Rád nechávam odchýlené dvierka… (7 dotykov s básnikom a prozaikom Petrom Farkašom–Žiškom)

Rád nechávam odchýlené dvierka…

(7 dotykov s básnikom a prozaikom Petrom Farkašom-Žiškom)

 

 

     Dotýkať sa telom je príjemné. Letmo cinknúť o pokožku a mimovoľne sa rozplynúť v diaľke…

     Dotýkať sa myšlienkami je krásne. Pritúliť si k sebe slová, poskladať si z nich túžbu, vykresať seba, akí sme a ako nás možno nepoznajú iní…

     Dnes vám dožičíme sedem dotykov. Sedem ako dní v týždni, na každý deň jedno cinknutie, jedno pritúlenie.

     Petra Farkaša-Žišku (1973) poznáte nielen z tiráže časopisu, ktorý práve držíte v rukách, ale predovšetkým z riadkov, ktoré vám adresuje v Dotykoch Boha a človeka  alebo vo svojich poetických a prozaických zbierkach Čo som napísal, napísal som (2000), Prisľúbený ostrov (2001), Smútok a krása tvojich hviezd (2002), Mária Magdaléna (2002), Hrad noci (2004).

     Slová nepotrebuje zhľadúvať po začmudených krčmách, píše spontánne a nespútane. Teší ho srdečnosť ľudí, uprednostňuje slobodu autorského prejavu, rád báda a objavuje, no pritom vždy zostáva sám sebou. Rímskokatolíckym kňazom, básnikom, prozaikom, textárom, publicistom, no predovšetkým človekom.

 

 

Dotyk prvý: Kto hľadá, nájde

 

      J. Galsworthy svojho času vyslovil nasledovnú myšlienku: Najväčšiu cenu má pre nás pravda, ktorú sme sami objavili.

     Pravda je abstraktným pojmom, ťažko ju presne definovať, vymedziť podstatu či presné miesto, kde ju možno spoľahlivo nájsť. Putovanie za pravdou je náročné, sprevádzané množstvom slepých uličiek, bludísk a labyrintov s východom v nedohľadne.

 

     Som veriaci človek, presvedčený katolík, preto jedinú pravdu, ktorá existuje vo svete i celom vesmíre,  vidím v Bohu. Človek si nie je darcom vlastného života, nevymyslel si ho, rovnako ako nevynašiel návod, ako správne a pravdivo žiť. Verím, že nad nami existuje Niekto, kto do ľudského života vnáša princípy, usmerňuje, pobáda. Nenastoľuje ich ako pravidlá, ktorými nás chce stiesňovať a uzatvárať do striktných systémov, prichádza v podobe Stvoriteľa, ktorý pozná pravdu o živote, je jeho pánom a darcom. Boh sa zjavil v čase, čo máme zachytené vo Svätom písme,  a práve ono nám pomáha nachádzať dotyky, orientovať sa na náročnej ceste za pravdou. Samozrejme, tieto oporné body by sme mali vedieť spájať, prenášať do vlastného života, objavovať v nich seba samého. Nie vždy sa všetko darí na prvýkrát a pútnik sa často ocitá v role blúdiaceho. Človek vydá veľa námahy, preto sa snažím  byť úctivý a citlivý k názorom druhých, hoci tieto nemusia byť vždy dobré, objektívne a správne. Považujem za hlupáka toho, kto tvrdí, že má pravdu v hrsti, veď jej hľadanie je celoživotným procesom, tvrdým zápasom o dobro v sebe i v druhých.

 

 

Dotyk druhý: Čítam, teda som

 

     Medzi kvalitným autorom a pozorným čitateľom existuje zvláštne  puto, ktoré môže za priaznivých literárnych podmienok vyústiť do dôverného vzťahu, do zväzku plného prekvapení a vzrušujúceho napätia. Čitateľ si nárokuje originálne napísanú knihu, neraz má dokonale zosúladené predstavy o schopnostiach, ktoré by mal potencionálny tvorca písaného slova spĺňať. Bolo by zaujímavé sledovať aj opačný princíp – predstavy tvorcu o potencionálnom čitateľovi svojich kníh.

 

     Priznám sa, nemám jasné predstavy o čitateľoch svojich kníh. Nedokážem objektívne posúdiť, do akej miery sa mi darí osloviť a zaujať svojimi riadkami každého človeka (i toho najjednoduchšieho), no v každom prípade sa o to snažím. Poézia má svoje špecifiká, nie každý jej rozumie a má k nej vzťah , preto sa moje úsilie najvýraznejšie prejavuje v próze.

    Považujem za dôležité, aby sa k čitateľovi knižka dostala, aby si ju vo voľnom čase otvoril, pozrel. Ak ho zaujme, bude ju čítať ďalej. Pozitívne ohlasy ma tešia a inšpirujú. Hoci som veriaci človek-kňaz a  pointa mojich kníh smeruje k Bohu, k hodnotám života, nesnažím sa Božie atribúty do svojich textov vtesnávať nasilu. Je zaujímavé, že najviac pozitívnych ohlasov sa mi dostáva od neveriacich ľudí,  ktorí spontánne hľadajú v knihe to, čo je v nej cenné. Veriaci človek – naopak – často očakáva námet výlučne cirkevný, úzko spätý s náboženstvom.

     Ak sa v úlohe čitateľa ocitnem ja sám, naplno sa dokážem oddať a vhĺbiť do deja len v prípade prozaických textov. V poézii sa nedokážem správať ako „obyčajný” čitateľ – sledujem každé slovo, prísne ho hodnotím po myšlienkovej i formálnej stránke. Ak ma nezaujme, nevraciam sa k nemu. Možno je to tým, že sa cítim byť viac básnikom ako prozaikom.

 

 

Dotyk tretí: Dve tváre – jeden pohľad

 

     Napriek tomu úspešne stvárňuješ obe role – prozaickú i poetickú zároveň. Niekoho by takáto podoba tvorivej schizofrénie mohla ľahko zmiasť, narušiť prirodzenú rovnováhu myšlienok, spôsobiť v jeho prejave istú disharmóniu.

 

     V mojom vnútri majú obe roviny svoje stabilné miesto, svoje poslanie a dúfam, že k „bitkám” medzi nimi nedochádza ani vo vnútri textov. Sú mi blízke obe polohy a všetko napísané je prejavom mňa samého – a platí to rovnako v prípade básní i próz (zväčša lyrizovaných). Pri písaní nesledujem teoretické pravidlá, píšem spontánne, snažím sa čosi vyjadriť a spôsob vyjadrenia vychádza z môjho najhlbšieho vnútra.

 

 

Dotyk štvrtý: Od fikcie k realite

 

     V každej zo svojich kníh si inštinktívne prevzal rolu rozprávača, čo môže naznačovať, že sa v texte stierajú hranice medzi realitou a fikciou, že každý reálny prvok je tak trochu fikciou a každá fikcia tak trochu realitou. A možno je to úplne inak.

 

     Táto domnienka môže zostať v rovine nezodpovedanej rečníckej otázky. Pomôžem si slovami básnika Svetloslava Veigla, ktorý raz povedal: Básnik nikdy nevysvetľuje svoje dielo. Súhlasím.

     V poslednom čase sa mi dostávali do rúk ohlasy na moje prozaické zbierky a v jednom z nich istá pani vyjadrovala radosť z toho, že ma mohla na základe napísaného lepšie spoznať.

     Skutočnosť je trochu iná.  Zoberme si napríklad  J. C. Hronského: napriek tomu, že písal o dobrodružstvách smelého zajka,  neznamená to, že tým smelým zajkom naozaj bol.

     Aj preto som v úvode konštatoval, že neveriaci človek skôr pochopí obsah riadkov, nehľadá za nimi nevyhnutne autora, nestotožňuje každú reflexiu či príbeh so životom jeho pisateľa.

     Osobne necítim potrebu písať autobiografické knihy, v opačnom prípade by som sa  rozhodol pre iný žáner.

 

 

Dotyk piaty: Tajomstvo má zlaté dno

 

     Symbolmi vo svojich textoch nešetríš, práve naopak – dokážeš ich obratne využívať, siahnuť po nich v správnom čase a dosadiť na správne miesto. Hra s obrazom je náročná,  trafiť sa do ulity s adekvátnym výrazom si vyžaduje nemalú zručnosť a dôvtip. 

 

     Ak človek vysloví holú vetu, vec je jednoznačná, nemožno si pod ňou nič iné predstaviť. Ak je holá veta prenesená do básnického textu, môže znamenať viac. Čaro metafory spočíva v jej skrytosti – nič nevyjadruje jednoznačne, podstatu necháva na čitateľovej fantázii a rozhľadenosti. Symbolika v texte nabáda k hľadaniu, k vyjadreniu seba, svojej radosti a bolesti, vzbudzuje ľudskú zvedavosť, je opradená rúškom tajomstva. Rád nechávam odchýlené dvierka svojich textov a je len na čitateľovi, nakoľko si ich otvorí, nakoľko sa pootvorí sám pred sebou, čo odhalí zo svojho vnútra, čo chce vidieť v texte. Je to proces spoznávania seba samého, svojho zmýšľania, nazerania na svet. A v tom sa zdá byť kniha zaujímavou aj pre mňa samotného.

 

 

Dotyk šiesty: Predtým a potom

 

     Človek sa mení. Navonok i vo vnútri. Niekto viac, iný menej. Mnohé si už vyslovil a mnohé napísal. Možno by si čosi z predtým napísaného vyškrtol, upravil, doplnil. A možno by si nemenil za žiadnu cenu. Podstata zostáva podstatou.

 

     Podstata zostáva podstatou, pohľad na ňu sa nezmenil, zostáva vo mne nedotknutá. Možno by som isté myšlienky sformuloval inak, veď postupom času spoznáva človek nové pravdy, vytvára si nové uhly pohľadu, obohacuje sa jeho poznanie, mení sa prah vnímavosti. Občas sa vraciam k niektorým pasážam svojich kníh a neraz v nich objavujem nové, prekvapujúce skutočnosti. 

 

 

Dotyk siedmy: Krása skrytá pod povrchom

 

     Vo svojich zbierkach rozochvievaš struny lyriky, dopraješ im priestor, aby sa mohli rozozvučať v plnej kráse. Znejú v tebe aj po návrate do ruchu všedných dní, inšpiruješ sa ich hudbou aj vo chvíľach, keď stojíš zoči-voči radostiam a strastiam života?

 

     Bol by som rád, keby to tak bolo, keby som dokázal nazerať na veci života s nadhľadom a mohol byť občas básnikom aj vo všedný deň. Som však realistom a  náznaky reality sú mnohokrát badateľné aj v mojich básňach. Ako človeka ma ale napĺňa lyrika prírody a lyrika sveta. Na svojom súčasnom pôsobisku som obklopený nádhernou prírodou. Naproti novopostavenej fare stojí starý ošarpaný domček so slamenou strechou a zvláštnou atmosférou, za farou sa rozprestiera velikánska lúka, na ktorej sused pasie v lete kozy. A potom je tu starý kostol, do ktorého keď som prvýkrát vkročil,  očaril ma a v tej ošarpanosti a starobe som objavil krásu. Lyrika vychádzajúca spod ľudských rúk ma fascinuje.  Považujem ju za nevyhnutnú pre život, dodáva mi silu a útechu.

 

Jitka Rožňová

             

 

  

 

 

 

 

 Peter Farkaš-Žiška

 Dotyky ľudí

 (pokračovanie)

 

   Nebudeme si rozumieť, ak nechceme. To je čosi viac, ako len počúvať slová. Niekedy stačí rozumieť hlasu, aby sme chápali, keď sa chápať chceme.

   Človek sa musí vzdať mnohých domienok, aby pripravil miesto vo svojom dome pre to, čo je cenné, na čom záleží. Ako zrno musí naozaj odumrieť, aby prinieslo úrodu, a nielen to, ale aby naplnilo zmysel svojej existencie, tak aj človek.

   Ktorá je cesta jeho odumierania? Ako môžeme zomierať, aby sme skutočne žili? Keď budeme plní seba, nikto sa nevmestí do nášho vnútra. Ani Boh.

 

 

   Pred časom som telefonoval s akousi slečnou, lebo sa neunúvala za mnou prísť, hoci išlo o služobné záležitosti. „Prečo ste nespievali so zborom tak, ako sme sa dohodli?” pýtam sa jej.

„A čo sme spravili tým zlé?” ona nato. „Nič zlé ste nespravili, ale veď sme sa dohodli a vy si robíte i napriek tomu po svojom,” hovorím jej.

   Nezvykol som si s ľuďmi nerozumieť, ale teraz tak bolo. Neviem, aké háďa sa plazí na tejto zemi! Niekedy nemusíte ani nič vravieť, niekedy nemusíte nič vidieť, niekedy radšej ani vidieť nechcete, a predsa.

   A potom tá akási slečna odpovedala, že oni to robili na Božiu slávu. Neviem, či si mysleli, či ja ako farár konám na slávu svoju!

 

 

   „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník…”    (Gn 11, 4)

  

 

   Tak Babylončania stavali, aby mali spoločný pomník, aby sa nestratili. A prestali si rozumieť. Bez Boha sa chceli až ku nebu dostať a nedostali sa ani k sebe samým. Iste sa Boh nebál, keď im poplietol jazyky, že by ho dosiahli. On im ich nepoplietol naozaj, to je reč biblická. No ktoré háďa im zahryzlo do srdca, že si prestali rozumieť?

   Veď Boh sám chcel a chce ľudí pre výšky najvyššie. Ale už aj na tejto zemi. Lebo človeka pre tento život stvoril. A ten začína tu na zemi.

 

 

   Slečinka, čo si myslíte, kam sa chceli dostať ľudia v Babylone, keď stavali vežu? Hore, do výšok, k Bohu. A dostali sa? Nedostali. Iba sa odcudzili. Lebo každý začal ťahať za vlastný koniec. Ale vy neťahajte žiaden povraz, lebo to nie je vaša úloha. Oni tiež možno stavali na Božiu slávu, ale v prvom rade stavali svoj pomník.

 

 

   Viete, čo by povedal Jakub Deml s výsmechom? „Et vivant Sequentes!” Ale svätá omša nie je prehliadka niečoho. „Kňaz nie je nejakým šoumajstrom. V mnohých farnostiach sme urobili zo svätej omša dedinské divadlo alebo naivnú šou.”

                                  (Jozef kardinál Ratzinger, In Liturgia 4/03)

Potom mi študent povedal, že na ozdobu sochy Panny Márie musím kúpiť štyristo ruží, lebo to vždy tak bývalo. A že na Pánu Bohu predsa nemôžeme šetriť. Netáraj, povedal som mu.

 

 

„Humiliamini igitur sub potenti manu Dei.”

 

    Kdesi som čítal, že kresťanský život je cestou ku kresťanstvu.

Poväčšinou všetky méty, ktoré sa človek snaží dosiahnuť, dosiahne až vtedy, keď ich pevne drží v rukách. Ale aká nevyhnutná je cesta k nim! Ak si pomyslíme, že sme už dobrí kresťania, stratili sme sa, lebo naša pýcha nás znova vrhá k zemi.

Kresťanstvo je najväčšie úsilie o dokonalosť. Nepripodobníme sa dokonalosti Božej, lebo sme jeho stvorením. Ale dokonalosti v láske, odpustení, milosrdenstve. A to je to najťažšie.

 

   Kresťanstvo nás zaväzuje byť dobrými, plnými lásky. Niekedy sa to môže zdať také, že by sme stále mali ustupovať a nechať si skákať po chrbte aj po hlave.

Ale ono nás nevyhnutne vedie aj k spravodlivosti, aj k spravodlivosti týkajúcej sa našej osoby. Máme byť dobrí, ale nemusíme byť sprostí.

A nakoniec – aj tak je najväčšia láska, ktorá všetko znáša, všetko pretrpí a odpúšťa a nehľadá len seba.

   Láska, ktorá nikdy nezanikne. (1 Kor 13, 8)

 

 

   Tak, slečinka, et vivant sequentes! Ale aké sequentes a koho, keď pre vás svätá omša veľa neznamená? Aj do chrámu v Jeruzaleme prišli predávať možno na slávu Božiu či slávu chrámu, a Kristus ich rozprášil bičom.

   Nerobte z domu môjho Otca tržnicu. Nerobte z domu môjho Otca teátro.

 

 

   Neexistuje miesto na zemi, kam by Pán Boh nevkročil. A možno práve tam na kraji sveta, kde aj chlieb sa mení na skalu, je najčastejšie, lebo tam človek viac dokáže počuť, viac počuť chce.

 

 

Humiliamini igitur sub potenti manu Dei.

  

   Tak aj Izraeliti sa túlali púšťou štyridsať rokov. Aby boli očistení, aby zmenili svoje zmýšľanie. Aby znova našli cestu aj k sebe. Tá nevyhnutne vedie cez púšť, cez biedu, aby človek nezostal plný seba. Aby sa človek k Bohu a ku človeku dostal bližšie.

   Tam na tej púšti dostali Židia Desatoro, na vrchu, na Sinaji, kdesi vyššie nad zemou, na mieste, ktoré je k nebu bližšie. Hoci Boh nie je hore, ale všade, no Izraeliti boli v tom vedomí. A o dosť storočí neskôr Kristus znova hovorí na hore, na vrchu blahoslavenstvá, aby naplnil zmysel Desatora v mysliach ľudí.

 

   Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské Kráľovstvo. Blahoslavení tichí, lebo im bude patriť zem. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni budú vidieť Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské Kráľovstvo.

   Blahoslavení ste, keď vás budú potupovať a prenasledovať pre moje meno a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť – tešte a radujte sa, lebo máte hojnú odmenu v nebi…                        (Mt 5, 3-12)

 

 

   Kedy ich pochopí človek? Kedy im bude chcieť rozumieť? Zdalo sa mi, že som ich pochopil, ale uvedomujem si stále čosi nové, čo som nevidel.

   Videl som tichých, videl som plačúcich, videl som milosrdných, videl som tvorcov pokoja, videl som túžiacich po spravodlivosti, ktorí budú jednotlivo odmenení. Ale človek má naozaj byť aj chudobný v duchu, aj tichý, aj plačúci, aj túžiaci po spravodlivosti, aj tvorca pokoja… A čo dosiahne? Všetko!

 

 

   „Spolupráca s týmto farárom je strašná!” Nechal sa ktosi počuť na verejnosti. A potom sa zaprisahával, že nikdy také nič nepovedal. Ale po pätnástich minútach rozhovoru pripustil, že možno to tak bolo, ale nevie o tom. Po chvíli, že áno, ale to tak nemyslel. A neskôr, že áno, ale že to musím pochopiť, že to bolo v slabej chvíli.

 

 

   Slovo má väčšiu moc, väčšiu silu, ako si niekedy myslíme. Obyčajné, jednoduché slovo. Aj svätému Pavlovi povedali, že tára, a že je tlčhuba, a že si ho vypočujú inokedy. Nechceli ho počúvať. 

   Nepočuli, lebo nechceli počuť. Nevideli, lebo nechceli vidieť. A predsa slovo, a Božie slovo zvlášť, nezostane stratené. Ozve sa v inej chvíli, človek sa rozpamätá na neho, keď bude čas. Možno tie chvíle, tie dlhé hluché chvíle boli len klíčením v jeho vnútri.

   Ani povedané slovo nezanikne so svojou ozvenou. Vždy sa vráti a možno v tej najneočakávanejšej chvíli. Ako hovorí kniha Kazateľ, pusti svoj chlieb po hladine vôd a po mnohých dňoch sa ti znova vráti.

 

 

   Človek ľahko vyslovuje svoje súdy. Ľahko hodnotí. Ale vždy len podľa svojho zmýšľania, podľa svojich noriem, ktoré si stanovil. Nie ktoré stanovil Boh, ale ktoré si on sám stanovil. Pretože na tie Božie má ešte mnoho ospravedlnení. Ale zväčša len pre seba. Pre iných menej.

 

 

   Milý pane, čo je strašné? Nemožno vám ťahať povraz iným smerom, lebo iný smer nie je. A nevidíte, čo ja vidím. Aj čo radšej nechcem vidieť. A spolupráca buď je, alebo nie je. A prečo si myslíte, že mám s vami spolupracovať?

 

 

   Zdalo sa mi, taký živý sen, že som bol kdesi pri ukrajinských hraniciach. Dostal som sa tam, alebo ma tam poslali k armáde. Ani neviem, prečo to tak bolo. Keď som sa pozrel do zrkadla, na čele som mal znamenie, ktoré sa nedalo zmazať. Vedel som, že tí, čo ma poznačili, ho mali na srdci, ale im ho nebolo vidieť. Potom ktosi vkročil do miestnosti s papierom v ruke, že som odvolaný späť, lebo nastal omyl. A potom som sa vracal k tomu zdaniu, ale už som nič nevidel. Nič. A vtedy som vedel, že to je to najlepšie, že už nič nevidím, že už nič nechcem vidieť.

   Chcete byť spravodliví? Spýtal som sa len tak do prázdna. Poďte mi o tom porozprávať. Qui venit ad me, non eficiam foras. Nolite incubere, ut consoleminime.

 

 

   Zebedejovi synovia žiadali prvé miesta v Božom kráľovstve. Snáď si nárokovali aj preto, že boli Kristovi bratranci, a dostali po nose. Ak chcú byť prví, majú slúžiť. Taká bola Ježišova odpoveď. Lenže Božie kráľovstvo začína už tu na zemi.

Iní dostali popredné miesta v Ježišovej blízkosti. Bol to Peter, o ktorom Ježiš vedel, že ho zaprie. Bola to Mária Magdaléna, ktorú chceli ukameňovať. Boli to hriešnici, ktorí v Kristovi našli odpustenie. Kto hľadá v Božom kráľovstve iné ako Božiu lásku a odpustenie, je ďaleko od jeho blaženosti.

 

 

   Keď som sa vrátil zo svätej omše, stále sa mi vracali do mysle slová svätého Pavla z Listu Rimanom: Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty, naplnení všetkým poznaním, takže sa môžete aj vzájomne napomínať.    (Rim 15, 14)

 

 

   Predpokladá to dobrotu a poznanie. Kam chceme ísť, čo chceme hovoriť s matným vedomím toho, čo je dobré a správne?

Svätý Pavol hovorí, že aj vie, čo je dobré a predsa koná inak.

Svätý Pavol bol veľký človek a predsa nechodil so sekerou v ruke, aby vytínal a narovnával, čo nie dobre rastie.

 

 

   Zlu sa nevyhneme. Nie je v našej moci. Ani svoj život nemôžeme zmeniť na boj proti zlu. Čo by bolo z nášho života potom, keby ono neexistovalo? Aký by mal zmysel?

 

 

   Rím, 1541. Šesť rokov po začatí prác bol dokončený Posledný súd. Michelangelo Buanarotti.

   Ako uvádzajú historické postrehy, jeho umelecká sloboda sa dostávala do konfliktu s objednávateľmi jeho malieb. Mnohé námietky, že spracúva také vznešené náboženské motívy bez najmenšej hanby, ho prinútili zahaliť plášťom alebo závojom niektoré časti tiel najvznešenejších postáv. Neskôr bol iný maliar poverený, aby urobil ďalšie také retuše.

 

 

   A ten staručký Michelangelo vtedy napísal:

Svet je zlý, všade cítiť podlosť skazy, / hrdúsi cnosť a dusí jej čistý tón, / statočnosť zhasla, no s pravdou napokon / neutonie a ani nezvíťazí.

   Snáď musel aspoň na papieri vykričať, čo si myslí, keď jeho maľby nik nechcel počuť, hoci mnohí obdivovali ich krásu:

Každá z krás, ktorú tu na zemi máme, / múdry viac ako ostatní dokopy / ten božský prameň večnosti pochopí. // Len z neho všetko plynie, zdá sa samé. / Kto sa dal s čistým srdcom na dlhú púť, / ten k Bohu kráča a blaží ho i smrť.

                                    (Porov. M. Buanarotti: Útrapy v hľadaní)

 

 

   A potom až o niekoľko storočí neskôr staručký pápež vyslovuje svoj obdiv nad duchom malieb, nielen nad krásou:

   Stojím pri vchode do Sixtíny – Možno to všetko bolo ľahšie vypovedať jazykom „Knihy Pôvodu” – Ale kniha čaká na obraz. Nuž správne. Čakala na svojho Michelangela. Predsa ten, ktorý tvoril, „videl” – videl, že bolo to dobré. „Videl”, a teda Kniha čakala na plod „videnia”.                        (Ján Pavol II.: Rímsky triptych)

 

 

   Carissime, človek vidí, čo chce vidieť, počuje, čo chce počuť.

Kto má uši na počúvanie, nech počúva. Niet miesta na zemi, ktoré by nebolo zasiahnuté rukou človeka. Kde by nedal pocítiť svoju moc. Niet miesta na zemi, ktoré by nebolo zasiahnuté kopou hlúpych rečí. Ale niet ani miesta, kam by Pán Boh nevkročil.

 

 

Humiliamini igitur sub potenti manu Dei.

Pokorme sa pred mocnou Božou rukou.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.