Lautréamont

          LAUTRÉAMONT

 

Kto je Lautréamont?

            Táto otázka, tisíckrát položená, je podľa všetkého odsúdená na to, aby nebola nikdy zodpovedaná. Ak hovoríme o Lautréamontovi, hovoríme zároveň o jeho diele; podobnosť medzi nimi sa nedá prehliadnuť.

            Osobnosť Isidora Ducassa, známeho pod pseudonymom Lautréamont, je zahalená tajomstvom. Poznáme len niekoľko fragmentov z jeho života a aj tie sú často nepresné či prikrášlené v neskoršom období náhlej popularity autora, ktorej sa však, bohužiaľ, nedožil. Je ťažké nájsť nitku pravdy v tomto zamotanom klbku; kto však nehľadá, nenachádza.

            Lautréamontovo dielo je, na rozdiel od života svojho autora, známe veľmi dobre. Literárnu slávu však zožalo až pomerne dlho po svojom vyjdení. Vášnivé polemiky, psychologické články, rozmanité štúdie a publikácie – to všetko podnietila jedna útla knižka. Čo na nej bolo natoľko provokujúce? Prečo surrealisti Lautréamonta obdivovali? Prečo sa o tomto diele diskutuje dodnes? Prečo si môžeme ešte dnes kúpiť Cahiers Lautréamont, určené „bývalým, terajším a budúcim priateľom Lautréamonta”? Pokúsime sa tieto otázky zodpovedať.

            Život a dielo Lautréamonta – jeho etapy, štruktúra, vplyvy a pramene – to všetko tvorí pestrofarebnú a rozmanitú mozaiku; chýba nám v nej mnoho kamienkov, ale i z tých, ktoré v nej ostali, možno zahliadnuť zvláštny a jedinečný obraz. Ostáva nám len dúfať spolu s Lautréamontom: „Dejž nebe, aby čtenář, osmělený a v té chvíli sveřepý jako to, co čte, našel bez bloudění strmou a drsnou cestu truchlivými bahnisky těchto chmurných stránek plných jedu (…)”.[1]

           

Biografia

            Isidore Lucien Ducasse sa narodil 4. apríla 1846 v Montevideu (Uruguaj) francúzskym rodičom Françoisovi Ducassovi a Célestine Jacquette Davezacovej. Jeho matka údajne umrela krátko po jeho smrti, 9. decembra 1847, no názory na presnosť tohto dátumu sa rozchádzajú. Ešte viac je spochybňované tvrdenie, že Isidorova matka spáchala samovraždu. V každom prípade mladý Isidore vyrastal bez matky, len s otcom; o tom takisto kolovali fámy – o jeho donchuanstve či ľahkomyseľnosti, neboli však pravdivé. Naopak, novšie doklady ho predstavujú ako svedomitého a pomerne vzdelaného úradníka na konzuláte, ktorý dokonca financoval synovi vydávanie jeho diel.

            Detstvo Isidora Ducassa až do jeho trinásteho roku nie je zdokumentované. Trávil ho v Montevideu, s najväčšou pravdepodobnosťou v nejakom penzionáte. Jeho stopu nachádzame až v roku 1859, keď prvýkrát prišiel do Francúzska a nastúpil na interné štúdium na lýceu v Tarbes. V roku 1863 pokračuje v štúdiu na lýceu v Pau, kde študuje najprv rétoriku, neskôr filozofiu. V roku 1866 sa stáva bakalárom filozofie. Ako študent bol však priemerný, bez výraznejších výsledkov. Z tohto obdobia o ňom existuje svedectvo jeho spolužiaka Paula Lespesa: „Isidore bol vysoký, bledý mládenec, mierne zhrbený, s dlhými vlasmi padajúcimi do čela a prenikavým hlasom; obvykle bol mlčanlivý a zachmúrený, uzavretý sám do seba. Nebol ani trochu príťažlivý. Vyjadroval sa často s ťažkosťami alebo s nervóznou uponáhľanosťou. Obdivoval Poa. Kládol pochmúrne, čudné otázky; jeho písomné práce boli podľa jeho profesora rétoriky tiež čudné, plné ‘výstredností štýlu’.”[2]

            Po získaní bakalárskeho titulu sa Ducasse vracia do Montevidea. V roku 1867 prichádza do Paríža, kde zrejme pokračuje v štúdiách, čo však nie je dokázané. Žije z peňazí, ktoré mu posiela otec prostredníctvom bankára Darassa. Tu aj po prvýkrát na vlastné náklady anonymne vydáva prvý zo Spevov Maldororových (1868, Balitout, Questroy a spol.). Na vlastné náklady vydáva v lete 1869 aj kompletné dielo vo vydavateľstve Alberta Lacroixa, známeho vydavateľa Huga, Sua a Zolu. Tu už používa pseudonym Lautréamont. Kniha bola vytlačená v Belgicku, ale meno vydavateľa sa v nej neuvádzalo. Nedostala sa ani do predaja, pretože, ako píše Isidor Ducasse svojmu bankárovi, „odmietol (Lacroix) ju vydať, pretože život v nej bol vykreslený príliš trpkými farbami a bál sa generálneho prokurátora”. Napísal teda Augustovi Poulet-Malassisovi, vydavateľovi Kvetov zla žijúcemu v Belgicku, ktorý upozornil na Spevy vo svojom Štvrťročníku publikácií zakázaných vo Francúzsku a vytlačených v cudzine, aby sa ujal predaja jeho knihy vo Švajčiarsku a v Belgicku. Jeho nádeje však boli márne.

            Zložitá situácia… V jednom zo svojich listov Ducasse vysvetľuje: „Ospevoval som zlo, ako to robili Mickiewicz, Byron, Milton, Southey, A. de Musset, Baudelaire atď. Prirodzene, trochu som prehnal rozsah, aby som vytvoril niečo nové v zmysle tejto vznešenej literatúry, ktorá ospevuje zúfalstvo len preto, aby čitateľa deprimovala a primala ho priať si dobro ako liek. Teda v podstate stále ospevujeme dobro, len metódou, ktorá je filozofickejšia a menej naivná ako u starej školy…” Ducasse by si takisto prial, aby jeho dielo posúdila kritika; bol preto ochotný dokonca vyškrtnúť zo svojho diela niektoré kontroverzné pasáže. Ako píše v pokračovaní svojho listu, „chcel by som, aby kritiky vyšli vo všetkých hlavných denníkoch. (…)  keby o tom kritika hovorila v dobrom, mohol by som v ďalších vydaniach vyškrtnúť niektoré prisilné kusy. Takže predovšetkým si prajem, aby ma posúdila kritika, a keď už raz budem známy, ostatné pôjde samo.” Nešlo. Kritika ostala nemá.

            V tomto období žil Lautréamont čudáckym, samotárskym životom, cez deň čítal, v noci písal, málokedy navštevoval kaviarne, radšej sa prechádzal popri Seine. Tak naňho aspoň spomína jeho nakladateľ Lacroix.

            S novým desaťročím však Lautréamont ožíva, tón jeho listov svedčí o tom, že sa preniesol cez sklamanie z neúspechu svojej prvotiny a prichádza na nové myšlienky. V liste nakladateľovi z roku 1870 píše: „Poprel som svoju minulosť; ospevujem už len nádej.” Chystá sa tiež napísať knihu, v ktorej chce „… napadnúť pochybnosti tohto storočia…”, čiže „… napadnúť najkrajšie výtvory Lamartina, Victora Huga, Alfreda de Musseta, Byrona a Baudelaira a opraviť ich v zmysle nádeje…” Ostáva však otázkou, či tento úmysel nebol len dobre zahranou pretvárkou, pretože v podobnom duchu píše i list bankárovi Darassovi, v ktorom medzi líškavými slovami možno nájsť veľmi prozaický zámer: získať od otca peniaze na vydanie nového diela. Ako uvádza Kundera, napovedá tomu aj výrazne odlišné vyznenie oboch zamýšľaných predhovorov k chystanému dielu Poézie (Poésies I a Poésies II), ktoré už vyšli pod menom Isidore Ducasse (v roku 1922 vyšli pod názvom Predhovor k budúcej knihe). Takto si môžeme len spoločne s Kunderom položiť otázku: Čo malo vlastne nasledovať? Aké mali byť Poézie? Odpoveď sa, bohužiaľ, už nedozvie nikto. 24. novembra o ôsmej hodine ráno totiž Lautréamont vo veku 24 rokov umiera. Príčina smrti je neznáma. Pochovaný je na Cimetiere du Nord v oddelení bezdomovcov.

           

História pokračuje

            Ducasse je mŕtvy, no málokto pozná jeho dielo, okrem dvoch šéfredaktorov pomerne bezvýznamných literárnych listov, Fréderica Damého a Alfreda Sircosa, ktorým boli medzi inými venované i Poézie. Spevy odkúpil mladý kníhkupec a vydavateľ z Tarbais, Jean-Baptiste Rozez, žijúci v Belgicku. V roku 1874 knihu vydal s novou obálkou, ale trvalo ešte celé jedno desaťročie (1885), kým pritiahla pozornosť Maxa Wallera, šéfredaktora La Jeune Belgique. Ten ju predstavil niekoľkým priateľom, Iwanovi Gilkinovi a Albertovi Giraudovi, ktorí ju odporučili Huysmansovi a Léonovi Bloyovi. Spevy teda začínali nový život, naviac ich znova vydal Léon Genonceaux v roku 1890. Toto vydanie pripisuje ich prvému nakladateľovi Lacroixovi.

            Po reedícii vzbudilo Lautréamontovo dielo okamžitý rozruch. Kontroverzné a polemické Spevy Maldororove nenechali pokojnými svojich súčasníkov a nenechajú ani dnešných čitateľov. Medzi prvých obdivovateľov patril Léon Bloy, ktorý sa síce netajil niektorými námietkami, no aj tak videl v Lautréamontovom diele „strhujúcu krásu” a spomenul ho i v časopise La Plume (1890). Rémy de Gourmont, ďalší z jeho obdivovateľov, spomínal Spevy v Le Mercure de France už od 1891. Obdivoval novosť a originalitu jeho obrazov a metafor, vyhlásil ho za „najvyššieho ironika”, no hodnotil i inkoherenciu tohto „chorého ducha” a usúdil, že autor je „chorý či šialený génius” čo, ako uvádza Kundera, nadlho ovplyvnilo posudzovanie tohto diela. Túto tendenciu odráža dielo Jeana-Pierra Souliera[3] , podľa ktorého aktuálne poznatky z psychiatrie umožňujú odhaliť u Lautréamonta „všetky navýsosť typické známky schizofrénie”. Až v dvadsiatych rokoch situáciu zmenilo dobrozdanie profesora Jeana Vinchona, odborníka na umelecké prejavy choromyseľných. Ten potvrdil, že Lautréamontovo dielo sa líši od umeleckých produktov bláznov.

            Medzi Lautréamontových obdivovateľov patril i Valéry Larbaud, ktorý ho analyzoval v La Phalangue z 20. februára 1914, a tak ako i André Gide a Léon-Paul Fargue uznával Lautréamontov „literárny a ultraliterárny význam”. Fargue sa spoločne s Jarrym od roku 1893 vyhlasuje za sektára Lautréamonta. Jarry, najmä vo svojej hre Haldernablou, vzdáva hold tomuto „patafyzickému” svetu. Vplyv Lautréamonta je viditeľný i v dielach Mauricea Maeternlincka a Jorisa-Karla Huysmansa.

            Skutočné uznanie si však Lautréamont získal až v dvadsiatom storočí. Už dadaisti chceli v roku 1916 v Zürichu čítať ukážky zo Spevov v Cabaret Voltaire, ale exemplár nebol včas dodaný. Najväčšími prívržencami Lautréamonta boli surrealisti, ktorí mu prisudzovali významné miesto v literatúre; vyzdvihovali na ňom absolútnu slobodu, sadeovské ladenie, štýl písania (ten podľa nich predstavoval pravý automatizmus). V Spevoch i v Poéziách nachádzali rovnaký humor. Výrazne ovplyvnil dielo André Bretona a Philippa Soupaulta Magnetické pole (prvé dielo psychického automatizmu), ktorí sa neskôr stali i jeho editormi a komentátormi a vykladačmi. Svoje nadšenie preniesli i na ostatných surrealistov a ich sympatizantov, ako boli Julien Gracq, Paul Eluard, Giuseppe Ungaretti a i. Napriek tomu niektorí surrealisti v pamflete Lautréamont proti všetkému z roku 1927 napadli Soupaultov predhovor k Zobraným Lautréamontovým dielam a vyčítali mu, že z neho urobil autora ako každého iného. V roku 1929 napísal Léon Pierre Quint významné dielo Lautréamont a Boh, ktoré surrealisti napriek svojim výhradám voči kritickému duchu diela chválili za odvážnosť. Sám Quint o Spevoch hovorí: „Zpěvy Maldororovy jsou vzněšené dílo, jež s sebou čtenáře vláčí, pohlcuje. Umění však není jeho cílem. Umění není pro něj ničím. A proto Lautréamont je tak blízký dnešku.”[4] Odvtedy akoby sa s literatúrou o Lautréamontovi vrece roztrhlo. Okrem Bretona, ktorý svoju posadnutosť Lautréamontom neskrýval, písali o ňom i Robert Desnos, Jules Supervielle, Gaston Bachelard vo svojej výbornej monografii, Francis Ponge, Roger Caillois, Julien Gracq, Maurice Blanchot (Lautréamont a Sade), spisovatelia skupiny revue Tel Quel (Marcelin Pleynet, Philippe Sollers, Julia Kristeva), mnoho článkov sa objavuje v časopise Le Minotaure. Ani univerzitná kritika (Raymond Jean, Jean Peytard, Margueritte Bonnet,…) nezaostávala za týmito tendenciami. V roku 1984 porovnáva Michel Pierssens Lautréamontove texty s vtedajšími filozofickými prúdmi a tvrdí, že Lautréamont svoje skutočné názory vyjadril v Poéziách a Spevy boli len nepochopenou predohrou, kde Ducasse predstavuje opak toho, čo neskôr obhajuje. J. M. G. Le Clézio zasa vidí v Lautréamontovej fikcii ekvivalent rozprávok a primitívnych mýtov, ktorý je vítaným osviežením. Veľmi presné a podrobné informácie prináša biografia Françoisa Caradeca z roku 1970, zaujímavá je i Tvár Lautréamonta od Jacquesa Lefrera (1977). V duchu týchto posledných rešerší vznikli v roku 1987 Cahiers Lautréamont (Zošity Lautréamont), ktoré zhromažďujú bio-bibliografické informácie o Lautréamontovi. Poslednou z radu kníh bola kniha Isidore Lautréamont (1990) od Sylvaina-C. Davida.

 

Spevy Maldororove

            O Lautréamontovi sa toho napísalo skutočne dosť. Čo to však bolo za dielo, ktoré spôsobilo takýto rozruch? Čím vzbudilo toľký záujem? Pozrime sa naňho zblízka.

            Od začiatku pútali najväčšiu pozornosť práve Spevy Maldororove. Boli rozpitvané do najmenšej podrobnosti. Najviac sa písalo o prevzatých pasážach, úryvkoch, vetách a citátoch či o autoroch, ktorí Lautréamonta ovplyvnili. Sám sa priznáva, že jeho dielo je „niečo ako Byronov Manfred a Mickiewiczov Konrád, ale omnoho strašnejšie”. Netají sa svojou náklonnosťou k romantickým autorom, či už ide o zvučné mená, ako je Baudelaire, Milton, Southey, alebo o temnejších autorov takzvaného „čierneho románu”, ako Mathew Lewis, Horace Walpole, Ann Radcliffe a Charles Robert Maturin. Hovorí sa tiež o vplyve Eugene Sua, ktorého román Latréaumont (mimochodom, jeho hrdina L. je obdarený zvláštnou silou a schopnosťami a vplyvom životných nešťastí sa z neho stáva monštrum pýchy a krutosti) je jedným z možných zdrojov pseudonymu Isidora Ducassa. Pravdou je, že Lautréamont sa skutočne značne inšpiroval dielami spomínaných autorov, a nielen nimi; spomenúť možno i Goetheho, Shakespeara a Bibliu. Analyzovaním týchto „výpožičiek” sa zaoberali mnohí. Medzi iným uvádzajú Baudelairovu báseň Človek a more, Goetheho baladu Kráľ duchov, Jóbov príbeh z Biblie a pod., ktoré sú v mierne zmenenej forme použité v Spevoch. Najvýraznejšou inšpiráciou je však bezpochyby Maturinov Pútnik Melmoth, ktorého štruktúra, hlavná postava, dejová línia i literárne metódy očividne ovplyvnili autora Spevov. Tu však Lautréamontova „inšpirácia” dielami iných nekončí. Neobmedzuje sa len na ponášky na známe literárne diela, čerpá i z prác prírodopisca Dr. Chenua a jeho Encyklopédie histórie prírody, najmä z časti Vtáky. Podľa článku Mauricea Virouxa, ktorý svojho času spôsobil veľký rozruch, sa jedná priamo o „kalky” či „kópie” daných pasáží, čo i dokázal ukážkami z oboch diel.

            Takýchto príkladov by sa dalo nájsť ešte mnoho. Je to však dôvod na odsúdenie diela? Už Ungaretti považuje tieto úvahy za povrchné veci druhoradého významu, len za akýsi základ, na ktorom vznikal Lautréamontov svet a názor. Ten svojou agresívnou silou  podobné úvahy umlčí.

            Poďme však k samotnému dielu. Je ťažké zhrnúť obsah Spevov Maldororových, pretože nemajú žiadnu progresívnu dejovú zápletku. Dielo je rozdelené na šesť spevov, z ktorých prvých päť tvorí – podľa samotného Lautréamonta – syntetickú časť a šiesty, “tridsaťstranový románik”, časť analytickú. Jean-Pierre Goldenstein vo svojich komentároch ku Spevom popísal jednotlivé spevy takto: prvý spev ospevuje zlo a uvádza postavu rozprávača – Maldorora. V druhom, najobšírnejšom speve, sú rozvinuté všetky témy diela. Jeho rozprávač ho nazýva “bezbožným spevom”. Tretí spev pojednáva o Bohu; Stvoriteľ je v ňom predstavovaný ako nečistá, ohavná a hriešna bytosť. V štvrtom speve zostupujeme do šialeného sveta, akejsi verzie pekla; je plný metamorfóz. Piaty spev je beštiárium, kde hrá hlavnú úlohu temnota. Šiesty spev, “tridsaťstranový románik”, popisuje príbeh svojho hrdinu Mervyna.

            Atmosféra pripomínajúca Boschove obrazy… Maldororov svet je skutočne zvláštne miesto: metamorfózy sú tu na dennom poriadku, zvieratá a predmety v ňom rozprávajú, je plný krutosti, pátosu… ale taktiež všadeprítomnej irónie, ktorá sa stále viac a viac mieša do rozprávania a nabáda čitateľa k istému odstupu od literárneho “fenoménu”,  ktorý mu leží pred očami.

V jednotlivých spevoch sa rozvíjajú rozmanité témy. Veľmi výrazný je motív krutosti, ďalším sú zvieratá (dielo je takmer “zaľudnené” zvieratami), výrazný je obdiv “celistvých” vecí (oceán, matematika), slávna je óda na hermafrodita… Jedna téma sa však vinie celými Spevmi. Je to téma boja. Maldoror, nadľudská bytosť, archanjel Zla, bojuje v rôznych podobách proti Stvoriteľovi a jeho dielu – ľudstvu a pácha zločiny plné sadizmu. Bojuje v duchu najčernejšieho romantického pesimizmu. Pesimizmu takého absolútneho, že podľa Kunderu práve hyperbolickosť tohto pesimizmu začala byť nejednému bádateľovi až podozrivá. Začali si klásť otázku: nemôže byť, na základe princípu kontrastu, Lautréamontov krajný, úplný a hraničný pesimizmus výrazom najtajnejšej nádeje? Nechce “ospevovať zúfalstvo len preto, aby čitateľa deprimoval a primal ho priať si dobro ako liek”?

Maldoror teda bojuje proti Bohu; pre romantického hrdinu je to jediný adekvátny súper. Vyčíta mu, že stvoril ľudstvo na svoj vlastný zlý obraz. No bojuje Maldoror skutočne proti Bohu? Veď príroda a najmä zvieratá, ktoré Maldoror tak bezmedzne obdivuje, sú dielom toho istého Boha. Obvinenie, vznesené proti Bohu, je hyperbolou, ktorá môže viesť k domnienke, že Maldoror (Lautréamont) chce len poukázať na rozdiel medzi čistotou a dokonalosťou Božieho diela (príroda) a človekom, takisto božím dielom, no takým úbohým, špinavým a odporným! A Boh, proti ktorému bojuje, nie je božská bytosť, ale rúhavý idol, ktorý si ľudia vytvorili na svoj vlastný obraz! Nastavuje ľudstvu krivé zrkadlo; pýta sa: čo vidíš, človeče? Môžeš si pri pohľade do tohto zrkadla povedať: Ecce, homo?, povedať to hrdo a čestne… alebo s hanbou a hrôzou? Alebo v ňom vidíš… Maldorora?

Takto by sa dalo interpretovať Lautréamontovo dielo v duchu čierneho romantizmu. Existuje však ešte mnoho ďalších, navzájom si protirečiacich podaní. Mnohí (Breton, Grojnowski a Sarrazin, …) radia Lautréamonta medzi najväčších ironikov či “tárajov” storočia, iní medzi diablových pomocníkov, a tak ďalej. Kde je pravda? Na to nám neodpovie nik. Sám Lautréamont tvrdí, že pravda je len “zdanlivá vážnosť toho, čo je v skutočnosti groteskné” a v zátvorke dodáva: “… aj keď podľa niektorých filozofov je dosť ťažké odlíšiť šaša od melancholika, keďže život sám je komická dráma alebo dramatická komédia”.

                                                                                    Bronislava Markušová

                                                                        (autorka je doktorandkou ÚSvL SAV)

 

 


[1] preklad Prokop Voskovec

[2] Toto svedectvo zaznamenal v roku 1927 novinár François Alicot.

[3] Soulier, Jean-Pierre: Lautréamont: génius alebo duševne chorý, Ženeva, Droz, 1964

[4] Preklad J. Kučera

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.