NIEČO MA NÚTI NASTAVIŤ ĽUĎOM OBČAS ZRKADLO
R o z h o v o r s g r a f i k o m M i l a n o m S o k o l o m
Výtvarník Milan Sokol sa narodil 30. 5. 1952 v Banskej Bystrici. Študoval na Strednej priemyselnej škole v Kremnici, odbor rytec kovov, ďalej na Akadémii krásnych umení v Krakove. Pôsobil ako pedagóg na katedre výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (PF UMB), potom ako výtvarný a technický redaktor denníka Smer. Neskôr sa stal výtvarníkom v slobodnom povolaní a od r. 1994 bol odborným asistentom (r. 1995 sa stal docentom) na katedre dizajnu nábytku Drevárskej fakulty technickej vo Zvolene. Od roku 1996 pôsobí ako docent na katedre Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.
V umeleckej tvorbe sa zameriava na voľnú grafiku v technike farebného linorytu, pečiatkovú tlač, kresbu, mail art, inštaláciu, úžitkovú grafiku a tvorbu v architektúre. Vystavuje doma i v zahraničí a od roku 1987 získal množstvo ocenení.
Rozhovor, ktorý uverejňujeme, vznikol na jednom z mnohých spoločných stretnutí Milana Sokola s jeho bývalou študentkou…
Od roku 1973 do r. 1978 si študoval v Krakove. V čom sa podľa teba odlišuje štúdium umenia u nás a v Poľsku?
Otázka by možno mala znieť: čím bolo iné. Je to predsa už len pár rôčkov čo som skončil a veľa vecí sa zmenilo aj v Poľsku. Treba si uvedomiť, že koncom 70-tych rokov bola slovenská grafika ak nie svetovým, tak určite európskym pojmom. Najväčšiu zásluhu na tom mala určite škola a osobnosť Albína Brunovského, ktorého vtedy obdivoval celý grafický svet. Vtedy bola aj iná politická situácia. Poľsko, to bol najveselší barák v socialistickom tábore. A naozaj, ja som cítil, že sa tam dýcha trochu voľnejšie. No, aby som to skrátil. Vtedy sa hovorilo, že bratislavská grafická škola má výbornú techniku a tá krakovská že má predstavivosť. Mimochodom, už v tom čase mali obidve školy podpísané zmluvy o spolupráci, takže sme o sebe veľmi dobre vedeli. Od tých čias sa datuje moje priateľstvo s Vojtom Kolenčíkom, ktorý je dodnes docentom na VŠVU v Bratislave.
Si známy ako grafik, ktorý preferuje tradičné grafické techniky. Doba však ide ďalej a aj do výtvarného umenia preniká využívanie počítačov. Aký máš názor na súčasný stav grafiky u nás, ale i vo svete, a ako využívaš vo svojej tvorbe multimédiá?
To je veľmi zložitá otázka. S čoraz väčšou istotou zisťujem, že viem, že nič neviem. Všetko ako keby podliehalo nejakým módnym vlnám. Mám pocit, že tá tradičná (ručná) grafika je u nás na ústupe. Do grafiky vstupujú nové médiá, veľa sa experimentuje. To je na jednej strane dobre, ale ako keby si súčasná slovenská grafika ešte nenašla svoju vlastnú tvár. Viem, o čom hovorím. Občas ma prizvú k spolupráci v porotách výstav „Súčasná slovenská grafika”, ktoré sa konajú každé 3 roky v našej galérii v B. Bystrici. V novembri minulého roka som sa vrátil z poľského Lublina, kde som bol členom medzinárodnej poroty 7. Medzinárodného trienále umenia Majdanek 2004. Na tej výstave bolo zhromaždených okolo 4000 prác z 55 štátov sveta. Museli sme vybrať výstavnú kolekciu a udeliť ceny. Mám pocit, že inde sa grafika vracia k svojim koreňom a ku skôr vytvoreným tradíciám. Napríklad japonská grafika bude vždy japonská, žiadne médiá na tom nič nezmenia.
Výškotlačovým technikám som viac-menej verný dodnes a verejnosť, pokiaľ pozná moju tvorbu, pozná ju práve z tejto strany. Priznám sa však, že od minulého roku bojujem s počítačom. Nie je to ľahké, mám dojem, že ten môj vlak mi už ušiel. Škoda, že počítače nepredávajú aj s operátorom, ktorému by som verbalizoval len svoje výtvarné predstavy. Mohla by to byť aj operátorka. To, čo dosiaľ v mojom počítači vzniklo, je ešte príliš intímne a nesmelé, aby som išiel s kožou na trh. Uvidíme, možno raz.
Nelákala by ťa, ako výtvarníka, práca na knižnej ilustrácii? Vnímaš v knihách ilustrácie? Aké knihy čítaš?
Knižná ilustrácia bola súčasťou štúdia na krakovskej akadémii. Keď som ukončil štúdium a vrátil som sa do Banskej Bystrice, situácia doma bola taká, že v Bystrici nebolo žiadne vydavateľstvo. Martinská Osveta mala výtvarníkov na výber. V Bratislave tiež nebola situácia lepšia. V jednom vydavateľstve, ktoré nechcem menovať, ma privítal akýsi redaktor slovami: „Tých grafikov by mali strieľať…” Bol som mladý a ješitný, asi som sa urazil. Neskôr som sa k ilustrátorskej robote dostal, ale len sporadicky. Nebola to próza ani poézia, skôr technická literatúra, takže nič moc.
Priznám sa, že čítam menej ako kedysi. Mám pocit, že literatúra na človeka vplýva do určitého veku. Potom človek zostane verný tým „svojim” autorom a ťažšie prijíma niečo nové. Hltal som všetko, čo sa týkalo fantastickej literatúry južnej Ameriky. Samozrejme Borges, Cortazár, Marquéz, Carpentier atď. Možno to vtedy bola aj trochu módna záležitosť, ale táto literatúra sa mi naozaj páči. Bulgakova beriem do rúk dosť pravidelne. Aj na dobrý film sa dá pozrieť viackrát. Zo slovenských autorov je to Mitana, Pišťanek. Momentálne ma nadchýna Vladimír Borecký a jeho „Zrkadlo obzvláštneho”. To ma spája s Alfrédom Jarrym, ktorého som si zamiloval ešte v puberte. Veľmi veľa som sa venoval čítaniu v Poľsku. Vychádzali tam knihy, ktoré by u nás v tom čase vyjsť nemohli. A po internátoch kolovala aj kopa samizdatov a literatúry vydanej napríklad parížskou kultúrou. Pamätám si, že na Solženicinovo „Súostrovie Gulag” som dostal časový limit 24 hodín a potom to čítal ďaľší. Na Slovensku v tom čase tú knihu všetci verejne odsudzovali, vládla tu psychóza, ale nik si ju nemohol prečítať. Možno ju Mináč čítal, ale nie som si istý.
Čo sa týka tej časti otázky, či si v knihe všímam ilustrácie, tak to si teda všímam, veď slovenské knižné publikácie, to bola tiež jedna krásna tradícia – zvlášť detská literatúra bola vydávaná na svetovej úrovni. Nie náhodou je Bienále ilustrácii v Bratislave. Mám rád knihy, ktoré na mňa pôsobia sošne, ako objekt. Veď knižná väzba, to bola kedysi samostatná výtvarná disciplína, spomeňme si na pána Vrtílka. Ale aj dnes je na trhu kopa krásnych kníh, škoda, že sú niekedy pre väčšinu cenovo nedostupné.
Mal si v mladosti, alebo máš doteraz, nejaký výtvarný vzor? Kto, alebo čo je tvojou inšpiráciou?
Je prirodzené, že každý mal v mladosti nejaké vzory, musí ich mať, nič nepadne z neba samo od seba. To sa však vekom mení, prehodnocuje. Na strednej škole to bol napríklad maliar (nedávno tragicky zosnulý) Karol Baron. Bola to pre nás naozaj kultová osobnosť. Na Akadémii v Krakove sme mali veľmi veľa profesorov, ktorí naozaj tvorili dejiny súčasného poľského umenia. Vitold Skulicz – prezident medzinárodného trienále grafiky, Andrzej Pietch, Mieczyslaw Weiman, Franczysek Bunsch atď. To boli asi také míľniky poľskej grafiky. S niektorými udržujem kontakt dodnes. Zvlášť Piotr Kunce, jeden z najlepších tvorcov súčasného poľského plagátu, je mi blízky, spája nás dlhoročné priateľstvo a vďaka nemu je pre mňa Krakov dodnes otvorené mesto.
A čo je mojou inšpiráciou? Čokoľvek, stačí mať otvorené oči. O tom podajú svedectvo moje grafiky.
Učíš na PF UMB v Banskej Bystrici výtvarnú výchovu. Čo ti dáva práca s mladými? Obohacuje ťa, alebo skôr už unavuje?
Tak ako tvoja otázka, aj moja odpoveď má dva konce. Takže po prvé, určite ma obohacuje. Často sa mi stáva, že niektoré myšlienky, nápady, ktoré som sám nezrealizoval, podsuniem študentom. Študent prácu samozrejme realizuje svojim vlastným výtvarným jazykom a ja bývam dosť často príjemne prekvapený, čo z toho vzniklo. Takže ateliér grafiky sa stáva akýmsi laboratóriom, kde sa snažím hranice grafického umenia posunúť ďalej, napríklad do priestoru. Snažím sa pritom, aby študent mal dostatok priestoru na samostatné myslenie. Ak sa taká spolupráca vydarí, dokážem sa s ňou stotožniť a z toho mám radosť. A čo ma unavuje? Sú dni, keď spolu so študentmi vytlačíme aj niekoľko desiatok grafických listov. Potom prídem domov a chcem robiť niečo vlastné a zisťujem, že som na dne, nedá sa. Vtedy musí zákonite nasledovať nejaký relax. Grafika a jej realizácia je vlastne dosť náročná fyzická činnosť. Sama to poznáš.
Pozoruješ na študentoch, že by sa mladá generácia postupom času nejako menila k lepšiemu, resp. k horšiemu? Napríklad v porovnaní s tvojou generáciou?
Generačný problém nemám, aspoň si to myslím. Ale možno ho majú moji študenti, bolo by zaujímavé opýtať sa ich. Za to, akí mladí ľudia sú, je zodpovedná tá predošlá generačná vlna. Veď ona ich vychovala. Keď sa pred desiatimi rokmi vyslovila napríklad veta :”S poctivosťou najďalej zájdeš”, tak si každý myslel svoje. Bola to už vtedy len fráza. Skús tú vetu povedať mladým ľuďom dnes a nahlas. Mne samému tá veta dnes znie absolútne absurdne. A za to sme zodpovední my starší. My sme zodpovední za to, že mladým chýba ideál, že ho strácajú často už v detstve. Opýtajme sa malých detí, čím by chceli byť. Stretol som sa často s odpoveďami „politik”, alebo „mafián”. Pre dospelého je to obrovský paradox, ale dieťa to vidí po svojom a v podstate, keď sa zamyslíme, veľký rozdiel v tom nieje. Dieťa má pravdu. „Kráľ je nahý.” Takže nechajme mladých na pokoji a dúfajme, že napravia to, čo sme my pokazili.
V niektorých tvojich grafikách cítiť nadhľad a humor…
Ten humor, tak ten sa občas mihne, no niektorí teoretici to definujú skôr ako sarkazmus, ale stretol som sa už aj s pojmom cynizmus. Takže je to vlastne smiech cez slzy. To sa však týka len istej, dnes možno už uzavretej časti mojej tvorby. Niečo ma núti nastaviť ľuďom občas zrkadlo. Slovo paródia mám tiež rád.
Vyhovuje ti v tvorbe viac abstraktná, alebo konkrétna rovina?
To sú práve tie etapy, alebo obdobia. Po období akéhosi figuralizmu, zaťaženého literatúrou, som sa chcel očistiť, bola to taká moja malá katarzia a prestal som sa abstrakcii vyhýbať. Ale to je, myslím si, už tiež za mnou. V polovici 90-tych rokov som sa začal zaoberať pečiatkami a dnes sa snažím tieto kompozície pretransformovať cez počítačové programy. Stále niečo hľadám. Keď to nájdem, stanem sa klasikom samého seba. Netuším, čo ma čaká…
Do akej miery presahuje tvoja profesia do súkromného života? Rozmýšľaš „graficky” trebárs aj v krčme?
Hm…rozmýšľať graficky, to mi trochu znie, ako myslieť čierno-bielo.A naozaj, grafiku kedysi nazývali čierno-bielym umením.Ale to už dávno nie je pravda. Pri dnešných technických možnostiach sa to pomaly už ani nedá.Ale poznám pár grafikov, hlavne v Poľsku, ktorí tomu čierno-bielemu vyjadreniu zostali verní dodnes a sú veľmi úspešní. Ja som farbu do svojich grafík zapájal od začiatku. Pod grafickým myslením si predstavujem aj to, že dokážem nakresliť svoju predstavu a to sa môže stať aj v krčme, keď vás niečo napadne.
Máš niekedy strach z vlastnej fantázie?
Pri koncepčnej práci sa mi občas stane, že môj prvotný nápad (myšlienka) začne bujnieť, narastať do absurdných dôsledkov. Je to taká myšlienková rakovina. Áno, z toho mám občas strach.
Na čom sa dnes rád zasmeješ?
Ak je tento rozhovor o mne, tak je to jasné. Keď som začínal na Umeleckej priemyslovke v Kremnici, moje predstavy o umení boli…no, smiešne, smiešne romantické. Človek potrebuje sebareflexiu, ten smiech zo seba samého oslobodzuje. Horšie by bolo, keby otázka znela: „Za čo sa dnes hanbíš?”
Za čo sa dnes hanbíš?
Tak to je čistá podpásovka, nemyslíš?
Nudíš sa niekedy?
Občas sa mi to stáva. Prepadám vtedy panike, lebo slovo nuda sa mi spája s bezradnosťou. Čo robiť, to je otázka. Oveľa radšej mám leňošenie. Keď človek leňoší, sníva, plánuje, fantázia pracuje naplno. Leňošenie môže byť svojim zvláštnym spôsobom produktívne.
Asi by si nechcel vedieť, čo ťa čaká v budúcnosti, však? Dá sa povedať že žiješ pre prítomnosť?
Ako vieš, že by som nechcel? Ale napokon máš asi pravdu… Nechcel. Možno je to vekom, alebo stavom spoločnosti v ktorom sa nachádza, vidím v budúcnosti čoraz menej optimizmu. To pre našu generáciu budovali naši rodičia budúcnosť a vidíš, ako to dopadlo. Čo sa týka druhej časti otázky, tak sa dá povedať, že žijem pre prítomnosť, aj keď každý výtvarník dúfa, že tu po ňom niečo zostane. Ale grafika je tak krehká. Požijeme, uvidíme.
V čo veríš?
Otázka viery je dosť intímna. Istá časť viery sa spája s ideológiou. S tou, v akejkoľvek podobe, máme skôr tie zlé skúsenosti a preto ľudia o tom nie veľmi radi hovoria. Verím, že aj ten najväčší bezverec verí, lebo viera je nádej a bez nej sa nedá žiť. Znie to ako banálna fráza, ale to je tak všetko, čo s tým môžem urobiť.
Kde pociťuješ viac slobody – v úžitkovej, alebo vo voľnej grafike?
V pojme „voľná grafika” je odpoveď, aspoň pre mňa. Ale poznám grafikov, ktorým dáva úžitková grafika, alebo design, viac slobody. Obdivujem ich.
Okrem grafickej, aká tvorba je ti blízka?
Mám rád hudbu, literatúru, divadlo, film, ale nemôžem predsa všetko poznať. Vyberám si. Blízke samozrejme býva to, čo si bližšie pripustíme, s čím sa stotožníme a to je mi blízke.
Žena v umení – nechávaš sa ňou inšpirovať?
Žena je katalyzátor, skôr sa podieľa na spôsobe života, ako na spôsobe či obsahu tvorby. Teda aspoň v mojom prípade je to tak. Priznám sa, že v niektorých veciach som dosť nepraktický a bez ženskej opatery si to dosť dobre neviem ani predstaviť. Žena bola, je a vždy bude súčasťou akejkoľvek tvorby.
Na čom momentálne pracuješ? Kde sa v tejto dobe môžeme stretnúť s tvojimi prácami?
Priznám sa, pripravoval som svoju autorskú výstavu, ktorá mala byť v centre K. Sokola v Liptovskom Mikuláši. Malo sa to volať Sokol u Sokola a veľmi som sa na to tešil. V galérii P. M. Bohúňa ale dochádza k takým negatívnym zmenám, že som sa rozhodol svoje meno nespájať s menami istých ľudí a výstavu sme spolu s mojou kurátorkou PhDr. Alenou Vrbanovou odvolali. Na stole mám pozvánku na účasť na Medzinárodnom trienále grafiky v japonskom Kochi, ďalej sa mi ozvali Fíni z Bienále malých grafických foriem a na koniec augusta som pozvaný na sympózium do Poľského Kazimiezsa Dolnego, na čo sa zvlášť teším. Takže roboty je až-až.
zhovárala sa: Barbora Cyprichová