Richard Kitta
Keď si púšťam do noci
Keby som vedel,
odkiaľ sa nepoznáme.
Do každého okna
by som (ti) hodil kamienok.
Nespoznala by si
svojho muža.
Košický básnik
sa hrbí
nad malým pivom,
jeho básňou.
Je cigaretka,
čo fajčí.
Líška
v jazdnom pruhu.
Zhasnuté oči
zatemňujú horizont.
Kto nám dá
dobrú noc?
Miloval som veľa žien,
ktoré ma stáli život.
Preto už nežijem.
Vo chvíľach samoty
si odpúšťame ticho
naše dlhy.
Motýle neplačú.
Keď prilietajú na svet,
nevidia pod sebou
deň posledného života.
Som dieťa, čo sa bojí
o svoj letopočet.
Narazí do stromu.
Po kmeni,
po lístí,
po jablku,
vrazí mesiacu
tvár zabitého
spolujazdca.
Pretieram si oči
vždy tou istou farbou.
A unavený Boh
reštauruje svoje obrazy.
Počujem zátišie.
Prvý slnečný deň
roku dvetisícsedem.
Dievčaťu z autobusu
stekajú po lícach
dve dažďové kvapky.
(Ani) jeden z nás
si ich nezaslúži.
Sfukujem sviečky,
točí sa mi hlava.
Mama sa usmieva,
vyťahuje nôž.
Oslavujem narodeniny
o rok bližšej smrti.
Som tvoj obraz
ty môj zvuk.
Niekedy si púšťam
do noci
prvé roky
z mojej nemej éry.
Vyklonení
z okna do noci,
milujeme.
(A) máme strach,
kto z nás
vyskočí.