Rock n´ Roll (5. časť)

ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

(časť piata)

 

JIMI HENDRIX

(pokračovanie)

 

          … Londýnske publikum sa však vôbec nenechalo popliesť hudobnými „šuplíkmi”, ktoré vyrábala vtedajšia hudobná kritika, možno samoľúbo, iba pre principiálne uspokojenie svojej vlastnej dôležitosti. Taktiež sa nenechalo ovplyvniť názormi a  výrokmi fanúšikov v Hendrixovej vlasti. Práve farba pleti a jeho démonicky vzhľad dávali ich favoritovi neopakovateľnú príťažlivosť a nefalšovaný punc pravosti a súčasne akýsi štatút exotickosti. Bez týchto okolností priazne svojho osudu by sa Jimi Hendrix sotva kedy dokázal presadiť na ostrovoch vtedajšieho konzervatívneho Albionu. Jeho hudba a vystupovanie sa vtedy nekompromisne vymykali zaužívaným zvyklostiam. A boli tak vzdialené od noriem, ktoré v tej dobe vo svete hudby vládli, že i niektorí komentátori hudobného biznisu a rock-blues boomu v USA zhovievavo tvrdili, že ide skôr o šarlatána, ktorý je slávny iba tým, že na gitaru dokáže hrať zubami, jazykom a na dôvažok ju aj sem-tam podpáli. Pre veľký svet hudby ho objavil basgitarista skupiny The Animals Chas Chandler, ktorý sa stal i  jeho manažérom. Chandler veľmi dobre poznal britské publikum a pochopil, že práve Hendrix je tým pravým gitarovým zázrakom z Ameriky, ktorý britskú hudobnú societu ohúri, očarí a úplne vyvedie z miery. A nemýlil sa!

          Než však k tomu došlo, prešiel Jimi Hendrix tvrdou zaťažkávajúcou skúškou v Amerike. Prvú elektrickú gitaru si kúpil v roku 1959, bola ňou Supro Ozark 1560 S, kúpená v Music Store na 1. Avenue v Seattli. Sám Hendrix hovorí: „ Moja prvá elektrická gitara mala značku Danelectro (bola to však jeho druhá gitara). Kúpil mi ju otec – musel som ho kvôli nej  riadne dlho otravovať. Najprv som mu síce musel na priateľovej gitare ukázať, že viem zahrať zopár piesni, ale nakoniec som ju predsa dostal.” Nejaký čas pracoval v otcovej nie príliš prosperujúcej stavebnej firme. Ako sám povedal: „Otec vo mne videl iba lacnú pracovnú silu a mne sa to až tak výhodne nezdalo. Celé dni som musel vláčiť kamene a vrecia s cementom a on vždy zhrabol všetky peniaze.”

Začal sa potulovať a keď už v kapse nemal ani cent, vošiel do prvej náborovej kancelárie, na ktorú natrafil a vstúpil do armády. Stal sa výsadkárom. Jedinečné (z hľadiska osobnej emócie) je komentovanie jeho prvého zoskoku: „ Zo začiatku to lietadlo reve a vrčí a skáče a vy vidíte, ako všade okolo vás poskakujú uvoľnené nity a vravíte si – Čo tu preboha robím? A o chvíľu ste pri dverách a potom ucítite ten náraz vzduchu a ste hore a potom už nie je nič, len uáááááá! Bolo to veľmi, veľmi… viete, ako keď padáte vo sne. Je to veľmi silný intímny zážitok, pretože keď je človek tam hore, všetko je také tiché, jediné, čo počujete, je vietor, sssssss!… Tam hore je každý úplne sám, odkázaný len a len na seba – môžete si tam robiť, čo len chcete, šepkať alebo revať z celého hrdla!” Možnože práve  stav tejto extatickej eufórie, ktorú vtedy prežíval, sa neskôr odzrkadlil i v jeho tvorbe, napr. v skladbách Third Stone From The Sun (Tretí kameň od Slnka) alebo Little Wings (Krídelká). Po zranení členku pri zoskoku s padákom a  geniálnej simulácii svojho zdravotného stavu armádu nakoniec v roku 1962 opúšťa.

Ešte na vojne sa zoznámil s Billy Coxom (basgitara – neskôr nastúpi do jeho formácie Band of Gypsies), hrá s ním na juhu USA v Nahsville, štát Tennessee. Keďže však skupina s ním nechcela chodiť na koncertné šnúry, začal sa s nimi nudiť Chvíľu cestoval sám po bluesovom juhu a nakoniec odišiel do New Yorku, v ktorom ihneď vyhral prvé miesto v „Apollo Amateur Contest” (Apollo, názov slávneho černošského hudobného divadlo v Harleme); dostal za to 25 dolárov!

Roky 1963 až 1965 boli obdobím, respektíve érou, ktorá sa podľa jeho vlastných slov niesla v duchu čarovnej zaklínacej formulky každého čierneho muzikanta: Počujem, ako ma volá blues! V roku 1963 hrá s takými veličinami, ako sú napr. Slim Harper či Tommy Tucker. Práve na turné s Tuckerom napísal svoju pieseň Hi Heeled Sneakers; keď sa ho Tucker opýtal, ako dokáže na svojej gitare vylúdiť také čudné zvuky, Jimi mu odpovedá: „ Neviem, človeče, fakt neviem.” V roku 1964 hrá so skupinou The Isley Brothers (autori slávnej skladby Twist & Shout). Hendrix vtedy povedal: „Keď som hral v skupinách, musel som sa im tiež prispôsobiť. Ten takzvaný uhladený štýl. Chápeš, mohérové obleky, ako ja len neznášam mohérové obleky! Hral som s The Isley Brothers a všetci sme mali biele mohérové obleky, lakovky a napomádované vlasy. Na pódiu sa nikto nesmel odlišovať. Ak by sme mali čo i len odlišné šnúrky od topánok, dostali by sme päť dolárov pokuty. Človeče, ako mi to len liezlo na nervy.” V Nahsville od nich odišiel.

Koncom roku 1964 dosť dlho trčal v Kansas City v Missouri a zase bol úplne bez peňazí. Objavila sa tam akási kapela, ktorá ho zobrala do Atlanty v Georgii. Tam sa stretol s Little Richardom a začal u neho hrať ako gitarista. V tom čase sa mu, podľa jeho slov, stále snívalo, že sa určite musí niečo stať. Vo svojich snoch stále videl číslo 1966 a tak začal čakať na tento fatálny rok. Odvtedy už iba zabíjal čas. Veľmi však chcel už mať konečne svoje vlastné koncerty, hrať vlastnú hudbu, a nielen stále dookola omieľať tie isté hudobné čísla. Raz si napríklad u Little Richarda kúpili s jedným chlapíkom parádne košele, pretože im obom už liezla na nervy tá ich uniforma. Richard kvôli tomu zvolal celú kapelu a vyhlásil: „Ja som Little Richard, ja som Little Richard, kráľ – kráľ rocku a rhythm and blues, a iba ja tu mám právo byť pekný! Vyzlečte si okamžite tie košele! Poviem vám, všetko tam bolo také. Mizerný plat, nanič bývanie a sama buzerácia. Ale na druhej strane zase v tom čase s Little Richardom precestoval celú Ameriku. V Los Angeles ho však mal už plné zuby a tak začal hrať v kapele Ika a Tiny Turnerovcov.

V novembri 1965 nastúpil do skupiny Joey Dee And The Starlighters. Pri sledovaní koncertu Chucka Jacksona v The Arena na rohu 46. a Market Street v Clevelande si však posťažoval: „V Clevelande som už hral aj predtým. Bol som tam s Joeym Deem v Arene na akejsi rhythm and bluesovej show, v ktorej vystupoval aj Chubby Checker. Nikto sa tam so mnou nebavil. Pre nich som bol iba ďalší černošský muzikant a ja som tam pritom pred tromi rokmi hral aj s Chuckom Jacksonom. Bol som pre nich iba vzduch.”

V januári 1966 odchádza znovu do New Yorku, potuluje sa a hrá po rôznych hudobných kluboch po celom južnom Manhattane. V klube Small´s Paradise na rohu 135. ulice a 7. Avenue sa zoznamuje s členmi skupiny King Curtis All Stars, s ktorými potom hrá celých ďalších päť mesiacov.

5. júla 1966 berie Hendrixova priateľka Chass Chandlera, basgitaristu The Animals, ktorí majú práve v tom čase v USA svoj posledný koncert v tejto zostave (pozn.), do slávneho klubu Cafe Wah? v Greenwich Village. Vošli tam práve vo chvíli, keď na prízemí hral Jimi Hendrix skladbu Hey Joe. Zvuk, ktorý Jimi na svojom obyčajnom Stratocasteri vyludzoval, bol pre Chandlera proste nepomenovateľný. Slovami Hendrixového priateľa Davida: „Dokázal (Jimi) dodať bežným fádnym veciam zaujímavý podtón a vedel pracovať so „snami”, s obyčajnou gitarou dokázal to, čo robil Monet so svojimi plátnami.” Jeho veľký obdivovateľ John Hammond Jr. o ňom zase povedal: „Hral práve part od Robbieho Robertsona, hral ho tak divoko, že mu ostatní vôbec nestačili. Fender Stratocaster mal zavesený naopak a hral ľavačkou. Keď vidíte niečo také, zatočí sa vám od úžasu hlava. Nechcel som veriť vlastným očiam. Hral aj zubami a predvádzal všetky tie perfektné fóry, ktoré som vídal len na tých najdivokejších show v južnom Chicagu a pritom ešte hral fantastické blues!”

Keď sa po troch mesiacoch Chess Chandler vrátil zo svojho turné, začal po newyorských kluboch hľadať Jimiho. Po dvoch týždňoch ho konečne objavil v klube Cafe A Go Go. Dokázal ho presvedčiť aby s ním odišiel do Európy. Našiel aj pre jeho skupinu názov: The Jimi Hendrix Experience.

23. septembra 1966 dostáva James Marshall Hendrix v New Yorku pas číslo G – 1044108 a o 21. hodine Jimmy, Chass a ostatní odlietajú linkou Pan Am z Kennedyho letiska do Londýna. Niekde nad Atlantikom sa z Jimmyho stáva Jimi.

Už tri dni nato sa Jimi s Chandlerom zúčastňujú v Londýne konkurzu do New Animals. Eric Burdon: „Bol som práve v skúšobni, keď tam vošla tmavá postava v akomsi kovbojskom klobúku obšitom korálkami. Viete, v tom tmavom klube mi pripadal takmer purpurový. Schmatol gitaru a rozbehol neuveriteľné bluesové session s Johnom Wiederom, ostatní sa k nemu pridali, ale márne sa snažili udržať s ním tempo. Jeho tóny a melódie lietali po klube raketovou rýchlosťou, odrážali sa od stien a stropu ako strely, bolo to čosi úžasne. Bol som unesený.” Dalo by sa povedať, že aj ostatní budúci členovia Hendrixovej Experience mali viac-menej niečo spoločného s konkurzom do New Animals. Noel Reding sa doňho pôvodne prihlásil ako gitarista, ale miesto už vtedy bolo obsadené. Chas mu preto, po hudobnom „odskúšaní” samotným Hendrixom, ponúkol miesto. 3. októbra 1966 podpisuje Noel Reding zmluvu ako basgitarista v skupine  Experience. Na druhý deň Chas telefonuje Mitchovi Mitchellovi, hráčovi na bicie, práve vyhodenému zo skupiny Blue Flames Georga Flamea a ponúka mu miesto v Jimiho skupine. Pozoruhodná, ba až obdivuhodná je niekedy v týchto prípadoch aj náhoda osudu, sám Chas povedal: „Mitch Mitchell tesne predtým odišiel z formácie The Blue Flames a hľadal si prácu. Mali sme na výber medzi ním a Aynsleym Dunbarom, nevedeli sme sa rozhodnúť, a tak sme si nakoniec doslova hodili mincou, no a padlo to na Mitcha.

Prvá prezentácia skupiny sa odohrala v Paríži, boli tam na pozvanie Johnnyho Hallidaya. 17. októbra mali koncert v slávnej parížskej Olympii, účinkovali tam ako predskupina Longa Chrisa, The Blackbirds a Johnyho Hallidaya. Po návrate do Británie 23. októbra v štúdiu De Lane Lea Music v Londýne nahráva svoj prvý singel Hey Joe od Toma Rosea, zbory spieva dievčenská skupina The Breakaways, na druhej strane je Jimiho prvá vlastná skladba Stone Free (Kameň slobody).

Asi tak sa začala cesta k jeho veľkej sláve, ktorá mala však trvať iba krátke štyri roky. Skupina Experience sa skladala iba z bubeníka a basgitaristu. Od Cream, ktorí v tej dobe hrali v tom istom obsadení, by ste ju však vedeli rozoznať na prvý pohľad. Ich hudba nebola vystavaná prehľadne, ako hudba, v ktorej veľmi ľahko rozlíšite melodické linky sólovej gitary. Hendrixov prístup k tomuto nástroju bol úplne netradičný a vtedy predstavoval jedinú cestu, akou by sa rocková gitara mohla vyvíjať a  uberať ďalej. Striedal prenikavé sólové tóny s hutnými akordmi s takou samozrejmosťou, že nepripravený poslucháč by bol schopný prisahať, že počuje súčasne niekoľko hráčov. Výsledkom bol nečakane kompaktný a účinný celok – k tomu musíme ešte pripočítať majstrovské využitie rôznych šľapiek a čiernych krabičiek, ktoré elektrickej gitare dodali ďalší zvukový rozmer. Najstaršia známa fotografia, ktorá dokazuje, že Jimi používal fuzz-box, je z vystúpenia skupiny Curtis Knight And The Squires v klube Cheetah v New Yorku. Jimi Hendrix: „Tie dlhé tóny vytvárajú dva primitívne fuzz-boxy, ktoré vyrobil jeden z členov The Fuggs – hipíckej skupiny z Greenwich Village.”

Následne vychádzajú na singloch ďalšie skladby Purple Haze/51 st. Anniversary, The Wind Cries Mary/Highway Chile. 12. mája 1967 vychádza prvý album The Experience – Are You Experienced? Autorom fotografie na obale je Bruce Flemming. V jednom rozhovore, ktorý potom po nejakej dobe dával, povedal: „Vieš, na prvej platni Are You Experienced, hm, no, v jednej piesni – I Don´t Live Today – je gitarové sólo, ktoré znie celkom ako cez wah-wah. Ale my sme to vtedy všetko robili ručne. No a potom Vox a tá druhá firma z Kalifornie na to vyrobila pedál. Prvá nahrávka, na ktorej som počul wah-wah, bola, moment, čo to bolo… Tales Of Brave od Cream – dodnes je to jedna z mojich najobľúbenejších vecí. Ale predtým sme zvuk kvákadla robili ručne. Znie to veľmi dobre. Myslím, že ho použijeme aj na ďalších platniach, ten zvuk je perfektný… Ale tajomstvo zvuku mojej gitary spočíva v genialite nášho technika – tichého kutila, ktorý je známy pod menom Roger Elektrónka (Roger Mayer). Upravuje mi elektroniku v gitarách tak, že majú zvláštny, nenapodobiteľný zvuk. Urobil mi fantastický fuzz, ktorý si môžete vypočuť na našej novej platni Axis: Bold As Love. Je to skôr sustain, ako fuzz. A nielen to. V Little Miss Lover a One Rainy Wish používam jeho efektovú krabičku, ktorá zvuk gitary dvíha o oktávu vyššie, takže vo vysokých polohách znie ako píšťala alebo flauta.”

1.12.1967 vychádza druhý album Axis: Bold As Love Tretí album má názov Smash Hits a vyšiel 12. apríla toho istého roku. Je to kompilačný album zložený z  jeho už vydaných singlov. 17. septembra 1968 vychádza v USA The Jimi Hendrix Experience ich prelomové dvojalbum Electric Lady Lane. Skoro po dvoch rokoch až 24. apríla 1970 vychádza jediný album skupiny Band Of Gypsies (Hendrix, Billy Cox (basgitara) a Buddy Miles (bicie)). Týchto päť albumov Jimi Hendrix autorizoval. A nakoniec už posmrtné vydané neautorizované album – Cry To Love. Všetky ostatné albumy, ktoré dnes kolujú po svete, Jimi Hendrix neautorizoval.

Posmrtné vydania Jimiho skladieb sa dajú zhrnúť do štyroch kategórií: 1. reedície: nové vydania Jimiho „oficiálnych” nahrávok, ktoré vydala firma Track (v USA Warner Brothers) na kompilačných albumoch. 2. materiál z obdobia pred septembrom 1966: skladby ktoré nahral Jimi v New Yorku S Curtisom Knightom, The Isley Brothers, Little Richardom a ostatnými. 3. štúdiové jam-session z obdobia po roku 1966: štúdiové improvizácie na rozohriatie a jamy, ktoré Jimi nahral poväčšine v New Yorku počas posledných dvoch rokoch svojho života. Vyšli v trilógii Mignight Lightning, Crash Landing a Nine To The Universe. 4. Živé vystúpenia: nahrávky z mixážnych pultov na koncertoch a záznamy rozhlasových koncertov

Presný recept na jeho štýl sa vlastne nikomu nepodarilo okúkať. Odborná verejnosť sa však zhoduje na týchto základných faktoroch: Vystačil na to s jedným wah-wah pedálom a dvoma čiernymi krabičkami – fuzz-boxom a prístrojom, ktorý imitoval efekt rotujúceho reproduktora. I keď bol ľavákom, hral na bežnú gitaru, na akú hrajú praváci. Znamenalo to však, že mal na hmatníku struny v opačnom poradí, než je zvykom – tzn. najhrubšia struna hore a  najtenšia dole. Keď „rozhúkal” niektoré struny do spätnej väzby a na ostatných pritom hral sólo, znel jeho nástroj ako dve gitary naraz.

Hendrixov hlas dokresľoval zvuk jeho nahrávok dosť kurióznym a nečakaným spôsobom. Spieval úplne uvoľneným, lenivým hlasom s „klasickým” bluesovým nadhľadom a intonáciou hovorenej reči. Porovnávanie s Bobom Dylanom, ktoré sa tu ihneď ponúka, nakoľko boli rovesníkmi, nie je nijako prehnané a ani povrchné. Hendrix stále novinárom tvrdil, že nikdy neskúšal spievať, pretože sa bál, že na to nemá hlas. Potom, keď však počul Dylana, to bolo preňho už úplne samozrejmé. „Povedal si: Keď on dokáže takéto veci a pritom nemá o nič lepší hlas, ako ja sám, tak čo ma vlastne do šľaka ešte drží?” V klube Kattle Of Fisch v Greenwich Village sa s ním aj osobne zoznamuje, ale obaja boli vtedy takí namol, že si to stretnutie pamätá iba veľmi hmlisto. Boli tak nadratí, že sa tam len motali a stále sa iba smiali. Jedná z mála prevzatých vecí z Hendrixovho repertoáru (takmer všetky si písal sám) bola Dylanova All Along The Watchtower (Okolo strážnej veže). V jeho podaní znie pochopiteľne na nepoznanie inak, ako originál, ale spriaznenosť oboch umelcov tu je badateľne cítiť a naviac Hendrixovo spracovanie vraj potešilo aj samotného Dylana natoľko, že sa ním nechal inšpirovať o šesť rokov neskôr pri vlastnom koncertnom prevedení tejto pesničky. Najväčší rešpekt si však ešte na počiatku svojej kariéry získal u svojich kolegov. Eric Clapton o ňom povedal: „Prvý raz som sa s ním stretol na jednom našom koncerte v Londýne. Veľmi, veľmi si dal záležať na tom, ako vyzeral, dokonca ešte aj v šatni. Stál pred zrkadlom a česal sa. Spýtal sa ma, či by mohol zahrať zopár vecí. Povedal som mu: „Samozrejme”, ale mal som z neho dosť zmiešané pocity. Vyšiel na pódium a zahral Killing Floor Howlin´ Wolf. Aj ja som vždy túžil hrať tieto veci, ale nikdy som si na nich nevypracoval dostatočnú techniku. Gingerovi a Jackovi sa to nepáčilo, tú pieseň ešte nikdy nepočuli. On nám vlastne ukradol celú show! Odvtedy som si naňho začal dávať veľký pozor.” Neskôr to bol práve Clapton, ktorý pozval Hendrixa na festival do kalifornského Monterey v roku 1967, no treba tiež podotknúť, že až na intenzívne naliehanie samotného Paula McCartneyho. Hendrix sa na ňom vtedy po prvýkrát predstavil svetovému publiku.

Hendrixova cesta, čo sa týka jeho hudobnej tvorby,  bola však veľmi vyčerpávajúca a riskantná. Podobným spôsobom prežívalo koniec šesťdesiatych rokov mnoho jeho ďalších vrstovníkov. Hendrix však patril medzi tých, ktorí to tempo neprežili. Sám Eric Burdon deň pred tým osudným dňom povedal, že určite nebol vo svojej koži, pretože prišiel bez svojej gitary. Tá bola preňho všetkým, akousi „plnou poľnou” jeho osobnosti, bez nej vraj nemohol existovať. Aj podľa slov jeho manažéra na ňu hral, aj keď si varil praženicu so slaninou. A údajne na ňu hral i na záchode, pretože tam je vraj skvelá akustika. Bola prosto jeho súčasťou, časťou jeho osobnosti.

Možno, že aj on sám vtedy v Anglicku pochopil svoje umelecké a ľudské „odmietnutie” vtedajšou konzervatívnou spoločnosťou, odchovanou ešte na princípoch britského impéria. Veď sám Brian Jones z Rolling Stones sa po návrate z ich prvého vystúpenia v USA v roku 1964 vyjadril: „Domorodci nás tam prijali napodiv veľmi dobre…” Vedel, že predsa nie je možné, aby nejaký černoch, ktorý si príde spoza oceánu, by bol práve v Británii tým najlepším gitaristom na svete! A potom sa pod to samozrejme podpísalo jeho totálne fyzické a  psychické vyčerpanie, veď mal nahrávanie alebo koncertovanie takmer každý deň…

18. septembra (piatok) 1970 sa Monika Dannermanová, (Jimiho priateľka) v hoteli Samarkand v Londýne zobudila okolo pol jedenástej, nemohla zaspať, tak vstala a šla si kúpiť na miestny trh cigarety. Keď sa vrátila, Jimi ešte stále spal, ale videla, že medzičasom zvracal. Pokúsila sa ho zobudiť, ale nešlo to. Nahmatala mu pulz a potom si všimla, že si zobral deväť piluliek na spanie… O 11:27 prichádza sanitka. 11:45 dorazila sanitka s Jimim do nemocnice St. Mary Abbot´s, kde sa ho okamžite ujíma Dr. Martin Siefert a chirurg Dr. Bannister. Na resuscitačnom oddelení ho ihneď napojili na monitor, ale objavila sa na ňom už iba dlhá rovná čiara. Niekoľkokrát mu ešte urobili masáž srdca, ale bolo to zbytočné. Bol mŕtvy! Mal iba necelých 27 rokov

Okolnosti Jimiho smrti sú dodnes záhadou. V roku 1991 sa však objavili nové svedectvá a je možné, že ich závery budú viesť k obnoveniu vyšetrovania celého prípadu.

V interview s Paulom D. Zimmermanom pre Newsweek Jimi Hendrix povedal: „Veľa mladých dnes cíti, že sa s nimi nejedná čestne. Preto sú stále hlučnejší a hrubší, niekedy to hraničí až s násilím. Ak by nešli na koncert, možno by niekde niečo zdemolovali. Hudba je v dnešnom svete veľmi dôležitá. Ak chcú rodičia naozaj milovať svoje deti, mali by sa snažiť pochopiť aj ich hudbu.”

Možno je to osobné posolstvo génia hudby XX. storočia, ktorý rovnými nohami „skočil” do tretieho tisícročia… Odkaz o tom, že človek sa vo svojom vnútri vlastne vôbec nemení, zmenil sa iba svet okolo neho a on je z toho panicky zmätený. Ja si osobne myslím, že jeho posolstvo je aktuálne aj dnes –  po neuveriteľných 34 rokoch od jeho úmrtia… Jimiho „nadčasová” hudba okúzľuje jednu generáciu za druhou a stále, aj po všetkých tých rokoch, si gitaristi celého sveta kladú tú istú otázku: „Ako to dokázal?”

 

(pokračovanie v budúcom čísle – Bob Dylan a Sanfranciské križovatky)

 

 

Spracované podľa: Dancing in the Street (dokument BBC)

L. Dorůžka: Nevšední písničkáři všedních dní

Tony Brown: Jimi Hendrix

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.