Dedičstvo kráľovskej krvi

Kamil Zbruž     

DEDIČSTVO KRÁĽOVSKEJ KRVI

(Magický Manifest)

 

Pred tebou je Janko, za tebou Andy. Po tvojej pravici je Robko. Kamčo je po tvojej ľavici. Ticho je znamenie Kríža v trojitom magickom kruhu, ktorý vibruje v troch svetoch: telesnom, duševnom a duchovnom. Tie tvoria známy aj neznámy vesmír. V jeho strede je Janko na východe ako Rafael, Robko na juhu ako Michael, Andy na západe ako Gabriel a Kamčo na severe ako Uriel. Zo svojich stanovíšť ovládajú zdanlivý pohyb Slnka v pravotočivom čase. Janko brieždenie, Robko poludnie, Andy súmrak a Kamčo polnoc. V úzkom spojení, v ich najužšom kruhu nájdeš to, čo bude. Vnútorný, stredný kruh zjavuje tajomstvo o smere sily, posvätenej Merkúrom, Slnkom, Mesiacom a Saturnom a odkrýva tajné čísla moci. V ich súčte hľadaj kvadratúru kruhu, opisovanú Paracelsom ako 1+2+3+4=10 Vonkajší, tretí kruh pridáva k menám a číslam svetové strany. Na východe Janko ako anjel vládne vzduchu, na juhu Robko ako lev vládne ohňu, na západe Andy ako orol vládne vode a  na severe Kamčo ako býk vládne zemi. Ó rozhodný a náladový kráľ Sylfov! Ó silný a nenávistný kráľ Salamandrov! Ó citlivý a nestály kráľ Undín! Aj ty, kráľ Gnómov, pracovitý a lakomý na zlato aj na čas! V tomto poradí dávajú iniciály krstných mien Barbarov slovo IRAK. J=10 R=200 A=1 K=100 Spočítajme to. 10+200+1+100=311 Preveďme súčet na prvočíslo. 3+1+1=5 To je pentagram, číslo človeka. Čo to znamená? Kolíska civilizácie. Babylon. Súradnice vzbury.

 

 

YEAH!

Kresťania sú kanibali – jedia svojho boha

Mohamedov fanatizmus patrí k svätým vlohám

Opálený Achnaton bol punkrockový pohan

Budha nie je z tohto sveta – nesadaj mu k nohám

 

Jeden Mesiac jedna Zem a jedna svätá sloha

Celé veky japonský mních vo výkriku trhá

Pred svetom sa hinduista do prázdnoty vrhá

Askéti sa umŕtvujú až sa telo strhá

 

Židov vedie k pokušeniu Nahaš z knihy Zohar

Desiatimi sefirami biblický had šplhá

Jeden život jedno Slnko jeden Svätý Pohár

 

Dobrí aj zlí Zoroastri idú do Brloha

Rozkoš klesá nahá na hák – k zemi ju to ťahá

Baudelaire páli svojho boha – ide nocou po haš

 

 

RODOKMEŇ VLKA

 

Kúzelníčka Isis vír vo vesmírnej hre

Zo Síria v symfóniách Re – Osiris – Hor

Daroval ti žezlo sám očarený Re

Spravodlivý pozná ťa tak slobodne tvor

 

Osiris má letnú tvár tá patrí Isis

Tvoja skrytá sestra Nefthys nesie tvoj tieň

Osiris má zimnú tvár tá patrí Nefthys

Vyrovnáva tvoje svetlo žehná ti preň

 

 

 

Andy Turan                

PREČO VYLOMIŤ MREŽU

 

Na dome i duši

môžeme mať mrežu.

Málokedy ju odchýlime

aby sme vpustili cudzieho.

Bojíme sa niečoho neznámeho.

Zrazu zabudnúc

že čo nikdy nevyskúšaš

naozaj nemáš.

Možno by nám najdúch nahovoril

že načo sa ešte snažiť

veď vety boli napísané

obrazy namaľované

sochy vytesané

štíty zlezené

priepasti presliedené.

Starenka sloboda skončila slepá.

Sme stále sledovaní

ako laboratórne krysy v labyrinte.

Čochvíľa ti ktosi vytetuje

viditeľný čiarkovaný kód.

Budeme trocha tovarom

už nie tvorom a tvorcom.

Preto radšej nevpustíme nikoho

prsty preťaté tieňom mreže.

A zabudneme na pár priateľov

čo stále smelo prehŕňajú

pahreby protivenstiev.

Keď sa s niekým nestretneš

nevieš o ňom nič.

Už ťa nemrzí že nevyhľadávaš závrat

ale zamŕzaš v závetrí.

Nie bolesť búrky, ale pokoj prístavu.

Zvetráš a zoschneš zrazu

ako slabý skleníkový kvet.

Navonok nádherný

vo vnútri bez známok života.

No možno to tak

ktosi určil za teba.

Stačí si nájsť kohosi

kto ťa príjemne presvedčí

že cesta končí

strašnou slepou ulicou

schody sú skutočne šmykľavé

dvere dokonale nedobytné

a okno okázalo otvorené.

Chyť sa mreží

a dýchaj, drahý(á)

veď vietor vanie.

Nepočuť vrtuľu ventilátora.

Svetlo si nebadane nahradíš neónom

pieseň piskotom počítača

a zo zvykov zauzlíš

dokonalú drôtenú košeľu.

Len pekne pri zemi

zabudni na ignoranta Ikara.

Mreža je lepšia od okov

poskytne istú ilúziu ochrany.

Už nemusíš hĺbať a hľadať.

Už si skutočne našiel.

Nirvána na nebesiach

posvieť si na semeno svoje!

Milovníčka mreží

šušlavo šušká a šepce.

Máš mňa dobrý, drahý

povie príkazom

vráska votkaná výčitkou.

Vravím v láske

sme spolu sami.

Syn, strom, dom.

Kedy budeš maľovať na modro mrežu?

Potom sa stratí

splynie s oblohou.

Takto si krutokrásne klameme.

Vyzerám z domu a duše.

Mrežu som vypílil

veľkým výkrikom.

Bola hlúpa a hrdzavá.

Dnes budem kráčať

medzi ľuďmi

načúvajúc volaniu väzňov

ktorí milujú krutosť kovaní.

Vo vrecku pokrčené papiere

s posolstvom pilníka.

Somnambulovia, svätci, syfilitici,

ste stále sami?

Vaše väzenie volá stoj, späť a spať?

Mreža má moc

vás zadržať vtedy ak jej veríte.

Prvý krok je ísť.

Druhý neobzerať sa.

Nech naďalej nariekajú nevinní.

Potom už iba

spolu stúpame so slnkom.

A spadneme so spálenými krídlami.

 

 

 

Ján Litvák                  

ŽIVORODKA. LOVKYŇA ĽUDÍ

 

Lovkyňa ľudí sa so mnou nudí.

 

Večer na okraji oblohy sa podpisuje čerňou

jak požiar na oranžovej palube lode.

Vyšumel zo mňa spánok,

pieskami prestúpili sny.

Cez vlasy sa so šumením sypali.

Hávedi škorpiónov a pavúkov

hrnúcich sa do tmy

išla v pätách

nádhera v bledulinkom purpure.

Obloha bola odostretá. Vydvihnutá.

Flotily vtáctva slávnostne niesli rúcho

svojmu kráľovi.

Plavili sa v čerstvom vánku.

Malachitové koruny

extaticky roztvorené k modravám

a verné zemi

chveli sa od rozkoše.

Slasť pod kôrou stekala v silných prúdoch do pôdy.

Tlmene vydvihovala korene.

Šteklila pod kopýtkami dve ufúľané kozľatá

pred okamihom vyvrhnuté do piesku,

stojace na trasúcich sa nôžkach s bázňou,

ku ktorej som hľadal slová.

Orol jediným mávnutím krídel

odsotil od seba celý svet.

Svätosť kamennejšie ako chrámy

stála v prachu všade,

kam sa utiekali davy.

Aj tam, kam neprichádzal nik,

bolo miesto pre mnohých.

Lovkyňa ľudí sa stala starenou.

Jej tvár pripomína azda kontinenty.

Keď na ňu hľadím z terasy,

súka na vretene povraz,

vyťahuje ho spomedzi prstov.

Ako had po nej závoj skĺzol

z čela, zo šije aj z ramena,

pritiahne si ho späť a schytí zubami.

Z tamtoho dvora

vábi ma na čapaté placky.

 

V mojom dome tlie smiech.

V chatrči z posplietaných prútov a handier

hneď pri ceste

sa tejto noci narodilo jedno z dievčat

túlavým ľuďom –

tým ženám aj mužom

pozaliezaným do chatrných brlohov,

čo majú za domáce zvieratá len jašterice.

Do akej plienky dcérku zavinú,

kým malými kročajkami zájde

do chodníčkov myších?

Kým slasť jej z lúča, z vlákna pri jej ceste

uvije šál zo šalvie.

Kým priloží si k perám rúž planej maliny.

Kým sieť života na nej dotká Živorodka.

 

Ich kvety majú málilinko mien.

Svietia si iba tichou radosťou

pri svedomitosti tmy,

ktorá im zalieza za nechty.

Ak aj v snoch zbohatnú,

topásov majú po pás,

núdza sa im nanucuje za kmotru.

Ihneď ich budí. Najúbohejších z ľudí.

Chudáčika odvedú v špagátoch,

kam chcú,

vojaci v uliciach snoriaci.

Bedár sa rodí ako pohľad,

v ktorom vidíš seba

ako tiché dieťa,

čo ťa vie, ale nepovie ťa.

Úbožiačik Boží.

Darom má jedlo, šat aj poctivosť,

keď mu ju niekto do ruky vloží.

 

Svet ma vidí tým, na čo sa pozerám.

Blaženosť v modrave kotúľajúcej sa do kotúča.

Sny ma prekacujú na posteľ a mučia.

Lovkyňa tu už rozhodila svoju sieť

a cez jej strašne prázdne oká vidím,

aké strašné je nevidieť:

ísť popri stromoch cestou plnou výmoľov

a nezahliadnuť v nízkej mladine liek

v očiach ušubraných opičiek.

Údiv lesných ľudí s nošami,

ktoré si odnášajú na chrbtoch,

akoby to bola rozkoš sama,

a nie len otrepaná lesná slama.

Zakliate do zvierat zachveli sa,

ženy nedotknuteľných,

čo ukrývajú poživeň jak poklad.

Postáli pri svojej chyži

v zlatých črievičkách zlátaných z piesku

za záhonmi planých zemiakov.

Potok zazurčal v smäde bedárov

opravujúcich cestu pod vodopádom,

čo bývajú skoro nahí, keď perú

a spávajú len v priehlbinách,

na otlačkoch svojich tiel.

Smäd sa z nich lial do prachu

ešte zahorúca ako asfalt.

Každým z nich som bol od rána.

Mám ešte veľa býčích sŕdc. Ako rajčín v lete.

Za plný košík ti z nich môžem natrhať.

Všetci tí ľudia, to som ja,

keď večer sedím na posteli iba sám.

Kým myšlienky ma premôžu a usmrtia,

jedného po druhom sám do seba prijímam.

Kým v diaľke, v tme sa k sebe chúlia na piesčinách,

z pahreby medzi balvanmi sa dymí

a rieka nenávratná do snov berie mi ich.

 

Je čas a nemám kedy

fúknuť do mysle ako do púpavy

zbaviť sa svojej biedy

skôr ako ona sa ma zbaví.

Je čas a nemám kedy.

Deň nemá dosť síl nadísť.

Lovkyňa,

skrehnutá tma nevidenia

ti padla do oka ako vločka.

Vyberaj si ju chytro

alebo len počkaj

kým sa roztopí.

Ako slepota, čo v očiach

mizne bez stopy.

Toto je tá bolesť.

Vždy sa ku mne vracia

a ja sa vždy vraciam k nej,

k bolesti priam až neznesiteľnej.

 

 

 

Robert Bielik              

VLČÍ RUŽENEC

 

V prítmí sa svetlo na tmu podobá,

v každom z nás bdejú zástupy ľudí.

Len mŕtvi vedia, čo je sloboda

a vták, čo nemá cieľ, nezablúdi.

 

Vyrazíme v noci a pôjdeme bosí,

zacloní súmrak deň, svitaniu zabráni:

smädní púštnou dunou: bez sĺz, bez pomoci,

len JEDNO TY a JA, JEDEN tieň za nami.

 

Z hrobu nočná ruža nikdy nevyrastie,

nezaspieva pieseň našu bezmennú…

Ovca v pastierovi dýcha, v ovci pastier.

Po morskom dne rieka tečie k prameňu.

 

Znovu je noc kratšia ako vlčie bdenie,

kto nemôže inak, nech sa rozhovorí…

Kde nie je toto JA, nie je utrpenie.

Na nebi letí vták. Ryba pláva v mori.

 

So slepou vlčicou Mária sa túla,

chladom dlhých nocí, šedým prázdnom dní.

Tichá pieseň mŕtvych obe uhranula,

skonal v nich vták, potom vzlietol. Slobodný.

 

Do vetra rozprávaj, nech vety zmyje dážď,

fúkni k ohňu slovo, kým sa nerozblčí!

Vtedy vták priletí, keď naňho nevoláš,

rozsvieti JEDEN tieň: ovečkin a vlčí.

 

JA vyslovím Amen, TY zamrmli Óm,

aká veľká radosť, taký veľký žiaľ.

Vlk sa k ovci blíži v srdci JEDINOM,

JEDNA slza blčí. Stúpa nad oltár.

 

Prázdna je táto tvár, prázdne ilúzie,

Tao je hĺbka dna, Tao sú nebesá.

V Márii skríkne vták a v ňom vlk zavyje.

Slza sa kotúľa. Svieti a chveje sa.

 

Slepý vlk už túto zimu dodýcha,

všetci naň zabudli, Mária blúdi s ním.

Naposledy vzlykne nocou do ticha,

z tmy zavyje prosbu za nás. Z pustatín.

 

Nevyslov už slovo, každá hláska zvyšná,

čo skryje mlčanie, nikomu nepovieme.

Mária sa točí, tíško spieva Krišna,

vzbĺkol sneh a horí… Nadvihli sa tiene.

 

Ozdobím ti viečka, dve pierka čarovné,

odídeme tam, kde nekončia sa rána.

Tam stráži slepý vlk svietiace pustovne,

biely kvet milencov, útes rozjímania.

 

Vo MNE sa hviezdna tma na svetlo mení,

v TEBE sa svitania podobajú kvetom.

Obaja stojíme plachí a nemí,

ako tieň šalvie, anjel pred odletom.

 

Kto zabudol čakať, určite sa dočká,

prehltne vlk oheň, z viečok sa zadymí.

Plamienky tancujú na snehových vločkách,

plamienky v TVOJICH sĺz. Plamienky z MOJEJ tmy.

 

Pod rúnom hviezd pláva blúdiaca flotila,

vysoké sú vlny, tmavšie ako zločin.

Mária si ľahla, med s mliekom dopila,

padajú jej prosby zo sna do hlbočín.

 

Cez ruky si potme prelejeme svetlá,

ohne sa nám skrížia v priesečníku žíl.

TVOJA slza MOJU na dne hrobu stretla,

iba JEDEN dotyk náhle zaiskril.

 

Vĺča k slze privoniava,

dotknúť sa jej ostýcha.

Pod slzu mu klesne hlava,

na dno bozku: do ticha.

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.