Rozhovor K. Donev

KAMEN DONEV A JEHO HRA LIETADLO UTEČENEC

ŽIVOTOPIS, ROZHOVOR, UKÁŽKY Z HRY

 

Katarína Sedláková, Zoja Nuošková

 

Kamen Donev (15. 04.1971) je bulharský herec, dramaturg a  režisér. Pochádza z Ruse. Od 1990 do 1993 študoval na NATFIZ – Národnej akadémii divadelného a filmového umenia Krăsťa Sarafova v Sofii, kde ukončil „herecké majstrovstvo” u profesora Krikora Azarjana a docenta Todora Koleva. V roku 1994 začal pôsobiť ako herec v Divadle bulharskej armády (Teatăr na bălgarskata armija), kde pôsobí dodnes ako úspešný herec a režisér. Divadlo bulharskej armády vzniklo v 1950 a ako štátne profesionálne divadlo bolo pod správou Ministerstva obrany až do roku 2000, dnes je v správe bulharského Ministerstva kultúry. Hlavná  divadelná scéna má 600 miest a malá scéna 60.

  V tomto divadle stvárnil mnoho postáv. Spomenúť môžeme aspoň niektoré z nich –  Bojcek (Bojcek), autor Georg Bjuchner, réžia Galina Stoeva, kde stvárnil hlavnú úlohu Bojceka,  Odisej pătuva za Itaka (Odyseova cesta do Itaky), autor Konstantin Iliev, réžia Leon Daniel, v úlohe Canka, Opit za letenie (Pokus o lietanie), autor Jordan Radičkov, réžia Krikor Azarjan, v úlohe Kohútika, Mnogo šum za ništo (Veľa kriku pre nič), autor Wiliam Shakespeare, réžia Krasimir Spasov, v úlohe Klaudia, Majstorăt i Margarita (Majster a Margaréta) podľa Michaila Bulgakova, réžia Tedi Moskov, tu stvárnil viac postáv, Iluzijata (Ilúzia), autor Pierre Corneille, réžia Krasimir Spasov, v roli Klendora, Troil i Kresida (Troil a Kresida), autor Wiliam Shakespeare, opäť v réžii Krasimira Spasova, v úlohe Troila a mnoho ďalších postáv.

 

Ako režisér inscenoval v Divadle bulharskej armády hru Finale Grande, o ktorej sám povedal: „Moji hrdinovia sú ľudia ako všetci ostatní, len sú úplní blázni, majú veľmi rozvinutú predstavivosť, môžu tancovať s tým, čo majú pred očami, niekedy sú sami, ale nikdy to nedajú najavo, vedia sa zabávať, ale aj plakať bez príčiny, jednoducho len tak, kvôli malým horúcim slzám.  Všetko vám povedia bez slova, ale napriek tomu ich veľmi dobre pochopíte, zaľúbite sa do nich, lebo v nich nájdete samých seba.”

Kamen Donev hosťuje aj v iných bulharských divadlách, napríklad v NATFIZ  (Národnej akadémii divadelného a filmového umenia), v divadle Sfumato, v NDK (Národný dom kultúry), Divadle 199. Účinkuje v  bulharských filmoch, napr. v Rapsodia v bjalo (Rapsódia v bielom), Podgrjavaneto na včerašnija objad (Prihrievanie včerajšieho obeda), Gori, gori ognăče (Horí, horí ohníček), v rokoch 2000 až 2001 účinkoval v televíznej šou Ulicata (Ulica). Zúčastnil sa na medzinárodných divadelných festivaloch v Londýne, Moskve, Giessene (Nemecko), Avione, Izraeli  a vo Švédsku.

Za mužskú úlohu v hrách Arkadija (Arkadija) v Národnom divadle Ivana Vazova a v Baja si na bălchite (Rozprávať sa s blchami) v Divadle bulharskej armády bol v roku 2001 nominovaný na SAB. V roku 2001 dostal cenu MAXIM za úlohu Zarka v Baja si na bălchite (Rozprávať sa s blchami) autora Bojana Papazova v réžii Krikora Azarjana. Donev o tejto úlohe povedal: „Práca na tejto hre je mimoriadne zriedkavý úkaz, pretože môžem stopercentne povedať, že hra bola napísaná pre mňa. A ja sa v nej môžem spokojne roztopiť ako Nescafé  v šálke horúceho mlieka.

 

Hovorí o sebe, že sa cíti byť viac herec ako spisovateľ, ale napriek tomu z jeho pera vyšlo veľa podnetných hier, miniatúr, scenárov, ale aj poviedok. Z hier môžeme spomenúť jeho prvotinu Obărnete vnimanie (Venujte pozornosť), ktorá sa hrala v divadle LA STRADA, hru Večnijat april (Večný apríl), ktorá sa momentálne hráva v Ruse, jeho tretia hra Sredizemnomorci (Stredozemnnomorci) mala premiéru v Štátnom satirickom divadle Aleka Konstantinova.  Poslednou zinscenovanou hrou, ktorej premiéra bola vo februári roku 2000 na scéne najväčšieho divadla v Sofii, v Národnom divadle Ivana Vazova, je Samoletăt beglec (Lietadlo utečenec), za ktorú dostal ocenenie od Hereckého spolku Bulharska (Căjuz na artistite v Bălgarija). Momentálne má rozpracovanú hru Počiven den (Voľný deň), ale zatiaľ nie je dokončená. Napísal aj niekoľko poviedok, z ktorých spomeňme aspoň jednu, ktorá vyšla v časopise Homo ludensVerandata s pletenite stolove (Veranda s prútenými kreslami).

 

LIETADLO UTEČENEC

„Svet nezanikol, pretože sa smial! – ten smiech, od ktorého sa až zadúšame, šľachetný smiech, zbavený naivity a primitivizmu, nabitý tvorivou energiou.  Práve smiech pieseň sú tie dve veci, bez ktorých by umenie života bolo nemysliteľné. A samozrejme láska!”[1] Takto začala mladá novinárka rozhovor s Kamenom Donevom o jeho hre Lietadlo utečenec. My s ňou môžeme len súhlasiť. Pretože hra taká je, pri jej zhliadnutí človek plače, ale od smiechu.

Kompozícia hry je originálna, plná nových autorských nápadov. Pozostáva zo štyroch  miniatúr (Mimoriadna situácia, Rím – skoro ráno, Revízorka, V opere), ktoré nie sú navzájom dejovo prepojené. Medzi jednotlivými miniatúrami prejde niekoľko rokov. Máme možnosť vidieť, ako sa ľudia, ale aj ich osudy, zmenia. Kto tí ľudia vlastne sú? Sú to obyčajné postavy z každodenného života, postavené do neobyčajných situácií. 

V miniatúre s názvom Mimoriadna situácia (Izvănredno položenie) sa dej odohráva v lietadle. Lietadlo unáša terorista, ale nie pre peniaze, jeho dôvodom na únos je láska k letuške. Je tu mnoho komických, ba až absurdných situácii, od momentu, keď si cestujúci objednajú prvú kávu, až po svadbu v lietadle.

Komické situácie vznikajú aj v druhej miniatúre Rím – skoro ráno (Rim – rano sutrinta). Mladého muža zrazí auto, stratí pamäť a stará sa o neho žena, ktorá o ňom nič nevie. Pošle ho na exkurziu, aby videl svet. Keď sa vráti, vzplanie medzi nimi láska…

Revízorka je tragický osud ženy, ktorá nemá v živote šťastie. Jej manžel pije, v zamestnaní nie je spokojná, v živote chcela dosiahnuť viac a jediné, čo jej ostalo, sú len tri taniere zo svadobného servisu. Pri náhodnej kontrole cestovných lístkov „odchytí” muža bez lístka a ten sa do nej beznádejne zamiluje…

Osud opernej speváčky Margerit a jej obdivovateľa Ramzesa je samozrejme znovu spojený láskou.  Láskou, ktorá Ramzesa privedie až k neúspešnej samovražde.

Po prečítaní týchto pár riadkov máte možno pocit, že ide o tragédiu, kde budete potrebovať vreckovku. Možno ju budete potrebovať, ale len v prípade, že zvyknete plakať od smiechu. Autor si síce zvolil zložité, ba až ťažké životné situácie, ale podal ich s humorom.

Divadelné predstavenie Samoletăt beglec (Lietadlo utečenec) malo premiéru v roku 2000 v Národnom divadle Ivana Vazova v Sofii v réžii mladého režiséra Galina Stoeva.  Diváci na Slovensku ju prvýkrát mohli vidieť na Akademickom Prešove v roku 2002 v podaní študentského divadla Filologickej fakulty UMB Trma – Vrma z Banskej Bystrice, v réžii Tibora Kubičku.

 

ROZHOVOR S KAMENOM DONEVOM

– Mohli by ste mi povedať niečo o Bulharoch, o ich mentalite?

– Bulhari sú zvláštny národ, inak žijú a správajú sa, keď sú v Bulharsku a veľmi sa zmenia, keď sú za jeho hranicami. Povedal by som, že sú niečo ako rozvinutá forma chameleóna.  Ale určite sú nepredvídateľní, blázniví, citliví a sami nevedia, či je lepšie žiť v Bulharsku, alebo odísť niekam von. Za hranicami sa boja, lebo tam sa stretávajú s inou mentalitou, ktorej veľmi nerozumejú a preto sa uspokojujú s túžbou. Myslím si, že v Bulharsku sa túžba veľmi dobre predáva. Túžba po kráse, túžba po biznise, túžba byť superstar, túžba byť obľúbený. Toto všetko asi vysvetľuje momentálny boom spevákov a muzikantov, spisovateľov. Bulhari milujú, keď sú stredobodom pozornosti, ale najlepšie by bolo, keby sa tak stalo hneď. Pre nich slovo profesionalizmus neznamená nič … Veta, ktorú nenávidím, je: „ V pohode, máme čas”. Keď mi niekto povie „v pohode, máme čas”, veľmi sa hnevám.  Niekedy Bulharov milujem, niekedy ich nenávidím, tu nie sú skutočné priateľstvá, ľudia si nepomáhajú, alebo len v tom prípade, keď z toho majú nejakú výhodu. Ja ti niečo urobím, ale potom aj ty mne. Ale sú Bulhari, najmä mladí speváci, muzikanti, ktorí mi dodávajú optimistickejšiu náladu, uvedomili si, že treba skončiť s minulosťou, so starým, že život musí byť dynamickejší, že veci sa musia hovoriť priamo, nie okľukou, dlhými zbytočnými frázami.

Aako je to so smiechom, smejú sa Bulhari?

– V zásade nie, ale ľahko sa rozosmejú. Napríklad ja rád vtipkujem s čašníčkami a niekedy sa stane, že nepochopia srandu, preto to skúsim ešte raz, samozrejme, že riskujem (smiech), neflirtujem, vtedy sa väčšinou „chytia”, a ak nie, tak to skúsim tretíkrát a vtedy ich už mám, smejú sa aj ony a hneď je to príjemnejšie. Každý človek má potrebu smiať sa, ale pri Bulharoch je to trochu ťažšie. Myslím si, že všetko vyplýva z  ťažkostí, ktoré majú v rodine, v práci, potom sú vážni, ako zombie, lebo na to stále myslia. Oveľa viac mi je však ľúto, že ich zmysel pre humor ostáva na jednej primitívnej hladine, je to taký kuchynský zmysel, spojený so sexom, ľudia nemajú fantáziu, nechápu vtip, humor tu nemá inteligenciu, vynaliezavosť. Za smiešneho sa napríklad považuje herec, ktorý hrá homosexuála, hlupáka, blondínu, ale tieto veci pre mňa nie sú smiešne. Veľa ľudí mi hovorí, že som odľud, že sa na ničom nezasmejem, ale to nie je pravda, sú veci, ktoré ma rozosmejú. Úprimne ma rozosmievajú bláznivé situácie z bežného života. Minule jedna žena nastupovala do trolejbusu a nevedela, kam ide, pýtala sa, kde je stanica, ale nevedela, na ktorú stanicu chce ísť. Ja som sa na tom smial, ale v trolejbuse sa nikto nesmial. Štyria ľudia jej hovorili o štyroch rozličných staniciach. Ticho a vystrašene stála medzi nimi a oni sa začali medzi sebou hádať, na ktorú stanicu chce ísť a pritom to ani ona sama nevedela. Na takýchto veciach sa smejem… No Bulhari sa radi smejú, veď divadlá sú plné ľudí,  vyhľadávajú smiech.

– Keď ste spomínali trolejbus, sú v hre Lietadlo utečenec nejaké skutočné udalosti zo života?

– Áno, napríklad revízorka. Takú som videl na vlastné oči. Žena, ktorá spájala svoj osobný život s prácou, a  vtedy mi ponúkla námet na scenár. Aj v Bulharsku sú ľudia, ktorých nedokážeš na prvý pohľad odhadnúť. Raz som cestoval vlakom a na dedinskej stanici pristúpili do kupé, kde som sedel, dvaja starší ľudia. Boli to asi manželia, skromne oblečení, skrátka vidiečania. Čítal som Shakespearovu knihu, a muž sa ma zrazu spýtal, či sa zaoberám divadlom, aký mám názor na súčasné divadlo a hodinu mi začal hovoriť o divadle také veci, o ktorých bežný človek nemá odkiaľ vedieť. Bol som veľmi prekvapený. Sklamal ma môj prvý pohľad. V Bulharsku je veľa takých ľudí, ale, žiaľ, funguje to aj naopak. Aj pekne oblečený človek, keď otvorí ústa, zmení sa na absolútneho hlupáka.  Povedal by som – krajina hádaniek. Nevieš, kto na  teba vyskočí z kríkov a to robí život zaujímavým.

Vrátim sa k Lietadlu, videla som ho v Národnom divadle a mám pocit, že s niektorými vecami sa môžem stretnúť len v Sofii, napr. s ľuďmi, čo behajú s fľašami vody, neustále preletovanie lietadiel, revízoriek sú plné autobusy, s týmto sa na Slovensku často nestretávam, myslím, že sú to sofijské reálie.

– Nie, nie sú to len sofijské reálie, je to bulharské. Revízori sú v celom Bulharsku, pramene minerálnej vody sú všade, napríklad Gorna Banja. Bulhari si radi plnia fľaše minerálkou. V mestskej hromadnej doprave sa často môžeme stretnúť so starcom, ktorý nesie  fľaše s touto vodou. Tu v Bulharsku je taká zvláštna mánia zásobovania. Veľa nakupovať do zásoby, veľa mať. Ľudia nakupujú na veľkých trhoch na 5 mesiacov dopredu. Život tu je drahý. Dôchodcovia, keďže majú mestskú dopravu zadarmo, chodia nakupovať z jedného konca mesta na druhý, keď zistia, že mlieko je niekde lacnejšie, aj keď „len” o osem stotiniek[2].  Podľa mňa je to nejaká paranoja, strach, ktorý tu ostal z minulosti, z čias, keď bola chudoba, keď sa na mlieko stálo v dlhých radoch, nebolo mäsa, ničoho. Ľudia sa stali nedôverčivými.

O čom je podľa vás hra Lietadlo utečenec?

– V prvom rade treba povedať, že to pôvodne nebola hra, ale filmový scenár. A tak je to aj napísané. Sú to štyri samostatné príbehy, z každého príbehu som urobil jednu scénu a potom scénu po dlhšom časovom úseku, dajme tomu o desať rokov. Končí sa to vlastne vtedy, keď sú už všetci starí.

Rád využívate vo svojich hrách časový odstup niekoľkých rokov?

    Áno, lebo ma vždy zaujímalo, ako sa ľudia po rokoch zmenia. Ale mám aj hry, kde sa všetko udeje za jeden deň, alebo za niekoľko hodín. Moja posledná hra, ktorú práve dokončujem – Počiven den (Voľný deň) – hovorí tiež o Bulharoch, o tom, keď sa v Bulharsku povie, že je voľno a treba skončiť všetku prácu. V nedeľu musí byť všetko hotové, navarené, upratané, nakúpené, treba ísť na chatu. A v konečnom dôsledku to nie je voľno, ale hystéria. V tejto hre sa všetko odohrá za jediný deň, v nedeľu. Stane sa tisíc vecí a ľudia sa zbláznia.  To, čo ma vždy nadchýnalo, je to, že ľudia tu žijú zo spomienok. Znovu hovorím, že je to všetko v slovanských koreňoch. Na Balkáne sa veľa pije, je, všetko tu má svoj rituál. Keď má prísť nejaká návšteva, stoly sa musia prehýbať od jedla, musí hrať hudba a všetko to vlastne vyplýva zo spomienok. Bulhari chcú zo všetkého urobiť sviatok, niečo, na čo si budú môcť spomenúť. A po rokoch potom plačú pri pozeraní fotografií, vzdychajú – ó aký som bol mladý, pekný. No áno, bol si…

Čo znamená vhre lietadlo, symbolizuje niečo?

–    Lietadlo utečenec je len jedna z miniatúr. Povedal by som, že je to jedna slovná kolonáda. V lietadle cestujú štyria pasažieri. Traja sa rozprávajú s letuškou viac ako 15 minút, bez toho, aby pochopili, čo si vlastne kto objednal: čaj s keksom, kávu s cigarou alebo… Je to veľmi zamotané, ale nie je v tom žiadna psychológia, netreba v tom hľadať žiadny filozofický zmysel. Nakoniec ten, ktorý celý čas mlčal, unáša lietadlo, aby sa oženil s letuškou. Tak sa končí príbeh. Ale biele lietadlo sa vyskytne aj v druhých dejových líniách, alebo ho niektorý z hrdinov vidí a komentuje. Je to akási túžba nastúpiť do lietadla a opustiť miesto, kde si žil. Je to symbol toho, vidieť niečo nové, nový svet.

–  Vo svojich hrách chcete rozprávať o Bulharsku?

–  Svojim spôsobom je to prirodzené. Nikdy som nežil na západe, bol som tam, ale nikdy som tam nežil. Nepoznám ten život, život tu mi je blízky. Píšem o ľuďoch ako o celku, ale bulharský vplyv je veľmi silný, skôr by som povedal, že je to balkánsky vplyv. Bol som v Srbsku, Macedónsku, Rumunsku a v konečnom dôsledku je to jedno a to isté.

–  Kedy ste začali písať a čo vás k tomu viedlo?

–  Začal som ešte ako študent, lebo to, čo sa robilo v škole, je síce pekné, ale nie živé. Mňa zaujímajú veci, ktoré sú aktuálne, s ktorými sa stretávame, s ktorými žijeme. Niežeby bol Čechov neaktuálny, ale je to klasika a na klasiku sa pozerá ako na klasiku. Treba hovoriť vážne, musíš sa pretvarovať, neprirodzene sa správať. Keď nájde režisér dobré riešenie klasiky, je to super, ale ak nie, je to pre herca ťažké. Jednoducho hráš niečo mŕtve, niečo, čo už nie je. Začal som teda písať. Najskôr len pre seba, aby som sa zabavil, potom som to porozdával rôznym priateľom, aby si tie veci prečítali a im sa páčili. Vždy ma priťahovala improvizácia, aj tu, v Divadle bulharskej armády, som si dovolil improvizovať v Shakespearovi. Som rád, keď si človek môže vymýšľať, pretože aj my žijeme v istej dobe. Keď sa pozrieš na texty klasiky, nech sa akokoľvek snažíš, nežiješ v tých časoch. Preto som začal písať.

–  Sú vaše hry preložené aj do iných jazykov?

– Viem o anglickom preklade, teraz by sa malo hrať Lietadlo utečenec v Londýne, existuje nemecký a francúzsky preklad, ale ešte som ich nevidel.

– Myslíte, že hra Lietadlo utečenec je pochopiteľná aj pre inú mentalitu, ako je bulharská?

– Pravdaže je. Treba v nej hľadať ľudský faktor. Jedna naša kritička napísala, že keď bola v Chicagu, bola na nejakom predstavení v divadle, ktoré hralo niečo podobné, ako je hra Lietadlo utečenec. Keby som sa vraj narodil v Chicagu, malo by moje Lietadlo utečenec aj tam veľký úspech.

 

 

UKÁŽKY Z HRY:

 

Mimoriadna situácia

 

JUZUM

Toto je únos lietadla.. Unášam ho ja… Vyhlasujem, že za mnou nestojí žiadna politická strana alebo teroristická organizácia… Robím to z vlastného presvedčenia… Teraz povedzte pilotovi, nech zamieri do teplých krajín! V opačnom prípade budem nútený niekoho z vás zastreliť. Nezaváham, už som strieľal aj inokedy a nič ma nemôže vystrašiť.. Ty / k letuške/, nech ti vidím ruky! Teraz urobíš, čo ti poviem! Vy ostatní ma nepodceňujte! Nič to, že nevyzerám tak, ako sa tvárim, no nie? Unášam to lietadlo z jedného dôvodu, a tým je láska.. Ty /k letuške/, hovorila si s pilotom?

 

LETUŠKA

Pilot hovorí, že do teplých krajín je dosť ďaleko a nemáme toľko paliva v nádrži. Pýta sa, čo má robiť.

 

JUZUM

Povedz mu, nech zamieri k najbližšiemu letisku!

 

LETUŠKA

Sme nad oceánom.

 

JUZUM

Nevadí. Povedz mu, nech preletí oceán a pristane tam, kde sa bude dať.

 

LETUŠKA

Dobre /odchádza/.

 

JUZUM

Takžeeeeee. Dajte mi jednu cigaru! Ďakujem… Nejako ste zmĺkli, nie… Dá si niekto kávu, čaj, keksík, no? Keď niekde pristaneme, tak vám objednám jedlo, no teraz poslúchajte, inak bum-bum.. Hahaha. /Vchádza letuška./ Hovor, dušička!

 

LETUŠKA

Pilot hovorí, že natankujeme vo vzduchu.

 

JUZUM

Super. Kde?

 

LETUŠKA

Niekde blízko… Naši piloti sú veľmi známe duo a majú priateľov v BBC, ktorí sa vracajú z nejakého sústredenia a dajú nám benzín, teda palivo.

 

JUZUM

Super. No, povedz im, nech nehovoria, že toto je únos lietadla, počuješ?

 

LETUŠKA

Dobre. /Odchádza./

 

JUZUM

Ja som pokojamilovný človek. No od istého času sa cítim nesvoj. V mojom živote chýbala láska,  no myslel som, že už som ju našiel. No jedno po druhom. /Vchádza letuška./ Vrav! Čo sa stalo?

 

LETUŠKA

Nič. Všetko je OK. O chvíľu to zariadia a smerujeme do teplých krajín.

 

JUZUM

A hudba? Zahrajú niečo?

 

LETUŚKA

Každú chvíľu.

 

JUZUM

Rozumní ľudia. No, ale vráťme sa k tomu najhlavnejšiemu. /K letuške/ Choď dole do prvej triedy, je tam jeden človek v čiernych šatách. Volá sa Vodomer, nech príde sem. On vie, o čo ide.

 

LETUŠKA

Dobre. /Odchádza. Začína hrať hudba./

 

JUZUM

Uvoľnite sa. Ja nie som zlodej. Iba mám plán. No jedno po druhom. Neokúňajte sa … Jóóóój, pozri, aký veľký kŕdeľ. Ktovie, kam ide? Čo si myslíš, kde letí ten kŕdeľ, Juzum?

 

CESTUJUCI 1

Na juh.

 

JUZUM

Nie. A podľa teba?

 

CESTUJÚCI 2

Na juh.

 

JUZUM

Nie. Neodlieta na juh. A ty si čo myslíš?

 

CESTUJÚCI 3

Myslím si, že letí do teplých krajín.

 

JUZUM

Presne tak. Do teplých krajín. Tam je teplo, príroda je exotická a cudzinca si vážia. Tam môže cudzinec prežiť vzrušujúce momenty. Napríklad milovať sa na pláži pod palmou s nejakou čiernou, prírodnou, primitívne cítiacou miestnou obyvateľkou, hmm. Hahaha, som trochu zvláštny, no netrápte sa. Hlavne je mať dobrú vôľu. /Vchádza letuška a Vodomer./ Vodomer, konajme!

 

 

Rím – skoro ráno

 

I. Pôjdem do sveta a budem si hľadať ženu. Odmalička cítim potrebu oženiť sa. Oddať sa rodine. Stvoriť deti, svojich potomkov, a tiež som vždy chcel mať psa, ktorého by som večer česal pred krbom, pri čítaní knihy. Keď som bol chlapcom, snažil som sa, niekedy odvážnejšie, inokedy menej odvážne, podľa svojich možností a predstáv, nájsť si nejaké dievča a postupne sa mu zaliečať, ako príklad použijem toto: keď som jedného večera v záhrade alebo skôr v prázdnej fontáne, potom, čo sme sa pobozkali, zahral jednu krátku pieseň, nenútene som ju vzal do náručia, oduševnený otcovstvom, a keď som sa natiahol, dievča… sa začalo z celej sily smiať a udrelo ma po hlave svojimi prsiami… Vydal som svoje najväčšie tajomstvá len preto, aby som si získal niečie srdce, a neviem prečo, moja láska nenašla odozvu, ani pochopenie, len ťažobu na rukách, často mi bol uštedrený iba výsmech. Myslel som si, že môj problém je z väčšej časti regionálny, mám na mysli malomeštiactvo, chýbajúcu morálku, duchovno a mnoho ďalších problémov. A preto som tu, uprostred ulice… Nechávam všetko za sebou a odchádzam do ďalekého sveta za šťastím… Možno ho stretnem… Človek nikdy nevie… Je mnoho miest na tejto zemi. Možno niekde nájdem to, čo hľadám. Je toľko ciest, určite ma niektorá zavedie tam, kde je mi to súdené.

 

 

Revízorka

 

Revízorka, sama v kuchyni  pred otvorenou cukorničkou. Počuť búchanie na dvere.

Že som nevedela,  koľko cukru chce? Nuž. Možno som aj niekedy vedela, no viac nie. No čo,  som človek.  S tromi lyžičkami… Nuž, dobre, dala som dve.. čo mu bráni, aby si dal ešte jednu a.. nie?? Takto, zoberie lyžičku, naberie z cukorničky, dá si do kávy, pomieša a pije. Dve som mu dala, či nie? Už neviem… No a… také niečo! Hoci som nedala jednu, dala som dve… no dobre, nech aj je iba jedna, čo mu bránilo…tu pred ním je cukornička.. čo by ho to stálo zobrať si ešte dve lyžičky a vypije si kávu tak, ako len chce, s tromi lyžičkami.  Vybavená vec… Ale dala som ja vôbec cukor?! Dala som sebe a potom… počkaj, počkaj… dala som mu ja vôbec ten prekliaty cukor?? Na niečo som si spomenula… A možno, že som do jeho šálky nedala cukor, možné to je… Napriek tomu, že už dva roky nalievam kávu, dávam cukor najprv sebe a potom volám: „Koľko cukru?” , a on na to, že  koľko, ja dávam aj jemu, sadám si tuto na kraj a čakám ho, a on prichádza navoňaný a obaja si takto pomiešame kávy a pijeme ich no.. A teraz, no teraz, zadívala som sa na jedno biele lietadlo a niet sa čo diviť, že som mu nedala…  No a čo sa také stalo? Hoci som mu aj nedala… Tu má cukorničku… Čo ho to stojí, aby sa načiahol a za tri sekundy si pridal tri lyžičky… Joj, ako blízko preletelo to lietadlo! Ako ma nastrašilo! Okná sa zatriasli… Ale krásne lietadlo to bolo… veľké… Ľudia cestujú, cestujú.. A my tu pijeme kávu s cukrom…

 

Kontrolórka. Zástavka električky alebo miesto okolo nej.

KONTROLÓRKA

Poďme, pokutu, hneď! Pokutujem ťa! Peniaze! Chcem peniaze…

 

CESTUJÚCI

Veď už som vám povedal, nemám peniaze.

 

KONTROLÓRKA

Daj peniaze a nehádajme sa! Poďme!

 

CESTUJÚCI

… nemám… už som vám povedal…

 

KONTROLÓRKA

Tak teda. Potom, ak si taký veľký chytrák, ideš so mnou na políciu! Ha, ták. Na polícii, potom, keď ťa zavrú, nájdeš aj peniaze, uvidíš, kto je kmotor, kto je svat, kto nevestin brat. Poďme, predo mnou!

 

CESTUJÚCI

Prosím vás, veľmi sa ponáhľam do práce…

 

KONTROLÓRKA

A, pozrime sa…drzák drzý! Počujete ho, ľudia! Ja ho pokutujem, neporiadneho cestujúceho, zachovávam tu poriadok a zákon a on, prosím vás, vraj sa ponáhľa, prosím vás! Za čo ma máš, ha? No, povedz!

 

CESTUJÚCI

Za nič vás nemám… Skutočne sa veľmi ponáhľam.

 

KONTROLÓRKA

Ha, ha, ha, to nemá obdoby… Náhodou ma nemáš za hlupaňu? Za koho? Za nejaké strašidlo…Ty si kto, nó… Klamár. Degenerát. Si podvodník? Bojko. Drzák. Pýtam sa ťa tu pred všetkými poctivými ľuďmi: Ty si kto? Ty si kto, že sa tu vykrúcaš. Druhí si môžu  označiť lístok, ty nie? Ty si kto?

 

CESTUJÚCI

Volám sa Ignát. Dovoľte, aby som vám to vysvetlil!

 

 

KONTROLÓRKA

Ale, čože mi vysvetlíš, no… Čo mi tu ešte vysvetlíš, no ha? Či sme spolu husi pásli, že mi tu chceš ešte niečo vysvetľovať.  Pusť tú tabuľku a nemrhaj môj čas! Ani môj, ani spoločnosti.

 

CESTUJÚCI

Som lekár, rýchlo ma zavolali, ale nenaštartovalo mi auto… Musíte to pochopiť. Nemám momentálne peniaze.

 

KONTROLÓRKA

Lekár a nemá peniaze! No, ale si sladký. Ako si na to vôbec prišiel? Počuli ste ho, ľudia…Nestačí, že je zločinec, ešte aj klame…

 

OBČAN

Už ste dosť kričali!

 

KONTROLÓRKA

Starajte sa o seba!

 

OBČAN

Človek je lekár, ako ste sama počuli. Každému sa to stáva.

 

KONTROLÓRKA

Je lekárom, dostal sa vysoko a ktovie, čo tam robí.

 

ŽENA

Hej, že si ústa otvárate! Pre jednu pokutu… Zajtra vás môže liečiť práve on. Že sa nehanbíte!?

 

KONTROLÓRKA

Nebudem sa liečiť. Nebudem sa liečiť. Ja sa liečiť nebudem. Ani náhodou. A prečo sa mám hanbiť? Nie som holá, aby som sa musela hanbiť. A vy ste azda z dychového orchestra…

 

ŽENA

Prečo?

 

KONTROLÓRKA

Pretože veľa hučíte, preto…

 

ŽENA

Nechápem.

 

KONTROLÓRKA

Tak, tak. A teraz, prosím, nemiešajme sa jeden do druhého! Prosím, nabok odo mňa! Nabok.

 

OBČAN

Nabok si krič tam u vás. Tu nie si doma.

 

KONTROLÓRKA

Daj si pozor, aby som ti nevylepila. Ešte dva týždne sa z toho nespamätáš.

 

OBČAN

Keby sme neboli tu, dolámal by som ti kosti, ale máš šťastie.

 

KONTROLÓRKA

Ty?! Ty  by si mi dolámal kosti? Pozri sa, aký si vyziabnutý! Vyžla obyčajná. Ty nemáš silu, aby si sa vykašľal, tvoja žena musí za tebou splachovať, istotne ani na balkón nevychádzaš, keď fúka vietor a kávu piješ s prestávkami. A taký skaderuka, skadenoha ma chce biť.

 

CESTUJÚCI

Pozrite, skutočne musím ísť.

 

KONTROLÓRKA

Odídeš, ale do väzenia. Ak máš peniaze, zaplatíš, potom odídeš…zaplať pokutu!

 

ŽENA

Dúfam, že ostaneš opustená!

 

KONTROLÓRKA

Čo? Čo ste povedali?

 

ŽENA

To je prekliatie, ale vaše…

 

KONTROLÓRKA

Nebudete mi také čosi hovoriť, pretože som od vás päťkrát inteligentnejšia.

 

ŽENA

Ó, nerozosmievajte ma!

 

KONTROLÓRKA

Mám skončenú vysokú matematiku, logaritmy, doktorát…Druhú vysokú – dirigovanie a kompozíciu, šesť koncertov, publikáciu, štúdiu v televízii, trinásť turné v cudzine…A ty?

 

ŽENA

Nevyzeráte.

 

OBČAN

Iba kotkodákate. Ako odkopnutá sliepka.

 

KONTROLÓRKA

Ale ba? Keď ťa vidím v týchto šatách, si desať rokov pozadu a určite doma pred svojou ženou mlčíš… mlčíš ako hlupák. Ale navonok si veľmi odvážny. Prečo mu potom nezaplatíš pokutu? Čo. Solidarita? Veď ste predsa veľmi starostlivý? Ha? Nebuď skúpy! Žgrloš akýsi. Alebo ty, pani? Poď, nech ťa vidím. Ha? Lakomí ste ako Nemci… Keď treba urážať a ponižovať človeka… odvaha nemá hraníc, ale keď treba pomôcť, nikoho nikde. Čo som tu ja? Handra?

 

ŽENA

Prestaňte, prosím. Psychopatka.

 

OBČAN

Veď to nie je vaša profesia. Možno ste práve niekoho zabili. Poznám takých ako ste vy. Liečite si komplexy. Nespokojnosť.

 

ŽENA

Keď je nanič raketa, môže za to vesmír.

 

OBČAN

Celá spoločnosť je vinná, že ste sa nerealizovali – vždy nespokojní, nikdy nepochopení.

 

ŽENA

Preto je v električkách, pretože je taká inteligentná…

 

OBČAN

Kompozícia? Však?

 

ŽENA

Nie, ona má vyššiu matematiku a čo ešte… dirigovanie…

 

OBČAN

Diriguje tie sliepky v dedine, aby znášali.

 

ŽENA

A ktorá neznesie – ,, Zaplať pokutu” Daj peniaze!

 

OBČAN

Koľko je päť plus päť?

 

CESTUJÚCI

Ty sa neposmievaj! Nešťastník!

 

KONTROLÓRKA

Ty sa neozývaj!

 

OBČAN

O – ho, ty si hádam na jej strane, ha? Čo sa nevezmete… a nespravíte si decko…

 

ŽENA

Keď pľuješ, tak si myslím, že prší.

 

CESTUJÚCI

Poďme, odíďte.

 

OBČAN

Aby sme  ich nechali osamote.

 

ŽENA

Pozri – práve sa začali stískať.

 

 

OBČAN

Nech sa zahrajú na ,,uja doktora”.

 

KONTROLÓRKA

Ak si taký múdry a máš energiu škľabiť sa ako mesiačik na hnoji, potom asi nemáš žiadnu serióznu prácu a miešaš sa do cudzích problémov, pcháš rypák do vecí, do ktorých ťa nič nie je? Opýtam sa ťa. Všetky možnosti si už vyčerpal, iba táto ti ostala?… aby si sa na ulici staral do mňa. Prečo nečítaš noviny, knihu, alebo neješ arašidy, cukríky, čo? A vy, pani, mu spokojne schvaľujete túto zábavku, aby som vám vošla do domu. Vidím, že nemáte problémy… spokojne si nakúpila, vypila si koňak s priateľkou, kúpila si prášok na pranie, vie, že má čas na seriál a čo, čo? Alebo, tak a tak, všetko robí úspešne, tak to teraz natriem na tú  revízorkinu papuľu…krásavicu, nech ju pošpiním. Veď sranda musí byť.  A ty, pane, veď sa nemáš na koho hnevať, pretože si hmyz a lozíš do životov, ha, a jeden deň zvláštna príležitosť – iba  revízorka. A teraz ju začneš ohlodávať, až jej mamka bude plakať…  Mám pravdu? Mlčíte?

 

CESTUJÚCI

Pokoj, prosím vás!

 

KONTROLÓRKA

Poď!… Vyzliekli by ste ma dohola, aby ste ma mohli priviazať slučkou za električku a poďme cez celé mesto… Nech všetci vidia somára… Ak by ste mohli, medom by ste ma namazali, nech na mňa sadajú muchy,  včely a dravé vtáky, nech spuchnem, nech ma zjedia. Ak by bola možnosť, v prachu by ste ma vyváľali, a nakoniec sa tomu úplne oddáte a priviažete ma v centre na fasádu, nech ten, kto pôjde dookola, na mňa zvrchu pľuje, pretože táto žena je prečítaná kniha, popukaná plechovka, stará kabela, skysnuté mlieko… však… Pretože ona už nestojí za nič a nemá inú robotu, a nemá svoje tajomstvá, dieťa a jedného psa – chúďatká, nemá dom hore v rodisku, dom, ktorý čaká iba na ňu, a muž 25 rokov nevytriezvel, nemá jej kto strechu opraviť a tak, rozumiete, napadlo jej, zovrelo jej srdce a jeden deň sa rozhodla, že nastúpi ako revízorka v mestskej doprave, aby sa naťahovala s ľuďmi a aby ich pokutovala, pretože nemá inú robotu… Však!!!? Ćo ma rovno nezabijete, nech vám neprekážam? Aby  som nedýchala vzduch! Ha? Zabite ma, no!

 

OBČAN

Ale, ale…každý má svoje problémy…

 

KONTROLÓRKA

Tak sa teda starajte o svoje problémy… Aj ja chcem letieť do Ríma…Taliansko…, ale nemôžem…Hrám na akordeón osemnásť rokov… kultúrny dom Izgrev, …tanec osem rokov… mala som tri papagáje a dvoch psov, záhradku s ovocím, starý dom v hore, sama som ho murovala, tri deti – jedno zomrelo, dve chodia do školy…píšem si denník od pätnástich rokov – jeden deň som nevynechala, a potom univerzita…Myslíte si, že mi je veľmi dobre tu v električkách? Niekedy ťažko schádzam na zastávku, keď vidím túlavého psa, ale vezmem párky a dám mu ich.. Aha, pozrite tu! Tu v taške – tri taniere. Iba tri. Z dvadsiatich šiestich. Celý svadobný servis. 2000 kilometrov som ho niesla a v ten deň sa opil a vymočil sa do nohavíc a začal rozbíjať, hlísta špinavá, jeden za druhým… tanier po tanieri… Bola by som ho zaklala… ale nejedla som, aby som ich kúpila, obdivovala som ich v múzeách z diaľky a pešo, pešo, len a len nech máme niečo pekné na svadbe. Niečo dôstojné… pretože sa hovorí, že to ostáva ešte pokolenia… porozbíjal ich, ani okom nemihol, srdce mi puká… Teraz… tri  nesiem k mame na bezpečné miesto… Koniec, nič sa nedá robiť… Ale inak aj spievam s akordeónom, táto košieľka je od mojej  babky, stará, ale ešte drží… ale nemyslite si, že sa ľutujem! A teraz tá pokuta… hoci ma neteší starať sa, karhať tu človeka kvôli nejakým mizerným peniazom, ale s tými peniazmi môžem… nemá zmysel. Povedali ste… vysmievali ste sa tu… nech sa vydám…, ale to si už priznám aj bez toho… snívam celou podstatou….pretože…vždy ešte nájdem sily od začiatku, aby niektorý deň, ak… poďme aby nie… o-och… o -srdce… prosím vás… stŕpnem tu…

 

 

CESTUJÚCI

Rýchlo! Choďte pre vodu!

 

OBČAN

Ja?

 

ŽENA

Čo sa stalo tej žene? Mamička, umrie teraz? Ako môžem pomôcť? Och….Úplne zbledla….

 

CESTUJÚCI

Pani… Pani, dýchajte pomaly. Vy zastavte taxík!

 

ŽENA

Áno, áno, hneď…

 

CESTUJÚCI

Som  pri vás…Nehýbte sa! Kľud! Teraz odídeme do nemocnice.

 

OBČAN

Tu je voda!

 

CESTUJÚCI

Ofŕkajte jej tvár! Opatrne! Ľahko…presne tak.

 

OBČAN

Infarkt?

 

CESTUJÚCI

Mlčte! Aha, trochu sa preberá.

 

ŽENA

Nechcú zastaviť.

 

CESTUJÚCI

Jednoducho zastavte, ešte bude chvíľu ležať.

 

OBČAN

Tak som sa vyľakal… som vari vinný? Vidí sa mi to lepšie… Musím ísť. Vy ste lekár. Postarajte sa o to.

 

ŽENA

A ja…odo mňa jeden citrón. Aha, ešte jeden aj pre vás. Chytajte! Utekám, dieťa je samé…Dovidenia

 

KONTROLÓRKA

Počujete hudbu?

 

CESTUJÚCI

Áno.

 

KONTROLÓRKA

Niekto cvičí.

 

CESTUJÚCI

Chopin.

 

KONTROLÓRKA

Nerozmazal sa mi make-up?

 

CESTUJÚCI

Nie.

 

KONTROLÓRKA

Môžem vstať?

 

CESTUJÚCI

Pomaly.

 

KONTROLÓRKA

Stalo sa mi to prvýkrát.

 

CESTUJÚCI

Malo sa, stalo sa.

 

KONTROLÓRKA

A teraz zaplaťte pokutu!

 

CESTUJÚCI

Peniaze mám doma.

 

KONTROLÓRKA

Pôjdem s tebou… Máš cigarety?

 

CESTUJÚCI

Nie je  rozumné, aby…

 

KONTROLÓRKA

Máš cigarety?

 

CESTUJÚCI

Mám. /Zapália si cigarety./

 

KONTROLÓRKA

A kávu máš?

 

CESTUJÚCI

Mám.

 

KONTROLÓRKA

Bravo…Vidíš, vidíš! Lietadlo!

 

 

CESTUJÚCI

Je dosť vysoko.

 

KONTROLÓRKA

Kam letí?

 

CESTUJÚCI

Niekam…

 

KONTROLÓRKA

A my teraz ideme k vám…

 

CESTUJÚCI

Pustím ti jeden koncert.

 

KONTROLÓRKA

Aký koncert?

 

CESTUJÚCI

Prekvapenie

 

KONTROLÓRKA

Zločinec jeden…

 

 

V opere

 

Opera. Potlesk. Speváčka ustupuje pred zatvárajúcou sa oponou. Pobehuje z jednej strany na druhú. Sadá si na malú stoličku vzadu na javisku. Prichádza muž s kyticou nejakých kvetov:

 

  • – Dotkli ste sa božstva, dostali ste ma do stavu mimoriadneho vzrušenia. Som dlžný, ako sa to povie, aby som vám poďakoval.
  • – Prosím vás, prestaňte stými chválami!
  • – Videl som vás 38-krát…
  • – Keby ste sa na mňa pozerali aj celý život, nevidím v tom zmysel! Najlepšie urobíte, keď pôjdete do zoologickej záhrady!
  • – Čože?!
  • – Všetko tu je klamstvo. Strácate čas. Radím vám, choďte za skutočnými hodnotami!
  • – Vy ste skutočná!
  • – (smiech) Ja… odchádzam. Odchádzam…
  • – Ale prečo?! Žartujete?
  • – Som unavená. Čo odo mňa chcete? Kto vlastne ste?
  • – Ja…

–   Kľačíte tu s tou kyticou ako stredoveké zjavenie. Píšete mi listy ako vojak z frontu. Deriete si topánky. Čo také ste u mňa našli? Hádžete kadejaké komplimenty. Kde beriete tú fantáziu? Zúrivo sa vrháte do labyrintu starostí? Ruky sa vám potia, obzeráte sa dookola, ustavične si dvíhate nohavice a vaše ponožky… sú znosené. Nemáte štipku hrdosti? Niečoho mužského…  niečoho hovädského? Chcem pocítiť silu vašej kože… Nemáte gram arogantnosti? Brutálny, nespútaný bič, ktorým ma šľahnete, až skameniem od pokory? Čo je toto za romantizmus? Čo sú to za predohry, kľučky, k veci? Celé mesto sa smeje vášmu správaniu. Komentujú vaše šaty, gestá, strojený účes… uškŕňajú sa poza váš chrbát a vy ste celkom slepý… Veď zapáľte tú pec, nech sa rozhorí! Nech ma rozpáli, chcem byť nerozvážna! Dotknite sa ma trochu! Šťuchajte ma palicou! Bite ma citmi, kým sa nerozlámem v ľúbostnej extáze! Umazali ste si golier majonézou, čistili ste ho, ale zbytočne… Preraďte na turbo! Vyfúkajte ma po magistrále! Vyfúknite mi vnútornú gumu! Potom niekde zmizneme, aby sme roztrieskali nejakú posteľ! Čo teraz revete?! Na mokrej podlahe sa chcem šmýkať a búchať, dolu, do orchestriska, aby som bola na hanbu celej opernej elite! Ja som športové auto… daj mi závodnú dráhu! Naplň mi rezervoár po okraj a uhas libido! Pôjdeme bláznivo do neba. Chcete?

  • – Ja… Vy?… Ja…

–   Niet mňa, niet vás! Vrazím vám jednu do rypáka…. Aby vám krvácal nos, aj ústa, vyzlečiem vám šaty, aby som sa o vás postarala! Potom vyjdem pred obecenstvo. Chcem vás vysať, aby ste si uvoľnili tie gotické sily! Trochu… toreadora! Šibnite ma konečne tými ružami!

–     Prišiel som, aby som sa s vami oženil…

–   To je pekné, ale je v tom aj niečo španielske. Dosť tých jazerných vĺn! Je to jasné! Po predstavení vás čakám v maskérni, len sa trochu popreťahujem… a… žiadne ochranné prostriedky! Naplníš automat a veľakrát vystrieľaš všetko naraz! Chcem byť zasiahnutá prúdom, aby sa mi vyhodili vyrážky, aby sa zarosili okná a potom budem vaša.

–    Máte ho… budem vás čakať.

–    Ukážte! Nech vidím, či niečo bude, alebo z toho nebude nič.

(orchester začína vrieť)

–    Idem zoradiť bomby a rovno na letisko.

–    Pekne, musím už ísť.

–    Udrie do vás torpédo… 

  • – Ach, tak… Dve torpéda.
  • – Na atómy sa rozbijete…
  • – Áno, áno. Už skoro, kohútik!
  • – Celkom skoro…
  • – Och, to je moja túžba.
  • – Dokonca niet čo kibicovať, odvadsať minút, keď sa skončí toto dejstvo,odcválame preč.
  • – Potom už budú hrať gumy…
  • – Zastavíme sa tam, pri gréckych stĺpoch.
  • – Po epikurejsky.
  • – Aha, si zahryznutý do histórie… Ako chipsy ju chrúmeš. Kiež by si aj môj život tak schrúmal!
  • – Som aligátor, dravec…
  • – Dravce ja milujem. Adiós! No tak, pozri sa na môj make-up, či sa nerozmazal!
  • – Nie…
  • – Super. Nakoniec ho však rozmažeš.
  • – Adiós. (Opona sa otvára, speváčka spieva tak silno ako ešte nikdy vživote.)

 

 


[1]

Vasileva, S.: Kamen Donev a Lietadlo utečenec. Dobra, R. 4, 2000, č. 2, s. 40.

[2]

stotinka – bulharská mena (1lev = 100 stotiniek)

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.