Poézia: J. Klus

Jaroslav KLUS

 

DEJINY POSTELE MLADEJ VDOVY

 

 

Dejiny postele

 

Bolo ticho

a ani to nie

iba bolo

vzduch nad nami

noc čo noc

popíjal naše výdychy

a zakaždým

do brieždivej nemoty

 

V kútikoch očí

bdeli len hlásky

zvedavé plaché

klopkali na zem

namiesto hodín

hneď vedľa vlasov

praskal oheň

ako starý nábytok

lebo aj ticho

má svojich duchov

tak ako lomoz

má svoje tiene

 

Dôkazom spánku

dovtedy boli

ráno pár hodín

zarosené kamene

 

A keď sa moria

v polosne sveta

prevalili

na druhý bok Zeme

a my sme si

medzi lopatkami

našli

prvé veľkonočne vyzdobené

trilobity

prišlo nám smiešne

na dve doby

na nás

naveky

 

Pľuli sme smiech

spomedzi zubov

odlietal chlieb

lepil sa na steny

skalám na pätách

hniezdila siesta

a lastovičky

boli nám prvé

zdomácnené kone

v ich záprahu

zvážali sme leto

 

Smiech dokonal

a s ním aj na kameňoch

veky predvádzaná

chrbtová dráma

nik viac neponúkol

telo na pretlač

 

Modlitba z dreva

z chleba len zvršky

väznené v ľane

plus trochu peria

tak asi takto

začala posteľ

a jej

mäkké

postielanie

 

 

Večera

 

Dážď z rybích šupín

zo súvislostí strychnín

a v dychu tancujúci cín

 

Na stole večnie večera

naša krv kvitne

do rozličných strán

a besnie ako táto chvíľa

vyberáš prsia z popola

znie čierna platňa

do ohňa

kosť v rybe čaká

už len na môj hltan

pokorne

              bielo 

                       chladnúco

 

Znie čierna platňa

ako tma

za oknom praská

zvonkohra 


Kovová spoveď

 

Psy štekajú

ako do krabice

Orave

v novembrovej katedrále

podkúvajú kone

v horúčke kovy

cez zuby syčia

vode svoju spoveď

a ako ortieľ

zaznie prasknutie

 

S odistenou jeseňou

v zátylku

pílime ticho na zimu

od otca k synovi

od rána do tmy

v sklenenom predklone

na brade krehnú

dychu bledé kosti

 

Z plsteného neba

ako z klobúka

trúsia sa ruky klavíra

po vločkách smrť

chystá svoj nástroj

a kým si rozcvičí

tenké biele prsty

a všetko naladí

na pocit zo slonoviny

vykopeme jej

čierne poltóny

hlboké vážne

do zeme

 

 

Jablčnica

 

S pocitom nehy

vystúpme z vody

opäť si spolu vzniknime

 

Jedinou bunkou

chyťme sa ticha

spleťme ňou mäkké tkanivá

 

Do dejín vetra

vyrastú nechty

ožijú mŕtve ramená

 

A z hadích záh(r)ad

vylúčme vopred

jablčnú bolesť z nahoty


Mladá vdova

 

Deň ako stvorený na pohreb

mólový pochod

v ťaživom

slanom andante

 

Nesú jej muža

 

Mimo mesta

a občas

aj mimo rytmus

keď srdce

vešia bicie na klinec                                                                                                                       

vešajú na kríž stuhy

 

A ona bledá vznáša sa

 

A všetci nesú

ôsmu farbu dúhy

pretože do sĺz mrholí

 


Odlietanie olova

 

Zatlačí oči 

rečiam neurčitok

slová sa vzdajú

horkých hlások

v cínovom tichu

ako v truhle

ženy  si zožnú

zrelé vlasy

a mužom na chlieb

kvapnú olovo

za slzu

 

Ako sa v ohni

zrieka drevo chrbtice

a plameň postriebruje

jeho čierne stavce

tak si tá

bežná ženská ťažoba

odliata do štiav

mútnej mužskej duše

stuhne zosivie

 

Ostanú oči

v oku kľúča

zamknuté

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.