Katarína Mikolášová
Obrazy z lesného machu
Porozumenie
si niekde
v priestore mimo mňa
je to tak ďaleko
ako ďaleko sú naše myšlienky
nedokončený pohyb rukou
rozmazáva hranicu: opatrne
aby nenarušil výsostné vody
tej druhej
poludnie náhle kleslo
ešte rozoznávam obrysy
vecí
ešte rozoznávam môj a tvoj svet
a ich prienik –
hluché miesto tvorí tenkú bublinu
obzrieš sa za miznúcim svetlom
potichu zavriem okno
Nerovnováha
taký čas
taký zvláštny čas
kroky premenené na virtuálny beh
zatváram sa do presklenného priestoru s poslednou bublinou vzduchu
je ticho
vidia ma ale trpezlivo čakajú
ohmatávajú steny
prstami a jazykmi skúmajú priesvitnosť skla
(slizké slimačie stopy)
prepletám sa niekde mimo svojho tela s druhou ženou ktorou budem o chvíľu
jednorozmernou
jednoznačnou
jednoduchou?
zvuk krokov triešti sklo:
mám holé dlane
a cudziu tvár
Obrazy z lesného machu
(úryvky)
1.
Záhrada
presvetlená slnkom
kráčaš mi oproti –
nie ty
len tvoje oči
kým do nich vplietam
kúsky seba
ruky zbierajú z vlasov
budúci sneh
***
prekopávam pôdu
(podkopávam si pôdu pod nohami)
vonia teplom
a životom
kam sa dostanem
sama seba vložím do zeme
aby som s ňou opäť zrástla
opäť vyklíčila
opäť vydala úrodu