Beata Jagiela
Archaický portrét
(blok mladej poľskej poézie)
Moje ulice
moje ulice sú chladné
dokonalo farebné šerom
sedia na nich ženy
s oknami namiesto tvárí
pozerajú na zelené vagóny s uhlím
vyschnuté muškáty
Krista čo ako netopier
visí na stene
a kedysi tu bývali bociany
dnes miestny rezbár
vyrezal jedného
ktorý neodletí keď dupneš
nocou na mojich uliciach
zem sa lepí na nebo
iba samovrahovia
dokážu ukázať horizont
Škaredá kompozícia
Ránko kráča lepkavé ako želatina
vo svojom uplakanom zamyslení
utrápeným topoľom
vypadávajú zuby
odfarbená lipa
položila mokré hlavy
na vertikálne plecia
archanjela
hneď za lesom
v hmle
sivé loná vresoviska
vsiakajú do bahna zeme
…
ženy staré ako popol
s pehatými výstrihmi
sa kradmo obzerajú
v kôre stromov
z mokrých sadov
v rose po medúze uši
vyhrnuli sukňu
a kráčajú po okolí
ako zvädnutí elfovia
domáceho krbu
pre nich je obdobie dažďa
rozmazané
romantická pohľadnica
obdobie ktoré dovoľuje
vychádzať zo zeme chrobákom
a starcom
Ženy
My ženy
mlyny sveta
plávame po povrchu
vzduté
vo voľných chvíľach
zdobíme vajíčka
obrusy
sarkofágy
hoď kockou
hoď
pozri sa čo ti padne
som pre teba
od počiatku sveta
fyzicky schopná
nezničiteľná
som niečím prechodným
medzi kolesom
a zemou
xxx
pozývam ťa do svojej garderóby
stále suchej ako sklo
chcem ti ukázať podivuhodné
zariadenie
nad ktorým som pracovala celý život
ty si sadneš ako jež na gauč
a budeš ma oblievať
vývarom podlízavého zraku
povieš mi že som tvojou jabloňou
a tvojím hrobom
a aby slová mali väčší význam
odkašleš si
a keď si noc stiahne brucho
zo striech
teba nebude
a ja si nebudem pamätať
čo sa mi snívalo
xxx
zajtra znova
pôjdem do sveta v otrhanom nebi
budem predstierať
že vtáky letia do diaľky
zajtra znova namiesto veží
uzriem sivú rovinu
zranenú zlepenými mihalnicami
zajtra znova poviem cudziemu
človeku
že ho milujem
aby sa vedel usmievať
keď budem plakať
zajtra sa znova budem cítiť špinavá
xxx
nebojím sa smrti
veď viem ako to je
zatváram oči
a ty hovoríš:
„všetko si vymyslela”
nepotrebujem sa pýtať
ako to bude
ona príde
tak ako sa chodí kosiť ďatelina
a keď už bude po všetkom
prídem
a poviem ti o nej
akoby to bola moja prvá cesta
k moru
Búrka
Keď sa blýska tvoj nôž
stromy majú fialové kláty
ružové lístie
a červené stromy
nie sú nijakým výmyslom
znalcov farieb
keď sa blyští tvoje oko
priestor za lesom
je len maketou
cez gázu neba
vidieť už iba zlo
keď je v noci tak jasno
každý pes má aureolu
každý odkvap je gilotínou
vtedy
sa túlim do dlaní
aby som zabila nedostatkom svetla
svoju tvár prízraku
Maliar
modelka
ako zebra vo škvrnách svetla
do noci rozťahuje nohy
uškami nedefinovateľnej farby
strihá trávu
ťahaním štetca
hneď pri jej dlani
ostro zakončenej vejárom
leží veľká umelá
tekvica
ako je možné
že zrazeniny bieloby
sa pomíňajú čajkami
za chrbtom človeka
ktorý zabudol čo robí
Erotika ženy
horami a dolinami
plávu rybie bruchá
v červenom slnku eldoráda
vyzerajú ako dozreté jablká
horami
a riekou s bahnom dole
plávu drevené lode
na lodiach
ryby fialovými očami
upreté na pružné telo neba
keď sa v povetrí skvapaľňuje ticho
ryby klábosia nahlas
v studničke ich úst obrastenej machom
rastie peň mohutnejší od drevorubača
a keď dvíhajú svoju lepkavosť
na krídlach nahor
hladina vody je oponou
ryby nevidia
svoje mŕtve telá
z letu vtáka
xxx
Zátišie leta
pod zvlneným nebom
nič sa nedeje
že tráva hrmí
na poliach sivých od zrna
medzi medzou a medzou
sklonené postavy
vdov – dedinčaniek v červenom
kone ako stodoly
stohy ako stodoly
v tom okolí nie sú maliari
umrelo svetlo
Z poľštiny preložil Radovan Brenkus