Próza: R. Kačeňák

Robert Kačeňák

PRÍLIŠ KRÁTKA ROZPRÁVKA NA DOBRU NOC

Keď Tomáš vstúpil, visela som mu na perách a čakala na odpoveď. Všetko som vnímala ako vo sne. Nemocničnú izbu aj posteľ, na ktorej v bolestiach blúznilo naše dieťa,  prvý sneh za oknom, mihajúci sa v šere veľkomesta. Nejasne som vnímala, že čochvíľa budú Vianoce, v tomto období sme s Davidkom chodievali pred hypermarket, kde rozdával darčeky Santa Claus. Pred rokom sme darčekovú fiestu stihli na poslednú chvíľu. Muž v červenom kostýme Santa Clausa pred obchodným domom vyzeral uštvaný, na jednej strane sa mu odlepovala brada a bolo vidieť zaschnuté šupinky lepidla, rozdával darčeky zdarma ako inzertné noviny. Úbohé, ale bolo to aspoň niečo, prinajmenšom pozlátko šťastia, ilúzia. Samotné Vianoce sme už oslávili v nemocnici. S hrôzou som si uvedomila, že odvtedy ubehol  skoro rok a David celý čas ležal v nemocničnej izbe. Pri pohľade do zrkadla som bola prekvapená, o koľko som zostarla, lebo čas sa v nemocnici vliekol ešte pomalšie, ako keby  stál. Prebdela som pri synovi minúty, dokonca sekundy, ktoré si bežne neuvedomujeme. Len občasné návštevy manželov Taylorovcov, ktorí chodili navštevovať dcéru v kóme, mi krátili čas. Avšak nie dnes. Nefungovalo to. Tomáš meškal viac ako hodinu.  Keď som pred chvíľou videla vstúpiť doktora Taylora do vedľajšej izby, v prvej chvíli som sa potešila, nevidela som ho viac ako týždeň a on sa mohol znova prezvedieť, ako to s Davidkom vyzerá. Doktori dnes zvažovali poslednú možnosť. Potom som si na ňom všimla župan a mladé dievča, ktoré profesora sprevádzalo. Kývla som mu teda len rukou na pozdrav, nechcela som rušiť.

To bolo krátko predtým, ako sa konečne objavil Tomáš. Keď vstúpil, vyhol sa môjmu pohľadu a pokrútil hlavou. Nášho syna čakala smrť.

„Ako?”, spýtala som sa a jazyk sa mi lepil na podnebie.

„Chcú, aby zaspal,” povedal. Všimla som si v kútiku manželovej pery kúsok rúžu a potom mi zrak  padol na dlhý čierny vlas pri golieri.

„To nemôžu,” odvetila som a snažila sa spamätať. Mala som chuť kričať, ale už niekoľko týždňov sa mi nedarilo ani plakať.

„Nemusia robiť nič, vraj to pôjde samo.” Podal mi kelímok s horúcou kávou.

„Pýtal si niečo na bolesti?”

„Vraj už všetko dostal.” Nebola som si istá, či mu v hlase znie bezmocnosť, alebo ľahostajnosť.

 Hm, kedy som ja všetko dostala? Vety sme si vymenili rýchlo a stroho. Takto vyzerala bolesť v skutočnom živote.

„Ideš trochu neskoro,” nezdržala som sa. Vzápätí som si zahryzla do jazyka. Teraz nie…

„Vo vestibule mali len čaj, viem, že ho neznášaš. Po kávu som musel skočiť oproti.”

Otočila som sa naspäť k postieľke. Prvýkrát v živote som ľutovala, že som len psychologička a nie lekárka onkológie, rozumela by som svojmu zomierajúcemu dieťaťu azda lepšie. Takto sa celá moja bytosť zdráhala uveriť, že na metastázy rozožierajúce kosti Davidka neexistuje žiadny liek.

„Oci…?” David  sa znova na chvíľu prebral z polosna. Pristúpila som rýchlo k postieľke, môj manžel urobil to isté a chytil chlapca za ruku.

„Tu som, kapitán,” povedal naoko hravo, ako za čias, keď pobiehali na dvore.

„Priniesol si mi Neverhood?” Chlapec nemal na hlave ani jediný vlások, lebka sa zdala väčšia než obvykle, vyzeral ako mimozemšťan.

„Áno, mám ho dole v aute.” Pozrel na mňa. Vedela som, že klame. Bol cítiť cudzou voňavkou.

„Ach,” vzdychol si Davidko.

„Keď prídeš domov, budeme sa spolu hrať”, povedal muž presvedčivo, oklamal by každého, aj mňa.

Neverhood bola Davidkova obľúbená počítačová hra. Panáčik z plastelíny v nej putoval veselým plastelínovým svetom, kde všetko dobre skončí.

Chlapec znova upadol do polodriemot.

Pozerala som, ako stojíme pri posteli, on z jednej, ja z druhej strany. Davidko nás oboch držal za ruky, bol spojivom medzi nami, ktoré teraz umieralo. Vždy som si myslela, že ľudia, ktorých stretne tragédia a oni s ňou bojujú, musia byť hrdinovia, že ja by som to nikdy nedokázala. Potom mi povedali, že syn má zhubnú formu kostnej rakoviny, že bude umierať v bolestiach, ktoré nedokáže nič zastaviť, samozrejme okrem spánku. Nevedela som si to predstaviť. Teraz ležal na izbe intenzívnej starostlivosti a práve kvôli bolestiam nemohol zaspať, boli jediným, čo ho držalo pri živote, akoby zvláštnou inteligenciou bolesti vedeli, že ak môj syn zomrie, tak sa stratia a zaniknú aj ony.

 Stáli sme pri postieľke, nemocničný neón ticho bzučal a ja som sledovala svoje myšlienky, akoby za mňa premýšľal niekto iný. Nič som necítila, vystúpila som sama zo seba. Osoba, ktorá stála pri posteli, bol niekto druhý, nebola som hrdinka. Na rozdiel od môjho syna ma nič nebolelo, keď som sa poobede porezala do prsta, ani som si to nevšimla, nič som necítila, ani keď manžel prišiel od druhej ženy. Neprekvapilo ma to, akoby som niečo vedela, lenže nevedela som nič. Bolo to pre nás ťažké, Davidko umieral. Každý sme sa s tým pokúšali vyrovnať po svojom. Ja som nič necítila a on zahýbal.

Kedysi by to pre mňa bola tragédia.

„Pôjdem si ľahnúť a po polnoci ťa vystriedam,” povedal Tomáš unaveným hlasom.

„Dobre.” Na inom mieste by tón môjho hlasu znel možno ľahkovážne.

Pobozkali sme sa. Obaja sme mali pery chladné, ako kosti v mrazáku. Bolo z neho slabo cítiť alkohol.

Odišiel a ja som sa vyčerpaná posadila. Ešte stále mi nič nedochádzalo. Nemyslela som na Tomáša, na to, že ma opúšťa, ani na to, že ma zradil, že pošliapal všetko, v čo som verila. Zrazu som myslela na Steva. Sama som sa čudovala prečo. Bolo to tak dávno, pred desiatimi rokmi.

Stretli sme sa na dovolenke, kde som robila delegátku turistom. On tam bol s manželkou. Bol veľmi sympatický a vzdelaný a ja som sa práve rozišla so svojou dlhoročnou známosťou, potrebovala som pofúkať rany. Nikdy predtým som nestretla jemnejšieho muža. Nebolo to celkom beznádejné… Steve bol ženatý, vyzeral ohromne nevinne a neškodne, preto som dovolila, aby sme sa zblížili. Neviem ako zariadil, aby manželka mala stále iný program. Vtedy na tom nezáležalo. Cítila som sa v bezpečí. Brával ma na obedy, na dlhé prechádzky, rozhovory s ním boli magické, zabávali sme sa. Mohla som niečo tušiť, ale akosi som si myslela, že to bude inak. Raz večer sa ma pokúsil pobozkať. Odmietla som a on nenaliehal, aj v tom bol úžasný. Vravel, že mu na mne záleží (Poznali sme sa len týždeň.), že je veľa spôsobov ako spraviť druhého nešťastným, ale aj šťastným. Ak mi odmietnutie bozku pomôže, tak je rád, povedal.

 Mal pravdu. Pomohlo mi to, zahnalo bolesť z rozchodu. Cítila som sa dospelá a silná. Vysvetlila som mu, že ženatí muži sú pre mňa tabu. Bozkávať sa s ním alebo milovať sa by pre mňa znamenalo robiť niečo, čo som neschvaľovala. Verila som, že je správne byť verná, mať pohlavný styk až v manželstve. Nechcela som podvádzať, lebo som nechcela byť podvedená raz, keď budem mať vlastnú rodinu.

Teraz sedím v temnej nemocničnej izbe a môj manžel ma opúšťa. Muž, s ktorým som ešte pred pol rokom mala rodinu a dieťa. Moja vlastná viera, či, ako som už teraz videla, ilúzia viery ma zradila. Pohladila som Davidka po spotenom, vysokom čele. Zrazu som to už nebola ja, kto veril. Rada by som prosila Boha, aby mi dal silu prekonať krízu, ale nebola so to už ja, sledovala som sa z odstupu a mala pocit, že som zrazu prehliadla, zdesilo ma, ako som bola doteraz neuveriteľne slepá, videla som inak nemocničnú zelenú izbu, svoju prácu na psychiatrickom oddelení, svoj život, fungovanie celej zeme, striaslo ma, že by som začala vidieť veci opäť tak ako včera, predvčerom. Keď som sa však bližšie prizrela, nevedela som čo vidím, mala som len pocit, žiadny obraz, všetko ostalo ako predtým, len v inom kontexte, v inom uhle.

Na chvíľu som znova stála so Stevom pod kupolou oblohy v teplej hviezdnej noci. Imponovalo mi, ako sa o mňa stará, ako ma obdivuje. Odmietla som ho. Bol ženatý a to bolo proti mojej viere. Myslela som si, že som výnimočná a jedinečná individualita. Dnes však viem, že ma moje vlastné myšlienky doviedli do slepej uličky, sem k nemocničnej posteli, kde ma opúšťa naraz manžel aj syn. Myslela som si, že myšlienky, dnešné aj tie minulé, sú mojim výtvorom, že sú mnou, ale oni ma zatiaľ len využili, tak ako bolesť teraz využíva chudáka Davidka, mučí ho a nedovolí mu umrieť, skôr ako nepreskočí na iného človeka, kde bude žiť ďalej.

Odmietla som Steva a keď som prišla zo zájazdu domov, zistila som, že ho milujem. Zrazu som sedela v kuchyni pri stole, pila čaj a pristihla sa, ako opakujem: Ja ho predsa nemilujem, ja ho nemilujem. Lenže bolo jedno, čo som si myslela, aké slová mi vírili v hlave, naše odlúčenie bolelo a tú bolesť som poznala, vedela som, že takto môže bolieť iba láska. Láska ktorá vkĺzne nebadane, zadnými dvierkami, práve vtedy ak ju najmenej čakáte a vôbec, už vôbec ju nechcete. Veci sa dejú a až potom prichádzajú slzy. Cítime vždy, keď už je neskoro.

Davidko zakašľal a znova sa prebral.

„Bolí to,” plakal.

„To prejde, musíš vydržať.” Čičíkala som ho, nikdy v živote som necítila väčšiu beznádej.

„Bolí…”

„Spinkaj… spinkaj, môj maličký.” Upieral na mňa rozpálené oči, ktoré mi neverili. Mala som pocit, akoby na túto hru pristupoval len kvôli mne.

„Prečítaš mi rozprávku?” Spýtal sa.

„Uhm.”

Vytiahla som knižku a začala mu čítať príbeh, ktorý počul stokrát. Vždy po ňom zaspal. Teraz ho mal ten príbeh usmrtiť. Rozprávka mala dokázať to, čo nedokázala žiadna z injekcií. Nechcela som, aby zaspal, ale nemohla som inak… bola som  slabá. Človek znesie svoje utrpenie ľahšie, ako utrpenie človeka, ktorého miluje. Bola som klinický psychológ, dobre som vedela, ako chutí bezmocnosť. Pol roka som premýšľala, hľadala, ako by som mohla Davidkovi pomôcť, bola som opakom svojej dnešnej nehybnosti, chcela som niečo robiť, ešte niečo vykonať, najhoršia bola práve nečinnosť, lenže ma už nič nenapadalo. Stratila som azda celkom nádej? Bola som ja vinná, že to takto dopadlo? Veď keby som nebola odmietla Steva, môj život by sa uberal celkom iným smerom. Nestrácala by som teraz manžela, nemala by som choré dieťa. Si vinná, vravel jeden hlas v mojom vnútri, aj keď druhý sa mu snažil bezúspešne odporovať.  To nie je pravda, Alison. Bolo ľahšie uveriť v svoju vinu, ako si pripustiť, že sa všetko prihodilo celkom náhodou, že som svoj život nemohla a ešte stále nemôžem nijako ovplyvniť, že ak budem mať ďalšie dieťa, môže skončiť rovnako ako David a ja tomu nebudem vedieť zabrániť.

Čítala som rozprávku celkom monotónne, bola som rozštiepená, jedna moja časť prednášala slová ako litániu a druhá ju sledovala. Popisovala veci okolo, zaznamenávala len plynutie. Monotónne pípanie lekárskych prístrojov, ktorých bola plná izba, som prestala vnímať už pred mesiacmi, teraz znova preniklo do môjho mozgu, umelé plechové tóny zneli ako zvuky z absurdnej počítačovej hry. Na chvíľu som sa v nej celkom stratila, unikla z reality.  Zrazu som sa znova cítila ako vtedy, keď som pila za stolom čaj a to, že sa už nikdy so Stevom neuvidím, tak veľmi bolelo.

Včera som sa vybrala o polnoci po kávu dole do nemocničného automatu. Naspäť som kráčala pomaly, plastový pohár vzdialene a tupo pálil prsty, každým krokom hrozilo, že kávu rozlejem. Odporná nemocničná zelená na chodbách, ma obrala o potešenie z farieb, z pachu dezinfekcie sa mi zdvíhal žalúdok. Dlhé pusté chodby, v ktorých ticho bodalo do uší, pacienti trpiaci nespavosťou sa kde-tu tmolili ako prízraky. V nemocnici bol každý cudzinec, aj personál. Keď som prešla okolo izby sestier, pozerali sa na mňa ako na votrelca. Kráčala som chodbou a nazerala do dverí (vždy ma ovanula tma a vydýchaný puch) a nevedela zrazu nájsť izbu s Davidkom. Zablúdila som, chodby boli horšie ako labyrint a pritom som poznala cestu naspamäť. Káva rýchlo vychladla, prsty som mala zrazu ako z ľadu. Nakoniec som zistila, že som na zlom poschodí.

Včera aj dnes som vnímala veci okolo, ich náhodný výskyt popri sebe v tomto zvláštnom svete, ako napríklad keď na niekoho myslíte a on vám zrazu zavolá, alebo že poviete s niekým to isté slovo a myslíte na to isté, máte radi tú istú hudbu, máte tie isté trápenia, že ten niekto má oči ako váš prvý chlapec, že je váhavý ako vaša kamarátka, že rovnako ako vy bol operovaný na vážne komplikácie pri banálnom ochorení, že rovnako ako vy chce cestovať len na to jedno miesto na zemi, že pozná esenciu a zamýšľa sa nad ňou, má rád, keď zmokne, rád prelieza ploty, obaja učíte o bolesti, obaja ste ochotní vzdať sa všetkého, bezmyšlienkovite sa vrhnúť do neznáma a krásne pesničky vám kolujú celý deň v hlave, radi sa objímate. To všetko v inom živote a na inom mieste. Desila som sa toho, že sa mi po desiatich rokoch vrátilo všetko, čo som cítila vtedy, mysliac pri šálke čaju na Steva. Dobre som si ten stav pamätala, mala som pocit, že zošaliem. Všetko so všetkým súviselo. Znova som mala pocit, že sa niečo stalo a ja neviem čo, len som cítila zvláštne účinky, ale ani tie som nevedela uchopiť, len som bola iná, ale nepamätala som si už, aká som bola predtým a preto som nevedela porovnať svoje nové ja so starým, dokonca som si ani nebola istá, či sa moje JA naozaj zmenilo, videla som len náhodné veci okolo seba, ako rúž, vlas, kávu, rozprávkovú knižku a mala som pocit, že musia spolu súvisieť, že to všetko musí mať nejaký zmysel. Vedela som, že takýto stav popisujú moji pacienti v blázinci tesne predtým, ako ich celkom pohltí duševné ochorenie. Bolo zaujímavé sledovať blížiace sa šialenstvo, bolo ako spomalený výbuch v mojom vnútri. Ohnivá hranica pohlcovala vesmír, ktorý som držala na dlani. Paranoidní schizofrenici vravia, že boli slepí, keď nepochopili tie autá, zvonenie mobilov, pohľady ľudí na uliciach, divný pocit v hlave, až zrazu porozumejú súvislosti, náhody zapadnú do seba, oni nájdu zmysel, tak som sa cítila aj ja, zatiaľ čo som ťažko oddychujúcemu Davidkovi čítala rozprávku na dobrú noc. Irónia situácie, celého sveta, ma bolela mrazivou lámkou tekutého dusíka, ktorý ma tlačil na hrudi a nedovoľoval mi dýchať. Cítila som, že v myšlienkach každú chvíľu nájdem zmysel.

Takto prešla možno hodina, vypila som kávu a prečítala niekoľko rozprávkových príbehov. Pomaly som sa vracala na zem. Znova som bola jedno, cítila som samotu. Nenašla som vo veciach okolo seba nič. Žiaden zmysel. Napadlo ma, že to je možno tá najpodstatnejšia odlišnosť duševnej choroby a zdravia. Normálny človek zmysel hľadá, ale na rozdiel od človeka, ktorému preskočí, ho nikdy nenájde. Bola som smutná, cítila som, že smútok teraz cítim naozaj ja. Cítila som zrazu bolesť a s hrôzou som si uvedomila, že je to možno bolesť môjho syna.

„….bolesť…. hoode…” mrmlal ťažko zrozumiteľne, ani rozprávky veľmi nepomohli.

Naklonila som sa k nemu, aby som lepšie počula.

„V Neverhoode nie je bolesť.” Vravel

„Áno, nie je chrobáčik.”

„Chcel by som tam ísť,” šepkal.

„Určite tam pôjdeš,” tíšila som jeho blúznenie.

„Kedy?”, zaprosil plačlivo.

Svojou otázkou ma zaskočil. Odpovedala som preto automaticky, ako by urobila väčšina matiek. Bolesť v mojom vnútri zrazu prudko zosilnela.

„Už len raz sa vyspíš.”

Upokojil sa a ja som po chvíli zistila, že zaspal.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.