Miriam Petráňová
Keď je leto, sú L E T A V Y
(správa z 19. medzinárodného letného tábora výtvarníkov)
Skončilo sa leto. A je mi tak pusto ako každý rok, bez rozdielu či som ten rok bola v lete niekde ďaleko alebo blízko. Zjesenieva sa. Upratujem stôl, ktorý je po lete obsypaný popísanými papiermi, ktoré už dávno mali byť obraté a zjedené. A tak to robím keď sa leto schová do septembra. Je čas neúprosného začiatku školského roka a keďže som už dospelá, do školy nechodím, ale traumatické zážitky vyvolávajú vo mne pocit, že som opäť prišla do školy neskoro. Toto všetko sa mi melie hlavou, keď si prezerám fotografie z leta, ktoré som urobila v dedine Krokava. Do tohto leta som ani ja nevedela kde sa nachádza Krokava.
Ale mala by som vám tento príbeh vyrozprávať od začiatku.
Keď som mala osemnásť rokov, neuvedomovala som si ako to krásne znie: mať osemnásť. Neprijali ma na vysokú školu, čo bolo iba dobre, lebo som vlastne vôbec netušila, na akú školu chcem ísť. Tak som sa zamestnala v miestnych novinách a chodila som do výtvarného krúžku v Žiline. Z novín som rýchlo odišla, pretože písať o výšivkách a hodoch ma nebavilo a o tom, čo ma bavilo písať oni nepotrebovali uverejňovať. Predávala som v kníhkupectve a kreslila si. Bol to tak trochu oklamaný návrat do detstva, až na to, že som si nemala kde poobede pospať.
Do krúžku výtvarníkov prišla pozvánka na Letavy tuším sa písal rok 1993. Ale ruku do ohňa za to nedám. Poslali na skusy mňa a Jožka Malého. Išli sme tam dlho autobusom krížom cez stred Slovenska až do Rimavskej Soboty a ešte kúsok: smer Kurinec. Bol teplý august, tráva sa schovala do zeme, vzduch na juhu Slovenska hustol až sa slnko v ňom kúpalo. Tak si pamätám na tú príšernú horúčavu, pre nás ľudí zo severu. Prišli sme po tej vyprahnutej zemi k dvom vojenských stanom, medzi ktorými sa kolembala v sladkom vánku handra s nápisom Letavy a naskytol sa nám výjav: niekto mlátil dlátkom do dreva, zo stanu vybiehali ľudia so zafarbenými rukami, ďalší hral na trúbku a potom jeden brčkavý nás uvítal, že tak vy ste zo Žiliny, vitajte. To bol Fiťo. Na tomto ročníku bolo asi 50 ľudí, všetci sme sa poznali medzi sebou po mene a musím poznamenať, že skoro všetci sú dodnes moji priatelia: Fiťo, Maňo, Šaňo, Slávo, Tánička, zvolenská sedmička,… A i keď ten týždeň ubehol tak rýchlo, spomienky na zafarbenú Áviu, ktorú sme pomaľovali, alebo na Laca Kepku, ktorý si do stanu doniesol svoju kovovú posteľ, či na moje prvé pokusy s grafikou sú natoľko teplom vpečené v mozgu, že sa mi zdá, že už žiadne iné Letavy neboli.
Ale boli. Na ďalší rok skoro celý týždeň pršalo, a tak sme meditovali v stanoch, pili kofolu a rozvádzali teórie o umení pri langošoch a po večeroch mrzli pri ohníčku. Potom som prišla vlakom aj zo psom. Ten ročník sa volal Odpad ako umenie. V hale bývalej reštaurácie sme sa prehrabávali kopami železného odpadu, z ktorého sa zvárali sochy. Na mňa prišiel rad úplne na koniec, keď už Agoc odpadával od únavy. A bolo po ďalšom lete.
Niekoľko rokov som chodila na Kurinec už iba zo zvyku, fotografovať. V roku 2000 vznikla výstava v Gemersko – Malohontskom Múzeu: Spomienky na leto. To mi Fiťo rok pred tým požičal fotoaparát, aby som vyskúšala, že či je v poriadku a tak som si fotila ľudí ako spia pod mrakmi, kreslia pri vode. Svet leta Letáv na jazere.
Za tie roky sa počet účastníkov priamou úmerou zvyšoval. Keď ich bolo niečo okolo 250: povedala som, že už neprídem, lebo už nikoho nepoznám. Teda túžila som, aby Letavy boli ako keď som prvýkrát prišla na juh a slnko mi pieklo do očí inak ako na severe, mala som pocit, že som bola cestovateľ a objavila som novú krajinu.
kLáska k umeniu je jedna vec. A láska k tvoreniu asi iná. Raz som cestovala na krst CD Peťa Janku do Rimba Somby aj s Danom Hevierom, ktorému som opisovala celou cestou akí sú to ľudia a kde som k týmto priateľom prišla. O rok prišiel na Letavy aj Dano Hevier a odvtedy je tam každý rok. Leto bez Letáv pre jeho tvorivú dušu, ktorá píše, ale i trhá a píli vlastné knihy, maľuje a tvorí nové svety; by bolo ako kniha bez písmen.
Takže kedysi som si povedala, že už neprídem na Letavy. Ale po rokoch mimo Slovenska a inej reality som si toto leto povedala, že už som dávno nevidela priateľov leta a zo dňa na deň som sa rozhodla. Našla som si na mape Krokava a išla som oproti fialovému slnku čo stúpalo v rannej pare zeme. Postupne slnko menilo farbu až zbelelo a zavesilo sa mi nad hlavu. To som blúdila niekde za Zvolenom až som sa dostala na cestu do kopcov, kde už som stretla iba jedno auto. Valila som sa s vyradenou rýchlosťou dolinami a bolo mi slovensky pri srdci. Konečne som zobrala stopára, dovtedy nikto nikde nepostával. Vyhnali sme osy čo si pristúpili s pánkom do auta a tých posledných dvadsať kilometrov kľukatou cestou som viezla pána čo si bol kúpiť topánky, keď ho pán doktor vyšetril a teraz mu nič nešlo smerom domov. A ako to už v takýchto končinách chodí, že autobus nechodí často, raz ráno a potom poobede, teda žiadna sranda, žiť tak trochu mimo, i keď je tam krásne a ticho. Ale všetko má svoje výhody a nevýhody. Na križovatke sme sa rozlúčili, nasmeroval ma správne kam mám pokračovať smer Letavy, lebo vedel a poznal, že sa niečo také deje už po druhý rok u nich na kopci v Krokave. Vraj, aha tak vy idete za tými výtvarníkmi, tak to je na križovatke kde vystúpim doľava. A bolo. Ešte po značkách zavesených na stromoch Letavy toľko a toľko kilometrov som dorazila pod vrchol kopca a zase ma tam vítal brčkavý ale o desať rokov starší Fiťo. Deti, ktoré behali kedysi holaté pri jazere v Kurinci, zvliekli detskú škrupinu a sú z nich naozajstní chlapci a devuchy. Nič sa nedá robiť, čas neoklamem, i keď by som občas chcela.
Boli tam skoro všetci ako kedysi. Aj Dano Hevier, ktorý viedol ateliér Outsidériu pre outsiderov a inú zver. Šaňo Bohó, vedúci ateliéru maľby v neodmysliteľnej červenej kombinéze pripomínal južanského dráčika, ktorý chcel byť požiarnikom. Na lúke sa pálila keramika v peci z hliny v tvare čajníka. Improvizovaný bufet bol plný kofolujúcich účastníkov Letáv, ktorých som zväčša nepoznala.
Ticho z lesa i ten koniec sveta ma volal a tak som sa prešla dedinkou do polí. Fotografovanie miestneho včelára som ukončila náhle, keď ma hnala rozzúrená včela nadol dedinou a miestne deti sa pobavene prizerali môjmu divotvornému tancu vyháňania včely z vlasov a argumentovania, že však som nič nerobila, iba som sa prizerala, tak čo si nedá povedať. Nuž, nech má vo včeľom nebe dosť kvetov.
Ako nazvať kraj, kde žijú ľudia iný deň; teda deň v roku v mieste: kde nie je práca, nie je krčma, lebo nemá kto a za čo do nej chodiť, kde nie je škola, ale deti sa vám pozerajú priamo do očí, kde vás pozvú do dvora a posedia si s vami, kde vám povedia pravdu?
A teraz neviem ako mám skončiť túto krátku správe o lete. Stačí, že sa skončilo a ja čakám na nové.