Próza: M. Grupač

Marián Grupač

PREKVAPENIE

 

Zima toho roku udrela. Doslova.

Nepamätám sa, kedy bolo už na začiatku novembra toľko snehu ako práve vtedy. Traktory s pluhmi na odhŕňanie snehu rachotiac brázdili mesto hore dole celé dni a noci. Žmurkajúce oranžové majáky bolo v bielej fujavici sotva vidno. Z oblohy vytrvalo snežilo, akoby už ani nikdy nemalo prestať. Okolo ciest sa vytvorili vysoké snehové mantinely ako na sánkarskej dráhe. Stačilo vyjsť na pár minút von a bieloba vás hneď celého obalila. Ľuďom (vytrvalejším chodcom) sa na hlavách tvorili mäkké, komické snehové vankúše. Sneh padal a padal. Na plecia, na tvár, do očí. Najlepšie by bolo ostať doma v teple, popíjať voňavý grog a pozorovať šantiace deti, ktoré azda jediné nevnímali snehovú spúšť ako kalamitu. Skôr naopak.

Husté sneženie pretrvalo až do decembra. Situácia v našom meste začínala byť kritická. Do mnohých obchodov sa nedostali zásobovacie autá s potravinami, meškali autobusy aj vlaky, dochádzalo k častým výpadom elektriny, pošta ani čoby tiež ostala zavalená kdesi pod snehovou lavínou a deťom vyhlásili mimoriadne prázdniny.

Bolo krátko pred Štedrým dňom. Vracal som sa z práce – z každoročnej vianočnej oslavy, takzvaného “posedenia pri kapustnici”. Posedenie prebehlo takisto, ako po iné roky: zjedli sme plný hrniec kapustnice so soleným mäsom, vypili niekoľko galónov vína a pár fliaš pálenky, kolegyne sa medzi sebou pohádali a krásne si vynadali do nového roka, pretieklo pár sĺz, rozbili sa štyri poháre a jeden kolega ovracal šéfovi kabát. Rozlúčili sme sa krátko pred polnocou. Tí húževnatejší sa ešte odpotácali do nočného baru a ostatní sa rozpŕchli do snehových závejov, aby sa pomaly prebrodili k svojim vyhriatym príbytkom.

Nemal som chuť ďalej pokračovať v pití, a kapustnica v kombinácii s vínom už tiež začala v mojich črevách dávať o sebe zreteľne vedieť… Napokon, v tom čase som už aj tak dávno prekročil svoju vnútornú “alkoholickú hranicu”, kedy sa mi nedarí vysloviť viac ako dvojslabičné slová, a to iba v jednoduchej, holej, oznamovacej vete. Odchod domov bolo to najrozumnejšie riešenie. Avšak cesta cez návaly snehu predstavovala pre mňa vtedy skutočne nadľudský výkon. Napokon, domov som nešiel, ja som sa gúľal ako Rus, keď sa prechádza…

Dohromady som za celú moju útrpnú púť k domovu absolvoval hádam päť-šesť súvislých krokov. Potom vždy nasledoval pád – buď na chrbát, spojený s parádnymi futbalovými “nožničkami”, keď som vo vzduchu naprázdno zastrihal svojimi neistými dolnými končatinami (obávam sa – pre ich nefunkčnosť – nazvať ich jednoducho nohami…), prípadne som šľahol rovno na tvár, čo bolo ešte horšie, pretože som stratil aj posledný zvyšok pudu sebazáchovy a pri páde som už ani nevystrel pred seba ruky. V hustom mrazivom snehu som za sebou zanechával odtlačky vlastnej posmrtnej masky v tých najrozmanitejších grimasách…

Už ani neviem koľko bolo hodín, keď som sa nakoniec šťastne dováľal až k našej zasneženej bytovke. Prechádzal som okolo kontajnerov (výnimočný okamih mojej vzpriamenej chôdze…), keď som si všimol čudnú postavu akéhosi muža, ktorý sa neúnavne prplal v odpadkoch. Tie v igelitových vreciach lemovali takmer celú uličku k bytovke, pretože smetiarske autá k nám už viac ako dva týždne nemohli vyjsť. Míňal som toho čudáka (ešte stále vzpriamene a na nohách!) a náhle ma spozoroval aj on. Venoval mi dlhý, prenikavý a nedôverčivý pohľad.

Zastavil som a zaostril naňho svoj (teraz značne nespoľahlivý) zrak.

Muž sa ku mne otočil a hlasom úspešného a presvedčivého alternátora Luisa Armstronga vyštekal na mňa pár slov, z ktorých som letmo vyrozumel, že dotyčný sa zaujíma o to, či mám nejaké problémy, a tiež som započul i niekoľko krátkych, úderných výrazov z oblasti amatérskej urológie…

Dvojslabičné slová, ktoré by som v tejto situácii mohol použiť, mi zamrzli v hrdle a v snahe čo najrýchlejšie sa pohnúť smerom k svojmu teplému bytu som znenazdajky vystrúhal tie najkrajšie “backhamovky” celého večera. Pri veľkolepom finále letu som celou svojou váhou dopadol na chrbát a ostal som na ceste ležať ako chrobák – márne lapajúc po dychu.

– Dávaj pozor! Ešte sa zabiješ a bude to na mňa. – začul som po chvíľke nad sebou známy chrapľavý hlas.

Chlapík mi pomohol vstať.

– Kde bývaš? – spýtal sa priamo.

– Tu! – ukázal som smerom k neďalekej budove. Stihol som si ešte uvedomiť, že som práve postúpil do svojho záverečného opileckého “levelu”, ktorý som si sám pre seba nazval: jednoslabičný.

Keď sme už boli pred vchodom, prepadol ma zrazu prudký, nevysvetliteľný pocit melancholickej vďačnosti, či čo to bolo?! Zdrapil som chlapa za ruku prudko si ho pritiahol k sebe. Vrúcne sme sa vyobjímali a keď sme sa – najmä jeho snahou – od seba konečne odlepili, už miernejším tónom predniesol:

– Nemáš… drobné? Na cigarety, vieš…

So súhlasným gestom (slová musím teraz šetriť!) som zalovil vo vrecku nohavíc a vytiahol som hrču pokrčených bankoviek.

– Na! – vďačne som mu vopchal peniaze do náručia.

– Čo robíš? Stačí mi iba…

– Ber! – prerušil som jeho rozpaky a… na viac si už nepamätám.

 

Opisovať moje prebudenie z hľadiska fyziologických procesov v mojom tele je asi zbytočné. Iba rýchla smrť by bola vtedy jediným a účinným riešením mojej žalostnej situácie.

Moja manželka (áno, som ženatý…) so mnou v tomto prípade prílišným súcitom neoplývala, a tak som nadôvažok ešte musel čeliť i jej ostrým výčitkám a pichľavým narážkam na opodstatnenosť mojej nezmyslenej existencie na tejto planéte.

Priamo úmerne s úbytkom zvyškového alkoholu v krvi gradovala i moja fyzická úbohosť. Zenit som pretrpel krátko po štrnástej hodine. Potom som bol schopný vypiť trochu vlažného bylinkového čaju bez toho, aby mi okamžite “vypadol z tváre” a aj myšlienky už začali byť pružnejšie. Krátko pred osemnástou som už bol schopný vysloviť bez problémov slovo “resuscitácia” a začal som vysielať prvé nepatrné podnety, ktoré by mohli pripraviť tú správnu pôdu pre udobrovanie sa s manželkou.

Uvaril som večeru, poutieral prach na knihách (o čo ma prosila už takmer mesiac) a dokonca som povysával koberce v celom byte! Myslím si, že už len fakt, že dnes píšem tieto slová je dostatočne presvedčivý dôkaz toho, že som to všetko napokon v zdraví prežil. Aj keď nerátam zistenie, že som pri včerajšej “praguľke” kdesi vytratil všetky kľúče…

A potom u nás rozvoňali Vianoce.

Práve sme sa so ženou chystali sadnúť si k slávnostnému štedrovečernému stolu, keď naše domáce trblietavé rodinné ovzdušie rozrezal prudký bezočivý zvuk zvončeka pri dverách.

Pozreli sme so ženou nechápavo jeden na druhého.

– Ty niekoho čakáš? – spýtala sa ma nedôverčivo.

– Ježiška. Ale až po večeri. A ty?

– Čo myslíš?!

– Tak to potom nechápem… Idem sa pozrieť.

Otvoril som dvere na chodbu a skamenel som od prekvapenia a hrôzy!

Pred našimi dverami stál môj starý známy vyberač kontajnerov a ceril na mňa svoje tri žltohnedé…ehm, zuby.

– Vinšujem ti požehnané Vianoce! – zachrapšťal.

Stál som tam bez pohybu a slov.

– Idem okolo a tak som si na teba spomenul… Reku, zaželám ti zdravie a tak…

– Preboha, veď je Štedrý večer! Vianoce!

– No však práve preto! Myslel som si, že…

– Počúvaj, – prvotný nával zlosti, zúfalstva a bezradnosti ma pomaly opúšťal a začínal som rýchlo rozmýšľať, – ďakujem ti, že si na mňa myslel, ale fakt ti nemôžem pomôcť. So ženou sa práve chystáme večerať. Uznaj, že…

– S kým sa to tam rozprávaš? – začul som za sebou manželkin hlas.

– Ále to len taký…

– Ááááá, dobrý večer panička! Tuto váš muž ma pre pár dňami pozval k vám na večeru, tak som…

– Ty hajzel! Ja som nikoho nikde nepozýval, kurvafix! – vybuchol som.

– Však by si zamrzol, keby nie mňa, ty hovado!… Teda s prepáčením, panička… Viete, – obrátil sa teraz k mojej žene a s lesklým, uboleným pohľadom v smutných očiach jej v rýchlosti vyjavil akýsi trpký príbeh so šťastným koncom, ktorého hlavným (kladným) hrdinom bol on a nakoniec ešte smutne dodal:

– Ležal v snehu ako mŕtvola. Fakticky bol ako mŕtvy. Veď keď nie, tak nie… Ale ja by som sám veru nebol prišiel, to mi verte! Prepáčte mi panička, pokojné sviatky… Aj tebe. – pomaly sa obrátil a šuchtavým krokom, mrmľajúc čosi o Božích mlynoch odchádzal preč.

– Počkajte! – zavolala za ním moja žena a myslím, že som vtedy pocítil niečo ako krátkodobý výpadok srdcovej činnosti.

– Sú Vianoce. Poďte ďalej. Najete sa s nami.

 

Vtedy, a ani nikdy potom som sa jej už nepýtal, prečo pozvala toho bezdomovca k nám domov, ale tuším, že v tom bola možno akási jej malá pomsta za moje neskoré príchody domov, pochybné známosti a tak akosi – za všetko dohromady…

Keď si na to spomínam, ešte teraz ma berú mrákoty.

Chlapík – predstavil sa ako Laci – sa u nás vykúpal (tri dni po ňom smrdela kúpeľňa ako keby tam vybuchla stoka), nažral sa do prasknutia, žena mu darovala moje staré nohavice, pár svetrov, dva páry nových bavlnených ponožiek a nový hrubý šál, ktorý mi kúpila ako vianočný darček.

Odvtedy sa Laci u nás neukázal, a ani som o ňom nepočul. Vlastne som o ňom nepočul ani predtým.

Ja som sa prestal zúčastňovať podnikových posedení a život sa pomaly vrátil do starých koľají.

Dokonca som krátko po Vianociach našiel i svoje kľúče! Boli spadnuté v chodbe pod vešiakom. Hľadal som ich tam predtým asi miliónkrát, a nevidel som ich. Zvláštne…

No a v jeden slnečný jarný deň – kedysi koncom marca – keď sa už roztopili i posledné zvyšky snehu, nás so ženou po príchode z práce domov čakalo prekvapenie.

Niekto nám takmer kompletne vykradol byt!

Toho, čo si zlodeji neodniesli so sebou, nezostalo veľa. Nábytok. Ten nám teda zostal, napríklad…

A v kúpeľni nám ešte ostala špinavá vaňa a hrozný, hrozný… smrad!

Keď vtedy zbadala kúpeľňu moja žena, len si mlčky utrela slzy z tváre a ticho zašepkala:

– Šťastné a veselé…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.