na Hlavnú cez Bočnú ulicu. Stále v nej postáva skupina asociálov. Človek sa až bojí ísť okolo. No dnes tu nebol nikto.
Prechádzal som okolo vysokých stien s oknami na horných poschodiach. Vedľa jednej zo starých tehlových budov, pri zelenom kontajneri, bol podchod. Nikdy predtým som si ho nevšimol, pretože obyčajne som Bočnou iba prebehol.
Keď som podišiel k podchodu, obrovské hodiny strážnej veže na neďalekom námestí odbili osem hodín. Uvedomil som si, že meškám do práce, a rozbehol som sa k sivej panelovej budove neďaleko banky so strašidelným oceľovým prístreškom nad vchodom, pripomínajúcim obrovskú tlamu dravého zvieraťa, ktorá pohlcuje návštevníkov. Strácajú sa v jej útrobách, len čo sa za nimi zatvoria ťažké železné dvere na fotobunku. Cítil som sa presne ako oni. Stratený v žumpe nudnej práce so žobráckym platom, namiesto toho, aby som žil, niečo dokázal. Často som úvahami nad zmyslom svojho života zabíjal celé dni. Za tie dva roky, čo tu pracujem, som sa takmer úplne uzavrel do seba a obmedzil návštevy osláv. Začalo ma nudiť podpichovanie, potľapkávanie a falošné úškrny mojich oveľa lepšie platených kamošov.
Odkedy som nastúpil do práce – možno ešte skôr – ma radi napríklad vyzývali, aby som rozprával o rodine a svojich predkoch, a keď som začal, smiali sa mi. Inokedy sa zabávali tak, že sa hrali, že na mňa idú vychrstnúť obsah pohára. To mi pripomenulo jeden večer spred vyše roka…
Sedeli sme pri stole, všetci vo výbornej nálade. Dušan od rozkoše rozlial pivo. Nebolo by na tom nič neobvyklé, keby kvapky tak zvučne nepadali na zem.
„Rudo, čo robíš!” zvrieskol na mňa Peťo, ktorý sedel po mojej pravici.
Chcel som povedať nič, ale nemohol som, dych mi vybila mohutná Marekova dlaň.
„Musíš dávať pozor! Nerozlievaj!” chechotal sa ďalší z prítomných – malý Ľubo, čo sa večne špáral v nose a sopľe končekami prstov nenápadne zahadzoval pod stôl.
Bác! Dych mi vybil ďalší úder. Potom som na pleci zacítil končeky kostnatých prstov.
„A v robote ako?” vyzvedal zozadu dlháň Feri.
Skôr než som stihol odpovedať sa chlapi pri stole rozosmiali, pričom pohľadmi, ktorými mierili na mňa, prezrádzali, komu ich výsmech patrí.
„Len si dávaj pozor na Dorotu!” precedil sopľoš a rozrehotal sa. Všetko vo mne vrelo. Vyletel som zo stoličky, schytil pohár piva a tresol mu ním po gebuli. Z pohára zostali iba črepiny a Ľubovi po líci stekala krv. Nato tlstý Marek: „Upokoj sa!” Skôr ako ma stihol oblapiť, podarilo sa mi ho zvaliť na zem.
Vrhli sa na mňa ostatní, vyviedli ma pred krčmu. Najradšej by som si na pomoc zavolal Paľa – môjho jediného ozajstného priateľa, ale ten bol stále na služobných cestách.
Takého ma nikto nepoznal. Mysleli si, že som baránok, do ktorého si každý môže pichnúť. Aj Dorota s nimi ešte dobrú hodinu ostala, a keď ma vyvádzali, pozerala sa na mňa ako na blázna.
Odvtedy sme sa stretli veľa razy a na celú vec sa zabudlo.
Akurát sa mi zdalo, že Dorota na mňa hľadí inak. Pohŕdavo.
Od toho večera mi aspoň raz denne pripomína, že som jej zničil život, že päťkrát týždenne musí drieť v bare na nočných šichtách, aby sme sa raz, o sto rokov, mohli presťahovať do normálneho domu a mať deti. Keď je rozčúlená, prepne jej hlas do priam nadľudských výšok a vyhráža sa mi rozvodom. Nechápem, čo tým chce dokázať. Vedela, do čoho ide. A navyše, kto by si ju teraz vzal. Je taká zrobená… Nie ako vtedy, keď som ju spoznal. Jej tvár a s ňou i jas očí vybledli. Ani pokožka už nie je taká vláčna, namiesto parfumov z nej razí cigaretový puch…
Robota mi dnes zbehla ako voda. S tichými pozdravmi som prešiel okolo kolegov, čo nemali toľko šťastia ako ja. Museli tu ešte zostať, aby dokončili záznamy. Konečne som sa ocitol na vzduchu. Náhlil som sa k podchodu v Bočnej ulici. Niežeby som očakával, že v ňom nájdem poklad, no cítil som silnú potrebu poobzerať si to tam.
Keď som bol pri podchode, chvíľu som sa pozeral na schody miznúce v tme a začul som detský smiech. Prekvapil ma. Dlho som rozmýšľal, či mám ísť dole. Potom som zostúpil po schodoch. Podchodom sa, okrem neznesiteľného puchu chemických rozpúšťadiel, nieslo pleskotanie podrážok o podlahu a sykot. Zacítil som náraz do brucha. Záblesk z rozpálenej cigarety ožiaril tvár malého chlapca, ktorý stál pár krokov odo mňa. Jeho tvár bola mierne zdeformovaná, oči nerovnomerne uložené, jedno z jamky zdanlivo vypadávalo. Chlapec sa zatváril prekvapene, po chvíli spolu s dvoma komplicmi vybehol hore schodmi. Bežal som za nimi. Z nepochopiteľnej príčiny mi čosi navrávalo, že musím zistiť o tomto mieste viac. Postihnutého zaostalca som chytil za rameno.
„Počuj, čo tam je?”
Chlapec sa mi snažil vykĺznuť z rúk, no keď si uvedomil, že zostal sám, vystrašene huhňal: „Nechajte ma! Ja som tam nechcel ísť!”
Uvedomil som si, že by som ho mal pustiť, a vrátil som sa nadol.
Obklopilo ma ticho a tma. Hmatal som okolo seba, šmátral po chladnej stene, až kým som nezacítil kľučku. Otvoril som.
Oslepila ma žiara, pískalo mi v ušiach, začal som sa dusiť…
„Pod Orľou skalou?!” začul som vzápätí a po roztvorení očí uvidel jej začudovanú tvár.
„Čo?! Kde som to?!” vybehol som na ňu.
„To prejde, ty môj chudáčik, máš asi slabý úpal,” vysvetľovala mi krásna modrooká blondína, ktorú som nikdy predtým nevidel, „akurát sme sa rozprávali o tom, kde vysadíš jablone.”
Ukázal som na zámok v diaľke. Chcel som sa opýtať, o aký zámok ide, aby som zistil, kde sa nachádzam. Nedala mi šancu. Len čo som rozhodil rukou, povedala:
„ Pri kaštieli? Aspoň že si sa konečne rozhodol. Už si to naťahoval pridlho.”
„Prosím ťa, aký je to kaštieľ?” vrátil som sa k pôvodne zamýšľanej otázke.
„Nemáš horúčku? Veď tam žijeme,” odpovedala. Na chvíľu sme obaja onemeli.
Potom s úsmevom povedala: „Chyť ma!” Rozbehla sa smerom ku kaštieľu. Bežal som za ňou a štípal sa do ruky, aby som sa presvedčil, že nesnívam. Ale bolesť som vnímal rovnako ako teplo jej tela a jemnosť jej pier, vždy keď som ju dohonil a pobozkali sme sa.
Bežala až na nádvorie kaštieľa, kde sa mi stratila medzi obrovskými, hučiacimi skleníkmi.
Precitol som v prítmí podchodu. Pozviechal som sa, vyšiel na ulicu a zamieril domov. Už sa zotmelo.
Bola to len predstava, utešoval som sa, ale taká silná… a príjemná. Čoskoro som prišiel do svojho skromného bytu zvítať sa s realitou. Dorota dnes večer bola doma. Len čo ma uvidela, zdôverila sa mi, že sa necíti dobre.
„To máš z toho pitia!” vyčítal som jej.
„Ty máš čo hovoriť,” vyprskla s horiacou tvárou, „si len debilný úradníček na evidencii!”
„Drž hubu, fľandra!” okríkol som ju, sám neviem prečo tak tvrdo, lebo som už bol na podobné urážky od nej zvyknutý. „Mala by si mi byť vďačná, že ťa živím!”
„Ty živíš mňa?! Ty úbožiak!”
„Keď chceš prachy, choď šlapať!” skríkol som. „Veď v bare si sa naučila, ako sa má chovať kurva! Nemysli si, že neviem, ako to v takých kluboch chodí!”
„Sviňa!” zajačala a dala mi facku. Určite by som jej ju opätoval, nebyť náhlej slabosti, ktorá ma prepadla, prinútila rozvaliť sa na gauč a zaspať.
7. 3. 2007
Zobudil som sa až ráno a šiel do práce. Spal som asi trinásť hodín. Pripadalo mi to zvláštne, ale napriek tomu som sa už ráno rozhodol zájsť po pracovnej dobe do podchodu. Dúfal som, že ma opäť prekvapí niečím príjemným.
V podchode som sa ocitol uprostred hlučného davu, ktorý obkolesovala vysoká stena s pospájanými balkónmi. Na schodoch, rovno oproti mne, sa potkýnala tlupa pankáčov. Uvedomil som si, že moja sladká spoločníčka pri mne dnes nie je a že moje zamatové kimono zo včerajška nahradili staré, vyšúchané džínsy a zelené tričko. Hrabol som do vreciek nohavíc. Čosi ma škrablo. Vytiahol som ruku. Z ukazováka mi stekal pramienok krvi. Hrabol som znovu a našiel ostrú britvu.
Odrazu som cítil, ako mi myseľ pohlcuje nenávisť.
Pozoroval som trasľavé pohyby mladých ožranov snažiacich sa tancovať vo víre prelínajúcich sa zvukov a melódií. Pripomínali mi mŕtvoly, ktoré hľadajú liek proti svojmu rozkladu. Zaslúžia si žiť? Hlas bol stále neznesiteľnejší. Po chvíli ma donútil zapchať si uši.
Keď sa mi už zdalo, že ustáva, postavil som sa a načúval výkrikom, nezmyselným rečiam a nezrozumiteľným zvukom opilcov rozvalených na stoloch. Sem-tam sa v hemžení zaskveli tváre mladých dievčat. Prišlo mi ľúto ich krásy, ktorú sa rozhodli premárniť v zovretí starších a skúsenejších opilcov. Z ich očí predsa len ešte nevyprchala iskra, ktorá opileckým mŕtvolám už roky chýba. I keď som podobné výjavy dokonca aj v „lepších” krčmách videl mnohokrát, vtedy mi nepripadali neobyčajne odporné a smutné. Naďalej vo mne vrel hlas, ktorý neprestajne omieľal: Smrť bude pre nich vykúpením! Pozrel som sa na ruky. Krv stekajúca po prstoch mi pripadala ako znamenie. S ostrou britvou v dlani som vykročil k schodom vedúcim na balkón. Vedel som presne, čo treba urobiť. Odrazu mi prišlo tak zle, že som sa povracal. Nato ma opantala radosť.
Desiatky opilcov sediacich pri stoloch pozdĺž balkóna si nevšimli môj príchod. Puch spotených tiel, rozkladajúcich sa vývratiek, žlče a dymu mi štípal oči a nútil k opätovnému dáveniu. Niečo mi navrávalo, že pre opojenie nič necítia. Hluk, vďaka ktorému nikto nemohol počuť bolestné chrčanie, mi zabezpečil bezpečný prechod od stola k stolu. Stačilo prechádzať okolo stolov a jemným pohybom britvy po krku rozrezať každému tepnu. Keď som sa už približoval k záchodom v rohu balkóna, hudba začala tíchnuť. Rádio sa ozývalo iba zdola. Tam bolo nanajvýš tucet hlučných ľudí. Prešiel som sa aj prízemím. Až keď som sa obzrel v tichu, ktoré narúšalo len kvapkanie krvi padajúcej z balkóna, spoznal som v mnohých opilcoch mojich známych – kamarátov a kolegov, azda s výnimkou dvoch-troch najvernejších priateľov. Kým som sa upokojoval pivom, z okolitých ulíc sa začal šíriť rev sirén.
„Vyjdite s rukami nad hlavou! Ste obkľúčený! Vzdajte sa!” ozývalo sa pred dverami. Posilnil som sa poldecákom a vyšiel von s britvou skrytou pod zovretými prstami ruky. Pristúpila ku mne dvojica policajtov.
„Ruky nad hlavu! Nad hlavu!” bľačali.
„Kto chce byť prvý?” zreval som na nich a nenápadne vysunul britvu.
Prebudil som sa na špinavých schodoch podchodu. Rýchlo som sa spamätal a spomenul si na večernú párty. Pozval ma na ňu starý kamarát Viťo, nemohol som odmietnuť. Aj Dora chcela ísť. Napadlo mi, že ľahká konverzácia by mohla uvoľniť naše napäté vzťahy. Zamieril som rovno domov.
Keď som prišiel, česala sa a hľadela na svoj obraz v zrkadle. Postavil som sa do rohu, aby ma nevidela. No musela vedieť, že som prišiel, určite počula moje kroky. Po niekoľkých minútach som sa jej spýtal, či sa na mňa hnevá a či mi môže odpustiť. Zdráhala sa, no napokon mi skočila do náručia a naše zmierenie sme spečatili návštevou párty.
Viťo má podobne pojašenú a značne znechutenú ženu ako ja. Tie dve si vždy vedeli dobre poklebetiť. Tešil som sa, že budem mať pokoj, lebo dnešný zážitok z podchodu ma skôr nútil opiť sa – rýchlo, v príšerných bolestiach hlavy zabudnúť – ako vyžívať sa v plytkej konverzácii a dúfať, či mi manželka dovolí viac než pohladkať jej stehno.
Keď sme vyšli z bytu, všimol som si pootvorené dvere bytu oproti. Žije v ňom starena, ktorej najväčšou a zrejme jedinou kratochvíľou bolo sledovať život v dome. S obľubou naslúcha manželským hádkam, ktorými sa pred dverami nášho bytu takmer vždy mohla nabažiť. Pamätám si, ako raz pred rokom mala v sebe takú drzosť, že sa ma opýtala, prečo Dorote nedohovorím, aby si našla inú prácu. Ja na to: „Milá pani, do toho vás nič nie je!”
Odvtedy som nachádzal jej dvere pootvorené častejšie ako predtým.
Viťo je boháč. Žije vo vile, obklopený mramorovými stenami a vzácnymi obrazmi z devätnásteho storočia. Pritom nie je lakomec! Na párties, ktoré organizuje, sa stoly prehýbajú občerstvením a drahým alkoholom – najmä vínom, lebo zbohatol z predaja značkového vína. Preto málokto odmieta jeho pozvania. Centrom párty bola veľká sála, ale v ten večer sa nás nazbieralo toľko, že sa vystrájalo v celom dome. V izbách sa formovali skupinky kamarátiek a kamarátov. Z času na čas niekto z izieb zašiel do veľkej sály, kde bolo vždy najviac života. Videl som tam aj Dorotu, ktorá sa hneď po príchode začala venovať Viťovej žene. Ani nie po hodine ju však spoločnosť kamarátky očividne omrzela. Nadšene konverzovala s neznámym mladíkom v hnedom, menčestrovom saku. Viťo mi povedal, že je jeho obchodný partner. Zároveň som si všimol žiadostivé pohľady opitých známych namierené na Dorotin výstrih.
Okolo polnoci konečne prišiel Paľo. Potešil som sa, s ním som mohol hovoriť o hocičom. Vedel aj o mojich epileptických záchvatoch, dokonca ma dva razy zachránil pred najhorším, a predsa o nich, v súlade s našou dohodou, nikomu nehovoril. Paľo bol rád, že ma vidí. Zvítal sa, ako sa na hosťa patrí, so všetkými naokolo a zamieril ku mne, do stredu sály, k stolu s nápojmi. Odtiaľ som mal dobrý výhľad . Snažil som sa zapamätať si tváre všetkých, ktorí sa na Dorotu škerili, objímali ju alebo jej príliš dychtivo bozkávali ruku. Dorota sa na niektorých uškŕňala, a čo bolo najpodozrivejšie, s niektorými si dokonca šeptala do uší.
„Vidíš!” povedal som Paľovi, hneď ako sme si podali ruky. Ukazovákom som namieril na Dorotu, ktorú priateľsky podopieral vysoký mladík.
„Kočka!” odsekol.
„Už ani nie… podvádza ma.”
„Prosím ťa. Keby som nevedel, že si chorý, aj by som sa čudoval.”
„Tichšie,” zavelil som, „toto mám potvrdené.”
„Psychiatrickým ústavom?” spýtal sa ma pohŕdavým a znechuteným pohľadom.
„Pozoroval som ju.”
„Nemohli by sme hovoriť o niečom inom? Idem zo služobky z Indonézie. Týždeň som poriadne nespal a ty ma zaťažuješ svojimi paranojami.”
„Viem, ale keby si vedel, čo sa mi prihodilo.”
Paľo si pretrel oči a zívol: „Dúfal som, že sa tu budem zabávať nejakou nenáročnou konverzáciou, že si vypočujem nejaké vtipy.”
„Pozri, keď nechceš, nemusím ti to povedať.”
„Nie, nie… len hovor… aj tak si ma už navnadil. Ale žiadne paranoje!”
Premeral som si ho pohľadom, či to myslí vážne. Tváril sa napäto, znovu si pretrel oči a súhlasne pokýval hlavou, načo som sa napil vína a rozrečnil sa:
„Vieš, predtým som mal počas záchvatov halucinácie. Väčšinou, že blúdim po dome alebo že bežím po lúke. Nič som necítil a keď som sa niekedy bál, vedel som, že sú to len predstavy. Nedávno som našiel podchod na Bočnej…”
„Veď ten je tam odjakživa!” vyštekol Paľo, tvár sa mu skrivila začudovaním.
„No ja som si ho nikdy nevšimol. Podstatné je… neviem prečo, ale keď som tam, vždy mám silné, veľmi živé halucinácie. Cítim bolesť, dotyky, vône… všetko. Možno je to tými výparmi z riedidiel, čo tam fetujú…”
„Povedal si o tom Dorote?”
„Zbláznil si sa?! Veď by ma opustila!”
„Mal by si ísť za lekárom.”
„Nemôžem. Dal by mi tabletky, nemohol by som pracovať… a vieš, akí sú ľudia, hneď by sa to rozkríklo…”
„Prosím ťa, choď za doktorom, ona sa to raz aj tak dozvie.”
„Pochybujem, vieš o tom len ty.”
„Čo keď pred ňou dostaneš záchvat? Bude vedieť, čo treba robiť? Veď keď ťa neprefacká, umrieš!”
„Možno jej to napadne. Záchvaty aj tak väčšinou dostávam, iba keď som s tebou.”
Obaja sme sa uškrnuli, ešte raz ma požiadal, aby som zašiel za lekárom, a keď som súhlasne prikývol, spýtal sa ma, čo sa mi zdalo. Nechcelo sa mi o tom vravieť, ale keď veľa dobiedzal, presvedčil ma. Paľo vždy rád počúval, keď som mu rozprával o halucináciách. Preňho boli moje vízie čosi nepredstaviteľné. V živote nemal ani halucinácie z horúčky.
O modrookej krásavici si vypočul rád, ale keď som prešiel v rozhovore na krčmu, vrhol na mňa mrazivý, podozrievavý pohľad ako na vraha:
„Rudo, ty nie si veľmi dobrý človek, keď sa ti zdá o tom, ako zabíjaš kamarátov. Zabil si aj mňa alebo si zámerne povedal, že som tam nebol?!”
„Nebol si tam, veď som povedal,” upokojoval som ho, „ale tamtí ma niekedy fakt serú! Niekedy mám chuť zabiť ich!”
Paľo si uhol poldeci a vykročil smerom k Dorote.
„Kam ideš?” okríkol som ho, schytil za plece.
„Za Dorotou. Myslím, že je načase, aby vedela všetko,” odpovedal a snažil sa odtrhnúť moju ruku zo svojho pleca.
„Nie, ona to nemusí vedieť. Poď, dáme si ešte…”
Paľo na mňa stále hľadel podozrievavo, neprekážala mu moja ruka na pleci.
„Zničilo by ma, keby ma opustila. Vieš, že ju milujem! To mi nemôžeš urobiť!” presviedčal som ho. Chvíľu sme mlčali.
„Dobre,” povzdychol si, „ale sľúb mi, že tam už nikdy nepôjdeš!”
„Nepôjdem, prisahám!”
„A pôjdeš k lekárovi?” dodal.
Prikývol som.
Potom si priateľ vyhrnul rukáv, pozrel sa na hodinky.
„Už musím ísť!”
„Kam?” odsekol som nechápavo, lebo sa zdržal sotva hodinu.
„Zajtra odchádzam do Nemecka, chcem sa vyspať. Keď sa vrátim, zavolám ti.” Tackavou chôdzou sa pobral k dverám. Zosmutnel som. Rozhliadal som sa okolo, ale na prázdne dialógy som nemal chuť. Navyše by som sa, ako vždy, mohol dozvedieť, že ničomu nerozumiem. Zazrel som dievča, podobalo sa na ženu z podchodu. Pozeral som na ňu, a ona sa ani neobzrela mojím smerom. Nejaký starec ma priateľsky upozornil, že je manželkou Laciho Bakarta. Zvláštne, Laciho som dobre poznal a nechcelo sa mi veriť, že by ma nepredstavil svojej manželke.
Nadránom na mňa sadla únava. Našťastie aj na Dorotu. Sama za mnou prišla s prosbou, či už nepôjdeme domov. Cestou som zbieral sily, aby som jej mohol, keď prídeme do bytu, poriadne vynadať. Rozvalila sa na gauči a ja som spustil:
„Tak čo s ním máš?!”
„S kým?!” vyštekla nechápavo.
„S tým mladíkom v saku.”
„To je kamarát, občas k nám zájde do baru.”
„Čo ste si šuškali?”
„Ale… vravel mi o svojich súkromných problémoch,” bľabotala, hrala sa s vlasmi, „vieš, on je gej a s rodičmi má z toho problémy.”
„Na geja rozhodne nevyzerá.”
„Čo tým chceš povedať?” zarazila sa.
„Videl som, ako na teba pokukuje, bozkáva ti ruku,” snažil som sa byť pokojný.
„Za to nemôžem.”
„Mal som vedieť, že si kurva,” povzdychol som si.
„Tak to si vyprosím, chudák žiarlivý!” rozpaprčila sa, vstala z pohovky a s červenou tvárou dýchavične zatínala zuby.
„A nemám pravdu? Pre teba som nula, radšej si hľadáš boháča, ktorý by ti naletel rovnako ako ja.”
„To nebudem počúvať! Som unavená, bolí ma hlava. Odchádzam!” vyhlásila a zavrela sa v spálni. Postavil som sa pred dvere spálne: „Choď si za tými svojimi hlupákmi, ale nebuď prekvapená, keď ťa okašlú! Potom čo urobíš?! Ja ti už dvere neotvorím!”
Dorota s plačom vybehla z izby. Prebehla bytom a schodiskom. Potom som ju sledoval cez okno, kým ju nezhltla čierňava za rohom ulice. Zo začiatku som bol celkom rád. Určite odišla preto, lebo nemala čisté svedomie! No napadlo mi tiež: čo ak odišla iba preto, že ju moje podozrenie urazilo?! Nevedel som zaspať. Znovu a znovu som sa rozpamätával na výraz jej tváre, keď si šeptala na párty s neznámym mladíkom. Stále sa mi javil iný – raz žiadostivý, inokedy chladný.
8. 3. 2007
Bol som v práci. Šéf ma ráno, pri pohľade na moju unavenú tvár, privítal otázkou, či som schopný pracovať.
„Vždy pripravený,” ironicky som odsekol, načo ma šéf poslal k stolu.
Celý deň som rozmýšľal o Dorotinej nevere, až ma z toho rozbolela hlava. V noci neprišla. Premohol ma smútok. Zároveň ma prenasledovali vidiny, v ktorých sa milovala s mladíkom z párty. Samota sa mi vďaka nim znášala ľahšie, lebo Dorota sa mi už hnusila.
9. 3. 2007
Už je noc a stále neprišla. Teraz mi je jasné, že moje podozrenie nebolo neoprávnené.
Dnes som nemohol ísť do práce. Keď som ráno vstal, spomenul som si na našu svadbu a šťastné dni, ktoré sme spolu prežili. Potom som sa rozplakal, znovu zaliezol do postele a rozmýšľal o tom, ako by som ju mohol získať späť. Ležal som až do druhej poobede.
10. 3. 2007
Dnes v noci konečne prišla. Vlasy mala prefarbené na blond, bola namaľovaná, vyvoňaná, oblečená v nových, vyzývavých, takmer priesvitných šatách s hlbokým výstrihom. Otvorila dvere a zatočila sa.
„Čo na to hovoríš?” spýtala sa s výrazom nevinného decka.
„Krása! Odkiaľ si na to vzala? Zaplatili ti?!”
„Prestaň, lebo hneď odídem!” zarazila ma, náhle podišla k zrkadlu.
„Dostala som výplatu, tak som sa konečne rozhodla spraviť niečo pre seba.”
„Vieš… mrzí ma…”
„To je dobré,” vlúdila sa mi do reči.
„Cez víkend by sme mohli ísť niekam von. Čo ty na to?” navrhol som na upokojenie situácie. Videl som, ako si kefou zúrivo vyšklbáva vlasy.
„Cez víkend už niečo mám,” zamrmlala.
Tá malá cundra, pomyslel som si, že sa nehanbí povedať mi to takto rovno do očí, že ma podvádza.
Mlčky som zaliezol do spálne a ľahol si. Nemohol som zaspať, myšlienky ma nenechali na pokoji. Po čase si ľahla chrbtom ku mne. Potom som ešte chvíľu premýšľal o samote, ktorá ma čaká, napísal týchto pár riadkov a zaspal.
11. 3. 2007
V noci sa mi snívalo, že som bol v cirkuse. Neďaleko mňa sedela kráska s jemne nadvihnutým nosom a sýtočervenými perami. Nevedel som od nej odtrhnúť oči. Keď predstavenie skončilo, vybehol som za ňou. Pozval som ju na kávu, ale uprednostnila víno. Zabávali sme sa a pili do neskorej noci. Potom navrhla, nech idem k nej. Presviedčala ma, že býva bližšie ako ja. S potešením som súhlasil. Keď sme prišli k nej, začala sa vyzliekať. Jej vláčne, mladé telo mi nedovolilo zostať chladným.
Počas milovania som odrazu ucítil bolesť. Zaťala mi do chrbta nechty, ktoré zabárala stále hlbšie. Následne sa jej začala meniť tvár a pokožka, ktorú posiali vrásky. Z úst vyrážali tesáky a v čiernych očiach jej vzbĺkli plamene. Kričal som, nech prestane. Ona sa len smiala. Nejakým zázrakom sa mi podarilo vymaniť zo zovretia. Zabalil som ju do periny, vankúšom som ju dusil a dusil, kým sa neprestala trepať. Uistil som sa, že je mŕtva, a vybehol som na ulicu, kde ma oslepilo slnko. Vtom som sa prebudil. Chvíľu som sa pozeral na hodiny, potom na strop a napokon som jeden zhnusený pohľad venoval aj Dorote. Na tvári mala položený vankúš. Vankúš som odhodil a uvidel jej doširoka roztvorené oči, bledé líca a pery skrivené hrôzou. Jej bezvládne telo malo farbu kriedy a srdce mlčalo. Rýchlo som sa obliekol a bežal preč. Na schodoch, práve keď som si spomenul, že som zabudol zavrieť dvere, som začul starenino zdesené volanie o pomoc. Rútil som sa ulicou. V hlave mi ryčal rev blížiacich sa sirén a pred očami som mal obraz tmavej cely, v ktorej píšem tieto slová a v ktorej zrejme budem prežívať najbližších niekoľko rokov.